Podcast o Hypersenzitivita typu II: Mechanizmy a príklady

Kapitoly

Úvod do imunitných receptorov

Elitné jednotky: T a B lymfocyty

Škola pre zabijakov: Vývoj T-lymfocytov

Kedy imunita povie „dosť“: Imunologická tolerancia

Antigény: Votrelci a falošné poplachy

Alergie, náš známy nepriateľ

Histamínová búrka

Typ 2: Útok na vlastné bunky

Dráma v tehotenstve: Rh faktor

Čo sú protilátky?

Štruktúra v tvare Y

Genetická skladačka

Päť tried bojovníkov

Zvierací super-vojaci

Problém s myšou

Poľudštené protilátky

Od diagnózy k liečbe

Zhrnutie a záver

Přepis

Matej: Predstavte si Michala. Piatok poobede, konečne víkend, a on si pri práci v záhrade zadrie do prsta malú triesku. Nič vážne, však? Ale pre jeho telo sa práve začala vojenská operácia. V priebehu minút sa na mieste zrania zhromaždia bunky, ktoré sa správajú ako elitné komando. Vedia presne, ktoré bunky sú Michalove a ktoré sú cudzí votrelci na tej trieske. Ako to ale dokážu?

Lucia: Presne tak, Matej. Nezačnú páliť hlava-nehlava. Majú neuveriteľne sofistikovaný systém na rozpoznávanie priateľa od nepriateľa. A kľúčom k tomu všetkému sú receptory. Toto je Studyfi Podcast.

Matej: Receptory. To znie ako nejaké antény. Takže každá imunitná bunka má na sebe tisíce malých antén, ktoré skenujú okolie?

Lucia: To je skvelá analógia! Presne tak. Lymfocyty, čo sú kľúčoví hráči, majú na svojom povrchu aj desaťtisíce takýchto receptorov. A každý klon, alebo teda skupina lymfocytov, sa líši v jednej maličkej, ale kritickej časti toho receptora – vo variabilnej oblasti.

Matej: Čiže je to ako mať tisíce zámkov a hľadať ten jeden správny kľúč, ktorým je votreliec – alebo antigén, ak sa nemýlim?

Lucia: Presne! A tých typov receptorov je viacero. Máme antigén-špecifické, ktoré sú ako tie zámky pre špecifické kľúče. Potom adhezíny, ktoré fungujú ako suchý zips na prichytenie sa o iné bunky. Fc receptory, ktoré chytajú antigény už označené protilátkami... Je to celý arzenál nástrojov.

Matej: Dobre, poďme na tie najznámejšie bunky. Lymfoidná línia. Všetci sme počuli o T a B lymfocytoch. Aké sú ich „oči a uši“?

Lucia: Začnime T lymfocytmi. Ich hlavný receptor sa volá TCR, čiže T-bunkový receptor. Skladá sa z dvoch častí. Prvá je funkčná, tá rozpoznáva antigén. Sú to dva reťazce, alfa a beta, ktorých konce sú variabilné a chytajú kúsok antigénu.

Matej: A tá druhá časť? Predpokladám, že len chytiť nestačí. Musí o tom dať vedieť dovnútra bunky, však?

Lucia: Áno! To je signálna časť, komplex CD3. Predstav si ho ako zvonček pri dverách. TCR chytí antigén a CD3 stlačí zvonček, ktorý spustí poplach vo vnútri bunky. Tento signál potom aktivuje proteín-tyrozín-kinázy, skrátene PTK, a spustí sa celá kaskáda.

Matej: A čo tie známe CD4 a CD8? To sú nejakí pomocníci?

Lucia: Sú to takzvané koreceptory. Pomáhajú stabilizovať väzbu. CD4, ktoré majú pomocné T-lymfocyty, sa viažu na molekuly MHC druhej triedy. A CD8, ktoré majú cytotoxické T-lymfocyty, sa viažu na MHC prvej triedy. Je to ako dvojité overenie, aby sa predišlo omylu.

Matej: A B lymfocyty? Tie majú niečo podobné?

Lucia: Majú, ich receptor sa volá BCR, čiže B-bunkový receptor. A tu prichádza vtipná časť – ten receptor je vlastne protilátka, ktorú tá bunka v budúcnosti bude vyrábať, len je zatiaľ ukotvená na jej povrchu. Konkrétne typy IgM a IgD.

Matej: Takže B-bunka si najprv vyvesí na dvere vzorku produktu, ktorý bude predávať? To je celkom dobrý marketing.

Lucia: V podstate áno! A rovnako ako T-bunky, aj B-bunky majú svoj „zvonček“ – proteíny Ig-alfa a Ig-beta, ktoré prenášajú signál dovnútra. Keď sa viacero BCR naraz naviaže na antigén, tieto zvončeky sa k sebe priblížia a navzájom sa aktivujú fosforyláciou.

Matej: Hovoríme tu o neuveriteľne špecifických zabijakoch. Kde sa tieto bunky učia, čo majú a čo nemajú robiť? Nemôžeme ich predsa len tak pustiť do obehu, to by bola katastrofa.

Lucia: Úplne správna otázka. Ich tréningové centrum sa volá týmus. Je to taká „univerzita pre T-lymfocyty“. Mladé T-lymfocyty, takzvané tymocyty, sa tam presúvajú z kostnej drene.

Matej: A čo sa tam učia? Aké sú prijímačky a štátnice?

Lucia: Sú extrémne prísne! Prebieha tam dvojitá selekcia. Najprv pozitívna selekcia. Bunky v týmuse im ukazujú vlastné MHC molekuly – to sú akoby preukazy totožnosti našich buniek. Tymocyt musí dokázať, že tento preukaz vie vôbec prečítať. Ak ho nerozpozná, je k ničomu a zaniká.

Matej: Dobre, takže prvé kolo je test čítania s porozumením. A druhé?

Lucia: Druhé je negatívna selekcia. A to je ešte dôležitejšie. Tymocytu sa predložia vlastné antigény na tých MHC preukazoch. A ak na ne reaguje príliš silno, znamená to, že je autoreaktívny – že by útočil na vlastné telo. Takýto kadet je okamžite eliminovaný. Je to prevencia autoimunitných ochorení.

Matej: Počkaj, koľko z nich vlastne prejde týmto výcvikom?

Lucia: A teraz sa podrž... až 95 % z nich je počas tejto selekcie zničených. Je to najprísnejšia škola na svete. Prežijú len tí najlepší – tí, čo vedia rozoznať vlastné MHC, ale zároveň neútočia na vlastné bunky.

Matej: Takže celý systém je nastavený tak, aby neútočil sám na seba. To, čo si opísala v týmuse, je centrálna tolerancia. Ale čo ak nejaká zradná bunka prekĺzne? Existuje poistka?

Lucia: Samozrejme, to je periférna tolerancia. Sú to mechanizmy, ktoré fungujú mimo centrálnych orgánov. Jedným z nich je klonová anergia. To znamená, že lymfocyt síce rozpozná antigén, ale nedostane druhý, potvrdzovací signál. A bez neho sa vlastne „vypne“. Stane sa apatickým.

Matej: Ako keď stlačíš spúšť na zbrani, ale nemáš v nej náboje.

Lucia: Presne tak. Alebo klonová delécia, kedy je bunka jednoducho zničená. A potom je tu aj supresia – špeciálne regulačné T-lymfocyty aktívne potláčajú imunitnú odpoveď, aby sa to nevymklo spod kontroly.

Matej: Takže tolerancia je vlastne opak imunitnej odpovede. Namiesto útoku systém danú látku – tolerogén – ignoruje. To je kľúčové pre to, aby sme neútočili na vlastné tkanivá.

Lucia: Áno. A táto tolerancia sa vyvíja hlavne počas vnútromaternicového vývinu. Preto je imunitný systém novorodenca náchylnejší na vznik tolerancie. Zaujímavosťou je, že niektoré naše antigény sú pred imunitným systémom celý život skryté za bariérami – napríklad v oku alebo v semenníkoch. Ak sa táto bariéra poruší úrazom, systém ich zrazu uvidí a môže na ne zaútočiť, lebo sa s nimi nikdy nenaučil toleranciu.

Matej: Doteraz sme hovorili o antigénoch ako o nepriateľoch. Ale čo presne môže byť antigén?

Lucia: Prakticky čokoľvek, čo imunitný systém rozpozná ako cudzie. Najčastejšie sú to proteíny alebo polysacharidy. Predstav si antigén ako zloženú molekulu – má nosič, tzv. carrier, ktorý je zodpovedný za to, že si ho systém vôbec všimne. A potom má malú časť, haptén, ktorá je zodpovedná za špecifickosť – to je ten unikátny kľúč, ktorý pasuje do zámku na lymfocyte.

Matej: A odkiaľ sa berú? Sú len z baktérií a vírusov?

Lucia: Kdeže. Podľa pôvodu ich delíme. Máme prirodzené z mikróbov, rastlín či zvierat. Potom aloantigény – napríklad krvné skupiny. Pre teba tvoja krvná skupina nie je cudzia, ale pre niekoho iného s inou skupinou áno. A samozrejme autoantigény, ktoré spúšťajú autoimunitné ochorenia.

Matej: Znie to, akoby náš imunitný systém mal na starosti obrovské množstvo rozhodnutí. Ako sa rozhodne, či zaútočí alebo bude látku tolerovať?

Lucia: Je to komplexná súhra faktorov. Dávka antigénu, spôsob, akým sa do tela dostane, vek, genetika... Všetko hrá rolu. Je to neustále balansovanie na hrane medzi ochranou a sebapoškodením. A práve preto je imunológia taká fascinujúca.

Matej: Takže Lucia, je úžasné, ako náš imunitný systém bojuje proti votrelcom. Ale čo sa stane, keď sa tento systém, povedzme... pomýli? Alebo keď začne reagovať prehnane?

Lucia: To je skvelá nadväzujúca otázka, Matej. A tým sa dostávame priamo k imunopatológii. Je to vlastne odvrátená tvár imunity. Situácia, kedy naša obrana začne byť prehnane citlivá a namiesto ochrany začne poškodzovať vlastné tkanivá.

Matej: Takže náš vlastný ochranca sa obráti proti nám?

Lucia: V podstate áno. Hovoríme tomu hypersenzitivita. A môžeme ju rozdeliť na dva hlavné typy podľa toho, čo ju spúšťa. Humorálnu, sprostredkovanú protilátkami, a celulárnu, kde hlavnú rolu hrajú priamo imunitné bunky.

Matej: Dobre, poďme na tú prvú. Keď povieš prehnaná reakcia, hneď mi napadnú alergie. Patrí to sem?

Lucia: Úplne presne! Alergie sú učebnicový príklad hypersenzitivity prvého typu. Je to najbežnejší typ a je spojený s tvorbou špecifických protilátok triedy IgE proti bežným veciam z okolia, ktoré by mali byť neškodné.

Matej: Ako napríklad peľ, s ktorým mám každú jar osobné problémy.

Lucia: Presne tak. Peľ, prach, srsť zvierat, niektoré potraviny... Tieto látky voláme alergény. A celý proces má dve fázy. Najprv prichádza fáza senzibilizácie.

Matej: To znie, akoby si telo len robilo poznámky.

Lucia: Perfektné prirovnanie. Pri prvom kontakte s alergénom tvoje telo povie: 'Hmm, toto nepoznám,' a vytvorí si proti nemu armádu IgE protilátok. Tie sa potom prichytia na špeciálne bunky, hlavne mastocyty a bazofily, a len tak si tam sedia a čakajú. V tejto fáze ešte nemáš žiadne príznaky.

Matej: Ticho pred búrkou, však?

Lucia: Presne. Búrka prichádza až pri ďalšom stretnutí s tým istým alergénom. To je druhá fáza – včasná alergická reakcia. Alergén sa naviaže na tie IgE protilátky, ktoré už čakajú na bunkách. A to je signál na spustenie poplachu.

Matej: A ten poplach je to kýchanie, slzenie a opuchnuté oči, ktoré tak dobre poznám?

Lucia: Áno. Tie aktivované bunky, mastocyty a bazofily, sa v podstate roztrhnú a uvoľnia do okolia kopu chemikálií. Hovoríme tomu degranulácia. A hlavnou hviezdou tohto procesu je histamín.

Matej: Jasné, antihistaminiká, lieky proti alergii. Tie blokujú histamín?

Lucia: Presne tak. Histamín totiž spôsobuje rozšírenie ciev – preto to začervenanie. Zvyšuje ich priepustnosť – preto opuch. A dráždi nervové zakončenia – preto to svrbenie. Taktiež spôsobuje sťah hladkých svalov, napríklad v prieduškách, čo vedie k dýchacím ťažkostiam.

Matej: Wow, takže jedna malá molekula dokáže narobiť takú paseku. A to sa všetko udeje hneď?

Lucia: Táto včasná fáza nastupuje do pár minút. Ale existuje aj neskorá fáza, ktorá prichádza o niekoľko hodín. Telo tam priláka ďalšie bunky, ktoré produkujú ďalšie látky a zápal udržiavajú. Preto niektoré alergické reakcie pretrvávajú dlhšie.

Matej: Dobre, takže to boli alergie. Ale spomínala si aj iné typy. Aký je ten druhý?

Lucia: Druhý typ je sprostredkovaný inými protilátkami, IgG a IgM. A je to ešte zákernejšie. Tu protilátky nereagujú na niečo cudzie, čo priletelo vzduchom, ale na antigény, ktoré sú priamo na povrchu našich vlastných buniek. Je to takzvaná cytotoxická reakcia.

Matej: Čiže telo útočí na svoje vlastné bunky? To znie ako autoimunita.

Lucia: Je to veľmi blízko. Predstav si situáciu, že užívaš nejaký liek, napríklad penicilín. Jeho molekula sa môže prichytiť na povrch červenej krvinky. Imunitný systém zrazu vyhodnotí túto krvinku s 'pasažierom' ako nebezpečnú a vytvorí proti nej protilátky.

Matej: A tie ju zničia? Len kvôli tomu lieku?

Lucia: Presne. Naviazané protilátky aktivujú buď komplement, ktorý bunku doslova prederaví, alebo ju označia pre fagocyty, ktoré ju pohltia. Výsledkom je hemolytická anémia, teda chudokrvnosť spôsobená rozpadom červených krviniek.

Matej: To je dosť drsné. Existuje ešte nejaký iný známy príklad?

Lucia: Určite. A je to veľmi dôležitý príklad z pôrodníctva – hemolytická choroba novorodencov. Súvisí to s Rh faktorom v krvi.

Matej: Aha, Rh pozitívny a negatívny. Počul som o tom.

Lucia: Problém môže nastať, ak je matka Rh-negatívna a plod zdedí po otcovi Rh-pozitívny faktor. Počas prvého pôrodu sa krv bábätka môže dostať do krvného obehu matky.

Matej: A jej telo si povie: 'Pozor, cudzí Rh faktor!' a začne vyrábať protilátky.

Lucia: Úplne presne. Pri prvom dieťati to nevadí, to sa už narodilo. Problém nastáva pri druhom tehotenstve, ak je aj toto dieťa Rh-pozitívne. Matkine protilátky, ktoré si už pamätajú Rh faktor, dokážu prejsť cez placentu do krvi plodu.

Matej: A zaútočia na jeho červené krvinky? Ešte predtým, ako sa narodí?

Lucia: Áno, presne. Spôsobia mu rozpad krviniek, anémiu, čo je veľmi nebezpečný stav. Našťastie, dnes už máme postupy, ako tomu zabrániť podaním injekcie matke po pôrode, ktorá zničí Rh-pozitívne bunky dieťaťa skôr, ako si na ne jej imunita stihne vytvoriť pamäť.

Matej: To je fascinujúce, aj keď trochu desivé, ako sa to celé môže zvrtnúť. Takže máme alergie a útoky na vlastné bunky... Čo ešte dokáže naša imunita vyparatiť, keď nemá svoj deň?

Lucia: Och, ešte toho je dosť. Nabudúce sa môžeme pozrieť na takzvané imunokomplexy, kde sa protilátky a antigény zhlukujú do klbiek a spôsobujú problémy na úplne iných miestach. To je reakcia tretieho typu.

Matej: Takže tie senzibilizované mastocyty, o ktorých sme hovorili, sú v podstate ako nabité zbrane... čakajúce na alergén, aby spustili reakciu v priebehu pár minút. To je fascinujúce.

Lucia: Presne tak, Matej. A kľúčom k tomu celému sú práve protilátky, konkrétne IgE. Ale možno by sme sa mali pozrieť na protilátky ako také. Čo to vlastne je?

Matej: Dobrý nápad. Keď sa povie protilátka, každý si predstaví nejakého bojovníka imunity. Ale čo to je z chemického hľadiska?

Lucia: V podstate sú to glykoproteíny. To znamená bielkoviny, na ktoré je naviazaný cukor. A produkujú ich špecializované bunky, B-lymfocyty.

Matej: A každá protilátka je ako kľúč k jednému konkrétnemu zámku, však? Viaže sa len na jeden špecifický antigén.

Lucia: Presne tak. Ale je tu jeden malý chyták. Často sa stretneš s pojmami imunoglobulín a protilátka. A nie je to úplne to isté.

Matej: Aha! Takže nie každý imunoglobulín je protilátka?

Lucia: Presne. Imunoglobulín je širší pojem. Zahrňuje aj chybné alebo neúplné molekuly, ktoré nedokážu viazať antigén. Napríklad takzvané Bence Jonesove proteíny, ktoré majú len ľahké reťazce.

Matej: Takže všetky protilátky sú imunoglobulíny, ale nie všetky imunoglobulíny sú funkčné protilátky. Chápem.

Lucia: Dáva to zmysel. Je to ako keby si mal v továrni na kľúče aj pár nepodarkov bez zúbkov. Sú to stále kusy kovu v tvare kľúča... ale nič neodomknú.

Matej: To je skvelé prirovnanie! Takže imunitný systém má aj svoju kontrolu kvality.

Lucia: Poďme sa pozrieť na tú typickú štruktúru. Všetci si protilátku predstavujeme ako písmeno Y. A ono to tak naozaj je.

Matej: Takže to nie je len zjednodušený obrázok z učebnice?

Lucia: Vôbec nie. Táto molekula v tvare Y sa skladá zo štyroch častí. Dvoch dlhých, ťažkých reťazcov a dvoch kratších, ľahkých reťazcov.

Matej: Dva ťažké a dva ľahké... To znie symetricky.

Lucia: Áno, je to symetrické. Predstav si Y-psilon. Kmeň a dve ramená sú tvorené ťažkými reťazcami. A na každé rameno je z vonkajšej strany pripojený jeden ľahký reťazec. Všetko to držia pokope disulfidové väzby.

Matej: A kde sa na tom Y-psilone viaže ten antigén? Na konci ramien?

Lucia: Presne tam! Konce oboch ramien tvoria takzvané variabilné domény. Práve tie sú u každej protilátky iné a vytvárajú unikátne väzbové miesto pre antigén.

Matej: Takže zvyšok molekuly je u viacerých protilátok rovnaký? Nazvime ho... konštantný?

Lucia: Bingo! Zvyšok molekuly tvoria konštantné domény. A práve typ ťažkého reťazca v tejto konštantnej časti určuje, do akej triedy imunoglobulínov protilátka patrí.

Matej: A to sú tie slávne písmenká... G, A, M, E, D, však?

Lucia: Presne tak! Máme päť typov ťažkých reťazcov: gama, alfa, mí, epsilon a delta. A tie zodpovedajú piatim triedam: IgG, IgA, IgM, IgE a IgD.

Matej: Počkaj... Ak máme v tele milióny rôznych protilátok, znamená to, že máme aj milióny génov, ktoré ich kódujú? To by sa nám do DNA ani nezmestilo.

Lucia: To je výborná otázka a presne si trafil klinec po hlavičke. Nie, nemáme. Náš imunitný systém má geniálny trik.

Matej: Som jedno ucho.

Lucia: Namiesto toho, aby mal gén pre každú hotovú protilátku, má génové segmenty. Predstav si to ako krabicu s Legom. Pre variabilnú časť ťažkého reťazca máme segmenty V, D a J. Pre ľahký reťazec máme segmenty V a J.

Matej: A z každej kôpky týchto Lego kociek si B-lymfocyt jednu vyberie a poskladá?

Lucia: Úplne presne! Počas dozrievania si každý B-lymfocyt náhodne vyberie jeden V, jeden D a jeden J segment pre svoj ťažký reťazec, a jeden V a J pre ľahký. Spojí ich a vytvorí tak unikátny gén pre svoju unikátnu protilátku.

Matej: To je... neuveriteľné. Takže tá obrovská rozmanitosť, tá diverzita protilátok, vzniká vlastne kombinatorikou. Ako miešanie kariet.

Lucia: Áno. A vďaka tomu dokážeme vytvoriť protilátky proti patogénom, s ktorými sme sa ešte nikdy nestretli. Systém je pripravený na takmer čokoľvek.

Matej: Super, takže už vieme, ako protilátky vyzerajú a ako vzniká ich rozmanitosť. Poďme si v rýchlosti zhrnúť tie triedy. O IgE pri alergiách sme už hovorili.

Lucia: Jasné. Najviac, asi 80%, máme v krvi IgG. To je taký hlavný pracant. Prechádza placentou, takže chráni aj novorodenca. A má štyri podtriedy, ktoré sa trochu líšia vo funkciách.

Matej: Čo ďalej? IgA?

Lucia: IgA je strážca slizníc. Nájdeme ho v slinách, v slzách, v materskom mlieku. Často existuje ako dimér, teda dve molekuly spojené dokopy, čo mu pomáha lepšie zachytávať patogény na slizniciach.

Matej: Rozumiem. A čo IgM? Znie to ako nejaký veľký model.

Lucia: Je to obor! IgM je pentamér, čiže päť molekúl spojených do jedného veľkého komplexu. Má desať väzbových miest, takže je extrémne efektívny v zhlukovaní baktérií. Je to prvá protilátka, ktorá sa tvorí pri novej infekcii.

Matej: Taký tím rýchleho nasadenia. A posledný... IgD. O ňom sa veľa nehovorí.

Lucia: To je pravda. IgD je trochu záhadný. Jeho koncentrácie v krvi sú veľmi nízke. Vieme, že spolu s IgM tvorí receptor na povrchu B-lymfocytov, takzvaný BCR. Pomáha teda pri ich aktivácii. Ale jeho priama bojová funkcia, ak nejakú má, zatiaľ nie je úplne známa.

Matej: Takže je to taký tichý manažér v pozadí.

Lucia: Dá sa to tak povedať. Každopádne, všetky tieto triedy a ich unikátne štruktúry nám umožňujú bojovať proti širokej škále hrozieb. Ale kľúčové sú nielen ich štruktúry, ale aj funkcie, ktoré z nich vyplývajú... ako napríklad neutralizácia toxínov alebo aktivácia ďalších zložiek imunity.

Matej: Dobre, Lucia, takže sme si prešli, ako funguje naša imunita. Ale čo keby sme si mohli vyrobiť vlastných, super-špecifických imunitných vojakov?

Lucia: Presne o tom sú monoklonálne protilátky, Matej! A začína to celkom zaujímavo... s myšou.

Matej: S myšou? Dobre, teraz som zvedavý.

Lucia: Imunizujeme zviera, napríklad myš, nejakým antigénom. Jej telo začne tvoriť protilátky. My potom vezmeme tieto bunky, B-lymfocyty, a spojíme ich s nádorovou bunkou.

Matej: Počkaj, s nádorovou? To znie trochu nebezpečne.

Lucia: Je to taký trik. Nádorové bunky sa delia donekonečna. Keď ich spojíme, vznikne hybridóm. Je to v podstate nesmrteľná továreň na jednu jedinú, dokonalú protilátku.

Matej: Fascinujúce. Takže máme neobmedzený zdroj protilátok. Kde je háčik?

Lucia: Háčik je v tom, že sú to myšacie protilátky. Keď ich podáme človeku, naše telo si povie: "Hej, toto nie je naše!" a spustí imunitnú reakciu proti nim. Volá sa to HAMA.

Matej: A to asi nechceme, však?

Lucia: Určite nie. Môže to vyvolať až anafylaktický šok. Preto musíme tie myšacie protilátky „poľudštiť“ alebo humanizovať.

Matej: Ako sa dá niečo také urobiť? Znie to ako sci-fi.

Lucia: Je to génové inžinierstvo v praxi. V podstate si z myšacej protilátky zoberieme len tú najdôležitejšiu časť – variabilný úsek, ktorý sa viaže na antigén. Je to ako vymeniť motor v aute.

Matej: Takže šasi je ľudské, ale motor, tá funkčná časť, je myšací?

Lucia: Presne tak. Takto vznikajú chimérické alebo humanizované protilátky. Sú dosť ľudské na to, aby ich naše telo prijalo, ale stále majú tú superschopnosť z myši.

Matej: A kde všade sa tieto super-protilátky využívajú?

Lucia: Všade! V diagnostike na rýchle odhalenie chorôb, v liečbe rakoviny, kde cielene ničia nádorové bunky, pri autoimunitných ochoreniach ako reumatoidná artritída, a dokonca aj proti hadím jedom.

Matej: Wow, takže od myši v laboratóriu až po liek na leukémiu. To je neuveriteľný pokrok.

Lucia: Absolútne. A to sme len na začiatku. Možnosti sú obrovské.

Matej: Tak si to zhrňme. Dnes sme sa naučili, ako vieme pomocou myší a nádorových buniek vytvoriť nekonečné množstvo špecifických protilátok.

Lucia: Tie potom musíme „poľudštiť“, aby ich naše telo prijalo, a následne ich môžeme použiť na diagnostiku a liečbu širokého spektra chorôb.

Matej: Skvelé. Myslím, že to bol naozaj vyčerpávajúci pohľad na imunitu. Lucia, veľmi pekne ti ďakujem za všetky informácie.

Lucia: Aj ja ďakujem za pozvanie, Matej. Bolo mi potešením.

Matej: A vám, milí poslucháči, ďakujeme za pozornosť. Dúfame, že ste sa naučili niečo nové a že sa k nám pripojíte aj nabudúce pri ďalšom dieli Studyfi Podcastu. Majte sa pekne!

Lucia: Dopočutia.