Podcast o Kriminalistické metódy a postupy

Kapitoly

Ako v CSI, ale naozaj

Plánovanie a taktické zásady

Digitálni detektívi a databázy

Hra na "čo ak?"

Späť na mieste činu

Čo je rekognícia?

Druhy a formy

Princípy v praxi

Čo je kriminalistický experiment?

Druhy experimentov

Príprava a prevedenie

Knižnice zločinu

Hmatateľné dôkazy

Kto je znalec?

Spoľahlivosť posudkov

Zhrnutie a záver

Přepis

Matej: Predstavte si tú klasickú scénu z krimiseriálu. Detektívi vtrhnú do bytu, všetko je rozhádzané a jeden z nich povie: „Dobre, tím, poďme na to. Zabezpečte priestor, zdokumentujte všetko, potrebujem každú jednu stopu.“ Znie to cool, ale čo presne to znamená v reálnom svete? Čo sa deje potom?

Viktória: Presne tak, Matej. Ten chaos na obrazovke má v skutočnosti veľmi prísne pravidlá. A práve tie sú základom kriminalistickej techniky. To, čo vidíme v televízii, je len špička ľadovca.

Matej: Takže za tým všetkým je nejaký systém. Počúvate Studyfi Podcast a dnes sa s expertkou Viktóriou pozrieme na to, ako funguje plánovanie a dokumentácia pri vyšetrovaní.

Viktória: Presne tak. V prvom rade si tím musí stanoviť ciele. Čo hľadáme? Prečo sme tu? Potom treba zabezpečiť, aby sa všetko dialo podľa plánu, a hlavne – všetko zdokumentovať. Každý jeden krok, každá nájdená vec.

Matej: A kto má vlastne celé toto „predstavenie“ na starosti?

Viktória: Vždy je tam jeden riadiaci subjekt, teda vedúci vyšetrovacieho úkonu. Potom sú tam priami účastníci – svedok, poškodený, možno aj páchateľ. Ďalej subjekty s právom účasti, napríklad obhajca. A nakoniec osoby, ktoré zabezpečujú hladký priebeh, ako zapisovateľ alebo privolaný expert.

Matej: Takže je to celkom plná miestnosť ľudí. To si vyžaduje dobrý plán, však?

Viktória: Absolútne. Plán musí určiť presný cieľ, dobu a miesto úkonu. Musí zabezpečiť, že všetci potrební ľudia tam budú, a tiež určiť, aké predmety a technické prostriedky sa použijú. Napríklad špeciálne svetlá na hľadanie stôp alebo súpravy na odber DNA.

Matej: A existujú nejaké osvedčené postupy, nejaké taktické zásady, ktorých sa držia?

Viktória: Áno, a sú kľúčové. Prvá je voľba vhodného okamihu. Načasovanie je všetko. Druhá, a veľmi dôležitá, je princíp jedného vedúceho. Musí byť jasné, kto velí, aby nevznikol chaos.

Matej: To dáva zmysel. Príliš veľa kuchárov presolí polievku, alebo v tomto prípade... kontaminuje miesto činu?

Viktória: Presne tak! Ďalej je to cieľavedomosť a systematickosť. Postupuje sa krok za krokom. A samozrejme, ostražitosť. Nikdy neviete, čo môžete nájsť. A v neposlednom rade, treba zvoliť správny počet účastníkov – ani málo, ani priveľa.

Matej: A čo keď tím dorazí na miesto? Čo sú prvé kroky?

Viktória: Najprv sa urobí rýchla obhliadka miesta, aby si vedúci urobil obraz o situácii. Okamžite sa miesto zabezpečí proti vstupu nepovolaných osôb. Potom sa zistí stav miesta činu – či sa niečo zmenilo od pôvodného stavu. A nakoniec sa všetci účastníci poučia o svojich právach a povinnostiach.

Matej: A potom prichádza na rad tá najmenej vzrušujúca, ale asi najdôležitejšia časť – papierovanie. Teda, dokumentácia.

Viktória: Správne. Všetko sa musí zaznamenať. Základom je zápisnica, ale dopĺňa ju fotodokumentácia, topografické nákresy, niekedy aj zvukový či videozáznam. V dnešnej dobe, samozrejme, aj dáta z výpočtovej techniky.

Matej: Čo všetko musí taká zápisnica obsahovať?

Viktória: Je to presne dané. Musí tam byť uvedené, kto ju zhotovil, kedy a kde. Údaje o všetkých zúčastnených. Opis miesta, poučenie účastníkov a potom chronologický opis celého úkonu. Na záver nesmú chýbať podpisy všetkých prítomných.

Matej: Spomenula si výpočtovú techniku. To ma privádza ku kriminalistickej informatike. Znie to ako niečo z budúcnosti, ale asi je to už bežná súčasť práce, však?

Viktória: Určite! Kriminalistická informatika je teória o tom, ako získavať, spracovať a využívať digitálne informácie. A keď sa povie kriminalistická informatická expertíza, myslí sa tým skúmanie počítačov, programov, dát, celých systémov... všetkého digitálneho.

Matej: Takže expert sa pozrie na hardvér, softvér, dáta v telefóne... V podstate digitálny Sherlock Holmes.

Viktória: Dá sa to tak povedať. Všetky tieto informácie sa potom ukladajú do takzvaných Kriminalisticko-informačných systémov, skrátene KIS. Je to vlastne obrovská databáza informácií pre potreby vyšetrovania.

Matej: A čo tie systémy robia? Len ukladajú dáta?

Viktória: Omnoho viac. Majú niekoľko funkcií. Napríklad heuristickú, čo znamená, že pomáhajú využiť staré informácie na nové účely. Analytickú, kde sa informácie spracujú, aby boli použiteľné. Syntetickú, kde sa spájaním jednotlivých informácií vytvárajú nové, s vyššou hodnotou. A distribučnú – poskytujú informácie tým, ktorí ich potrebujú.

Matej: Takže KIS je mozog operácie. A základom sú asi nejaké evidencie, však?

Viktória: Presne. Základom KIS sú kriminalistické evidencie, alebo KE. Sú to systémy, kde sa zhromažďujú, klasifikujú a registrujú všetky dôležité informácie o osobách, veciach, udalostiach, stopách... čomkoľvek, čo súvisí s trestnou činnosťou.

Matej: Čo všetko sa eviduje o osobách? Okrem mena a adresy.

Viktória: Všetko možné. Osobné dáta, vonkajšie znaky, papilárne línie čiže odtlačky prstov, zvláštne znamenia, tetovania, prezývky, dokonca aj antropologické údaje. Evidujú sa aj samotné trestné činy, veci súvisiace s nimi a stopy z miesta činu.

Matej: Keď už majú vyšetrovatelia všetky tieto informácie zo stôp a databáz, čo sa deje ďalej? Ako poskladajú puzzle dokopy?

Viktória: Tu prichádza na rad jedna z najzaujímavejších metód – tvorba verzií. Je to v podstate myšlienková činnosť kriminalistu, kde na základe zistených faktov vytvára domnienky o tom, čo sa mohlo stať.

Matej: Takže hra na „čo ak?“. Čo ak páchateľ vošiel oknom? Čo ak obeť poznal? A tak ďalej?

Viktória: Presne. Podstata spočíva vo vyvodení a preverení všetkých možných domnienok, aby sa odhalili neznáme súvislosti. Proces vyzerá asi takto: zistené fakty vedú k domnienkam, z nich sa sformujú konkrétne kriminalistické verzie a z každej verzie potom vyplývajú dôsledky – teda ďalšie fakty, ktoré by mali existovať, ak je daná verzia pravdivá.

Matej: Existujú rôzne druhy týchto verzií?

Viktória: Áno. Máme základné verzie, ktoré sa týkajú celého skutku. Potom čiastkové, ktoré riešia len nejaký detail. Z hľadiska subjektu, kto ich tvorí, poznáme operatívno-pátracie verzie, vyšetrovacie, ktoré sú už formálnejšie, a expertné, ktoré vytvára znalec vo svojom odbore.

Matej: A čo keď sa obhajoba snaží prísť s vlastnou verziou? To sa volá nejako špeciálne?

Viktória: Áno, to sú takzvané kontraverzie. Verzie, ktoré majú spochybniť tie vyšetrovacie.

Matej: Sú nejaké pravidlá, ako tie verzie tvoriť? Aby to neboli len divoké fantázie.

Viktória: Samozrejme. V prvom rade, fakty, na ktorých verzia stojí, si nesmú navzájom odporovať. Dôležité je vytvoriť všetky reálne možné verzie, nie len tú jednu najočividnejšiu. A platí, že dve verzie, ktoré si protirečia, nemôžu byť obe pravdivé.

Matej: Takže treba preveriť všetky. Aj tie, čo sa zdajú nepravdepodobné.

Viktória: Presne. Preverujú sa všetky súbežne, bez ohľadu na stupeň pravdepodobnosti. Tie, ktoré sa ukážu ako nepravdivé, sa vylúčia. A keď sa jedna verzia potvrdí, musí byť dokázaná nielen kriminalistickými, ale aj trestno-procesnými prostriedkami – teda dôkazmi, ktoré obstoja na súde.

Matej: Poďme k ďalšej metóde, ktorá znie ako z filmu – previerka výpovede na mieste. Čo to presne je?

Viktória: Je to kriminalisticko-taktická metóda, kde vypočutá osoba – napríklad svedok alebo aj obvinený – dobrovoľne ukáže miesta a objekty súvisiace s udalosťou, opíše ich a niekedy aj demonštruje nejakú činnosť. Napríklad ukáže, kde stál, kam odhodil zbraň a podobne.

Matej: Aký je cieľ? Overiť si, či neklame?

Viktória: V podstate áno. Cieľom je zistiť, či daná osoba to miesto skutočne pozná, či jej výpoveď sedí s realitou na mieste a tiež nájsť a zaistiť nové stopy a dôkazy. Základom je dobrovoľnosť a iniciatíva tej osoby.

Matej: Ako to prebieha? Len prídu na miesto a osoba začne rozprávať?

Viktória: Má to svoju taktiku. Často sa začína na takzvanom východiskovom bode, napríklad na prístupovej ceste, aby sa osoba mohla zorientovať. Potom jej umožníme, aby sama určila smer pohybu. Počas toho označuje takzvané oporné body, ktoré majú vzťah k trestnému činu, a orientačné body, ako napríklad strom alebo budova, ktoré slúžia len na orientáciu.

Matej: Takže vyšetrovateľ len ticho kráča za ňou a počúva?

Viktória: Spočiatku áno. Nechá ju voľne rozprávať. Doplňujúce otázky kladie až neskôr, aby neovplyvnil jej výpoveď. Je kľúčové, aby sa previerka vykonávala s každou osobou samostatne. Nikdy nie viac osôb naraz.

Matej: A zase sa všetko dokumentuje, predpokladám.

Viktória: Samozrejme. Zápisnica, fotografie, videozáznam. Zápisnica má opäť svoju štruktúru – úvodná časť s údajmi o účastníkoch a čase, opisná časť, kde je podrobne zaznamenaný celý priebeh, vrátane správania osoby, kladených otázok a odpovedí, a záverečná časť.

Matej: Čo obsahuje tá záverečná časť?

Viktória: V nej sa zhodnotí, či bol splnený cieľ previerky. Porovnajú sa výsledky so zistenými faktami, zhodnotí sa aktivita osoby, ale aj prípadné chyby, ktorých sa účastníci dopustili. Je to kľúčové pre posúdenie hodnovernosti celej výpovede.

Matej: To znie naozaj detailne. Takže, ak máme výpoveď, ako ju môžeme overiť... povedzme, ak svedok tvrdí, že niekoho videl? Ako si polícia overí, že spoznáva tú správnu osobu?

Viktória: Výborne si to premostil, Matej. Presne na to slúži ďalšia metóda, a tou je rekognícia.

Matej: Rekognícia. Znie to ako niečo z vedeckého filmu.

Viktória: Trochu, ale je to úplne bežná prax. V podstate ide o znovupoznanie. Svedok, alebo teda subjekt, videl nejaký objekt – osobu, vec, zviera – a v jeho pamäti sa vytvorila stopa.

Matej: Pamäťová stopa... ako spomienka.

Viktória: Presne. A úlohou rekognície je túto spomienku aktivovať. Ukážeme subjektu skupinu podobných objektov a ak spozná ten správny, hovoríme o pozitívnom výsledku. Tým sa objekt individualizuje, teda jednoznačne určí.

Matej: Takže neidentifikujeme len ľudí?

Viktória: Vôbec nie. Objektom môže byť osoba, zviera, ale aj nejaká vec, napríklad zbraň alebo ukradnutý šperk. A samotná rekognícia má viacero druhov.

Matej: Napríklad?

Viktória: Najčastejšie ju delíme podľa toho, čo a ako sa poznáva. Môže byť „in natura“, teda naživo, alebo podľa fotografie či videa. A potom podľa čoho poznávame – či podľa vonkajších znakov, ako je tvár, alebo podľa funkčných a dynamických vlastností.

Matej: Počkaj, funkčné a dynamické vlastnosti? To akože spoznám niekoho podľa chôdze alebo reči?

Viktória: Presne tak! Hlas, spôsob chôdze, nejaký typický tik... to všetko sú jedinečné znaky, ktoré si pamäť dokáže uložiť.

Matej: Takže keby mal niekto naozaj otrasný tanečný štýl, teoreticky by ho podľa toho mohli identifikovať?

Viktória: Teoreticky áno! Je to legitímny dynamický znak. Dôležité je aj to, či je rekognícia otvorená, alebo skrytá. Pri skrytej poznávajúca osoba nevidí priamo páchateľa, napríklad kvôli strachu alebo pre jej ochranu.

Matej: A aké sú hlavné zásady, aby to celé bolo platné?

Viktória: Absolútny základ — podozrivý sa vždy ukazuje v skupine ďalších, jemu podobných osôb. Nikdy nie sám. Musia tam byť aspoň traja ľudia vrátane podozrivého. Predstav si, že by sme ti ukázali len jednu fotku a spýtali sa: „Je to on?“ To by bolo extrémne návodné.

Matej: Jasné, to by som asi prikývol, aj keby som si nebol istý.

Viktória: Presne. Podozrivý si dokonca môže sám vybrať, kde v rade bude stáť. A pribrané osoby, teda tí „komparzisti“, musia byť podobné. Nemôžeš dať jedného vysokého blondína medzi dvoch malých černovlasých mužov. To by bolo smiešne.

Matej: To dáva zmysel. Celý proces musí byť čo najférovejší. Takže toto sú kľúčové taktické postupy... Ale čo sa deje potom, ako sa to celé zdokumentuje a vyhodnotí?

Viktória: Po zdokumentovaní prichádza na rad overovanie. A presne na to slúži kriminalistický experiment. Je to vlastne metóda, kde v umelo vytvorených podmienkach skúmame stopy alebo overujeme hypotézy. Je to taká naša vedecká skúška správnosti.

Matej: Čiže si v podstate vytvoríte vlastné laboratórium priamo na mieste činu? Alebo aj inde?

Viktória: Presne tak. A to je na tom to najlepšie. Môžeme si sami modelovať a vyvolávať javy, ktoré sú podobné tomu, čo sa stalo. A hlavne, môžeme ich opakovať koľkokrát chceme a meniť podmienky.

Matej: Takže ak svedok tvrdí, že niečo videl z dvadsiatich metrov v noci, vy to jednoducho nasimulujete a zistíte, či je to vôbec možné. Chápem správne?

Viktória: Presne na to to slúži. Experimentom môžeme preveriť výpovede, ale aj získať úplne nové dôkazy. Je to silný nástroj. Môže byť samostatným vyšetrovacím úkonom, ale aj súčasťou iných metód, napríklad znaleckého skúmania.

Matej: A existujú nejaké konkrétne typy experimentov? Alebo je to vždy len o tom „vidím-nevidím“?

Viktória: Dobrá otázka. Ten tvoj príklad spadá pod takzvaný zmyslový experiment, kde zisťujeme možnosti vnímania. Či niekto mohol niečo vidieť, počuť, cítiť... a podobne.

Matej: Takže či páchateľ mohol cítiť ten pripálený koláč, čo som nechal v rúre?

Viktória: Možno. Ale častejšie riešime, či bolo počuť výstrel. Potom je tu situačný experiment. Ten má viacero podôb. Napríklad alternatívny, kde zisťujeme, či sa nejaká činnosť vôbec dala uskutočniť.

Matej: Ako napríklad... či sa dalo preskočiť cez ten dvojmetrový plot?

Viktória: Presne. Alebo existenčný, ktorý potvrdzuje existenciu nejakého javu. A potom máme dejový, ktorý skladá dokopy celý mechanizmus udalostí. Je to ako skladačka puzzle, kde každý pokus je jeden dielik.

Matej: To znie extrémne náročne na prípravu. Ako zaistíte, že podmienky sú naozaj rovnaké?

Viktória: Príprava je kľúčová. V prvej etape sa určí cieľ, postup, miesto a čas. Musíme zohnať figurantov, techniku... všetko. Potom na mieste skontrolujeme, či sa niečo nezmenilo, a všetkých poučíme.

Matej: A čo tie podmienky? Musí byť rovnaké počasie? Rovnaký čas dňa?

Viktória: Áno, snažíme sa o maximálnu zhodu. Experiment robíme na pôvodnom mieste, v rovnakú dennú dobu, ideálne aj za rovnakých klimatických a zvukových podmienok. Používame pôvodné alebo aspoň úplne zhodné predmety.

Matej: Wow, takže ak pršalo, tak čakáte na dážď?

Viktória: V ideálnom prípade áno. Alebo sa to snažíme nasimulovať. Podstatné je, že pokusy môžeme opakovať v rovnakých podmienkach, ale aj ich cielene meniť, aby sme videli, ako to ovplyvní výsledok. A všetko sa, samozrejme, detailne dokumentuje.

Matej: Celé to znie ako taká rekonštrukcia udalosti. Je v tom nejaký rozdiel, alebo je to v podstate to isté?

Viktória: Dobrá otázka. Je v tom kľúčový rozdiel. Rekonštrukcia nám ukazuje, *ako* sa niečo stalo. Ale forenzné zbierky nám pomáhajú zistiť, *kto* to urobil. Predstav si to ako obrovské knižnice zločinu.

Matej: Knižnice? Tak to znie zaujímavo. Čo v nich nájdeme?

Viktória: Namiesto kníh sú tam databázy. Napríklad AFIS, čo je v podstate digitálna zbierka odtlačkov prstov. Máme tam stopy z miest činu a aj odtlačky známych páchateľov. Systém ich potom bleskovo porovnáva.

Matej: Takže je to ako Google, ale na odtlačky prstov?

Viktória: Dá sa to tak povedať. A nie sú to len odtlačky. V systémoch ako POLDAT evidujeme mená, prezývky, zvláštne znamenia, tetovania, ale aj DNA profily. Máme aj databázy na falošné doklady alebo peniaze.

Matej: Dobre, to sú tie digitálne. A čo také, povedzme, fyzickejšie veci? Nástroje, nábojnice a podobne?

Viktória: Jasné, to sú klasické kriminalistické zbierky. Máme archív stôp nástrojov, nábojníc a striel, anonymných listov, a dokonca aj pachových konzerv.

Matej: Počkaj... pachových konzerv? To akože máte knižnicu vôní a pachov?

Viktória: Znie to zvláštne, ja viem. Ale pachová stopa je rovnako unikátna ako odtlačok prsta. Každá táto zbierka nám pomáha spojiť dieliky skladačky a nájsť páchateľa.

Matej: To je neuveriteľné. Práve tie pachové stopy a DNA ma zaujali najviac. Povedzme si o nich nabudúce viac.

Viktória: Presne tak, Matej. A všetky tieto stopy, či už pachové alebo DNA, vedú k jednému kľúčovému dokumentu – znaleckému posudku.

Matej: Počkaj, a kto vlastne môže byť taký znalec? To musí byť nejaký génius v bielom plášti ako z filmu?

Viktória: No, skoro. Podľa zákona to môže byť osoba menovaná ministrom, ktorá je zapísaná v oficiálnom zozname znalcov. Alebo celé odborné ústavy.

Matej: A čo ak nejaký super-odborník nie je v tom zozname?

Viktória: Aj na to zákon myslí. Súd môže jednorazovo prizvať odborne erudovanú osobu na podanie posudku ad hoc. To znamená, na tento jeden konkrétny prípad.

Matej: Super. A sú všetky znalecké posudky rovnako spoľahlivé?

Viktória: To je skvelá otázka. Rozlišujeme objektívne a subjektívne expertízy. Napríklad analýza DNA je vysoko objektívna, no skúmanie rukopisu má viac subjektívnych prvkov.

Matej: Rozumiem, takže tam je väčší priestor na, povedzme, inú interpretáciu?

Viktória: Presne tak. Niekedy je príčina priamo vo vedeckej podstate metódy alebo sa neurobí dostatočný počet opakovaní testov.

Matej: Takže, aby sme to zhrnuli, práca znalca je prísne regulovaná, no stále je dôležité kriticky vnímať, akou metódou sa k záveru dospelo.

Viktória: Presne tak. Bol to dnes naozaj výlet do hĺbky kriminalistiky. Ďakujem za pozvanie.

Matej: Ja ďakujem tebe, Viki. A vám, milí poslucháči, ďakujeme za pozornosť pri dnešnej časti Studyfi Podcastu. Dopočutia nabudúce!