Podcast o Hudobný klasicizmus: Obdobie a charakteristika

Kapitoly

Dve tváre klasicizmu

Revolúcia v koncertnej sále

Nový "soundtrack" doby

Mannheinská škola: Supergroup z Čiech

Odkaz Mannheimu

Nová hudobná architektúra

Recept na symfóniu

Od afektov k citom

Vek rozumu a zmyslov

Napodobniť prírodu

Keď zlyhá technika

Taliansky vtip a Služka paňou

Francúzsko, hádky a Anglicko

Zhrnutie a rozlúčka

Přepis

Michal: Väčšina ľudí si myslí, že klasická hudba je len jedna veľká, nemenná a trochu... no, nudná kategória. Proste niečo, čo počúvali ľudia v parochniach.

Sofia: Presne tak si to mnohí predstavujú. Ale v skutočnosti je to omnoho dynamickejší svet. A práve obdobie, o ktorom sa dnes budeme baviť, klasicizmus, prinieslo revolúciu. V podstate vynašlo moderný koncert a hudbu, ktorá bola chytľavá a zrozumiteľná pre všetkých.

Michal: Takže to bola vlastne pop music svojej doby?

Sofia: V istom zmysle áno! Počúvate Studyfi Podcast a dnes sa pozrieme na to, ako táto hudobná revolúcia prebiehala.

Michal: Dobre, takže klasicizmus nebol len jeden monolitný blok. Ako sa to celé delí?

Sofia: Super otázka na začiatok. V zásade ho delíme na dve hlavné fázy: raný klasicizmus, asi tak od roku 1740 do 1770, a potom vrcholný klasicizmus, ktorý naň nadviazal a trval zhruba do roku 1830.

Michal: A je medzi nimi nejaká ostrá hranica?

Sofia: Vôbec nie, pekne sa prelínajú. V tej ranej fáze sa vlastne len formovali všetky tie typické prvky. Niekedy sa tomu hovorí aj predklasicizmus, rokoko alebo galantný štýl, ale tieto názvy sú trochu nepresné.

Michal: Prečo nepresné? Znie to celkom odborne.

Sofia: No, napríklad „predklasicizmus“ nebol samostatný štýl, skôr len prvé záblesky nového myslenia ešte v rámci baroka. A „rokoko“ je termín z výtvarného umenia, ktorý nevystihuje celú podstatu hudby tej doby. Takže najlepšie je držať sa delenia na raný a vrcholný klasicizmus.

Michal: Rozumiem. A ten vrcholný, to je tá fáza, ktorú všetci poznáme, však? Mozart a tí ďalší?

Sofia: Presne tak! Vrcholný klasicizmus je éra takzvanej Prvej viedenskej školy. Viedeň sa stala hudobným centrom Európy a diela troch géniov – Haydna, Mozarta a Beethovena – dotiahli tento štýl do absolútnej dokonalosti.

Michal: Spomínala si revolúciu. To znie dramaticky! Čo sa vtedy tak zásadne zmenilo?

Sofia: Zmenilo sa úplne všetko! Hudba sa presťahovala. Z kostolov, kláštorov a zámockých sál sa presunula do verejných koncertných siení a opier.

Michal: Takže už to nebola zábava len pre šľachtu a cirkev?

Sofia: Presne! Zrazu mohol na koncert prísť ktokoľvek, kto si kúpil lístok. Hovoríme o demokratizácii umenia. Vznikali koncertné spoločnosti, amatérske spolky... hudba sa stala verejnou záležitosťou.

Michal: To muselo zmeniť aj postavenie samotných hudobníkov, nie?

Sofia: Obrovsky. Umelec už nebol len poddaný, ktorý skladal na príkaz svojho pána. Zrazu bol platený za svoje vystúpenia. A skladatelia začali tvoriť pre hudbu samotnú, pre zážitok z počúvania, nie len na konkrétny účel, ako bola omša alebo oslava narodenín nejakého grófa.

Michal: Takže konečne mali umeleckú slobodu... a zrejme aj lepší plat.

Sofia: Dúfajme! Hlavné je, že hudba sa osamostatnila a jej hlavnou funkciou sa stala tá estetická. Krása pre krásu.

Michal: Dobre, prostredie sa zmenilo. Ale ako sa zmenil samotný zvuk hudby? Ako by som rozoznal klasicizmus od baroka, keby som to počul v rádiu?

Sofia: Skvelá otázka. Najväčší rozdiel je v prehľadnosti. Baroková hudba je často polyfonická, čo znamená, že počuješ viacero samostatných melódií naraz. Je to husté, zložité... ako taký hudobný gobelín.

Michal: A klasicizmus?

Sofia: Ten stavia na homofónii. To znamená jedna hlavná, jasná a chytľavá melódia, ktorú sprevádzajú akordy. Je to oveľa jednoduchšie na počúvanie a sledovanie. Melódia sa stala kráľovnou.

Michal: Chápem. A čo rytmus? Tiež sa zjednodušil?

Sofia: Áno, hudba sa začala členiť na pravidelné úseky, typicky osemtaktové periódy. Je to ako v poézii, kde máte verše a strofy. Všetko je symetrické a logické. Práve táto periodicita a prehľadnosť boli kľúčové.

Michal: A ešte jedna vec, ktorá ma zaujíma – hlasitosť. V baroku to bolo také skokové, buď potichu alebo nahlas, však?

Sofia: Presne tak, tomu hovoríme terasovitá dynamika. Ale klasicizmus prišiel s niečím novým – s postupnými zmenami. Skladatelia začali používať crescendo, teda postupné zosilňovanie, a decrescendo, postupné zoslabovanie. To pridalo hudbe obrovskú dávku emócií a drámy.

Michal: Takže kto boli tí priekopníci, ktorí s týmito novinkami prišli? Kde sa to celé začalo variť?

Sofia: Jedným z najdôležitejších centier raného klasicizmu bol nemecký Mannheim. Tamojší kurfirst mal taký skvelý orchester, že ho vtedajší kritici prezývali „kapela generálov“.

Michal: To znie ako nejaká hudobná superskupina!

Sofia: A v podstate aj bola! A čo je pre nás zaujímavé, vedúcimi osobnosťami tejto takzvanej Mannheimskej školy boli prevažne hudobníci českého pôvodu.

Michal: Naozaj? Kto napríklad?

Sofia: Absolútnou hviezdou a zakladateľom bol Jan Václav Stamic. Bol to geniálny huslista, dirigent a skladateľ. Práve on má obrovskú zásluhu na ustálení klasickej sonátovej formy a štvorčasťového cyklu symfónie.

Michal: Takže to, ako dnes vyzerá symfónia, je z veľkej časti jeho práca?

Sofia: Presne tak. Okrem toho bol inovátorom v orchestrálnej hre. Práve on začal systematicky používať a zapisovať do nôt crescendo a decrescendo. A zaviedol aj také špeciality, ako napríklad „mannheimské vzdychy“.

Michal: Mannheimské vzdychy? To znie... dosť emotívne.

Sofia: Je to špecifická melodická ozdoba, taký prízvučný tón, ktorý klesne o sekundu nižšie. Znie to veľmi precítene a bolo to pre nich úplne typické. Okrem Stamica tam pôsobili aj ďalší skvelí českí hudobníci ako František Xaver Richter alebo Antonín Fils.

Michal: Dobre, takže ak by som si mal zhrnúť prínos tejto „kapely generálov“ z Mannheimu na maturitu, čo sú tie najdôležitejšie body?

Sofia: Určite si zapamätaj týchto pár vecí. Po prvé, prevažné používanie durových tónin, čo dávalo hudbe jasnejší a optimistickejší charakter.

Michal: Jasné, dur je veselší. Čo ďalej?

Sofia: Po druhé, zdôrazňovanie kontrastu medzi dvoma hlavnými témami v sonátovej forme. To vytváralo napätie a drámu. Po tretie, spevná, často ľudovo znejúca melodika.

Michal: Ako tie chytľavé melódie, čo si spomínala.

Sofia: Presne. Po štvrté, tie špecifické melodické ozdoby, ako napríklad spomínané „mannheimské vzdychy“. Po piate, a to je kľúčové, priekopnícka práca s dynamikou – crescendo, decrescendo a silné kontrasty medzi pianissimom a fortissimom.

Michal: A posledný bod?

Sofia: Položili základy moderného orchestra. Ukázali, aké úžasné zvukové farby a efekty sa dajú dosiahnuť, keď všetci hráči hrajú s precíznou disciplínou a citom.

Michal: Fascinujúce. Takže Mannheinská škola vlastne pripravila pôdu pre tých najväčších gigantov... Predpokladám, že nabudúce sa pozrieme práve na tú Prvú viedenskú školu, však?

Sofia: Si píš! Haydn, Mozart a Beethoven čakajú. A tam sa ešte len budú diať veci.

Michal: Presne tak! Ale skôr, než sa vrhneme na konkrétne mená, zaujíma ma jedna vec. Títo skladatelia netvorili len tak z brucha, však? Museli mať nejaké... pravidlá, nejaké osvedčené postupy alebo štruktúry.

Sofia: Vynikajúca otázka, Michal. A odpoveď je: absolútne áno. Klasicizmus je celý o poriadku, rovnováhe a prehľadnosti. A to sa odrazilo v najdôležitejšej hudobnej forme tej doby – v sonátovej forme.

Michal: Sonátová forma... Znie to trochu ako matematická rovnica.

Sofia: Trochu aj je! Ale je to skôr ako recept na dokonalý príbeh. Predstav si film. Máš úvod, zoznámenie s postavami, zápletku, rozuzlenie a záver. Sonátová forma je to isté, len s notami.

Michal: Dobre, tento film si rád pozriem. Ako to teda funguje?

Sofia: Tak počúvaj. Začíname expozíciou, kde predstavíme dve hlavné postavy – dve kontrastné hudobné témy. Jedna je často energická, druhá skôr jemná, lyrická.

Michal: Hrdina a jeho láska?

Sofia: Presne! Potom príde rozvedenie. To je tá dobrodružná časť, kde sa naše témy menia, kombinujú, dostávajú sa do rôznych tónin... proste dráma.

Michal: Okej, držím im palce.

Sofia: Nakoniec je tu repríza. Naše témy sa vracajú domov, skoro ako na začiatku, ale poučené skúsenosťou. Obe zaznejú v hlavnej, víťaznej tónine. A celé to môžeme ukončiť veľkolepým záverom, ktorý voláme kóda.

Michal: Fascinujúce. Takže toto je štruktúra jednej časti skladby. Ale symfónie alebo koncerty ich majú viac, však?

Sofia: Áno! A tu prichádza na scénu takzvaná cyklická sonátová forma. Je to vlastne recept na celú skladbu, napríklad symfóniu. Zvyčajne má štyri chody... teda, štyri časti.

Michal: Hudobné menu. Čo sa podáva?

Sofia: Ako prvé, hlavné jedlo: rýchla, dramatická časť v sonátovej forme, o ktorej sme práve hovorili. Druhá časť je pomalá, ako krásna balada. Tretia je tanečná, väčšinou menuet alebo scherzo, aby sme sa trochu rozhýbali.

Michal: A dezert?

Sofia: Dezert je veľké finále! Štvrtá časť je opäť rýchla a energická, často vo forme ronda, kde sa hlavná téma veselo vracia. Je to štruktúra, ktorá dáva poslucháčovi pocit uceleného a uspokojivého zážitku.

Michal: Takže to nie je len náhodný sled melódií, ale premyslená cesta. To úplne mení pohľad na vec. Ale na takúto prepracovanú hudbu už asi čembalo nestačilo, však?

Sofia: Presne tak, Michal. A nešlo len o nástroje. S novými myšlienkami prišla aj úplne nová filozofia... nová hudobná estetika.

Michal: Estetika? To znie... dosť filozoficky.

Sofia: Trochu áno, ale je to kľúčové. Baroková hudba totiž fungovala na takzvanej afektovej teórii.

Michal: Afektová teória? Akože hudba mala vyvolať nejaký konkrétny afekt?

Sofia: Presne! Každá skladba, každá fráza mala reprezentovať jednu ľudskú vášeň — radosť, smútok, hnev. Bolo to veľmi štruktúrované a rozumové.

Michal: A čo to zmenilo? Prečo od toho zrazu upustili?

Sofia: Veľkú rolu zohralo osvietenstvo. To bolo obrovské hnutie, ktoré kládlo dôraz na ľudský rozum, slobodu a vedu. Spomeň si na ľudí ako Denis Diderot a jeho slávnu Encyklopédiu.

Michal: Jasné, encyklopedisti. Ale ako to súvisí s hudbou?

Sofia: Nová doba priniesla novú estetiku. Zrazu sa prestali zdôrazňovať zložité rozumové pravidlá baroka... a do popredia sa dostal prírodný cit a zmysly.

Michal: Takže prechod od hlavy k... srdcu?

Sofia: Presne! Alebo skôr od rozumu k zmyslovému vnímaniu. Filozoficky sa tomu hovorí senzualizmus. Je to myšlienka, že všetko poznanie pramení z našich zmyslov, nie z vopred daných pravidiel.

Michal: Zaujímavé. Aká bola teda nová úloha hudby, keď už nemala len vyjadrovať afekty?

Sofia: Jej hlavnou úlohou sa stalo niečo, čomu hovorili „napodobnenie krásnej prírody“. To bolo heslo doby, s ktorým prišiel mysliteľ Charles Batteux.

Michal: Napodobniť prírodu? Akože skladatelia skladali skladby o šebote vtákov?

Sofia: Občas aj to! Ale išlo skôr o napodobnenie prírodnej harmónie a ľudských citov v ich prirodzenej, neskreslenej podobe. Túto myšlienku ďalej rozvíjali aj Diderot a Jean-Jacques Rousseau.

Michal: Chápem. Takže hudba sa stala... ľudskejšou a prirodzenejšou. To je fascinujúci posun. Ako sa to ale prejavilo v samotných skladbách? Vznikli kvôli tomu nejaké nové hudobné formy?

Sofia: Určite áno, Michal. Bola to doslova explózia nových štruktúr a foriem. Najdôležitejšou sa stala... počkaj, len si to tu otvorím... ehm, píše sa tu niečo zvláštne: „Jedným z prameňov, ktoré sa hudoby... a falkódy, ktoré sa odlišujú...“ Čo sú falkódy?

Michal: Falkódy? To som v živote nepočul. Neznie to skôr ako nejaké zabudnuté keltské kúzlo než hudobný termín? Si si istá, že pozeráš do správnych poznámok?

Sofia: Som si úplne istá! Ale zdá sa, že technika ma dnes zradila. Celý tento odsek je len neplatný text. Mám tu slová ako „zmenšenost“ a „vynikajúce zvíčky“. To nedáva žiadny zmysel.

Michal: Počkaj, „vynikajúce zvíčky“? To znie ako hodnotenie zo súťaže domácich zvierat! Možno je to tajný kód od skladateľov z 18. storočia, ktorý sme práve objavili.

Sofia: Ktovie, možno áno. Každopádne, kým túto záhadu nerozlúštim, asi bude lepšie teóriu foriem preskočiť. Čo keby sme sa namiesto toho pozreli na konkrétnych skladateľov, ktorí vdýchli tomuto obdobiu život?

Michal: Výborne, preskočme záhady a poďme na skladateľov. Mám pocit, že to bude... pochopiteľnejšie. Takže, kto udával tón v tomto období?

Sofia: Skvelá otázka. A odpoveď je možno prekvapivá. Neboli to len králi a mytologickí hrdinovia. Boli to aj obyčajní ľudia... a to vďaka zrodu komickej opery.

Michal: Komická opera? To znie zábavne. To akože dovtedy bola všetka opera vážna a... tak trochu nudná?

Sofia: Presne tak! Vážna opera, alebo *opera seria*, bola veľmi formálna a plná zložitých pravidiel. Publikum, hlavne meštianstvo, sa začalo nudiť. Chceli niečo zo života, niečo, čomu by rozumeli a pri čom by sa zasmiali.

Michal: Chápem. Takže ako sa to celé začalo? Kde sa vzala tá zmena?

Sofia: Vzniklo to v Taliansku, konkrétne v Neapole. Predstav si to takto — počas prestávok vo vážnych operách začali hrať krátke, vtipné hudobné vsuvky. Volali sa *intermezzi*.

Michal: Takže vlastne len výplň na zabavenie publika, kým sa menila scéna?

Sofia: Pôvodne áno. Ale tu je tá zaujímavá časť... tieto intermezzá sa stali populárnejšími než samotná hlavná opera! Každý čakal len na tú vtipnú prestávku.

Michal: Tomu hovorím nečakaný úspech! A existuje nejaké konkrétne dielo, ktoré to odštartovalo?

Sofia: Áno, a to je kľúčové. V roku 1733 prišiel Giovanni Battista Pergolesi s intermezzom *La serva padrona*, čiže *Služka paňou*. A toto dielo sa považuje za úplne prvú komickú operu, alebo *operu buffa*.

Michal: *Opera buffa*... teda komická opera. O čom to bolo?

Sofia: Dej je geniálne jednoduchý. Sú tam len dve spievajúce postavy a jedna nemá. Služka predstiera svojmu starému pánovi, že od neho odíde. On spanikári, lebo si nevie bez nej predstaviť život, a ona ho cez pár intríg vlastne donúti, aby si ju vzal za ženu.

Michal: Počkaj, takže ona ho v podstate oklamala, aby si ju vzal? To je geniálne! Žiadni bohovia, žiadni hrdinovia, len prefíkaná slúžka.

Sofia: Presne! Zrazu boli na javisku postavy z *commedia dell'arte* — ľudové typy ako sluhovia, vojaci, Harlekýn... Boli vtipní, spievali v nárečí a parodovali tú vážnu, serióznu operu. Publikum to milovalo.

Michal: Dobre, takže Taliansko malo operu buffa. Chytilo sa to aj inde v Európe?

Sofia: A ako! Vo Francúzsku vznikla *opéra comique*. Podobný princíp, ale so svojimi špecifikami. A vieš čo je najlepšie? Spôsobilo to obrovskú hádku.

Michal: Hádku? Kvôli opere?

Sofia: Áno! Parížska scéna sa rozdelila na dva tábory. Na jednej strane boli *buffonisti*, ktorí milovali taliansky štýl komickej opery. Patril k nim napríklad aj filozof Jean-Jacques Rousseau.

Michal: Ten Rousseau? Filozof a skladateľ zároveň? To som nevedel.

Sofia: Presne ten. A na druhej strane boli *antibuffonisti* — konzervatívci, ktorí tvrdili, že táto nová zábava zničí celé operné umenie.

Michal: To znie ako nejaká internetová diskusia z 18. storočia! Fanúšikovská vojna o opere.

Sofia: V podstate áno. A podobne to bolo aj v Anglicku, kde vznikla takzvaná *ballad opera*. Najznámejšia je *Žobrácka opera* od Johna Gaya a Pepuscha.

Michal: Žobrácka opera? O čom bola tá?

Sofia: Bola to ostrá satira na spoločnosť a paródia na taliansku operu. A bola taká úspešná, že vraj prispela ku krachu opernej spoločnosti slávneho Händla.

Michal: Wow, takže komédia doslova porazila drámu. A čo Nemecko?

Sofia: Tam sa vyvinul *singspiel*, teda spevohra. A túto formu neskôr doviedol k dokonalosti niekto, koho meno určite poznáš... Wolfgang Amadeus Mozart. V dielach ako *Čarovná flauta* alebo *Únos zo Serailu*.

Michal: Takže, ak by sme to mali zhrnúť pre našich poslucháčov... Čo je ten kľúčový odkaz komickej opery?

Sofia: Kľúčové je, že komická opera priniesla revolúciu. Zhodila operu z piedestálu bohov a kráľov a priniesla ju obyčajným ľuďom. Ukázala, že aj príbehy sluhov, mešťanov a ich každodenné problémy a radosti sú hodné veľkého javiska.

Michal: A že hudba nemusí byť len vážna, ale môže byť aj neskutočne vtipná a zábavná. Perfektné zhrnutie. Sofia, opäť raz ďakujem za skvelý prehľad.

Sofia: Aj ja ďakujem, Michal. Vždy je radosť sa s tebou rozprávať.

Michal: Pre nás v Studyfi Podcaste je to dnes všetko. Dúfame, že ste sa nielen niečo nové naučili, ale sa aj trochu zabavili. Počujeme sa opäť pri ďalšej epizóde. Majte sa krásne!

Sofia: Dopočutia!