Podcast o Ošetrovateľská starostlivosť pri neurologických ochoreniach

Kapitoly

Úvod do CMP

Čo je to CMP a aké sú typy

Príznaky podľa lokalizácie

Diagnostika a liečba

Elektrická búrka v mozgu

Parciálne vs. Generalizované záchvaty

Grand Mal a Absencie

Prvá pomoc: Čo robiť a čo nie

Život s epilepsiou

Parkinsonova triáda

Diagnostika a liečba

Čo je roztrúsená skleróza?

Príznaky a diagnostika

Liečba a ošetrovateľstvo

Akútna fáza a cerebrálna perfúzia

Syndróm zanedbávania jednej strany

Komunikácia a pohyblivosť

Obnovenie sebestačnosti

Bezpečnosť doma a záver

Přepis

Ema: Vieš, čo pri maturite odlišuje dobrú odpoveď od tej na čistú jednotku pri téme cievna mozgová príhoda?

Šimon: No, som zvedavý.

Ema: Väčšina vie povedať, že je to mŕtvica a že je to vážne. Ale ten, kto chce excelovať, vie presne, aký je rozdiel medzi ischemickou a hemoragickou príhodou, a hlavne... aké príznaky odhalia, či bola postihnutá dominantná alebo nedominantná hemisféra mozgu.

Šimon: Presne tak. A práve toto je ten detail, ktorý vám dnes vysvetlíme tak, že už ho nikdy nezabudnete. Počúvate Studyfi Podcast.

Ema: Dobre, Šimon, poďme na to úplne od základov. Čo to vlastne tá cievna mozgová príhoda, alebo CMP, je?

Šimon: Predstav si mozog ako mesto, ktoré potrebuje neustály prísun kyslíka a živín cez cesty, teda cievy. CMP nastane, keď sa táto dodávka preruší. Buď sa cesta upchá, alebo praskne. V oboch prípadoch mozgové tkanivo začne odumierať, lebo nemá kyslík.

Ema: Upchatá alebo prasknutá cesta... To znie ako dva rôzne problémy.

Šimon: Presne tak. A to sú tie dva hlavné typy. Asi v 80 až 85 percentách prípadov ide o ischemickú CMP. To je tá upchatá cesta — cievu zablokuje krvná zrazenina, teda trombus alebo embolus.

Ema: A ten zvyšok?

Šimon: To je hemoragická CMP, čiže tá prasknutá cesta. Cieva v mozgu rupne a krv sa vyleje do okolia, kde tlačí na mozgové tkanivo a poškodzuje ho. Je menej častá, ale často dramatickejšia.

Ema: Super, toto delenie je jasné. Ale vráťme sa k tej mojej úvodnej otázke. Ako vieme, ktorá časť mozgu je zasiahnutá?

Šimon: To je na tom to fascinujúce! Príznaky sú ako mapa. Ak je postihnutá dominantná hemisféra — u pravákov je to tá ľavá — prejaví sa to na pravej strane tela. Typická je pravostranná hemiparéza, teda ochrnutie pravej polovice tela. Padnutý kútik, slabá ruka, noha...

Ema: A hlavne reč, však?

Šimon: Áno! Strata schopnosti hovoriť alebo rozumieť reči, čo voláme afázia. Pacient ti rozumie, ale nevie odpovedať, alebo naopak, hovorí plynule, ale úplné nezmysly. Teda, ono to nie je vtipné, ale je to neuveriteľne špecifický príznak.

Ema: Chápem. A čo keď je postihnutá tá druhá, nedominantná hemisféra?

Šimon: Tak tam sa deje niečo ešte bizarnejšie. Vzniká takzvaný „neglect syndróm“, alebo syndróm opomínania. Pacient si neuvedomuje ľavú stranu svojho tela a priestoru. Oholí si len polku tváre, naje sa len z pravej polovice taniera alebo si oblečie len pravý rukáv.

Ema: To znie ako z nejakého sci-fi filmu! Takže telo funguje, ale mozog ho jednoducho ignoruje.

Šimon: Presne. Selektívna ignorancia.

Ema: Dobre, a keď už máme podozrenie, čo sa deje ďalej? Ako to lekári potvrdia a čo s tým môžu robiť?

Šimon: Kľúčová je rýchlosť. Hovorí sa „čas je mozog“. Základom je CT alebo magnetická rezonancia, ktoré ukážu, či ide o upchatie alebo krvácanie. To je kritické, lebo liečba je úplne odlišná.

Ema: Aký je teda rozdiel v liečbe?

Šimon: Pri ischemickej CMP, tej upchatej, sa snažíme zrazeninu rozpustiť. Existuje na to liek, takzvaná intravenózna trombolýza, ale musí sa podať do 4 a pol hodiny od vzniku príznakov. Je to doslova pretek s časom.

Ema: A pri tej hemoragickej, keď cieva praskla?

Šimon: Tam je cieľom zastaviť krvácanie a znížiť tlak v lebke. To si často vyžaduje neurochirurgický zákrok. A samozrejme, po akútnej fáze nasleduje dlhá a náročná rehabilitácia — fyzioterapia, logopédia, psychoterapia... Cieľom je obnoviť čo najviac stratených funkcií.

Ema: Presne tak. A keď už hovoríme o signáloch, ktoré si niekedy nevšímame, poďme na ochorenie, kde sú signály, konkrétne tie elektrické v mozgu, až príliš hlasné. Hovorím o epilepsii.

Šimon: Áno, epilepsia. To je téma, ktorá je opradená mnohými mýtmi. Ale v skutočnosti je to neurologické ochorenie, ktoré sa dá manažovať. A pochopiť ho je prvý krok k tomu, aby sme vedeli pomôcť.

Ema: Dobre, tak poďme na to úplne od základov. Čo presne je epilepsia?

Šimon: Predstav si mozog ako extrémne zložitý elektrický obvod. Pri epilepsii dôjde v niektorých neurónoch, teda mozgových bunkách, k náhlemu a prudkému elektrickému výboju. Je to ako taká malá, lokálna búrka s bleskami v hlave.

Ema: A táto „búrka“ potom spôsobí záchvat, však? S tými kŕčmi, ktoré si väčšina ľudí predstaví.

Šimon: Presne tak. Ten nekontrolovaný elektrický výboj vyvolá mimovoľné svalové kontrakcie, teda kŕče, ale môže spôsobiť aj poruchy vedomia alebo rôzne senzorické abnormality. Nie každý záchvat však vyzerá rovnako dramaticky.

Ema: A v tom je asi ten hlavný rozdiel, že? Že existujú rôzne typy záchvatov. Aké sú tie základné kategórie?

Šimon: Delíme ich na dve hlavné skupiny. Prvou sú parciálne, alebo inak fokálne záchvaty. Tam tá elektrická búrka začne v jednej konkrétnej, ohraničenej časti mozgu. Je to ako malý ohník v jednej izbe domu.

Ema: A čo to znamená pre prejavy? Ak je to len v jednej časti...

Šimon: Záleží na tom, ktorá časť je zasiahnutá. Ak je to motorická oblasť, môžu sa objaviť opakované zášklby ruky alebo stáčanie hlavy. Ak senzitívna, človek môže cítiť mravčenie, tŕpnutie, alebo vnímať zvláštne pachy, napríklad spáleniny. Nie práve ideálne pri varení.

Ema: To veru nie. A čo tie záchvaty s poruchou vedomia?

Šimon: Tie tiež patria medzi parciálne, ale sú trošku komplexnejšie. Vedomie nie je úplne stratené, skôr zastreté. Pacient môže byť zmätený, vykonávať stereotypné pohyby, napríklad si hryzie pery, žmolí oblečenie, alebo niečo pokrikuje. A na celý záchvat si potom vôbec nepamätá.

Ema: A tá druhá hlavná skupina záchvatov?

Šimon: To sú generalizované záchvaty. Tu sa tá búrka rozšíri z miesta vzniku do celého mozgu. Ten malý ohník sa zrazu rozšíri na celý dom. A tu už hovoríme o tých známejších typoch.

Ema: Dobre, takže tu patrí ten klasický „veľký“ záchvat, ktorý poznáme z filmov?

Šimon: Áno, to je záchvat typu grand mal, alebo tonicko-klonický záchvat. Začína sa náhlou stratou vedomia, telo stuhne v kŕči – to je tonická fáza. Potom prichádza klonická fáza, kde dochádza k rytmickým zášklbom celého tela.

Ema: To znie naozaj desivo. Čo sa deje s pacientom po takomto záchvate?

Šimon: Po záchvate je často dezorientovaný, unavený, môže ho bolieť hlava a svaly. Telo si práve prešlo extrémnym maratónom, takže si potrebuje oddýchnuť. Ale v tejto kategórii je aj opak – takzvaná absencia alebo petit mal.

Ema: Petit mal? Malý záchvat?

Šimon: Presne. Je to krátky, len pár sekundový výpadok vedomia. Človek, často dieťa, zrazu ustrnie, pozerá do prázdna, nereaguje. Vyzerá to, akoby sa na chvíľu zamyslel. Potom normálne pokračuje v činnosti, ani o tom nevie.

Ema: To musí byť pre okolie dosť mätúce. Učiteľ si môže myslieť, že žiak len nepočúva.

Šimon: Presne tak. Preto je dôležité o tom vedieť. Je to ako keď vám na 10 sekúnd zamrzne počítač. Len v tomto prípade je to mozog.

Ema: Dobré prirovnanie. Dá sa záchvat nejako predpovedať? Cíti to ten človek?

Šimon: Niekedy áno. Niektorí ľudia majú takzvanú auru tesne pred záchvatom. Môžu vidieť záblesky, cítiť zvláštne pachy, počuť zvonenie, alebo mať pocit „déjà vu“ – že toto už zažili. Je to vlastne začiatok záchvatu, ktorý slúži ako varovný signál.

Ema: Dobre, a teraz tá najdôležitejšia časť pre nás všetkých. Čo mám robiť, ak vidím niekoho mať grand mal záchvat?

Šimon: Kľúčové je zachovať pokoj a chrániť pacienta pred zranením. Položte ho na zem, ideálne na bok, aby mu nezapadol jazyk a mohol voľne dýchať. Pod hlavu mu dajte niečo mäkké – sveter, bundu.

Ema: Takže hlavne bezpečnosť. Mám ho držať, aby sa tak netriasol?

Šimon: V žiadnom prípade! To je mýtus číslo jeden. Nikdy sa nesnažte pacienta obmedzovať v pohybe. Mohli by ste mu ublížiť. A mýtus číslo dva – nikdy mu nič nedávajte do úst!

Ema: Naozaj? Vždy som počula, že mu treba dať niečo medzi zuby, aby si neprehryzol jazyk.

Šimon: Je to nebezpečné. Môžete mu vylomiť zuby alebo si vážne poraniť prsty. Jazyk si môže pohrýzť, ale to sa zahojí. Zlomené zuby alebo vdýchnutý predmet je oveľa väčší problém. Takže ruky preč od úst.

Ema: Rozumiem. Takže len zabezpečiť okolie, dať ho na bok a čakať, kým záchvat prejde. Kedy volať záchranku?

Šimon: Určite, ak je to prvý záchvat v živote, ak sa pacient zranil, alebo ak záchvat trvá dlhšie ako päť minút. Alebo ak nasleduje hneď ďalší. To už môže byť status epilepticus, čo je život ohrozujúci stav.

Ema: A čo dlhodobá starostlivosť? Ako vyzerá život pacienta s epilepsiou?

Šimon: Základom je pravidelné užívanie liekov – antiepileptík. A potom úprava životného štýlu. Dôležitý je pravidelný spánok, vyhýbanie sa alkoholu a identifikácia spúšťačov.

Ema: Spúšťačov? Ako napríklad?

Šimon: U niekoho to môže byť nedostatok spánku, u iného blikajúce svetlá na diskotéke, stres, alebo dokonca hranie počítačových hier. Je to veľmi individuálne.

Ema: Čiže ide o to poznať svoje telo a svoje limity. A čo také veci ako šoférovanie?

Šimon: Tam sú prísne pravidlá. Pacient musí byť určitý čas, zvyčajne aspoň rok, úplne bez záchvatov, aby mohol šoférovať. Je to logické, ide o bezpečnosť nielen jeho, ale aj ostatných na ceste.

Ema: To dáva zmysel. Je to komplexné ochorenie, ale s dobrou liečbou a disciplínou sa s ním dá viesť plnohodnotný život.

Šimon: Presne tak. Kľúčové je vzdelanie – pacienta, rodiny, ale aj verejnosti. Zbúrať mýty a vedieť, ako správne reagovať. To je najväčšia pomoc. A práve týmto vedomostným základom dávate sebe aj ostatným obrovskú výhodu.

Ema: Výborne povedané. A odtiaľto sa môžeme plynule presunúť k ďalšiemu stavu, ktorý tiež dokáže poriadne potrápiť hlavu, aj keď z úplne iného dôvodu. Poďme sa pozrieť na migrény a bolesti hlavy.

Ema: Správne, a to nás pekne privádza k ďalšej dôležitej téme... Parkinsonova choroba. Mnohí si ju spájajú hlavne s trasom, ale je to oveľa komplexnejšie, však?

Šimon: Presne tak, Ema. A aby sme to pochopili, musíme sa pozrieť priamo do mozgu. Konkrétne na bazálne gangliá. Predstavte si ich ako riadiace centrum pre plynulosť pohybu.

Ema: A čo sa v tomto centre pokazí?

Šimon: Všetko sa točí okolo jednej chemikálie – dopamínu. Pri Parkinsonovej chorobe ho je zúfalo málo. Je to ako keby ste chceli naštartovať auto bez paliva. Motor síce máte, ale... nikam sa nepohnete.

Ema: To je skvelé prirovnanie. Aké sú teda tie hlavné prejavy, keď „chýba palivo“?

Šimon: Hovoríme o takzvanej „parkinsonovej triáde“. Prvým je tremor, čiže tras, ktorý často pripomína počítanie peňazí. Zaujímavé je, že sa objavuje hlavne v pokoji.

Ema: Takže nie je to tak, že by sa im triasla ruka, keď sa chcú napiť?

Šimon: Spočiatku skôr naopak... pohybom sa tras môže zmierniť. Druhým príznakom je rigidita, teda svalová stuhnutosť. A tretím je hypokinéza – čo znamená celkové spomalenie a problém začať alebo ukončiť pohyb.

Ema: Ako lekári zistia, že ide presne o toto ochorenie?

Šimon: Je to kombinácia metód. Začína sa anamnézou a neurologickým vyšetrením. Potom prichádzajú na rad zobrazovacie metódy ako CT alebo MRI, aby sa vylúčili iné príčiny.

Ema: A čo liečba? Dá sa dopamín jednoducho doplniť?

Šimon: Keby to bolo také jednoduché! Ale áno, základom liečby je farmakológia. Najznámejší je liek Levodopa, ktorý sa v mozgu mení na dopamín. Dopĺňame vlastne to chýbajúce palivo.

Ema: Takže je tu nádej na zlepšenie kvality života.

Šimon: Určite. Okrem liekov je kľúčová aj rehabilitácia a logopedická starostlivosť. A práve o ošetrovateľských postupoch si povieme viac v ďalšej časti.

Ema: Takže je jasné, že náš nervový systém je extrémne zložitý... ale čo sa stane, keď sa imunitný systém, náš vlastný ochranca, obráti proti nemu?

Šimon: To je skvelá otázka, Ema. A presne to nás privádza k dnešnej téme. K ochoreniu, ktoré sa volá roztrúsená skleróza.

Ema: Počula som o tom, ale priznám sa, neviem presne, o čo ide.

Šimon: Predstav si elektrické káble v stene. Každý má okolo seba izoláciu, aby signál prúdil rýchlo a správne. V našom tele túto izoláciu nervov tvorí myelín. No a pri roztrúsenej skleróze imunitný systém začne túto izoláciu napádať.

Ema: Takže signály v nervoch sa spomalia alebo úplne zastavia?

Šimon: Presne tak. Je to autoimunitné ochorenie, ktoré sa najčastejšie objavuje medzi dvadsiatym a štyridsiatym rokom života. Vzniká zápal, ktorý poškodzuje myelínovú pošvu.

Ema: A ako sa to prejavuje? To musia byť dosť nepríjemné príznaky.

Šimon: Sú veľmi rôznorodé. Časté je zahmlené videnie na jednom oku, tŕpnutie končatín, alebo pocit, akoby mal človek okolo pása obruč. Môžu sa objaviť aj závraty, dvojité videnie alebo problémy s rovnováhou.

Ema: Problémy s rovnováhou? Ako...

Šimon: Áno, keď sú postihnuté mozočkové štruktúry, príznaky sú podobné ako po požití väčšieho množstva alkoholu. Tackavá chôdza, zlá koordinácia...

Ema: Tak to si niektorí naši poslucháči možno vedia živo predstaviť. A ako sa to diagnostikuje?

Šimon: Kľúčová je magnetická rezonancia mozgu a miechy. K tomu sa pridáva neurologické vyšetrenie a analýza mozgovomiechového moku.

Ema: Dobre, takže máme diagnózu. Čo ďalej? Dá sa to liečiť?

Šimon: Liečba má dva hlavné ciele. Pri akútnom ataku podávame vysoké dávky kortikoidov na potlačenie zápalu. A potom je tu dlhodobá liečba, takzvaná DMT, ktorá má modifikovať priebeh choroby a znížiť počet atakov.

Ema: A čo ošetrovateľská starostlivosť? Čo môžu sestry urobiť, aby pacientom pomohli?

Šimon: Ich rola je obrovská. Učia pacientov používať kompenzačné pomôcky, upraviť si domáce prostredie, aby bolo bezpečnejšie, a hlavne... naučiť sa šetriť energiou. Spolupracujú s fyzioterapeutmi a povzbudzujú pacienta, aby zostal čo najviac sebestačný.

Ema: To je presne ten prístup, ktorý buduje sebadôveru. Skvelé. Takže od imunitného systému sa teraz poďme pozrieť na niečo úplne iné...

Ema: A sme pri našej poslednej, no možno najdôležitejšej téme dnešného dielu.

Šimon: Presne tak. Doteraz sme sa bavili o diagnózach a príznakoch, ale teraz prichádza to, čo robí sestru sestrou – konkrétne ošetrovateľské intervencie.

Ema: Ideme na to. Poďme sa pozrieť, čo presne robiť, keď máme pacienta s neurologickým ochorením.

Šimon: Dobre, predstavme si tú najakútnejšiu situáciu. Pacient má napríklad náhlu cievnu mozgovú príhodu. Prvoradá je neefektívna cerebrálna perfúzia.

Ema: Čo v preklade znamená, že do mozgu nejde dosť krvi. Čo je prvá vec, ktorú musíme urobiť?

Šimon: Okamžite zabezpečiť venózny prístup. To je bez debaty. Hneď potom podávame tekutiny a lieky podľa ordinácie lekára.

Ema: A poloha pacienta? Tá je tiež kľúčová, však?

Šimon: Absolútne. Pacienta uložíme na posteľ so zdvihnutou hlavou do 30 stupňov. Je dôležité, aby hlava a krk boli v neutrálnej polohe.

Ema: Prečo práve takto?

Šimon: Predstav si to ako snahu uľahčiť odtok krvi z mozgu. Znižujeme tým vnútrolebečný tlak. A samozrejme, neustále monitorujeme.

Ema: Čo všetko sledujeme?

Šimon: Všetko. Neurologický stav každých 30 minút – vedomie, zrenice, motoriku. Vitálne funkcie a srdcový rytmus každých 15 minút. Saturáciu kyslíkom udržiavame okolo 93 %.

Ema: Znie to ako preteky s časom. Je to obrovský tlak.

Šimon: Je to tlak, ale je to presne ten moment, kedy naša odbornosť zachraňuje život. Každá minúta sa počíta.

Ema: Dobre, stabilizovali sme pacienta. Často sa stretávame s niečím, čo sa volá narušené vnímanie jednej strany tela. Čo to znamená?

Šimon: Je to fascinujúce a zároveň náročné. Pacient doslova ignoruje jednu polovicu svojho tela a priestoru. Mozog ju jednoducho „vymaže“.

Ema: Ako k takému pacientovi pristupujeme? Z ktorej strany?

Šimon: V akútnej fáze vždy z tej nepostihnutej strany. Chceme, aby nás vnímal. No zároveň mu musíme vysvetliť, čo sa deje... že tá druhá strana existuje.

Ema: Takže ho vlastne učíme znova vnímať polovicu sveta?

Šimon: Presne tak! Nabádame ho, aby otáčal hlavu a oči, aby skenoval celé prostredie. Nočný stolík a dôležité veci umiestnime tam, kde ich vidí.

Ema: A čo tá postihnutá strana? Necháme ju len tak?

Šimon: Vôbec nie. Naopak, musíme ju neustále stimulovať. Dotykom, manipuláciou, poklepávaním. Dokonca postihnuté končatiny kladieme cez stredovú čiaru, aby ich pacient videl.

Ema: Skvelý tip. Takže ho vlastne nútime si ju všimnúť.

Šimon: Presne. A keď sa stav zlepší, začneme robiť opak. Menej dôležité veci, ako televízor alebo hrebeň, umiestnime na tú postihnutú stranu, aby sme ho motivovali ju používať.

Ema: Ďalším veľkým problémom je často komunikácia. Pacient chce niečo povedať, ale nejde to. To musí byť nesmierne frustrujúce.

Šimon: Je to extrémne frustrujúce. Preto je naša trpezlivosť kľúčová. Počas rozhovoru udržiavame zrakový kontakt, hovoríme pomaly a jednoducho.

Ema: A keď slová nefungujú?

Šimon: Máme alternatívy. Gesta, obrázkové tabuľky, alebo aj obyčajný blok a pero. A hlavne musíme pacienta ubezpečiť, že jeho hnev a frustrácia sú úplne normálne reakcie.

Ema: To je veľmi dôležitý psychologický aspekt. A čo pohyblivosť? Ako predchádzame komplikáciám z imobility?

Šimon: Tu je najlepším priateľom sestry fyzioterapeut. Hneď ako je to možné, zabezpečíme konzultáciu. Našou úlohou je dbať na správne polohovanie a bezpečnosť, hlavne zabrániť pádom.

Ema: A motivovať k cvičeniu, aj keď je to ťažké.

Šimon: Presne tak. Nabádať, povzbudzovať a zabezpečiť všetky pomôcky, ktoré prevencii imobility pomáhajú.

Ema: To všetko smeruje k jednému cieľu – sebestačnosti. Ako pacientovi pomôcť, aby sa o seba dokázal postarať sám?

Šimon: Základom je dopriať mu čas. A nechať ho robiť všetko, čo zvládne nepostihnutou stranou tela. My mu len pomáhame tam, kde je to nevyhnutné.

Ema: Takže nejde o to, urobiť všetko za neho.

Šimon: Práve naopak! To by bola medvedia služba. Našou úlohou je poskytnúť mu správne pomôcky a naučiť ho ich používať. Spolupráca s rodinou je tu tiež kľúčová.

Ema: Aké sú to napríklad pomôcky pri obliekaní alebo jedení?

Šimon: Existuje celá veda! Oblečenie na suchý zips, topánky bez šnúrok. Pri jedení používame ťažší príbor so širokými rúčkami, ktorý stabilizuje tras.

Ema: Taký príbor, čo sám cvičí v posilňovni.

Šimon: Dá sa to tak povedať! Alebo protišmykové podložky, misky namiesto tanierov, poháre s dvoma uškami. Sú to malé veci, ktoré robia obrovský rozdiel v kvalite života.

Ema: A keď pacient odchádza domov? Tam číhajú ďalšie nástrahy.

Šimon: Presne tak. Edukácia pacienta a rodiny o úprave domáceho prostredia je extrémne dôležitá. Odstrániť prahy, malé koberčeky, prilepiť okraje kobercov.

Ema: V podstate vytvoriť bezbariérové a bezpečné prostredie.

Šimon: Áno. Zabezpečiť dobré osvetlenie, namontovať madlá v kúpeľni a na toalete. Všetky veci dennej potreby umiestniť tak, aby boli ľahko dostupné, ideálne medzi výškou pása a očí.

Ema: Takže žiadne naťahovanie sa na vysoké poličky.

Šimon: Rozhodne nie. A používať iba stabilný nábytok, nie stoličky na kolieskach. To je priam pozvánka k úrazu.

Ema: Šimon, prebrali sme toho dnes naozaj veľa. Od akútnej starostlivosti až po praktické tipy do domáceho prostredia.

Šimon: Dúfam, že to bolo užitočné. Ošetrovateľstvo pri neurologických ochoreniach je komplexné, ale zároveň nesmierne obohacujúce. Ide o vracanie ľudí späť do života.

Ema: A to je ten najkrajší cieľ. Veľmi pekne ti ďakujem za všetky cenné rady. A vám, milí poslucháči, ďakujeme, že ste s nami boli opäť pri Studyfi Podcaste.

Šimon: Učte sa, pýtajte sa a hlavne, majte radi svoju prácu. Dovidenia nabudúce!

Ema: Majte sa krásne!