Podcast o Ošetrovateľský proces a jeho fázy

Kapitoly

Úvod do ošetrovateľského procesu

Kde sa to celé vzalo?

Čo to presne je a prečo je dôležitý?

Päť krokov k lepšiemu zdraviu

Výhody pre všetkých

Nástroje detektíva – hodnotiace škály

Anamnéza a diagnostika

Pseudo-problémy a klasifikácia

Svetové a európske systémy

Vývoj taxonómií

Diagnózy v praxi

Veľká trojka NNN a legislatíva

Zhrnutie a záver

Přepis

Michal: Predstavte si prvý deň sestry na oddelení. Prichádza k novému pacientovi. Čo urobí ako prvé? Zmeria mu teplotu? Podá lieky? Možno... ale v skutočnosti sa v jej hlave spúšťa niečo oveľa komplexnejšie. Systematický plán, ktorý je základom modernej starostlivosti. A presne tento plán je našou dnešnou témou. Počúvate Studyfi Podcast.

Tereza: Presne tak, Michal. A ten plán sa volá ošetrovateľský proces. Znie to možno trochu úradne, ale je to v podstate detektívna práca sestry.

Michal: Detektívna práca? Tak to sa mi páči! Dúfam, že na konci odhalíme páchateľa... alebo aspoň vyliečime pacienta.

Tereza: Oboje je v pláne. Poďme na to.

Michal: Dobre, Tereza, takže tento „proces“ neexistoval vždy. Kedy sestry prestali improvizovať a začali pracovať podľa nejakého systému?

Tereza: Skvelá otázka. Ten prechod bol postupný. Samotný termín „ošetrovateľský proces“ prvýkrát použila americká teoretička Lydia Hallová už v roku 1955. Ale kľúčový bol rok 1973.

Michal: Čo sa vtedy stalo?

Tereza: Združenie amerických sestier, známe ako ANA, vydalo dokument „Normy ošetrovateľskej praxe“. A týmto krokom v podstate oficiálne zaviedli ošetrovateľský proces do praxe a zadefinovali jeho päť základných súčastí, o ktorých budeme hovoriť.

Michal: Takže to je pôvodom z Ameriky. A v tom istom roku sa stalo ešte niečo dôležité, však?

Tereza: Áno, konala sa prvá Národná konferencia o klasifikácii sesterských diagnóz. To je extrémne dôležité, lebo práve tam definovali, čo je to sesterská diagnóza. Zjednodušene povedané, je to presné pomenovanie problému pacienta, ktorý môže sestra riešiť.

Michal: Čiže nie lekárska diagnóza ako „chrípka“, ale skôr niečo ako „problém s dýchaním z dôvodu nahromadenia hlienu“?

Tereza: Presne tak! A z tejto konferencie neskôr vznikla organizácia, ktorú musia poznať všetci študenti ošetrovateľstva – NANDA, čiže Severoamerické združenie pre sesterské diagnózy. Oni dodnes tvoria a aktualizujú zoznamy týchto diagnóz.

Michal: A kedy táto revolúcia dorazila k nám na Slovensko?

Tereza: U nás sa ošetrovateľský proces začal naplno rozvíjať až v roku 1995. Takže sme si chvíľu počkali, ale dnes je už pevnou a zákonom danou súčasťou našej praxe, konkrétne podľa zákona 576 z roku 2004.

Michal: Okej, históriu máme. Ale poďme k jadru veci. Ako by si jednoducho vysvetlila, čo ten ošetrovateľský proces je?

Tereza: Je to systematická a rozumná metóda, ktorou sestra plánuje a poskytuje starostlivosť. Cieľom je zistiť, aký je zdravotný stav pacienta, aké má problémy – či už skutočné alebo potenciálne – a potom naplánovať a vykonať konkrétne kroky, aby sa jeho stav zlepšil.

Michal: Čiže to nie je len o tom, že sestra vie pichnúť injekciu. Potrebuje aj iné zručnosti.

Tereza: Absolútne. Vyžaduje si to tri typy zručností. Po prvé, interpersonálne – musí vedieť komunikovať, počúvať, prejaviť záujem. Po druhé, technické – áno, tam patrí tá injekcia a ovládanie prístrojov. A po tretie, a to je kľúčové, intelektové – kritické myslenie a schopnosť riešiť problémy.

Michal: Znie to ako práca pre superhrdinu. Sestra musí byť psychológ, technik a detektív v jednom.

Tereza: V podstate áno. A ošetrovateľský proces je jej príručka, ako na to. A je veľmi dynamický. Nie je to niečo, čo urobíš raz a hotovo. Je to cyklus.

Michal: Cyklus? Akože sa to stále opakuje?

Tereza: Presne. Je to cyklický proces. Kroky idú v logickom poradí, ale neustále sa vraciaš, prehodnocuješ a prispôsobuješ plán. Je otvorený, prispôsobivý a hlavne... je individuálny pre každého pacienta. Nie je to žiadna šablóna.

Michal: Spomínala si päť fáz. Poďme si ich prejsť. Aké sú tie kroky, ktorými sestra-detektív prechádza?

Tereza: Dobre, rozdelíme si to. Niekedy sa hovorí o štyroch fázach, niekedy o piatich, ale ten päťfázový model je presnejší. Prvá fáza je POSUDZOVANIE. Tu si sestra kladie otázku: „Kto je môj pacient?“

Michal: Čiže zber informácií. Ako Sherlock Holmes na mieste činu.

Tereza: Presne. Zberá údaje – rozhovorom, pozorovaním, z dokumentácie. Overuje ich a triedi. Používa na to rôzne modely, napríklad model Gordonovej, alebo domény podľa NANDA klasifikácie.

Michal: Fáza číslo dva?

Tereza: Druhá fáza je DIAGNOSTIKA. Tu prichádza otázka: „Čo ho trápi?“ Na základe zozbieraných dát sestra identifikuje skutočné alebo potenciálne problémy pacienta. A stanoví takzvanú ošetrovateľskú diagnózu.

Michal: A potom nasleduje plánovanie, však?

Tereza: Áno, tretia fáza je PLÁNOVANIE. Otázka znie: „Čo môžem pre pacienta urobiť?“ Tu sestra spolu s pacientom stanoví ciele, očakávané výsledky a naplánuje konkrétne činnosti, ktorým hovoríme intervencie. Vzniká písomný plán starostlivosti.

Michal: Čiže to nie je len tak v hlave sestry, je to reálny dokument.

Tereza: Presne. Štvrtá fáza je potom jednoduchá – REALIZÁCIA. Sestra jednoducho vykonáva to, čo naplánovala. Podáva lieky, edukuje pacienta, polohuje ho... A zároveň stále zbiera nové údaje a sleduje, či plán funguje.

Michal: A posledný krok musí byť kontrola. Vyhodnotenie.

Tereza: Správne. Piata fáza je VYHODNOTENIE. Kľúčová otázka je: „Pomohla som pacientovi?“ Sestra posúdi reakciu pacienta na starostlivosť a porovná ju s cieľmi, ktoré si stanovili. Bol cieľ splnený úplne, čiastočne alebo vôbec? A na základe toho sa celý proces môže začať odznova. Je to neustály kruh.

Michal: Dobre, tento systém znie logicky, ale aj dosť prácne. Prečo sa to oplatí? Aké sú výhody pre pacienta?

Tereza: Pre pacienta je to obrovský rozdiel. Po prvé, dostáva kvalitnú, plánovanú starostlivosť, ktorá je „šitá na mieru“ jeho potrebám. Nie je to len všeobecná starostlivosť pre všetkých na oddelení. Po druhé, zabezpečuje to sústavnú starostlivosť. Aj keď sa sestry na smene vymenia, každá vie presne, čo sa deje, lebo existuje písomný plán.

Michal: Takže sa nestane, že sa každá sestra pýta pacienta na to isté dookola.

Tereza: Presne. A čo je dôležité, pacient sa aktívne zúčastňuje na svojej starostlivosti. Spolupracuje pri stanovovaní cieľov, čo zvyšuje jeho zodpovednosť a motiváciu.

Michal: A čo sestry? Prečo by to mali milovať ony? Okrem toho, že im to prikazuje zákon. Veď je to práca navyše, nie?

Tereza: Práve naopak. Sestrám to dáva obrovskú istotu a uspokojenie v práci. Vedia, že ich zásahy sú premyslené a založené na faktoch, nie na metóde „pokus-omyl“. Zvyšuje to ich odbornosť a profesijný rast.

Michal: A predpokladám, že je to aj istá právna ochrana.

Tereza: Jednoznačne. Dôsledná dokumentácia všetkých fáz procesu chráni sestru pred právnymi spormi. A v neposlednom rade, zvyšuje to ich autonómiu a sebarealizáciu. Sú to ony, kto riadi starostlivosť, nie sú len vykonávateľmi príkazov.

Michal: V prvej fáze si spomínala posudzovanie. To znie dosť subjektívne. Ako sestra zabezpečí, aby jej hodnotenie bolo objektívne?

Tereza: Výborný postreh. Práve na to slúžia hodnotiace a meracie techniky, alebo jednoducho – škály. Sú to štandardizované nástroje, ktoré pomáhajú objektivizovať stav pacienta a sledovať zmeny v čase.

Michal: Daj nejaké príklady. S čím sa môžeme stretnúť?

Tereza: Je ich obrovské množstvo. Napríklad na hodnotenie bolesti sa používa vizuálna analógová škála, známa ako VAS, kde pacient na stupnici od 0 do 10 ukáže, aká silná je jeho bolesť.

Michal: To poznám, to som už videl v nemocnici.

Tereza: Potom máme škály na hodnotenie psychiky a kognitívnych funkcií, napríklad veľmi známy Mini-mental test na orientáciu a pamäť. Alebo Glasgowská stupnica kómy na hodnotenie hĺbky bezvedomia.

Michal: Čiže čísla namiesto dojmov.

Tereza: Presne. Ďalej meriame sebestačnosť pomocou Barthelovho testu, ktorý hodnotí, či sa pacient sám naje, umyje, oblečie. Hodnotíme aj riziko vzniku komplikácií, napríklad riziko vzniku dekubitov pomocou Waterlowovej škály.

Michal: Dekubitov, teda preležanín.

Tereza: Áno. A dokonca hodnotíme aj stav výživy pomocou škály MNA. Tých nástrojov je naozaj veľa a sú to kľúčové pomôcky pre správne stanovenie diagnózy a plánu.

Michal: Takže ošetrovateľský proces je vlastne taký vedecký prístup k starostlivosti. Je to štruktúra, ktorá dáva sestrám jasný návod, ako postupovať, a pacientom istotu, že sa o nich stará niekto, kto naozaj vie, čo robí.

Tereza: Lepšie by som to nepovedala! Je to rámec, ktorý povyšuje ošetrovateľstvo z povolania na skutočnú profesiu. A to je asi ten najdôležitejší odkaz pre všetkých budúcich kolegov a kolegyne, ktorí nás počúvajú.

Michal: To je skvelý odkaz. A keď hovoríme o tej profesii, poďme na konkrétny problém. Napríklad gastrointestinálne symptómy. Ako sestra zisťuje, čo sa vlastne deje?

Tereza: Vždy začíname dôkladnou anamnézou a fyzikálnym vyšetrením. Pýtame sa na stravu, lieky, pohyb... Všetko, čo môže mať vplyv. Pri inkontinencii napríklad používame Gaudenzov dotazník.

Michal: Gaudenzov dotazník, to znie odborne. A čo taká klasika ako zápcha alebo hnačka?

Tereza: Na to máme skvelý nástroj – Bristolskú škálu foriem stolice! Je to vizuálna pomôcka so siedmimi typmi. Typ 1 je skutočná zápcha, a typ 7 je naopak úplná hnačka.

Michal: Takže sa pacienta v podstate pýtate, ktorý obrázok sa najviac podobá na jeho... produkt?

Tereza: Presne tak! Ale pozor, nie je to vždy také jednoduché. Existuje aj pseudo-hnačka, kedy pacient chodí často, no stolica je normálna, napríklad typ 3 alebo 4.

Michal: To znamená, že má len pocit, že musí ísť súrne?

Tereza: Áno. A podobne je to s pseudo-zápchou. Pacient má pocit neúplného vyprázdnenia, aj keď je stolica úplne v poriadku. Ten pocit ho núti zbytočne tlačiť.

Michal: Aha, takže pocit nemusí zodpovedať realite. To je kľúčové rozlíšiť pre správnu starostlivosť. A čo ďalšie nástroje, ktoré sestry používajú pri hodnotení pacienta?

Tereza: Určite. A tu sa dostávame k jednému z najdôležitejších nástrojov, aj keď je to skôr systém. Sú to ošetrovateľské klasifikácie. V podstate ide o to, aby sme zaradili problémy, potreby a stavy pacienta do určitých skupín podľa ich spoločných znakov.

Michal: Klasifikácie... to znie dosť akademicky. Ako nejaké triedenie chrobákov v biológii?

Tereza: Je to celkom dobrá analógia! Ale namiesto chrobákov triedime zdravotné problémy. Cieľom je poskytnúť jednotný a štandardizovaný jazyk. Aby sestra v Bratislave a sestra v Prahe presne vedeli, o čom sa bavia, keď povedia určitú ošetrovateľskú diagnózu.

Michal: Aha, takže je to vlastne taký univerzálny slovník pre sestry. To dáva zmysel. Kto tieto slovníky vytvára?

Tereza: Presne tak. Tým hlavným hráčom na scéne je NANDA, čo je skratka pre Severoamerické združenie pre sesterské diagnózy. Vzniklo už v roku 1982 a postupne sa rozšírilo po celom svete. Preto sa v roku 2002 premenovali na NANDA International.

Michal: Takže to je americký systém. Máme aj niečo vlastné, európske?

Tereza: Samozrejme. V Európe máme ACENDIO. To je Asociácia pre spoločné európske ošetrovateľské diagnózy, intervencie a ciele. Úloha je v podstate rovnaká ako pri NANDA – zjednotiť ošetrovateľskú terminológiu, ale v rámci Európskej únie.

Michal: Dobre, takže máme globálny štandard NANDA a európsky ACENDIO. A ako tieto systémy reálne vyzerajú?

Tereza: Sú postavené na takzvaných taxonómiách. Prvá bola Taxonómia I od NANDA, prijatá v roku 1986. Zoraďovala diagnózy podľa deviatich modelov ľudských odpovedí, ako napríklad vymieňanie, komunikovanie, pociťovanie...

Michal: To znie dosť abstraktne. Asi to nebolo úplne ideálne v praxi, však?

Tereza: Presne si to vystihol. Zistilo sa, že sa málo využíva. A tak v roku 2000 prišiel veľký upgrade – NANDA Taxonómia II. Je to ako prejsť z Windows 98 na Windows XP.

Michal: Tak to je porovnanie, ktorému rozumiem! Čo bolo v tej novšej verzii lepšie?

Tereza: Vychádzala z praktickejšieho Gordonovej modelu funkčných vzorcov zdravia. Vytvorila 13 diagnostických domén – napríklad výživa, aktivita/odpočinok, bezpečnosť/ochrana. A hlavne, diagnózy delí na tri základné typy: aktuálne, potencionálne a diagnózy na podporu zdravia.

Michal: Dobre, poďme na to ešte konkrétnejšie. Čo znamenajú tie tri typy? Aktuálna, potencionálna a na podporu zdravia?

Tereza: Je to jednoduché. Aktuálna diagnóza je problém, ktorý pacient už má. Napríklad akútna bolesť. Potencionálna diagnóza je riziko, že nejaký problém vznikne. Napríklad riziko infekcie po operácii. A diagnóza na podporu zdravia je, keď je všetko v poriadku, ale chceme stav ešte zlepšiť, napríklad edukáciou o zdravšom životnom štýle.

Michal: Super, to je jasné. A ako sestra príde na to, ktorú diagnózu má pacientovi priradiť? Existuje na to nejaký postup?

Tereza: Áno, volá sa to diagnostický algoritmus. Je to vlastne návod, ako krok za krokom určiť správnu diagnózu. Pri aktuálnej diagnóze najprv hľadáš určujúce znaky – symptómy. Ak ich nájdeš, hľadáš súvisiace faktory, teda príčinu. A nakoniec to overíš a zapíšeš do dokumentácie aj s kódom.

Michal: Takže je to systematický, takmer detektívny proces. Nič sa nenecháva na náhodu.

Tereza: Presne. A aby to bolo kompletné, okrem NANDA, ktorá definuje diagnózy (teda problém), máme aj ďalšie systémy. NIC je klasifikácia intervencií, teda čo ideme robiť. A NOC je klasifikácia výsledkov, čiže čo chceme dosiahnuť.

Michal: Diagnózy, intervencie, výsledky... To znie ako dokonalý trojuholník starostlivosti.

Tereza: Presne! V roku 1997 sa tieto tri systémy – NANDA, NIC a NOC – spojili a vytvorili takzvané prepojenie NNN. Tým vznikol komplexný, štandardizovaný ošetrovateľský jazyk. Vieš pomenovať problém, navrhnúť riešenie a zmerať výsledok, a to všetko pomocou jednotnej terminológie. Samozrejme, toto všetko je u nás podložené aj legislatívou, napríklad Zákonom o zdravotnej starostlivosti alebo vyhláškami o rozsahu praxe sestry a o zozname sesterských diagnóz.

Michal: Takže, ak to mám na záver zhrnúť, všetky tieto zložité názvy a skratky – NANDA, ACENDIO, NIC, NOC – v skutočnosti slúžia na jednu veľmi jednoduchú a dôležitú vec. Aby ošetrovateľská starostlivosť bola bezpečná, efektívna a aby si všetci zdravotníci navzájom dokonale rozumeli.

Tereza: Povedal si to úplne presne. Je to základný kameň kvalitného a moderného ošetrovateľstva. Zabezpečuje to, že pacient dostane tú najlepšiu možnú starostlivosť, nech je kdekoľvek.

Michal: Tereza, ďakujem ti veľmi pekne za vyčerpávajúce vysvetlenie. Myslím, že naši poslucháči si dnes odniesli obrovské množstvo cenných informácií.

Tereza: Aj ja ďakujem za pozvanie, Michal. Bolo mi potešením.

Michal: Týmto sa s vami, milí poslucháči, pre dnešok lúčime. Veríme, že ste sa naučili niečo nové a užitočné. Počujeme sa opäť pri ďalšej epizóde Studyfi Podcastu. Dovidenia!

Tereza: Dovidenia.