Podcast o Medzinárodné platobné systémy a nástroje

Kapitoly

Úvod do medzinárodných platieb

Ako to celé funguje?

Valuty, devízy a kurzy

Spôsoby platby do zahraničia

Vlastná a cudzia zmenka

Splatnosť a operácie

Čo je to šek?

Druhy šekov

Bezpečnosť a lehoty

Čo je dokumentárny akreditív?

Odvolateľný vs. neodvolateľný

Jednoduchšie inkaso

Zhrnutie a záver

Přepis

Marek: Predstav si, že si chceš z Ameriky objednať tenisky, ktoré u nás nikde nezoženieš. Našiel si ich, vložil do košíka... a teraz prichádza tá zložitá časť. Ako im vlastne zaplatíš? Veď predajca je tisíce kilometrov ďaleko a používa doláre, nie eurá.

Barbora: Presne táto situácia je bránou do sveta medzinárodného platobného styku. A nie je to žiadna mágia, hoci sa to tak niekedy môže zdať.

Marek: Toto je Studyfi Podcast, kde robíme zložité témy jednoduchými.

Marek: Dobre, Barbora, tak čo to ten medzinárodný platobný styk vlastne je? Znie to dosť formálne.

Barbora: V podstate je to len súhrn všetkých platobných vzťahov, ktoré prekračujú hranice jedného štátu. Čiže platby zo zahraničia, do zahraničia alebo aj medzi Slovákmi, ale v zahraničí. Všetko to, samozrejme, riadia zákony ako Obchodný zákonník či Devízový zákon.

Marek: Takže existuje nejaký systém, aby sa peniaze nestratili na ceste okolo sveta?

Barbora: Presne tak! Najčastejšie sa používa takzvaný korešpondenčný systém. Predstav si, že každá banka má v zahraničí svoje „kamarátky“ – iné banky, u ktorých má otvorený účet.

Marek: Takže moja banka na Slovensku má účet napríklad v nejakej americkej banke?

Barbora: Presne! Týmto účtom sa odborne hovorí „nostro“ účty, akože „naše“ účty v zahraničí. A naopak, zahraničné banky si môžu otvoriť účty u nás. Tie sa volajú „loro“ účty, teda „vaše“.

Marek: A čím sa vlastne v takomto styku platí? Zlatom?

Barbora: V minulosti áno, dnes sa zlato používa skôr na vyrovnávanie schodkov medzi štátmi. Bežne používame valuty, čo sú jednoducho zahraničné bankovky a mince. A potom devízy.

Marek: Moment, aký je v tom rozdiel?

Barbora: Je to jednoduché. Valuty sú hotovosť, ktorú si zoberieš na dovolenku. Devízy sú peniaze v cudzej mene, ktoré máš na účte. Keď platíš v zahraničí kartou, platíš devízami.

Marek: Aha! Takže to, čo vidím v banke v kurzovom lístku, sa týka práve tohto? Cena jednej meny v druhej?

Barbora: Presne. U nás sa používa takzvaný nepriamy kurzový záznam. Ten hovorí, koľko zahraničnej meny dostaneš za jedno naše euro. Napríklad 1 euro rovná sa 1,08 amerického dolára.

Marek: Fajn, teóriu máme. Ako teda v praxi pošlem tie peniaze za tenisky? Najjednoduchšie je asi prevod z účtu, nie?

Barbora: Áno, to je takzvaná hladká platba. Je rýchla a jednoduchá, proste zadáš platobný príkaz. Má to ale jeden háčik – je dosť riziková, lebo nevieš, či ti predajca tovar naozaj pošle.

Marek: A existuje nejaká bezpečnejšia možnosť?

Barbora: Samozrejme. Napríklad zmenka. To je cenný papier, ktorý obsahuje prísľub zaplatiť určitú sumu v presne stanovenom čase. Je to taká písomná záruka.

Marek: Znie to ako niečo zo starého filmu.

Barbora: Možno to znie staromódne, ale je to veľmi užitočný nástroj. Plní úverovú, platobnú aj zabezpečovaciu funkciu. Je to oveľa istejšie ako len poslať peniaze a dúfať v najlepšie.

Marek: Takže medzinárodné platby sú vlastne o dôvere, ktorá je podporená rôznymi nástrojmi. Super! Poďme sa teraz pozrieť na ďalšiu dôležitú súčasť obchodu.

Marek: Takže po dlhopisoch a akciách sa dostávame k niečomu, čo znie tak trochu... historicky. Zmenky.

Barbora: Presne tak, Marek. Ale nenechaj sa zmiasť, v obchode sú stále veľmi dôležité. A v zásade poznáme dva hlavné druhy podľa toho, kto vlastne platí.

Marek: Dva druhy? Dobre, počúvam. Ktoré to sú?

Barbora: Je to ľahšie, než to znie. Prvá je vlastná zmenka. Tam vystaviteľ sám bezpodmienečne sľubuje, že zaplatí. Je to priamy sľub: 'Ja, Marek, zaplatím Barbore sto eur.'

Marek: Tomu rozumiem, to je jasné. A tá druhá možnosť?

Barbora: To je cudzia zmenka. Tam ja, ako vystaviteľ, prikazujem niekomu tretiemu... volá sa zmenkovník... aby zaplatil tebe. Takže ja poviem: 'Hej, zmenkovník, zaplať Marekovi sto eur.'

Marek: Aha, takže ja dlhujem tebe, ale niekto tretí dlhuje mne, tak ho použijem, aby ti to vyrovnal. To je celkom šikovný trojuholník!

Barbora: Presne tak. Je to bežné hlavne v medzinárodnom obchode. Vývozca napríklad prikáže dovozcovi, aby zaplatil priamo jeho banke.

Marek: Dobre. A musí sa taká zmenka zaplatiť okamžite?

Barbora: Nie vždy. Môže byť splatná hneď pri predložení, to je takzvaná vistazmenka. Alebo v presne určený deň... čo je fixná zmenka. Je tam viacero možností podľa dohody.

Marek: A čo sa stane, ak ten, kto má platiť... jednoducho nezaplatí? To musí byť problém.

Barbora: Je to riziko, ale dá sa poistiť. Na to slúži aval, čiže ručenie. Iná osoba, ručiteľ, sa zaručí, že ak dlžník nezaplatí, urobí to on.

Marek: Taký finančný superhrdina pre zmenky.

Barbora: Niečo v tom zmysle. A to nie je všetko. Zmenku môžeš dokonca previesť na niekoho iného, ale to je už téma sama o sebe, ktorou môžeme pokračovať.

Marek: Takže zmenky máme za sebou. Ale často počúvam aj o šekoch. Pôsobí to tak trochu... staromódne, ako z nejakého filmu. Barbora, používajú sa ešte vôbec?

Barbora: Používajú, Marek, aj keď už menej často ako kedysi. Ale princíp je stále dôležitý. Predstav si šek ako písomný odkaz tvojej banke.

Marek: Odkaz? Akože... „Milá banka, prosím, daj peniaze tomuto človeku“?

Barbora: V podstate presne tak. Je to bezpodmienečný príkaz vystaviteľa, teda teba, aby tvoja banka, šekovník, zaplatila určitú sumu osobe, ktorej ten šek dáš. Tá osoba sa volá veriteľ alebo remitent.

Marek: Vystaviteľ, šekovník, veriteľ. Rozumiem. Ale prečo by som to robil, keď môžem poslať peniaze cez internet banking?

Barbora: Dobrá otázka. Niekedy nepoznáš číslo účtu príjemcu. Alebo chceš mať fyzický doklad o platbe, ktorý môžeš niekomu priamo odovzdať. A niekedy je to proste zvyk, hlavne v medzinárodnom obchode.

Marek: Dobre, takže nie je len jeden druh šeku, však? Stavím sa, že existuje viac typov.

Barbora: Správne. Základné delenie je podľa toho, komu sa má platiť. Máš šek na meno, kde je jasne uvedené, kto dostane peniaze. A potom je tu... šek na majiteľa. A ten je trochu divoký.

Marek: Divoký? Ako to myslíš?

Barbora: Kto ho prinesie, ten dostane peniaze. Ak ho stratíš a niekto ho nájde, jednoducho si ho môže preplatiť. Takže s týmto opatrne. Je to ako nosiť hotovosť s nápisom „Vezmi si ma“.

Marek: To znie ako recept na katastrofu! Dobre, a aké sú ďalšie?

Barbora: Ešte poznáme order šek, ktorý sa dá previesť na inú osobu, a rekta šek, ktorý sa previesť nedá. Ten má doložku „nie na rad“ a je teda najbezpečnejší pre konkrétnu osobu.

Marek: A čo bezpečnosť? Okrem toho, že nemám stratiť ten „divoký“ šek na majiteľa.

Barbora: Presne. Existuje niečo, čomu hovoríme „križovanie šeku“. Na prednú stranu sa nakreslia dve rovnobežné čiary. To znamená, že šek sa nedá preplatiť v hotovosti, ale peniaze musia ísť len na bankový účet. Je to skvelá poistka.

Marek: Aha, takže zlodej by si ho nemohol len tak vybrať ako hotovosť. To je šikovné. A ako dlho mám čas si ho preplatiť?

Barbora: Tu si treba dať pozor. Lehoty sú dosť krátke. Ak je šek vystavený a splatný v tom istom štáte, máš len 8 dní. Ak v inom štáte na tom istom kontinente, tak 20 dní.

Marek: A medzi kontinentmi?

Barbora: Až 70 dní. Takže určite sa neoplatí nechávať si šek v zásuvke príliš dlho. Takže, zhrnuté, šeky sú síce starší nástroj, ale stále užitočný, ak vieme, ako na ne. Ten systém je vlastne veľmi logický.

Marek: Dobre, poďme na našu poslednú tému... a znie dosť zložito. Dokumentárne platobné nástroje. Barbora, pomôž nám. Čo je taký dokumentárny akreditív?

Barbora: Predstav si to ako super bezpečný obchod medzi dvoma ľuďmi, ktorí si neveria. Je to v podstate písomný sľub banky. Banka kupujúceho sľúbi, že zaplatí predávajúcemu, ale len ak predloží presne dohodnuté dokumenty, napríklad faktúru a prepravné doklady.

Marek: Takže banka je tu taký strážca peňazí a pravidiel. Kto sa toho vlastne zúčastňuje?

Barbora: Máme štyroch hráčov: kupujúceho, jeho banku, predávajúceho a jeho banku. Je to ideálne, keď sa partneri nepoznajú, sú ďaleko od seba, alebo je v krajine kupujúceho nestabilná situácia.

Marek: A sú v tom nejaké háčiky? Existujú rôzne druhy?

Barbora: Určite. Najdôležitejšie je delenie podľa stupňa zabezpečenia. Máme odvolateľný akreditív, ktorý môže banka zrušiť... čo je pre predávajúceho dosť na nervy.

Marek: To znie ako sľub, ktorý sa dá kedykoľvek vziať späť! A ten druhý?

Barbora: Presne tak. Ten lepší je neodvolateľný. Ten sa dá zmeniť len so súhlasom všetkých. Je to oveľa väčšia istota. Navyše môže byť potvrdený, kedy sa za platbu zaručí aj banka predávajúceho.

Marek: Dobre, akreditív je teda pre nedôverčivých. A čo ak si partneri veria? Existuje jednoduchšia možnosť?

Barbora: Áno, a tou je dokumentárne inkaso. Tu je to naopak. Predávajúci pošle tovar a potom povie svojej banke: „Vydajte dokumenty kupujúcemu, až keď zaplatí.“

Marek: Takže tu banka len odovzdáva papiere za peniaze. Ako poštár, ktorý vydá balík až po zaplatení dobierky.

Barbora: Perfektné prirovnanie! Je to lacnejšie a jednoduchšie, ale pre predávajúceho aj rizikovejšie. Čo ak kupujúci tovar jednoducho odmietne prevziať?

Marek: Takže kľúčový rozdiel je v úlohe banky. Pri akreditíve banka aktívne sľubuje, že zaplatí. Pri inkase je skôr pasívnym sprostredkovateľom.

Barbora: Presne si to zhrnul. Akreditív je o maximálnej istote, inkaso je o dôvere a nižších nákladoch. Každý si musí zvážiť, čo je pre jeho obchod dôležitejšie.

Marek: Super! Týmto sme vyčerpali dnešné témy. Barbora, ďakujem ti za skvelé a zrozumiteľné vysvetlenia.

Barbora: Aj ja ďakujem za pozvanie, Marek. Dúfam, že sme študentom pomohli!

Marek: Určite áno. A vám, milí poslucháči, ďakujeme za pozornosť a prajeme veľa úspechov pri štúdiu. Počujeme sa nabudúce pri ďalšej epizóde Studyfi Podcastu. Majte sa!