Podcast o Kultúra, spoločnosť a médiá

Kapitoly

Čo je civilizácia?

A čo je kultúra?

Stret názorov

Masová kultúra vstupuje na scénu

Populárna kultúra – sila ľudí

Kritika z Frankfurtu a rýchle opakovanie

Spoločnosť, status a rola

Status, rola a kultúrne vzorce

Vznik masovej spoločnosti

Davový človek a jeho psychológia

Kritika Frankfurtskej školy

Zrod Birminghamskej školy

Kódovanie a dekódovanie

Performativita a semiotická demokracia

Prečo revolúcia nevyšla?

Zhrnutie a záver

Přepis

Sofia: Väčšina ľudí si myslí, že slová „kultúra“ a „civilizácia“ znamenajú v podstate to isté. Používame ich ako synonymá.

Filip: Ale v skutočnosti je medzi nimi obrovský rozdiel. A pochopiť ho je absolútne kľúčové nielen na maturitu, ale aj na pochopenie sveta okolo nás. Je to ako rozdiel medzi hardvérom a softvérom nášho sveta.

Sofia: Hardvér a softvér? Tak to ma zaujíma! Počúvate Studyfi Podcast.

Sofia: Dobre Filip, začnime teda tým hardvérom. Čo je to civilizácia?

Filip: Super otázka. Slovo pochádza z latinského „civis“, teda obyvateľ mesta. Civilizácia je presne ten hardvér – sú to technológie, organizácia spoločnosti, výroba, mestá, cesty... všetko to materiálno a technické zabezpečenie nášho života.

Sofia: Takže keď sa povie „civilizácia dymiacich komínov“, myslí sa tým industriálna revolúcia, továrne, stroje a mestá?

Filip: Presne tak! To bola druhá civilizačná vlna. Tá prvá bola poľnohospodárska, keď sme sa usadili a začali pestovať plodiny. Civilizácia je o tom, *ako* si organizujeme prežitie.

Sofia: Okej, hardvér máme. A čo ten softvér – kultúra?

Filip: Kultúra je náš operačný systém. Sú to hodnoty, ideály, umenie, morálka, zvyky, symboly... v podstate všetko, čo dáva nášmu životu zmysel. Antropológ E. B. Tylor to kedysi zhrnul pekne – povedal, že kultúra aj civilizácia sú zložitý celok, ktorý si človek osvojil ako člen spoločnosti.

Sofia: Takže sa to predsa len prelína.

Filip: Prelína, ale nie je to to isté. Kultúru si môžeme predstaviť ako cibuľu, podľa takzvaného Hofstedeho diagramu.

Sofia: Ako cibuľu? Teraz si budem pri každej debate o umení predstavovať, ako krájam cibuľu a plačem.

Filip: Presne! Vonkajšia vrstva sú viditeľné veci – móda, jedlo, hudba. Hlbšie sú normy a rituály. A v úplnom jadre sú tie najdôležitejšie veci: základné hodnoty, jazyk, náboženstvo, tradície. To je to, čo definuje našu identitu.

Sofia: Keď už sme pri identite, viem, že existujú teórie, ktoré tvrdia, že práve tieto rozdiely môžu viesť ku konfliktom. Mám na mysli Samuela Huntingtona a jeho „Stret civilizácií“.

Filip: Áno, Huntington tvrdil, že v 21. storočí nebudú hlavné konflikty medzi štátmi, ale medzi veľkými civilizačnými okruhmi, ktoré spája hlavne náboženstvo a tradície – západná, islamská, čínska a tak ďalej.

Sofia: Ale nebolo to trochu zjednodušené? Čo globalizácia a miešanie kultúr?

Filip: Presne to je hlavná kritika jeho teórie. Na druhej strane stál Francis Fukuyama, ktorý mal oveľa optimistickejšiu víziu. Tvrdil, že po páde komunizmu nastal „Koniec dejín“.

Sofia: To znie dosť dramaticky. Myslel tým koniec sveta?

Filip: Vôbec nie. Myslel tým, že západná liberálna demokracia sa ukázala ako víťazný model a postupne sa rozšíri po celom svete, čím sa ukončia veľké ideologické konflikty. Obaja mali v niečom pravdu a v niečom sa mýlili.

Sofia: Dobre, poďme od veľkých teórií k niečomu, čo zažívame každý deň. K masovej kultúre. Ako vznikla?

Filip: Vznikla vďaka masovej spoločnosti. Po priemyselnej revolúcii sa ľudia presťahovali do miest, začali pracovať v továrňach, mali zrazu voľný čas, peniaze a vďaka masovým médiám ako noviny a rádio k nim bolo možné dostať rovnaký obsah naraz.

Sofia: Takže je to kultúra vyrábaná sériovo, ako autá na výrobnej linke?

Filip: To je perfektné prirovnanie! Jej hlavnými znakmi sú štandardizácia a homogenizácia. Používajú sa osvedčené postupy, klišé, opakujúce sa zápletky... Cieľom je osloviť čo najširší, priemerný vkus a, samozrejme, zarobiť.

Sofia: Čiže taký kultúrny fast food? Rýchle, lacné, všetkým to chutí, ale nie je to práve michelinská reštaurácia.

Filip: Presne! Je to kultúra vyrábaná „zhora“ a distribuovaná masám.

Sofia: A aký je potom rozdiel medzi masovou a populárnou kultúrou? To sa mi vždy plietlo.

Filip: Toto je kľúčový rozdiel. Masová kultúra je to, čo sa vyrobí. Populárna kultúra, alebo popkultúra, je to, čo si z toho ľudia vezmú, osvoja a dajú tomu vlastný význam. Vzniká „zdola“.

Sofia: Daj nejaký príklad.

Filip: Predstav si film od Marvelu. To je produkt masovej kultúry, vyrobený obrovským štúdiom. Ale keď si z neho fanúšikovia začnú robiť vlastné teórie, memes, cosplaye... to je už populárna kultúra. Oni aktívne spolupracujú na význame.

Sofia: Takže populárna kultúra je vlastne to, čo sa stane, keď sa masová kultúra dostane medzi ľudí a začne si žiť vlastným životom.

Filip: Bingo! Patria sem filmy, seriály, móda, hudba, internetové trendy... všetko, čo je v danej chvíli jednoducho „populárne“.

Sofia: Viem, že nie všetci boli z masovej kultúry nadšení. Spomínam si na Frankfurtskú školu.

Filip: Tí boli veľmi kritickí. Hovorili o „kultúrnom priemysle“. Tvrdili, že kultúra sa stala len ďalším tovarom, ktorého cieľom je zisk a kontrola más. Vraj z ľudí robí pasívnych, nekritických konzumentov.

Sofia: To je ten Marcuseho „jednorozmerný človek“, však? Ten, ktorý si myslí, že je slobodný, lebo si môže vybrať z päťdesiatich druhov jogurtov, ale jeho túžby sú v skutočnosti formované reklamou.

Filip: Presne ten. Je spokojný, pretože jeho falošné potreby sú uspokojené. Dobre, poďme si to na záver zhrnúť v rýchlych otázkach a odpovediach, ako na maturite. Pripravená?

Sofia: Jasné, poďme na to! Takže, prečo vlastne vznikla masová kultúra?

Filip: Pretože masová spoločnosť mala voľný čas, médiá, gramotnosť, mestá a priemyselnú výrobu.

Sofia: Super. A v čom sa líši od tej populárnej?

Filip: Masová je vyrábaná pre masy, populárna sa stáva populárnou až tým, že ju ľudia prijmú a používajú po svojom.

Sofia: Frankfurtská škola ju kritizovala, prečo?

Filip: Lebo podľa nich robí z kultúry tovar a z ľudí pasívnych konzumentov. Na rozdiel od Birminghamskej školy, ktorá hovorila, že publikum vie byť aj aktívne.

Sofia: Perfektné zhrnutie! Myslím, že teraz je ten rozdiel medzi hardvérom a softvérom spoločnosti oveľa jasnejší.

Sofia: Takže po poľnohospodárskej a industriálnej vlne prišla tá tretia, informačná. A s ňou sa kapitálom stali informácie. To je svet, ktorý už celkom dobre poznáme, však?

Filip: Presne tak, Sofia. Koniec 20. storočia priniesol softvér, databázy, know-how... A práve tá industriálna, druhá vlna, nás privádza k dnešnej téme – k sociológii. Mala totiž taký svoj skrytý kód.

Sofia: Skrytý kód? Znie to ako z nejakého filmu.

Filip: Je to tak. Bol to kód, ktorý formoval celú spoločnosť. Tvorilo ho šesť princípov: štandardizácia, špecializácia, synchronizácia, koncentrácia, maximalizácia a centralizácia. Všetko muselo byť rovnaké, efektívne a riadené z jedného centra.

Sofia: Dobre, to dáva zmysel. Ale poďme na úplný základ. Čo vlastne presne je „spoločnosť“ z pohľadu sociológie?

Filip: V podstate je to súhrn ľudí a vzťahov medzi nimi. Žijeme spolu, vytvárame si pravidlá, skupiny, role... Potrebujeme sa združovať a sledovať spoločné ciele.

Sofia: Lenže spoločnosť nie je jednoliata. Nie sme si všetci rovní, však?

Filip: Vôbec nie. A práve to je kľúčové. Sociológ Max Weber hovoril o sociálnej stratifikácii. To je len odborný názov pre vrstvenie spoločnosti – pre nerovnosť a hierarchiu.

Sofia: A čo túto hierarchiu určuje?

Filip: Weber určil tri hlavné faktory. Prvým je vlastníctvo, teda majetok. Druhým je prestíž, čiže spoločenská úcta. A tretím je moc, teda vplyv na pravidlá a rozhodovanie.

Sofia: Takže peniaze, sláva a vplyv. To sa asi veľmi nezmenilo.

Filip: Vôbec nie. Ale iný sociológ, Talcott Parsons, sa na to pozrel inak. Podľa neho spoločnosť drží pokope vďaka spoločným hodnotám a normám.

Sofia: Čiže všetci sa na niečom zhodneme a to nás spája?

Filip: Presne. Parsons tvrdil, že každý systém, aj spoločnosť, potrebuje štyri funkcie, aby prežil. Adaptáciu, dosahovanie cieľov, integráciu a udržiavanie vzorcov. Skrátene AGIL.

Sofia: Dobre, a ako do toho zapadá jednotlivec? Neustále počúvame o statusoch a rolách.

Filip: Výborná otázka. Status je tvoje postavenie v spoločnosti. A máme dva základné typy. Pripísaný status získaš bez vlastnej zásluhy – napríklad tvoj pôvod, vek, rodina.

Sofia: A ten druhý si musím zaslúžiť?

Filip: Áno, to je získaný status. Ten si buduješ sám – vzdelaním, kariérou, úspechom. S tým súvisí aj prestíž, teda spoločenská úcta, ktorú ti daný status prináša.

Sofia: A rola je to, ako sa mám na základe statusu správať, však? Rola študentky, dcéry, kamarátky...

Filip: Presne. Rola je očakávané správanie. A niekedy je to poriadna fuška, lebo sa ti tie role môžu dostať do konfliktu. Chceš sa učiť, ale zároveň ísť von s kamarátmi. To je klasický konflikt rolí.

Sofia: Tak to veľmi dobre poznám. A čo tie kultúrne vzorce? To sú vlastne nepísané pravidlá?

Filip: V podstate áno. Sú to zvyky a pravidlá, ktoré si osvojujeme výchovou. Pomáhajú udržať kultúru stabilnú. Patria sem obyčaje, mravy, zákony a... tabu.

Sofia: Tabu. To je ten najsilnejší zákaz, však?

Filip: Presne tak. Jeho porušenie je vnímané ako niečo absolútne neprípustné. A to nás pekne privádza k masovej spoločnosti, kde sa tieto normy začali meniť.

Sofia: Masová spoločnosť... to je tiež produkt tej industriálnej vlny, však?

Filip: Bingo! Vznikla vďaka industrializácii, urbanizácii, masovej výrobe a hlavne masovej tlači. Ľudia sa sťahovali do miest, vznikali továrne, nové spoločenské triedy a gramotnosť sa stala bežnou.

Sofia: A zrazu bol aj voľný čas, dovolenky, nové formy zábavy...

Filip: Presne. Ale malo to aj tienistú stránku. Tradičné väzby ako rodina či komunita začali slabnúť. Človek sa stal viac individualizovaný, atomizovaný. Ferdinand Tönnies to opísal ako prechod od „Gemeinschaft“, teda tradičného spoločenstva, k „Gesellschaft“, modernej, neosobnej spoločnosti, kde vládnu peniaze.

Sofia: A s masovou spoločnosťou prichádza aj pojem „dav“. Prečo sa ním sociológovia začali tak zaoberať?

Filip: Pretože si všimli, že človek sa v dave správa úplne inak. Gustave Le Bon v knihe *Psychológia davu* napísal, že v dave sa stráca individuálna osobnosť a vzniká akási „kolektívna duša“.

Sofia: Čiže v dave sa cítim anonymne, strácam zodpovednosť a konám viac emocionálne?

Filip: Presne. Dav je podľa Le Bona popudlivý, sugestibilný a potrebuje vodcu. Vodca nemusí byť génius, ale musí to byť človek činu, ktorý vie strhnúť ostatných emóciami.

Sofia: Gabriel Tarde zas rozlišoval medzi davom a verejnosťou. Aký je v tom rozdiel?

Filip: Dav je fyzicky spolu na jednom mieste. Ale verejnosť môže byť spojená napríklad médiami, bez toho, aby sa ľudia stretli. Tlač podľa neho verejnú mienku nielen odráža, ale ju priamo tvorí.

Sofia: To je desivo aktuálne.

Filip: Veľmi. A José Ortega y Gasset zašiel ešte ďalej. Pre neho nebola masa len skupina ľudí, ale životný štýl. Opísal „davového človeka“.

Sofia: A aký je taký davový človek?

Filip: Je spokojný sám so sebou, cíti sa dokonalý a nechce o ničom pochybovať. Využíva výhody civilizácie, ale neváži si ich. Má veľa práv, ale málo zodpovednosti.

Sofia: Takže vlastne kritizoval priemernosť a nekultúrnosť, ktorá sa podľa neho šírila.

Filip: Áno, podobne ako Nietzsche alebo Freud, ktorý vysvetľoval správanie más cez podvedomie a pudy. Tvrdil, že vodca v dave často nahrádza otcovskú autoritu.

Sofia: Takže masa je v podstate emocionálna, nekritická a ľahko ovplyvniteľná. Je to vždy len zlé?

Filip: Nemusí byť. Elias Canetti napríklad hovoril, že kľúčový proces v mase je „vybitie“ – moment, kedy sa ľudia zbavia rozdielov a cítia sa rovní. A ak je masa dobre organizovaná, môže vytvoriť aj legitímne inštitúcie, napríklad politické strany či spolky. Nie je to čiernobiele.

Sofia: Fascinujúce. A presne o organizovaných skupinách a inštitúciách sa budeme rozprávať nabudúce.

Sofia: ...takže ten pohľad Frankfurtskej školy je naozaj... dosť temný. V podstate hovoria, že kultúrny priemysel z nás robí pasívnych konzumentov, ktorí len prijímajú to, čo im médiá servírujú.

Filip: Presne tak. Je to veľmi kritický pohľad. A hoci mal v mnohom pravdu, časom sa voči nemu objavila aj vlna kritiky. Vieš, nič nie je len čierne alebo biele.

Sofia: Som zvedavá. Čo sa im najviac vyčítalo?

Filip: Tak v prvom rade, mnohí tvrdili, že je to príliš jednostranný pohľad. Že vidí médiá len ako nástroj manipulácie a úplne podceňuje diváka.

Sofia: Čiže predpokladali, že všetci všetkému uveríme?

Filip: V podstate áno. Ďalšia výčitka bola, že je to dosť elitársky pohľad. Stavia akúsi vzdelanú elitu proti tej „hlúpej mase“, ktorá konzumuje popkultúru. Trochu povýšenecké, nemyslíš?

Sofia: To teda áno. Akoby počúvanie populárnej hudby z teba automaticky robilo menejcenného človeka.

Filip: Presne. A metodologicky to bolo často skôr špekulatívne. Nebolo to vždy podložené tvrdými dátami a empirickým výskumom. A posledná vec... idealizovali si starú občiansku verejnosť z 18. storočia, no zabúdali, že z nej boli vylúčené ženy a mnohé sociálne skupiny.

Sofia: Aha, takže to nebolo až také ideálne, ako to znelo. Ale napriek tej kritike, niečo na tom asi bolo, nie?

Filip: Určite. Ich hlavný prínos bol v tom, že ako prví masívne upozornili na to, že médiá a kultúrny priemysel naozaj formujú naše názory, túžby, sny, a dokonca aj strachy. A to platí dodnes.

Sofia: Dobre, takže ak Frankfurtská škola bola tá prvá kritická vlna, čo prišlo po nej? Kto sa na to pozrel inak?

Filip: A to je skvelá otázka, ktorá nás posúva do Británie. Konkrétne na Birminghamskú univerzitu, kde v roku 1964 vzniklo Centrum pre súčasné kultúrne štúdiá, známe ako Birminghamská škola.

Sofia: Nová škola, nový pohľad?

Filip: Presne tak. Oni v niečom s Frankfurtskou školou súhlasili. Napríklad v tom, že masová kultúra pomáha šíriť dominantnú ideológiu a udržiavať systém.

Sofia: Ale...?

Filip: Ale, a to je kľúčové, povedali, že publikum nie je pasívne! Tvrdili, že ľudia dokážu mediálnym obsahom aktívne odporovať, vyjednávať o ich význame a vytvárať si vlastnú identitu.

Sofia: Takže už nie sme len bábky na špagátiku?

Filip: Vôbec nie! Birminghamská škola sa začala zaujímať o subkultúry – napríklad punkerov alebo skinheadov – ako formy odporu voči mainstreamu. Začali skúmať témy ako gender, rasa, etnicita a to, ako sú tieto skupiny reprezentované v médiách.

Sofia: To znie oveľa komplexnejšie. Spomenul si nejaké konkrétne mená? Kto bol hlavnou postavou?

Filip: Určite Stuart Hall. To je meno, ktoré si treba zapamätať. Prišiel s geniálnou teóriou kódovania a dekódovania.

Sofia: Kódovanie a dekódovanie? To znie ako niečo pre špiónov.

Filip: Je to jednoduchšie, než to znie. Think of it this way... Producent, napríklad filmové štúdio, vloží do filmu nejaký význam. To je „kódovanie“. Ale ty ako divák si ten význam môžeš vyložiť po svojom. To je „dekódovanie“.

Sofia: Takže význam nie je pevne daný, ale vzniká niekde medzi tvorcom a divákom?

Filip: Presne! Hall definoval tri spôsoby, ako môžeme dekódovať. Prvý je dominantný kód – prijmeš význam presne tak, ako ho tvorca zamýšľal. Napríklad vidíš reklamu na auto a povieš si: „Wow, s týmto autom budem úspešný.“

Sofia: Jasné, to sa stáva.

Filip: Potom je tu dohodnutý kód. Väčšinou s odkazom súhlasíš, ale máš nejaké výhrady. „Fajn auto, ale tá spotreba je asi hrozná a ja naň aj tak nemám.“

Sofia: To je asi najčastejší prípad.

Filip: A nakoniec, opozičný kód. Úplne odmietneš pôvodný význam. Povieš si: „Toto je len ďalší nástroj kapitalizmu, ktorý ničí planétu a vytvára falošné potreby.“

Sofia: Takže tá istá reklama môže mať tri úplne odlišné významy pre troch rôznych ľudí. Fascinujúce.

Filip: Presne. A na Hallowu prácu nadviazali ďalší. Napríklad Judith Butlerová, ktorá sa pozrela na gender. Tvrdí, že rod nie je niečo, čo máme, ale niečo, čo neustále „hráme“ a opakujeme podľa spoločenských pravidiel. Je to performativita.

Sofia: Ako v divadle?

Filip: V podstate áno. Kultúra nám dáva scenár, čo znamená byť „správny“ muž alebo „správna“ žena, a my tú rolu hráme. Ale subkultúry a móda môžu tento scenár narúšať a meniť.

Sofia: A bol ešte niekto dôležitý, kto rozvíjal myšlienku aktívneho publika?

Filip: Určite John Fiske. Ten prišiel s pojmom „semiotická demokracia“. Znie to zložito, ale znamená to, že diváci majú moc vkladať do mediálnych textov vlastné významy. Kultúrny priemysel nám síce dodá materiál – film, seriál, pieseň – ale my si z neho poskladáme to, čo je pre nás dôležité.

Sofia: Takže populárna kultúra nie je len to, čo nám niekto vnúti zhora, ale to, čo si my ľudia z nej urobíme?

Filip: Presne tak. Sme spolutvorcovia. Takže sme sa posunuli od predstavy publika ako obete k predstave publika ako aktívneho hráča. A tento pohľad je kľúčový pre pochopenie toho, ako médiá fungujú dnes, v dobe internetu a sociálnych sietí.

Sofia: To je perfektný mostík k našej ďalšej téme. Poďme sa pozrieť na to, ako sa tieto teórie prejavujú v digitálnom svete...

Sofia: Dobre, takže klasický Marx bol jasný. Ale Filip, história sa vyvinula trochu inak, však? Očakávaná revolúcia na Západe akosi... neprišla. Čo sa stalo?

Filip: Presne tak, Sofia. A práve to vŕtalo v hlave neskorším mysliteľom, takzvaným neomarxistom. Ich hlavná otázka bola: prečo? Odpoveď priniesol Talian Antonio Gramsci.

Sofia: A aká bola tá odpoveď? Dúfam, že niečo, čo sa dá pochopiť aj bez čítania tisíc strán.

Filip: Určite! Gramsciho kľúčový pojem je hegemónia. Je to v podstate nadvláda ideí a kultúry. Vďaka nej ľudia súhlasia so systémom, aj keď pre nich nemusí byť výhodný.

Sofia: Takže systém nás neovláda len silou, ale skôr nás... presvedčí, aby sme s ním súhlasili? To je dosť zákerné.

Filip: Presne. A túto hegemóniu šíria inštitúcie občianskej spoločnosti: škola, médiá, cirkev, dokonca rodina a populárna kultúra. Formujú naše videnie sveta bez toho, aby sme si to uvedomovali.

Sofia: Wow. Takže kľúčový odkaz je, že kapitalizmus stojí nielen na moci, ale hlavne na našom dobrovoľnom súhlase. To je silná myšlienka na záver.

Filip: Áno. Preto Gramsci hovoril o potrebe „revolúcie v myslení“, nie len tej v uliciach. Tým by som to dnes uzavrel.

Sofia: Perfektné zhrnutie. Filip, opäť ti veľmi pekne ďakujem za skvelú a podnetnú diskusiu. A vám, milí poslucháči, ďakujeme za pozornosť a tešíme sa na vás pri ďalšej epizóde Studyfi Podcastu. Majte sa krásne!

Filip: Dovidenia!