Podcast o Hypersenzitivita III. typu: Mechanizmy a príklady

Kapitoly

Mýtus o protilátkach

Štruktúra v tvare Y

Päť tried superhrdinov

Genetické LEGO

Izotypy a Alotypy: Čo máme spoločné a v čom sa líšime

Protilátky na mieru

Th2 bunky a alergie

Zabijaci a regulátori

Prezentácia trofeje

Dvojité potvrdenie a aktivácia

Vojaci a veteráni

Typ 4: Oneskorená reakcia

Typ 2: Útok na vlastné bunky

Kľúč a zámok imunity

Vlastné verzus cudzie

Reagovať alebo ignorovať?

Kľúče od imunity

Dvojitá kontrola T-lymfocytov

Aktivácia B-lymfocytov

Prvé stretnutie s nepriateľom

Keď sa alergia prejaví

Od sennej nádchy po šok

Keď telo bojuje samo so sebou

Zhrnutie a záver

Přepis

Lukáš: Väčšina študentov si myslí, že pojmy „imunoglobulín“ a „protilátka“ sú úplne to isté. Používajú ich ako synonymá. Ale čo ak vám poviem, že to nie je celkom pravda?

Ema: Presne tak, Lukáš! Je to častý omyl. Všetky protilátky sú síce imunoglobulíny, ale nie každý imunoglobulín je funkčnou protilátkou. Je to taký malý, ale dôležitý detail.

Lukáš: Fascinujúce! Takže sa do toho poriadne ponoríme. Počúvate Studyfi Podcast a dnes si rozoberieme superhrdinov nášho tela – imunoglobulíny.

Ema: Správne! A začneme tým, ako vlastne vyzerajú.

Lukáš: Dobre, Ema, keď si predstavím protilátku, vidím také to klasické písmeno Y. Je to presné?

Ema: Absolútne presné. Predstav si to Y-psilonko. Skladá sa z dvoch dlhých, ťažkých reťazcov a dvoch kratších, ľahkých reťazcov. Všetky sú spojené disulfidovými väzbami, aby to pekne držalo pokope.

Lukáš: A kde sa deje tá hlavná akcia? Kde sa viaže na, povedzme, vírus?

Ema: Dobrá otázka! Na samých koncoch ramien toho Y-psilonka. Táto časť sa volá variabilná oblasť, pretože je u každej protilátky iná. Práve táto variabilita jej umožňuje rozpoznať milióny rôznych antigénov.

Lukáš: Takže zvyšok molekuly je... nudný?

Ema: Nie úplne! Zvyšok, takzvaná konštantná časť, je kľúčová. Určuje, do akej triedy imunoglobulín patrí a čo presne bude robiť po naviazaní na nepriateľa. Napríklad či spustí poplach pre ostatné imunitné bunky.

Lukáš: Dobre, spomenula si triedy. Koľko ich máme a robia všetky to isté?

Ema: Máme päť základných tried, ktoré si môžeme zapamätať pomocou mnemotechnickej pomôcky GAMED. Sú to IgG, IgA, IgM, IgE a IgD.

Lukáš: GAMED. To sa mi páči. Je medzi nimi nejaká celebrita? Alebo nejaký záhadný typ?

Ema: Určite! IgG je najbežnejší, taký univerzálny vojak. IgM je zase prvý na mieste činu, často poskladaný do veľkého pentaméru. A potom máme IgE...

Lukáš: IgE... to mi niečo hovorí. Alergie?

Ema: Bingo! Pri alergickej reakcii jeho hladina môže stúpnuť až stonásobne. Viaže sa na mastocyty a bazofily a keď stretne alergén, spustí uvoľnenie histamínu. Je to taký prehnane reaktívny strážca. Bojuje aj proti parazitom, takže nie je len na škodu.

Lukáš: A čo to posledné, IgD?

Ema: IgD je tak trochu záhada. Vieme, že spolu s IgM sedí na povrchu B-lymfocytov a funguje ako ich receptor, čím im pomáha aktivovať sa. Ale jeho priama bojová funkcia, ak nejakú má, nám stále uniká.

Lukáš: Fascinuje ma, ako môže telo vyrobiť toľko rôznych protilátok na všetko možné od chrípky po peľ. Ako to robí?

Ema: Je to vďaka úžasnému procesu, ktorý prirovnávam k skladaniu lega. V našej DNA nemáme hotový gén pre každú jednu protilátku. To by zabralo príliš veľa miesta.

Lukáš: Takže ako to funguje?

Ema: B-lymfocyt má v DNA akoby knižnice génových segmentov – volajú sa V, D a J. Keď dozrieva, náhodne si z každej knižnice vyberie jeden dielik a pospája ich dokopy. Tým vytvorí unikátny gén pre variabilnú časť protilátky.

Lukáš: Takže každá B-bunka si vlastne namixuje svoj vlastný unikátny zámok na kľúč pre špecifický antigén? To je geniálne!

Ema: Presne tak! Táto náhodná kombinatorika je zodpovedná za obrovskú diverzitu našich protilátok.

Lukáš: V materiáloch som narazil na pojmy ako izotyp, alotyp... Znie to dosť zložito. Aký je v tom rozdiel?

Ema: Vôbec to nie je zložité. Pamätáš si tie triedy G, A, M, E, D? To sú izotypy. Sú definované konštantnou časťou ťažkého reťazca a v zásade ich máme všetci zdraví ľudia.

Lukáš: Okej, to dáva zmysel. A alotypy?

Ema: Alotypy sú malé, geneticky dané rozdiely v tých konštantných častiach. Sú to ako rôzne verzie toho istého modelu auta. Nie všetci ľudia majú všetky alotypy, dedíme ich.

Lukáš: A má to nejaký praktický význam okrem toho, že sme každý trochu iný?

Ema: Má! Napríklad pri transplantácii kostnej drene. Ak v krvi pacienta nájdeme alotypy darcu, vieme, že transplantát sa prijal a funguje správne. Je to taký osobný odtlačok prsta na našich imunoglobulínoch.

Lukáš: Keď už rozumieme, ako fungujú, vieme ich aj cielene vyrábať a používať v medicíne?

Ema: Jednoznačne! Tomu sa hovorí monoklonálne protilátky. V laboratóriu dokážeme vytvoriť bunku, takzvaný hybridóm, ktorá produkuje obrovské množstvo jednej jedinej, vysoko špecifickej protilátky.

Lukáš: Na čo je to dobré?

Ema: Použitie je obrovské. Od rýchlej diagnostiky chorôb, cez liečbu rakoviny, kde protilátky cielene vyhľadávajú a označujú nádorové bunky, až po liečbu autoimunitných ochorení.

Lukáš: Problém je, že sa často vyrábajú v myšiach. Nereaguje na to naše telo zle?

Ema: Áno, pôvodne áno. Naše telo tvorilo protilátky proti myšacím protilátkam. Ale dnes ich vieme „humanizovať“ – v podstate vymeníme väčšinu myšacej molekuly za ľudskú a necháme len tú kľúčovú, variabilnú časť. Je to špičková biotechnológia.

Lukáš: Takže si vlastne požičiame len tú najdôležitejšiu časť. Super! Ema, ďakujem. Toto bolo naozaj vyčerpávajúce a zrozumiteľné. Cítim sa o dosť múdrejší.

Ema: Rada som pomohla! Je to fascinujúci svet.

Lukáš: Takže Th1 bunky sú naši špecialisti na boj vo vnútri buniek. Ale čo ak je hrozba vonku? Napríklad nejaký parazit alebo alergén?

Ema: Výborná nadväznosť, Lukáš! Presne vtedy prichádza na scénu ich súrodenec, pomocné T-lymfocyty typu 2, alebo skrátene Th2.

Lukáš: A v čom sú iné?

Ema: Namiesto priameho útoku, Th2 bunky riadia humorálnu odpoveď. Produkujú cytokíny, ktoré aktivujú B-lymfocyty, aby vyrábali obrovské množstvá protilátok, hlavne typu IgE. Tie sú kľúčové v boji proti parazitom... ale aj pri alergiách.

Lukáš: Takže keď na jar kýcham, môžem za to 'poďakovať' mojim hyperaktívnym Th2 bunkám?

Ema: Presne tak! Tvoj imunitný systém si v podstate pomýlil neškodné peľové zrnko s nebezpečným parazitom a spustil plný poplach. Je to prehnaná reakcia.

Lukáš: A čo ak sa tieto systémy pomýlia pri skutočnej hrozbe? Napríklad pri baktériách?

Ema: To môže byť fatálne. Napríklad pri tuberkulóze potrebujeme silnú Th1 odpoveď. Ak namiesto nej naskočí Th2, je to katastrofa a baktéria sa môže v tele nekontrolovane šíriť.

Lukáš: Dobre, takže máme dva typy pomocníkov. Ale kto vykonáva tú priamu, 'špinavú prácu' a ničí napadnuté bunky?

Ema: Na to máme našich špeciálnych agentov – cytotoxické T-lymfocyty, alebo Tc bunky. Sú to naši bunkoví zabijaci. Rozoznávajú a likvidujú bunky napadnuté vírusmi, nádorové bunky, a dokonca aj bunky transplantovaného orgánu.

Lukáš: A ako to robia? Majú nejaké špeciálne zbrane?

Ema: A aké! Vypúšťajú látky ako perforíny, ktoré do cieľovej bunky urobia diery. Cez ne potom vstreknú granzýmy, ktoré spustia jej riadenú smrť, apoptózu. Je to ako cielený atentát na bunkovej úrovni.

Lukáš: Brutálne efektívne! Ale... kto tento systém stráži, aby nezaútočil na naše vlastné zdravé bunky?

Ema: Aj na to máme špecialistov. Sú to regulačné T-lymfocyty. Pôsobia ako diplomati – tlmia aktivitu ostatných imunitných buniek a zabraňujú tak vzniku autoimunitných ochorení. Udržujú v systéme mier.

Lukáš: Pomocníci, zabijaci a diplomati. Poriadne komplexný tím! Tým sa dostávame k ďalšej zložke... k B-lymfocytom. Ako presne do tejto skladačky zapadajú oni?

Lukáš: Minule sme teda hovorili o antigénoch, ale poďme na to prakticky. Čo sa stane, keď taký B-lymfocyt narazí na baktériu alebo vírus?

Ema: Skvelá nadväzujúca otázka, Lukáš. B-lymfocyt si ten cudzí antigén, napríklad kúsok baktérie, doslova naviaže na svoje receptory. A potom... ho pohltí.

Lukáš: Pohltí? Ako nejaký Pac-Man?

Ema: Presne tak! Tento proces sa volá endocytóza. Vnútri si B-lymfocyt tú baktériu pekne "naseká" na malé kúsky, teda na peptidy.

Lukáš: A čo s tými kúskami potom urobí? Vystaví si ich ako trofej?

Ema: V podstate áno! Jeden z tých peptidov naviaže na špeciálnu molekulu, ktorá sa volá MHC-II. A tento komplex – peptid plus MHC-II – vystrčí na svoj povrch. Je to akoby mával vlajkou a kričal: "Hej, pozrite, čo som našla!"

Lukáš: A kto si tú vlajku všimne?

Ema: Tu prichádza na scénu ďalší dôležitý hráč – pomocný T-lymfocyt, konkrétne typ CD4 pozitívny. Ten príde a svojím receptorom skontroluje tento komplex. Je to kľúčový krok overenia.

Lukáš: Takže B-lymfocyt potrebuje povolenie od T-lymfocytu? Nestačí, že sám našiel nepriateľa?

Ema: Presne tak. Je to bezpečnostná poistka. Okrem kontroly tej "vlajky" si musia bunky "potriasť rukou" pomocou ďalších molekúl, ako sú CD40 a B7. Ak všetko sedí, T-lymfocyt vypustí signály, takzvané cytokíny.

Lukáš: A tie cytokíny sú vlastne rozkazom pre B-lymfocyt?

Ema: Áno, je to zelená pre masívnu akciu. B-lymfocyt sa začne rýchlo množiť a vytvorí armádu svojich klonov. Počas toho sa ešte "vylaďuje" jeho receptor, aby bol v boji ešte účinnejší. Tomu hovoríme afinitná maturácia.

Lukáš: Dobre, máme armádu klonov. A čo sa s nimi stane potom?

Ema: Väčšina sa zmení na plazmatické bunky. Predstav si ich ako továrne, ktoré chrlia obrovské množstvo protilátok špecifických proti tomu jednému antigénu.

Lukáš: A tá druhá, menšia časť?

Ema: Tie sa stanú pamäťovými bunkami. To sú naši veteráni. Zostávajú v tele dlhé roky a ak by sme sa s rovnakým patogénom stretli znova, spustia oveľa rýchlejšiu a silnejšiu odpoveď.

Lukáš: Znie to ako dokonale prepracovaný systém. Ale čo ak sa niečo pokazí? Napríklad, ak sa tieto B-lymfocyty nevyvinú správne?

Ema: Bohužiaľ, aj to sa stáva. Príkladom je Brutonov syndróm. Je to genetická porucha viazaná na X chromozóm, pri ktorej maturácia B-lymfocytov zlyhá.

Lukáš: Čo to v praxi znamená?

Ema: Znamená to, že telo nedokáže tvoriť takmer žiadne protilátky. Títo pacienti potom trpia častými a vážnymi bakteriálnymi infekciami.

Lukáš: Takže B-lymfocyty sú absolútne kľúčové, ale vidím, že sú extrémne závislé od T-lymfocytov, ktoré im dávajú to finálne "áno".

Ema: Presne si to vystihol. Sú to partneri. A práve tie T-lymfocyty majú za sebou vlastný, neuveriteľne zložitý príbeh vývoja a selekcie. O tom by sme sa mohli porozprávať nabudúce.

Lukáš: Takže imunitné komplexy pri type tri sú v podstate malé záškodnícke balíčky, ktoré sa usadia, kde nemajú, a spôsobia problém. Chápem správne?

Ema: Presne tak, Lukáš! Perfektné zhrnutie. A to nás pekne privádza k štvrtému typu, ktorý je... úplne iný.

Lukáš: Úplne iný? Ako to?

Ema: No, pri prvých troch typoch hrali hlavnú rolu protilátky. Ale štvrtý typ, to je záležitosť T-lymfocytov. Preto ho voláme aj hypersenzitivita sprostredkovaná bunkami, alebo častejšie... oneskorený typ.

Lukáš: Oneskorený? Akože si imunita dáva načas?

Ema: Presne tak. Reakcia sa naplno prejaví až za dva až tri dni. Klasickým príkladom je tuberkulínový test, ktorý mnohí poznajú.

Lukáš: Áno, ten test na tuberkulózu! Povedz nám o tom viac.

Ema: Jasné. Do kože ti pichnú neškodný kúsok baktérie tuberkulózy. Ak tvoje telo túto baktériu pozná, pamäťové T-lymfocyty sa aktivujú. Spustia lavínu, zavolajú na pomoc makrofágy a vytvoria lokálny zápal. A výsledok?

Lukáš: Ten červený, opuchnutý fľak na ruke.

Ema: Presne! Veľkosť toho opuchu nám povie, aká silná je tvoja bunková imunita voči TBC. Žiadny opuch znamená žiadna imunita. Veľký opuch môže znamenať, že telo práve aktívne bojuje.

Lukáš: Dobre, takže štvorka je o bunkách. Ale čo ak sa protilátky pomýlia a zaútočia priamo na naše vlastné bunky? To znie... zle.

Ema: To naozaj je. A to je podstata hypersenzitivity druhého typu. Tu protilátky IgG a IgM označia naše vlastné bunky ako cieľ na zničenie. Je to veľmi rýchle, reakcia nastane v priebehu minút až hodín.

Lukáš: A čo je najčastejší príklad?

Ema: Najdramatickejší príklad je zlá transfúzia krvi. Ak dostaneš krv nezlučiteľnej skupiny, tvoje protilátky sa okamžite naviažu na darované červené krvinky.

Lukáš: A čo sa stane potom? Je to ako vo filme, kde všetko exploduje?

Ema: Skoro! Naviazané protilátky aktivujú systém zvaný komplement, ktorý do bunkovej membrány doslova vyvŕta diery. Krvinky masívne popraskajú. To uvoľní toxický hemoglobín, čo môže viesť až k zlyhaniu obličiek.

Lukáš: Páni. Takže je to vlastne priamy, cielený útok. Žiadne omyly, žiadne oneskorenia. A čo ďalšie mechanizmy?

Ema: Okrem toho môžu protilátky bunku „označkovať“ pre fagocyty, ktoré ju jednoducho zjedia. Alebo sa na ne naviažu NK bunky a zničia ich. Sú to veľmi efektívne, no v tomto prípade deštruktívne mechanizmy.

Lukáš: Minule sme sa bavili o protilátkach, ktoré sú ako super-špecifickí vojaci nášho tela. Ale na čo presne útočia? Počul som slovo antigén... čo to vlastne je?

Ema: Skvelá otázka, Lukáš! Presne tak. Antigén je tá druhá polovica príbehu. Je to v podstate akákoľvek molekula, ktorú náš imunitný systém dokáže rozpoznať. Ale tu je tá zaujímavá časť...

Lukáš: Som zvedavý!

Ema: Imunitný systém nereaguje na celý antigén. Reaguje len na jeho malú, špecifickú časť, ktorá sa volá epitop. Predstav si to ako zámok a kľúč. Protilátka je zámok a epitop je ten jediný správny kľúč, ktorý do nej zapadne.

Lukáš: A-ha! Takže nezáleží na celých dverách, ale len na tvare kľúčovej dierky. To dáva zmysel.

Ema: Presne tak! A táto schopnosť reagovať sa volá antigénnosť. Je to základ všetkého.

Lukáš: Dobre, takže antigény sú v podstate značky, ktoré imunitný systém kontroluje. Kde sa ale berú? Sú vždy z vonku, ako napríklad vírusy?

Ema: Väčšinou áno. Tie voláme exoantigény — vírusy, baktérie, peľ... Ale existujú aj iné, a tu to začína byť naozaj fascinujúce. Máme napríklad aloantigény.

Lukáš: Aloantigény? To znie ako niečo z inej planéty.

Ema: Blízko! Sú z iného človeka. Napríklad antigény krvných skupín. Pre teba tvoja krvná skupina nie je nebezpečná, ale pre niekoho s inou skupinou by bola. Telo by ju vnímalo ako cudziu.

Lukáš: Chápem. A čo autoantigény? Auto znamená 'vlastný', nie?

Ema: Presne tak! Toto sú látky tvojho vlastného tela. Za normálnych okolností sú pred imunitným systémom skryté. Napríklad bielkoviny v očnej šošovke alebo spermie.

Lukáš: Počkaj... takže moje vlastné telo má predo mnou tajomstvá?

Ema: Má! A je lepšie, keď ostanú tajomstvami. Ak sa pri nejakom zranení dostanú do krvi, imunitný systém ich zrazu uvidí, povie si „Hej, toto nepoznám!“ a začne proti nim vytvárať protilátky.

Lukáš: To je šialené. Takže antigén nie je automaticky 'zlý', je to len niečo, čo systém rozpozná. A potom sa rozhodne, čo urobí?

Ema: Vystihol si to dokonale! Sú dve možnosti. Buď vznikne imunita, teda systém na antigén aktívne reaguje a bojuje. To je tá primárna alebo sekundárna imunitná odpoveď, ktorú chceme napríklad pri infekcii.

Lukáš: A tá druhá možnosť?

Ema: Druhá možnosť je tolerancia. Imunitný systém antigén síce rozpozná, ale rozhodne sa ho ignorovať. Nereaguje. A toto je kľúčové pre to, aby sme neútočili na vlastné bunky alebo na neškodné veci ako jedlo.

Lukáš: Takže zhrnuté: Antigén je identifikačná značka. Imunita je útok na túto značku a tolerancia je jej ignorovanie. Čo sa ale stane, keď sa tento systém rozhodovania pokazí?

Ema: No a to je presne to, kde vznikajú problémy ako alergie alebo autoimunitné ochorenia. Ale o tom si povieme nabudúce, v rámci hypersenzitívnych reakcií.

Lukáš: Takže tieto bunky, leukocyty, sú ako naša vnútorná armáda. Ale ako vlastne vedia, na koho majú zaútočiť? Majú nejaké oči alebo radary?

Ema: Oči práve nie, ale radary... to je skvelé prirovnanie! Majú na svojom povrchu tisíce špecializovaných molekúl, ktorým hovoríme receptory.

Lukáš: Receptory. To znie ako zámky, ktoré čakajú na správny kľúč.

Ema: Presne tak! A každý klon lymfocytu má trochu iný tvar toho svojho „zámku“, teda receptora. Predstav si, že na povrchu jedného T alebo B lymfocytu je asi desaťtisíc takýchto identických receptorov. Čakajú len na ten jeden špecifický antigén.

Lukáš: Desaťtisíc? To je dosť... špecifická ochranka pre každú bunku.

Ema: Presne. A delíme ich buď podľa funkcie – napríklad antigén-špecifické, adhezívne, ktoré pomáhajú bunkám prilepiť sa, alebo cytokínové. Alebo podľa štruktúry, kde máme napríklad imunoglobulínovú alebo integrínovú superrodinu.

Lukáš: Poďme na konkrétny príklad. Čo taký T-lymfocyt? Ako funguje jeho receptor?

Ema: Super voľba. T-bunkový receptor, alebo TCR, má dve hlavné časti. Jedna rozpoznáva antigén – to sú reťazce alfa a beta. A druhá časť prenáša signál dovnútra bunky. To je takzvaný CD3 komplex, ktorý funguje ako zvonček. Keď sa naviaže antigén, CD3 zazvoní a bunka vie, že má niečo robiť.

Lukáš: A to stačí na aktiváciu? Len jedno zazvonenie?

Ema: Práveže nie! A to je na tom to geniálne. T-lymfocyt potrebuje ešte druhý, potvrdzujúci signál. Je to taká dvojitá kontrola, aby nedošlo k omylu. Na to slúžia koreceptory, napríklad CD28. Až keď sa spoja všetky tri body – receptor, koreceptor a adhezívne molekuly – až vtedy sa T-lymfocyt naplno aktivuje.

Lukáš: Rozumiem. A čo B-lymfocyty? Sú tiež také opatrné?

Ema: Sú, ale ich mechanizmus je trošku iný. Ich receptor, BCR, je vlastne povrchová protilátka, najčastejšie typu IgM alebo IgD. K aktivácii dôjde, keď jeden antigén premostí, akoby spojil, niekoľko týchto receptorov naraz.

Lukáš: Aha, takže namiesto druhého signálu potrebujú, aby sa viacero receptorov chytilo za ruky?

Ema: Presne tak! Keď sa takto „pochytajú za ruky“, signálne molekuly vo vnútri bunky sa k sebe priblížia a navzájom sa aktivujú. Spustí to kaskádu, ktorá vedie k diferenciácii B-lymfocytu na plazmatickú bunku.

Lukáš: To je fascinujúce, ako je všetko prepojené a zabezpečené. Zdá sa, že imunita je hlavne o špecifickosti a regulácii. Ale... čo ak sa systém rozhodne nereagovať? Keď nejaký antigén cielene ignoruje?

Ema: Výborná otázka! Tým sa dostávame k presnému opaku imunitnej odpovede. K fenoménu, ktorý voláme imunologická tolerancia. A o tom si povieme nabudúce.

Lukáš: Takže sme prebrali, ako môže imunita poškodiť vlastné telo pri transplantáciách alebo autoimunitných ochoreniach. Poďme teraz na poslednú, ale asi najbežnejšiu tému... alergie. Ema, prečo vlastne kýchame z peľu alebo sa vyhádžeme po orieškoch?

Ema: Skvelá otázka na záver, Lukáš. Alergie sú v podstate prehnaná reakcia nášho imunitného systému na úplne neškodné veci z okolia. Telo si z nejakého dôvodu povie: „Pozor! Peľ je nebezpečný nepriateľ!“ a spustí plnú bojovú pohotovosť.

Lukáš: Takže môj imunitný systém je tak trochu... dramatik?

Ema: Presne tak! A v hlavnej úlohe tejto drámy je protilátka typu IgE.

Lukáš: Dobre, takže IgE. Čo sa deje pri prvom kontakte s alergénom, napríklad s peľom?

Ema: Pri prvom kontakte sa nedeje zdanlivo nič. Žiadne kýchanie, žiadna vyrážka. Ale pod povrchom sa to už pripravuje. Telo tento alergén zaregistruje a špeciálne bunky, T-lymfocyty, dajú signál B-lymfocytom, aby začali vyrábať obrovské množstvo práve tých IgE protilátok.

Lukáš: A čo robia tie IgE protilátky? Len tak si plávajú v krvi?

Ema: Niektoré áno, ale väčšina z nich sa okamžite prichytí na povrch špeciálnych buniek, ktoré sa volajú mastocyty a bazofily. Predstav si ich ako malé míny, ktoré sú teraz odistené a pripravené na výbuch. Tento celý proces sa volá senzibilizácia.

Lukáš: A čo sa stane, keď sa s tým peľom stretnem druhýkrát?

Ema: A tu prichádza tá dráma. Alergén sa naviaže na tie IgE protilátky, ktoré čakajú na mastocytoch. A to je signál pre tie bunky, aby okamžite vybuchli a uvoľnili svoj obsah. A hlavnou zložkou toho obsahu je histamín.

Lukáš: Histamín! Ten poznám z reklám na lieky proti alergii.

Ema: Presne ten! Histamín spôsobí rozšírenie ciev, opuch, svrbenie, tvorbu hlienu, sťahovanie svalov v prieduškách... skrátka všetky tie nepríjemné príznaky, ktoré poznáme ako alergiu. A toto je takzvaná včasná fáza, ktorá nastupuje do pár minút.

Lukáš: Počkaj, včasná? To znamená, že existuje aj neskorá?

Ema: Áno. O pár hodín neskôr prichádza neskorá fáza. Telo začne produkovať ďalšie látky, napríklad leukotriény. A teraz pozor, leukotriény sú pri sťahovaní priedušiek asi tisíckrát účinnejšie ako histamín. Preto môžu príznaky, ako napríklad pri astme, pretrvávať dlhšie.

Lukáš: Takže preto má niekto len sennú nádchu a iný môže po uštipnutí osou skončiť v nemocnici?

Ema: Presne tak. Záleží od množstva alergénu a miesta, kde reakcia prebieha. Ak je to lokálne, na sliznici nosa, máme sennú nádchu. Ak v prieduškách, je to astma. Na koži zase žihľavka.

Lukáš: A ten najhorší scenár?

Ema: To je systémová anafylaxia, alebo anafylaktický šok. Tam sa alergén dostane do celého tela, napríklad po liekoch alebo uštipnutí. Dôjde k masívnemu uvoľneniu histamínu naraz v celom organizme. To spôsobí prudký pokles tlaku, opuch dýchacích ciest a bez rýchlej pomoci, napríklad podania adrenalínu, to môže byť smrteľné.

Lukáš: Uf, to znie desivo. A ešte tu máme jeden špeciálny typ reakcie, piaty typ, kde telo útočí na vlastné bunky, však?

Ema: Áno. Je to veľmi podobné autoimunite. Telo si vytvára protilátky, ale tentokrát nie proti peľu, ale proti vlastným bunkovým receptorom. Tie protilátky sa na ne naviažu a buď ich blokujú, alebo naopak, neustále stimulujú.

Lukáš: Vieš dať nejaký príklad?

Ema: Jasné. Napríklad pri ochorení Myasthenia gravis protilátky blokujú receptory pre acetylcholín na svaloch. Dôsledkom je extrémna svalová slabosť. Naopak, pri Gravesovej-Basedowovej chorobe protilátky neustále stimulujú receptory na štítnej žľaze, ktorá potom produkuje nadmerné množstvo hormónov.

Lukáš: Výborne. Takže, Ema, ak by sme mali zhrnúť celú našu dnešnú tému imunopatologických reakcií v pár vetách... čo je ten kľúčový odkaz?

Ema: Kľúčové je, že imunitný systém je neuveriteľne silný a komplexný nástroj. No niekedy sa jeho sila obráti nesprávnym smerom. Či už je to prehnaná reakcia na neškodné veci ako pri alergiách, útok na vlastné bunky pri autoimunite, alebo reakcia na transplantovaný orgán. Vždy je to o strate rovnováhy.

Lukáš: Skvele povedané. Týmto sme na konci nielen dnešnej témy, ale aj celej série o imunológii. Ema, veľmi pekne ti ďakujem za všetky informácie a za tvoj čas.

Ema: Aj ja ďakujem za pozvanie, Lukáš. Bolo mi potešením.

Lukáš: A vám, milí poslucháči, ďakujeme, že ste boli s nami. Dúfame, že ste sa naučili niečo nové a že vás svet imunity zaujal rovnako ako nás. Majte sa krásne a dopočutia pri ďalšej sérii podcastu Studyfi!