Podcast o Kultúrne a historické teórie

Kapitoly

Kultúry ako videohra

Život a smrť kultúry

Duša kultúry a jej symbol

Výzva a odpoveď

Univerzálny štát a cirkev

Spengler a štádium civilizácie

Tofflerove tri vlny

Súčasné teórie a prechod

Kto bol Huntington?

Štyri možné svety

Ataturkove reformy

Cesta do NATO a záver

Přepis

Peter: Hral si niekedy strategickú hru, kde buduješ od nuly celú civilizáciu? Začneš s malou osadou a zrazu máš impérium... ktoré sa ale nakoniec nevyhnutne zrúti alebo ho pohltí iné. Alebo si predstav film ako Duna, kde proti sebe stoja úplne odlišné vesmírne kultúry.

Simona: Presne tento pocit vzostupu a pádu fascinoval ľudí aj pred sto rokmi. Jeden nemecký filozof, Oswald Spengler, v podstate opísal dejiny presne takto — nie ako jednu dlhú cestu ľudstva, ale ako sériu samostatných príbehov kultúr, ktoré sa rodia, dospievajú a nakoniec zomierajú.

Peter: Znie to dosť dramaticky. A práve o takýchto veľkých myšlienkach sa dnes budeme rozprávať. Počúvate Studyfi Podcast a našou témou je filozofia kultúry.

Simona: Áno, a Spengler je skvelý začiatok. Jeho najznámejšia kniha sa volá Zánik Západu a vyšla hneď po prvej svetovej vojne. Vieš si predstaviť, ako to muselo rezonovať v porazenom Nemecku... Myšlienka, že ich kultúra je možno na konci svojej cesty.

Peter: Počkaj, takže on tvrdil, že kultúry majú normálne životný cyklus? Ako ľudia?

Simona: Presne tak! Pre Spenglera je kultúra ako organizmus. Má svoje detstvo, mladosť, dospelosť a nakoniec starobu a smrť. A dokonca odhadol, že celý tento cyklus trvá približne tisíc rokov.

Peter: Tisíc rokov? To je... dosť presné. Takže žiadna spoločná história ľudstva, kde sa všetko pekne vyvíja od staroveku cez stredovek až k nám?

Simona: Podľa neho je to úplný nezmysel. Hovoril, že spájať tieto éry do jednej línie je ako miešať hrušky s jablkami. Pre neho existovalo osem veľkých, úplne nezávislých kultúr — napríklad egyptská, čínska, antická, alebo tá naša, ktorú nazval západná alebo faustovská.

Peter: A čo sa stane, keď kultúra zostarne? Dostane dôchodok a papuče?

Simona: Skoro. Spengler to rozdelil. Kým je kultúra mladá a živá, je kreatívna, tvorí umenie, filozofiu, nové myšlienky. To je fáza „kultúry“. Ale keď zostarne a vyčerpá sa, prejde do fázy „civilizácie“.

Peter: Čo to znamená?

Simona: Civilizácia je podľa neho smrť kultúry. Už nevzniká nič nové, originálne. Iba sa opakuje, udržiava a prežíva. Je to ako keď kapela namiesto nových albumov hrá už len svoje najväčšie hity dookola. Ešte existuje, ale už netvorí.

Peter: Zaujímavé. Spomínala si, že tú našu nazval „faustovská“. Prečo práve tak?

Simona: To súvisí s jeho ďalšou veľkou myšlienkou – každá kultúra má podľa neho svoju jedinečnú dušu. A táto duša má svoj „prasymbol“ — základnú ideu, ktorá formuje úplne všetko v tej kultúre. Od matematiky cez umenie až po politiku.

Peter: Dobre, to znie trochu abstraktne. Vieš mi dať príklad?

Simona: Jasné. Vezmime si antickú, alebo apollónsku kultúru. Jej prasymbolom bolo podľa Spenglera dokonale ohraničené, konkrétne teleso. Preto sú ich sochy také dokonalé, ich chrámy presne vymedzené a ich myšlienky sa sústredili na to, čo je „tu a teraz“.

Peter: Rozumiem. Všetko je jasné, viditeľné, konečné.

Simona: Presne. Naopak, naša západná, faustovská duša, má ako prasymbol nekonečný priestor. Túžbu po diaľkach, prekonávaní hraníc. Preto máme perspektívu v maľbe, objaviteľské cesty, infinitezimálny počet v matematike a... Fausta, ktorý chce poznať všetko, bez ohľadu na cenu.

Peter: Takže naša posadnutosť vesmírom alebo objavovaním neznámeho je vlastne len prejavom „duše“ našej kultúry?

Simona: Podľa Spenglera áno. Všetko je prepojené. Dokonca tvrdil, že Pytagoras a Descartes neboli len filozofi z rôznych dôb, ale boli „súčasníci“ v rámci svojich kultúrnych cyklov, lebo riešili podobné otázky v rovnakej fáze vývoja svojej kultúry.

Peter: Wow. To úplne mení pohľad na dejiny. Zrazu to nie je len časová os, ale skôr niekoľko paralelných svetov, ktoré si žijú vlastným životom. To je fascinujúce, ale zároveň aj trochu znepokojivé.

Peter: Takže ak tomu správne rozumiem z našej minulej debaty, pozerať sa na dejiny len cez optiku jednotlivých štátov je... no, trochu krátkozraké. Nezachytáva to ten väčší obraz.

Simona: Presne tak, Peter. A presne to si uvedomil aj britský historik Arnold Toynbee. Povedal si, že základnou jednotkou skúmania dejín nemôžu byť národné štáty, ale niečo väčšie. Niečo, čo nazval "spoločnosti" alebo, ako ich bežne voláme, civilizácie.

Peter: Dáva to zmysel. Veď Francúzsko a Nemecko sú síce rozdielne, ale patria do jedného väčšieho celku... Západnej civilizácie.

Simona: Bingo! A Toynbee sa snažil nájsť spoločné zákonitosti v ich vývoji. Chcel pochopiť, prečo niektoré vzniknú, prečo rastú a... prečo nakoniec zaniknú.

Peter: A prišiel na niečo konkrétne? Na nejaký univerzálny vzorec?

Simona: Áno, a je to fascinujúca myšlienka. Nazval to Zákon výzvy a odpovede. V podstate tvrdí, že civilizácie nevznikajú tam, kde je ľuďom príliš dobre, ale tam, kde musia čeliť nejakej veľkej výzve.

Peter: Takže nie na pláži na Havaji, ale skôr... niekde, kde je to ťažšie?

Simona: Presne tak! Perfektný príklad je staroveký Egypt. Aká bola ich najväčšia výzva? No predsa rieka Níl. Každoročné záplavy boli obrovskou hrozbou.

Peter: Jasné, mohli zničiť všetku úrodu a dediny.

Simona: Áno. Ale pár chytrých hláv si uvedomilo, že ak sa naučia túto divokú rieku regulovať, stane sa z nej naopak obrovské požehnanie. A tak začali budovať kanály a hrádze. A z tejto odpovede na výzvu... sa zrodila mocná egyptská civilizácia.

Peter: Chápem. Takže prírodné podmienky im hodili rukavicu a oni ju zdvihli. A to ich posilnilo.

Simona: Presne. A tento zákon sa podľa Toynbeeho nevzťahuje len na vznik, ale na celý život civilizácie. Výzvy neprichádzajú len od prírody, ale aj zvnútra spoločnosti alebo od susedov. A kľúčové je, ako na ne civilizácia zareaguje.

Peter: A kto na ne reaguje? Všetci ľudia naraz?

Simona: Nie. A to je dôležitý bod. Podľa Toynbeeho na výzvy odpovedá takzvaná "tvorivá menšina" alebo duchovná elita. Nie bežní ľudia, ale vizionári, vodcovia, inovátori. Ostatní ich potom nasledujú.

Peter: Dobre, takže máme výzvu, odpoveď a tvorivú menšinu. Čo sa ale stane, keď civilizácia začne upadať? Keď už tie odpovede nie sú také kreatívne?

Simona: Vtedy, v poslednej fáze svojho života, sa často snaží zachrániť vytvorením takzvaného "univerzálneho štátu". Je to inštitúcia, ktorá má zjednotiť a zachrániť rozpadajúcu sa spoločnosť. Príkladom bola Rímska ríša pre helenskú civilizáciu.

Peter: To znie povedome. Niektorí ľudia dnes hovoria, že Európska únia je takým pokusom o univerzálny štát pre Západ.

Simona: Je to zaujímavá paralela, aj keď sám Toynbee to už samozrejme povedať nemohol. Ale ten princíp je podobný – snaha o záchranu cez väčšiu integráciu. A ešte je tu jedna dôležitá inštitúcia – univerzálna cirkev.

Peter: Akú úlohu hrá tá?

Simona: Obrovskú! Predstav si ju ako most medzi umierajúcou a novou, rodiacou sa civilizáciou. V tej starej, zanikajúcej, je cirkev útočiskom pre ľudí, ktorí sú sklamaní z väčšinovej spoločnosti. A pre tú novú je akoby... kuklou, z ktorej sa neskôr vyliahne nový motýľ. Nová spoločnosť.

Peter: To je pekná metafora. Cirkev ako kukla.

Simona: Presne. A vedie nás to k jednej z jeho najslávnejších myšlienok. Povedal: "Veľké civilizácie nie sú zavraždené, veľké civilizácie páchajú samovraždu." Keď zanikli, väčšinou to bola ich vlastná chyba. Stratili svoju tvorivú silu.

Peter: To je dosť temné. Takže zlyhali vo vnútri. Iný mysliteľ, Oswald Spengler, mal na to podobný pohľad, však? Tiež hovoril o nevyhnutnom úpadku.

Simona: Áno, ale jeho terminológia bola trochu iná. Pre Spenglera bola "civilizácia" už to posledné, smrteľné štádium. Predchádzala jej "kultúra", čo bola tá živá, tvorivá fáza. Keď kultúra zomrie, stane sa z nej civilizácia – už len existuje, ale nevytvára nič nové, len opakuje a rozširuje staré.

Peter: A ako spoznáme, že sa kultúra zmenila na civilizáciu? Sú nejaké znaky?

Simona: Spengler ich identifikoval niekoľko. Prvým je imperializmus – snaha o nekonečné rozširovanie bez hraníc. Ďalším je "irreligia", teda strata živej viery, ktorá bola kostrou kultúry. Náboženstvo sa stáva len zvykom, nie podstatou.

Peter: To mi niečo pripomína... Vôbec netuším, o čom hovoríš.

Simona: Presne. Ďalej je to materializmus, prehnaný racionalizmus, pokles počtu obyvateľov a to, že peniaze sa stávajú hlavným nástrojom politickej moci. Znie ti to povedome?

Peter: Bohužiaľ áno. Je to ako Spenglerov zoznam pre diagnózu umierajúcej spoločnosti.

Simona: Môžeme to tak vnímať. Bola to veľmi pesimistická vízia, ale ovplyvnila mnohých ďalších.

Peter: Okej, poďme od pesimizmu k niečomu inému. Počul som o koncepcii Tofflerovcov, ktorá delí dejiny na "vlny". To znie viac... dynamicky.

Simona: To áno. Alvin a Heidi Tofflerovci sa na históriu nepozerali ako na cykly zrodu a zániku, ale ako na striedanie troch obrovských vĺn zmien, ktoré úplne pretransformovali spoločnosť.

Peter: Prvá vlna bola tá agrárna, správne?

Simona: Áno. Začala asi pred 10 000 rokmi s neolitickou revolúciou. Ľudia prestali kočovať a začali obrábať pôdu. Symbolom tejto vlny je motyka a hlavným zdrojom moci a bohatstva bola... no, pôda.

Peter: Logické. Kto mal pôdu, mal moc. A potom prišla druhá vlna?

Simona: Prišla na konci 17. storočia a bola to industriálna vlna. Jej symbolom je montážna linka. Parný stroj, továrne... všetko sa zmenilo. Hybnou silou už nebola pôda, ale továrenská výroba.

Peter: A to musel byť obrovský šok. Ľudia sa sťahovali z polí do miest, vznikali nové idey o pokroku, o právach jednotlivca...

Simona: Presne. Zmenila sa aj rodina – z veľkých viacgeneračných klanov na malé, nukleárne rodiny: otec, mama, deti. Vzniklo masové vzdelávanie, masová spotreba. Bola to revolúcia vo všetkých oblastiach života.

Peter: A tá tretia vlna je tá, v ktorej žijeme teraz, však? Informačná.

Simona: Áno. Jej symbolom je počítač. Začala sa niekedy v 20. storočí a jej podstatou už nie je výroba vecí, ale tvorba, spracovanie a šírenie informácií a znalostí. Je to úplne nová paradigma.

Peter: Takže sme prešli od Toynbeeho cyklov cez Spenglerov pesimizmus až k Tofflerovým vlnám. To sú dosť odlišné pohľady na tú istú vec – na dejiny civilizácií.

Simona: Presne. Každý z nich nám ponúka iný nástroj na pochopenie toho, kde sme boli, kde sme teraz a kam možno smerujeme. A samozrejme, tieto teórie sa nezastavili v minulom storočí. Po konci Studenej vojny prišli ďalší myslitelia ako Huntington a Fukuyama s vlastnými, často protichodnými víziami.

Peter: Huntingtonov "Stret civilizácií" a Fukuyamov "Koniec dejín"... To sú pojmy, ktoré počúvame dodnes. A myslím, že presne na tie sa pozrieme v ďalšej časti.

Peter: Takže to nám dáva zmysel. Ale čo sa stalo po páde Železnej opony v 90. rokoch? Zrazu sa svet úplne zmenil a s ním aj pravidlá hry.

Simona: Presne tak, Peter. A vtedy sa sformovali dva hlavné pohľady na to, čo bude ďalej. Na jednej strane bol Francis Fukuyama s teóriou o konci dejín, a na druhej Samuel Huntington s teóriou o strete civilizácií.

Peter: Huntington... to meno poznám. Pripomeň nám, kto to bol.

Simona: Samuel P. Huntington bol americký historik a sociológ. Dokonca pracoval v Bielom dome a 23 rokov učil na Harvarde. Napísal kľúčové diela ako 'Tretia vlna' o demokratizácii a samozrejme 'Stret civilizácií'.

Peter: A na čo presne reagoval? Aký bol svet pred pádom múru?

Simona: Svet bol po druhej svetovej vojne bipolárny. Úplne rozdelený na Východný blok na čele so Sovietskym zväzom a Západný blok s USA a jeho spojencami. Bola to ideologická vojna.

Peter: A to neboli len slová, však? Spomínam si na vojny vo Vietname, v Kórei, rozdelené Nemecko...

Simona: Presne. Vrcholom bolo rozdelenie Berlína. Keď Sovieti zablokovali Západný Berlín, Američania ho museli zásobovať letecky... predstav si, uskutočnili vyše 277-tisíc letov!

Peter: To je neuveriteľné. Takže keď toto všetko padlo, Huntington sa pýtal: 'Čo teraz?'

Simona: Áno. A popísal štyri možné modely, ktoré ľudia očakávali. Prvý bol model 'jedného sveta' od Fukuyamu – víťazstvo liberálnej demokracie pre všetkých.

Peter: To znie pekne, ale asi to tak nevyšlo.

Simona: Nie celkom. Druhý model bol starý známy 'dva svety' – my verzus oni, Východ verzus Západ. Tretí bol svet ako skladačka zo 184 štátov, kde každý bojuje o prežitie a bezpečnosť.

Peter: A štvrtý?

Simona: Štvrtý bol čistý chaos. Rozpad vlád, medzinárodný zločin, terorizmus... V podstate taký post-apokalyptický film.

Peter: Niektoré dni to tak aj vyzerá. Ale Huntington s tým nesúhlasil, je tak?

Simona: Presne. On tvrdil, že ani jeden z týchto modelov nie je správny. Podľa neho je kľúčom k pochopeniu sveta rozdelenie na 7 alebo 8 hlavných civilizácií.

Peter: Civilizácií, nie štátov? To je zaujímavé. Poďme sa na to pozrieť bližšie. Čo presne myslel pod pojmom 'civilizácia'?

Peter: A sme pri našej poslednej téme, ktorou je politika. Poďme na to, Simona.

Simona: Jasné. Pozrieme sa na obrovské zmeny, ktoré zažilo Turecko v 20. storočí.

Peter: Čo presne sa tam dialo? Znie to ako veľká vec.

Simona: A aj bola! Vtedajší vodca, Atatürk, doslova zrušil náboženské školy a súdy. Islam dokonca prestal byť štátnym náboženstvom.

Peter: To je radikálne! Takže oddelenie cirkvi od štátu v plnej sile.

Simona: Presne tak. A aby toho nebolo málo, tradičný kalendár nahradil gregoriánskym a turečtina sa začala písať latinkou.

Peter: Predstav si, že by nám zo dňa na deň zmenili abecedu. To by bol chaos!

Simona: To teda áno. Ale cieľ bol jasný: modernizácia.

Peter: A aké to malo dlhodobé dôsledky?

Simona: Turecko sa výrazne priblížilo Západu. Celé toto smerovanie vyvrcholilo v roku 1952, kedy sa stalo členom NATO.

Peter: Fascinujúce. Takže, priatelia, dnes sme si prešli naozaj všetkým. Od kultúry až po politiku.

Simona: Dúfame, že ste sa naučili niečo nové a že vám to pomôže pri štúdiu.

Peter: Určite áno. Ďakujeme, že ste počúvali Studyfi Podcast. Majte sa skvele!

Simona: Dopočutia nabudúce.