Podcast o Pedagogické a psychologické základy vzdelávania

Kapitoly

Úvod do témy

Psychologické faktory učenia

Sociálne faktory učenia

Potreby detí a ciele vzdelávania

Typy učenia a učebné štýly

Zhrnutie

Přepis

Ema: Čo je tá jedna vec, ktorá pri maturitnej otázke o predškolskom vzdelávaní zaskočí väčšinu študentov? Nie je to len vymenovanie faktorov učenia. Je to presné pochopenie, ako sa psychologické a sociálne faktory prepletajú v hlave dieťaťa a ako s nimi musí učiteľka v škôlke pracovať každý jeden deň. Ak toto zvládnete, máte vyhraté.

Peter: Presne tak. A my vám dnes ukážeme, ako na to. Aby ste nielen vedeli teóriu, ale aby ste ju chápali v praxi.

Ema: Počúvate Studyfi Podcast. S vami je Ema...

Peter: ...a Peter. Poďme rovno na to. Prečo je vôbec dôležité, aby učiteľ poznal psychologické a sociálne faktory učenia sa dieťaťa?

Ema: Nestačí, že je milý a vie sa s deťmi hrať?

Peter: To by bolo fajn, ale nestačí to. Je to zakotvené priamo v profesijných štandardoch. Učiteľka musí poznať učebné štýly detí, zákonitosti ich myslenia a vedieť, ako zistiť, čo ktoré dieťa potrebuje. Bez toho je to len stráženie detí, nie vzdelávanie.

Ema: Rozumiem. Takže nejde len o teóriu, ale o reálne nástroje pre prácu. Spomínal si, že učenie v škôlke je spontánne. Ako to teda ide dokopy s nejakým organizovaným učením?

Peter: Skvelá otázka. Práve v tom je to umenie. Deti sa učia hlavne pozorovaním a hrou. Organizované učenie v materskej škole musí byť preto extrémne názorné, zaujímavé a hlavne... musí využívať city.

Ema: Dobre, poďme na prvú veľkú oblasť. Psychologické faktory. Čo si pod tým máme predstaviť?

Peter: Predstav si to ako softvér v hlave dieťaťa. Sú to veci ako motivácia, opakovanie a schopnosť učiteľky prispôsobiť výklad veku detí.

Ema: Okej, motivácia. To znie ako kľúč ku všetkému. Ako motivovať päťročné dieťa, aby sa učilo niečo, čo ho práve nebaví?

Peter: Presne! Učiteľka musí byť tak trochu kúzelník. Musí dynamicky meniť činnosti, aby sa deti nezačali nudiť. V jednej chvíli kreslia, v ďalšej spievajú, potom bežia von. Nuda je zabijak učenia.

Ema: A čo ďalšie kompetencie sem patria?

Peter: Napríklad správne formulovanie otázok. A hlavne... dať deťom priestor na odpoveď. Učiteľka musí byť trpezlivá, rešpektovať ich tempo.

Ema: To mi pripomína, že niekedy dospelí skočia do reči deťom príliš rýchlo. Asi z netrpezlivosti.

Peter: Presne. A tým im berú možnosť premýšľať. Ďalej je tu pedagogický takt. To je schopnosť vcítiť sa do pocitov dieťaťa, byť empatický, rozumieť reči tela a vedieť správne pochváliť.

Ema: Takže taký detský psychológ v jednom.

Peter: V podstate áno. A posledná kľúčová vec je rešpektovanie učebných štýlov. Každé dieťa je iné.

Ema: To znie zaujímavo. Daj nejaký príklad z praxe.

Peter: Jasné. Máš dieťa, ktoré je kinestetické, teda pohybové. Keď sa učíte o zvieratkách, nevyzveš ho, aby ticho sedelo a počúvalo. Povieš mu: „Ukáž nám, ako skáče zajac!“

Ema: A čo dieťa, ktoré je skôr vizuálne?

Peter: Tomu dáš za úlohu priradiť kartičku s obrázkom mláďatka k jeho mame. Každý dostane to, čo mu vyhovuje, a všetci sa naučia to isté. To je tá mágia.

Ema: Super, psychologické faktory máme. Čo sú teda tie sociálne faktory? Týka sa to kamarátov v triede?

Peter: Aj to, ale hlavne sa to týka osobnosti učiteľa a jeho postoja k deťom. Ako dobre ich pozná? Oslovuje ich menom? Dokáže do diskusie zapojiť aj tie tichšie deti?

Ema: A čo taká neverbálna komunikácia? Úsmev, prikývnutie... To asi tiež hrá rolu.

Peter: Obrovskú! Predstav si, že niečo pekne nakreslíš a učiteľka sa na teba len usmeje a povzbudivo prikývne. To je niekedy viac ako tisíc slov.

Ema: A ako sa to prejavuje v praxi, napríklad pri skupinových aktivitách?

Peter: Učiteľka môže napríklad vytvoriť skupiny tak, aby sa posilnili vzťahy v triede. Nejde o to, kto vyhrá, ale o to, aby sa deti naučili spolupracovať. Tomu sa hovorí kooperatívne učenie.

Ema: Čiže sa cielene vyhýba súťaživosti, ktorá by mohla niektorým deťom ublížiť?

Peter: Presne tak. Vytvára bezpečné prostredie, kde sa každý cíti prijatý. A samozrejme, definuje jasné pravidlá. To dáva deťom istotu a poriadok.

Ema: Dnes sa veľa hovorí o deťoch so špeciálnymi výchovno-vzdelávacími potrebami, skrátene ŠVVP. Ako sa to rieši v škôlke?

Peter: To je veľká téma. Počet týchto detí rastie. Problém je, že často sa identifikácia zameria len na diagnózu a nie na to, ako dieťaťu reálne pomôcť.

Ema: Takže je dôležité poznať potreby každého jedného dieťaťa, nielen tých s „papiermi“?

Peter: Jednoznačne! Každé dieťa je jedinečné. Učiteľka musí pozorovať, rozprávať sa s deťmi, pýtať sa... A na základe toho plánuje činnosti a stanovuje ciele.

Ema: Keď hovoríme o cieľoch, ako má vyzerať správne stanovený cieľ v škôlke? Nemôže to byť predsa „naučiť sa o prírode“.

Peter: To určite nie. Cieľ musí byť pre dieťa dosiahnuteľný. A dieťa musí vidieť, že sa k nemu blíži. To ho motivuje. Platí tu také pravidlo: čím bližšie si k cieľu, tým je pre teba príťažlivejší.

Ema: Ako keď bežíš a už vidíš cieľovú pásku.

Peter: Presne! A pri tvorbe cieľov si treba položiť štyri otázky: Pre koho je cieľ určený? Akým spôsobom ho dosiahneme? Za akých podmienok? A ako zistíme, že sme ho splnili?

Ema: Poďme sa pozrieť na ďalšiu teóriu. Existujú nejaké konkrétne typy učenia sa detí v škôlke?

Peter: Áno, Strmeň a Raiskup ich definovali niekoľko. Prvé je motorické učenie – to sú pohybové zručnosti, ktoré dieťa získa napodobňovaním a opakovaním. Napríklad naučiť sa skákať na jednej nohe.

Ema: A potom?

Peter: Potom je tu učenie sa podmieňovaním. To je klasika – odmena a trest. Žiaduce správanie odmeníme, nežiaduce nie. Potom senzomotorické učenie, čo je súhra zmyslov a pohybu. To je jemná motorika – držanie ceruzky, strihanie, viazanie šnúrok...

Ema: Znie to ako príprava na písanie v škole.

Peter: Presne tak. A nakoniec to najdôležitejšie pre škôlku: sociálne učenie. Dieťa je súčasťou skupiny a učí sa len tým, že v nej je.

Ema: Ako to prebieha? Len tak, spontánne?

Peter: Z veľkej časti áno. Cez sociálnu nápodobu – deti spontánne napodobňujú starších, ktorých obdivujú. Ale aj cez identifikáciu, čo je hlbšia forma. Dieťa sa stotožní s nejakým vzorom, napríklad s rodičom alebo učiteľkou, a preberá nielen jeho správanie, ale aj jeho vlastnosti.

Ema: Takže učiteľka je obrovský vzor. Musí si dávať pozor na to, čo robí.

Peter: Veru áno, je neustále pod drobnohľadom. A aby sme to uzavreli, poďme si zhrnúť učebné štýly. Tie sme už načrtli.

Ema: Áno, spomínal si vizuálny a kinestetický. Sú ešte nejaké?

Peter: Je tu vizuálno-neverbálny, teda zrakovo-obrazový typ. Ten potrebuje vidieť obrázky, schémy, farby. Potom auditívny, čiže sluchový typ, ktorý potrebuje informácie počuť.

Ema: A ten kinestetický alebo pohybový...

Peter: ...ten sa najlepšie učí činnosťou, manipuláciou s predmetmi, metódou pokus-omyl. Potrebuje si veci „ohmatať“.

Ema: Dobre, Peter, to bolo naozaj nabité informáciami. Skúsme to na záver zhrnúť do pár viet pre našich maturantov. Čo je teda ten kľúčový odkaz?

Peter: Kľúčový odkaz je, že efektívna edukácia v materskej škole nie je náhoda. Je to výsledok hlbokého porozumenia psychologickým a sociálnym potrebám detí.

Ema: Učiteľka musí byť tak trochu psychológ, sociológ aj herec v jednom. Musí vedieť nielen čo učiť, ale hlavne ako to učiť, aby to každé dieťa prijalo a pochopilo.

Peter: Presne. A musí vedieť flexibilne reagovať. Keď vidí, že deti sa nudia, musí zmeniť aktivitu. Keď vidí, že dieťa niečo trápi, musí prejaviť empatiu. A keď stanovuje ciele, musia byť pre deti zmysluplné a dosiahnuteľné.

Ema: Takže ak si z dnešnej epizódy majú odniesť jednu vec, je to prepojenie teórie s praxou. Nestačí vedieť, že existujú učebné štýly, treba vedieť, ako s nimi pracovať priamo v triede.

Peter: Presne tak. Ak toto pochopíte a poviete na maturite, ukážete, že téme naozaj rozumiete do hĺbky.

Ema: Výborne. Tak dúfame, že sme vám v tom dnes pomohli. Ďakujeme, že ste počúvali.

Peter: A držíme palce pri učení. Dopočutia nabudúce!