Podcast o História a vývoj médií na Slovensku

Kapitoly

Prvé prihlásenie

Studená vojna a ARPAnet

Prvý email a ďalšie míľniky

Zrod World Wide Webu

Prvé košické tlačiarne

Zrod košických novín

Slovenská tlač a rozhlas

Nástup televízie a duálny systém

Vznik RTVS

Služba verejnosti a koncesie

Orgány a riaditelia

Zánik RTVS a príchod STVR

Explózia po '89

Fenomén Nový Čas

Zrod denníka SME

Zrod slovenských médií

Kto vlastne koná za médiá?

Licencia vs. autorizácia

Podstata digitálnych médií

Internet ako kráľ médií

Počiatky internetu u nás

Strážca etiky AONE

Najväčší klub novinárov

Od vydavateľov po fotografov

Prvé košické časopisy

Přepis

Barbora: Predstavte si tú scénu. Píše sa 29. október 1969. Študent Charley Kline sedí za obrovským terminálom na Kalifornskej univerzite a píše písmeno 'L'. O stovky kilometrov ďalej mu do telefónu Bill Duvall hovorí: „Mám L-ko.“

Lukáš: Kline napíše 'O'. „Mám aj O-čko,“ ozve sa v telefóne. Potom napíše 'G'... a celá sieť spadne. Chceli napísať „log in“, no podarilo sa im preniesť len prvé dve písmená v histórii internetu.

Barbora: A takto, s jedným malým pádom systému, sa začala obrovská revolúcia. Počúvate Studyfi Podcast.

Lukáš: Presne tak. Celé to má korene v studenej vojne. V reakcii na úspechy Sovietov vo vesmíre založilo americké ministerstvo obrany agentúru ARPA. Jej cieľom bolo vytvoriť decentralizovanú sieť, ktorá by prežila aj jadrový útok.

Barbora: Takže základom bol vojenský výskum, ale realizoval sa v akademickom prostredí. Spájal najlepšie mozgy z univerzít.

Lukáš: Áno, táto sieť sa volala ARPAnet. Spočiatku, v roku 1969, spájala len štyri americké univerzity. Mnohí vedci to vtedy považovali za „hlúpy výmysel“. Nechápali ten potenciál.

Barbora: Kedy sa to zmenilo? Čo bol ďalší veľký krok?

Lukáš: Ten prišiel v roku 1971, keď programátor Raymond Tomlinson poslal prvý e-mail. A práve on vymyslel použitie zavináča na oddelenie mena používateľa od počítača.

Barbora: A už v roku 1973 sa ARPAnet dostal do Európy, konkrétne do Nórska a Veľkej Británie. Sieť rástla neuveriteľne rýchlo.

Lukáš: Presne. A v tom istom roku vznikol aj základný jazyk internetu – protokol TCP/IP, ktorý vytvorili Vint Cerf a Bob Kahn, dnes známi ako „otcovia internetu“.

Barbora: Ale pre bežných ľudí bol internet stále neznámy, však?

Lukáš: Áno, to zmenil až rok 1989. Vtedy Tim Berners-Lee prišiel s konceptom World Wide Webu, teda www. Vytvoril systém, kde sa dali informácie ľahko vyhľadávať a prepájať pomocou hypertextu.

Barbora: A potom prišiel prvý masovo používaný prehliadač Mosaic v roku 1993. To bol ten moment, keď sa internet otvoril svetu, však?

Lukáš: Presne tak. Od polovice 90. rokov sa z neho stala globálna sieť a z pár desiatok počítačov sme sa dostali na miliardy pripojených ľudí. A zvyšok, ako sa hovorí, je už história.

Barbora: Takže od vynálezu kníhtlače sa svet radikálne zmenil. Ale poďme sa pozrieť, ako to vyzeralo konkrétne u nás, v Košiciach. Kedy sa tu objavili prví tlačiari?

Lukáš: Prvý pokus bol už v roku 1560. Do Košíc vtedy prišiel protestantský kazateľ Gál Huszár. Založil tu tlačiareň, no dlho sa neohrial. Pre svoje reformačné názory ho uväznili a nakoniec musel z mesta utiecť.

Barbora: A tlačiareň si vzal so sebou?

Lukáš: Presne tak. Zbalil si stroje aj väčšinu výtlačkov a odišiel. A tak si Košice na svoju prvú stálu tlačiareň museli počkať až do roku 1610. Vtedy ju založil Ján Fischer.

Barbora: A tá už zostala?

Lukáš: Áno, tá už áno. Najprv bola známa ako mestská tlačiareň, neskôr ju prevzali jezuiti a fungovala ako univerzitná tlačiareň. Potom prišli slávne tlačiarske rody ako Landererovci a hlavne Werferovci, ktorí ju vlastnili takmer 90 rokov.

Barbora: Dobre, tlačili sa knihy. Ale kedy prišli na rad noviny? Vieš, také tie správy, čo sa deje v meste a tak.

Lukáš: To trvalo ešte nejaký čas. Prvé periodiká boli maďarské literárne časopisy. Ale prvé skutočné noviny, ako ich chápeme dnes, sa objavili v roku 1838. Volali sa Das Kaschauer Kundschafts-blatt.

Barbora: A o čom písali? O politike a škandáloch?

Lukáš: Vôbec nie. Začali ako čisto inzertné noviny. Predstav si, že by si si dnes kúpila noviny a v nich by boli len reklamy.

Barbora: Tak to by som asi nebola nadšená.

Lukáš: Asi nie. Ale postupne začali pridávať aj nejaké správy z mesta a z domova. Tento proces trval desiatky rokov a až v roku 1872 sa z nich stali plnohodnotné politické noviny Kaschauer Zeitung.

Barbora: To všetko znie dosť nemecky a maďarsky. Kedy sa konečne dostalo na slovenčinu?

Lukáš: Veľký zlom prišiel po vzniku Československa. Už 9. januára 1919 začal v Košiciach vychádzať denník Slovenský východ. Bol to prvý regionálny slovenský denník a vôbec prvé slovenské periodikum v histórii mesta.

Barbora: To je významný míľnik. A potom sa to už rozbehlo?

Lukáš: Presne tak. V medzivojnovom období tu vznikol napríklad aj prvý slovenský filmový časopis Kinový svet alebo dokonca jazykovedný časopis Slovenská reč, ktorý mimochodom vychádza dodnes.

Barbora: Wow. A čo prišlo po tlači? Ako sa k nám dostal rozhlas?

Lukáš: Po zániku Československa v roku 1993 vznikol samostatný Slovenský rozhlas. Ten sa postupne rozrástol a dnes pod jednou strechou, teda pod tou známou obrátenou pyramídou, vysiela deväť rôznych staníc. Od spravodajského Rádia Slovensko cez Rádio_FM pre mladých až po Rádio Litera.

Barbora: Od rozhlasu je už len krôčik k televízii. Tam bol ten vývoj podobný?

Lukáš: Áno, po roku 1993 vznikla samostatná Slovenská televízia a Slovenský rozhlas. Tieto dve inštitúcie sa v roku 2011 spojili do RTVS. A ako vieme, nedávno sa z nej stala STVR.

Barbora: To boli verejnoprávne médiá. A čo tie súkromné? Kedy sa objavili na scéne?

Lukáš: Hneď po revolúcii. Prvé súkromné rádio, Fun Rádio, začalo vysielať už v roku 1990. Ale skutočný mediálny tresk prišiel 31. augusta 1996. Vtedy spustila vysielanie TV Markíza.

Barbora: Pamätám si ten ošiaľ. Zrazu bolo všetko inak.

Lukáš: Presne. Markíza od začiatku dominovala a stala sa najsledovanejšou televíziou na Slovensku, čím sa vlastne vytvoril takzvaný duálny systém – existujú vedľa seba silné verejnoprávne aj silné komerčné médiá.

Barbora: Od ručnej tlače protestantského kazateľa až po celoplošné televízne vysielanie... to je neuveriteľný skok za pár storočí. A to sme sa ešte ani nedotkli toho najväčšieho prevratu.

Barbora: Takže prebrali sme si tlačové agentúry, ale tie sú len zdrojom informácií. Poďme teraz k tým, ktorí tie informácie vysielajú do našich obývačiek a áut – k rozhlasu a televízii.

Lukáš: Presne tak. A tu sa dostávame k jednému z najväčších príbehov slovenských médií. K vzniku a, ako dnes už vieme, aj zániku RTVS.

Barbora: Pamätám si, keď sa Slovenská televízia a Slovenský rozhlas spojili. Prečo sa to vlastne stalo?

Lukáš: Bol to nápad ministra kultúry Daniela Krajcera v roku 2010. Cieľom bolo vytvoriť silnejšiu, efektívnejšiu inštitúciu. Od prvého januára 2011 tak vznikol Rozhlas a televízia Slovenska, alebo teda RTVS.

Barbora: Znelo to ako logický krok. Spojiť sily, šetriť peniaze... Fungovalo to?

Lukáš: No, bol to prvý krok v procese. Plánovali sa aj ďalšie zmeny, napríklad v definícii služby verejnosti alebo v spôsobe financovania. Ale ako to už býva, niektoré veci trvajú dlhšie, než sa čakalo.

Barbora: Spomenul si financovanie. To boli tie známe koncesionárske poplatky, však?

Lukáš: Áno, presne tie. Platili sme 4,64 eura mesačne. Bola to vlastne platba za to, že máme nezávislé médium, ktoré nevysiela len pre zisk. Ale aj táto éra sa skončila.

Barbora: A dosť nedávno. Kedy presne?

Lukáš: V júli 2023 boli koncesionárske poplatky zrušené. Nahradil ich priamy príspevok zo štátneho rozpočtu. Čo, samozrejme, vyvolalo debatu o možnom politickom vplyve.

Barbora: To dáva zmysel. A čo presne znamená tá „služba verejnosti“? Nie je to len pekná fráza?

Lukáš: Vôbec nie. Je to kľúčový pojem. Znamená to, že médium má byť univerzálne, programovo rozmanité, nezávislé a má rozvíjať kultúru a vzdelanie. Má prinášať spravodajstvo, dokumenty, programy pre deti, šport... skrátka všetko pre všetkých.

Barbora: Takže nielen to, čo má najvyššiu sledovanosť a prinesie najviac peňazí z reklamy.

Lukáš: Presne tak. To je hlavný rozdiel oproti komerčným médiám.

Barbora: Dobre, takže máme inštitúciu. Kto ju ale riadil? Kto na ňu dohliadal?

Lukáš: Boli tam dva hlavné orgány. Generálny riaditeľ, ktorý bol takpovediac šéfom, a Rada RTVS, ktorá na všetko dohliadala. Taký kontrolný orgán.

Barbora: A generálneho riaditeľa volil parlament, správne?

Lukáš: Áno, na päť rokov. A poviem ti, bola to celkom horúca stolička. Riaditelia sa tam striedali pomerne často – Zemková, Mika, Rezník, Machaj...

Barbora: To znie, akoby to bola dosť politická funkcia.

Lukáš: Vždy bola stredobodom politického záujmu, to je pravda. Každá zmena vlády často priniesla diskusiu aj o vedení RTVS.

Barbora: A tá najväčšia diskusia prišla nedávno. RTVS už neexistuje. Čo sa stalo?

Lukáš: V lete 2024, presne prvého júla, nadobudol účinnosť nový zákon, ktorý zrušil RTVS a zriadil novú inštitúciu – Slovenskú televíziu a rozhlas, čiže STVR.

Barbora: A čo je hlavný rozdiel? Okrem názvu, samozrejme.

Lukáš: Hlavná zmena je v spôsobe, ako sa tvoria orgány. Radu STVR už nevolí len parlament. Štyroch z deviatich členov menuje priamo minister kultúry.

Barbora: Aha! A generálneho riaditeľa už nevolí parlament?

Lukáš: Nie, toho po novom volí práve táto nová rada. Prvou riaditeľkou sa tak stala Martina Flašíková. Je to úplne nový systém, ktorý opäť rozprúdil debatu o nezávislosti.

Barbora: Zdá sa, že príbeh verejnoprávneho vysielania je jedna veľká, nikdy nekončiaca zmena.

Lukáš: Presne tak to je. Je to živý organizmus, ktorý odráža dianie v celej spoločnosti. A teraz, keď máme verejnoprávnu časť za sebou, možno by sme sa mohli pozrieť na to, ako vznikol ten duálny systém. Teda ako na scénu vstúpili súkromní hráči.

Barbora: Takže po digitálnom svete sa vráťme k niečomu hmatateľnejšiemu... k šušťaniu papiera. K tlačovým médiám.

Lukáš: Presne tak. A hneď po revolúcii v '89 to bol doslova divoký západ. Priestor sa úplne otvoril a vzniklo obrovské množstvo nových novín.

Barbora: Ale tá eufória asi netrvala večne. Predpokladám, že mnohé z nich rýchlo zanikli.

Lukáš: Bohužiaľ áno. Periodiká ako Verejnosť, Národná obroda či Fórum sú dnes už len spomienkou. Trh bol jednoducho neúprosný.

Barbora: Kto bol teda prvý, čo to naozaj, ako sa hovorí, rozbalil vo veľkom?

Lukáš: Jednoznačne Nový Čas, ktorý prišiel v auguste 1991. Bol to náš prvý bulvárny denník, taký ľudový, pre masy. Inšpirovaný bol rakúskym denníkom Kronen Zeitung.

Barbora: Čiže vsadili na jednoduchší, pútavejší obsah. A vyplatilo sa?

Lukáš: A ako! Začínali s nákladom okolo 22-tisíc a v najlepších časoch tlačili aj štvrť milióna výtlačkov denne. To sú dnes nepredstaviteľné čísla.

Barbora: A aká je situácia dnes? Viem, že tlač všeobecne klesá.

Lukáš: Klesá dramaticky. Z vytlačených zhruba 43-tisíc kusov sa dnes predá len okolo 25-tisíc. Ten obrovský zvyšok, ktorý sa vráti, sa volá remitenda.

Barbora: To je teda prepad. Ale ten denník má ešte zaujímavejšiu históriu, ktorá siaha až do SNP, však?

Lukáš: Áno, to je skvelý príbeh! Vznikol ako denník Čas, potom ho komunisti premenovali na Ľud, po revolúcii sa vrátil k názvu Čas a z neho sa nakoniec stal Nový Čas.

Barbora: Fascinujúce. A čo ten druhý gigant, denník SME? Ten má, pokiaľ viem, úplne iný príbeh vzniku.

Lukáš: Má, a veľmi silný. Vznikol v januári '93 v podstate z trucu. Bola to priama reakcia na politické zásahy vlády Vladimíra Mečiara v denníku Smena.

Barbora: Takže keď odvolali šéfredaktora Karola Ježíka, časť redakcie odišla a založila si vlastné noviny?

Lukáš: Presne tak. A tu je ten paradox. Nové SME neskôr pohltilo tú pôvodnú Smenu, ktorá medzitým personálne aj ekonomicky úplne upadla. Mladí odišli a v denníku pre mladých zostali starší redaktori.

Barbora: Svet médií je plný zvratov. Poďme sa teraz pozrieť, ako sa táto scéna vyvíjala ďalej a čo priniesli ďalšie roky.

Barbora: Takže po tom, čo sme si prebrali historický vývoj, sa mi zdá, že sme sa dostali do peknej džungle... mám na mysli džungľu paragrafov mediálneho práva.

Lukáš: To je presný výraz, Barbora. Je to naozaj husté. A všetko sa to začalo poriadne zamotávať po rozdelení Česko-Slovenska.

Barbora: Predpokladám, že keď vzniklo samostatné Slovensko, museli vzniknúť aj samostatné slovenské médiá.

Lukáš: Presne tak. Dovtedy sme mali Československú televíziu a Československý rozhlas. Zákony z rokov 1991 a 1992 ich museli formálne zrušiť a majetok previesť na novovzniknutú Slovenskú televíziu a Slovenský rozhlas.

Barbora: A tie boli prvýkrát definované ako verejnoprávne, však?

Lukáš: Áno, to bol kľúčový moment. Prestali byť štátne a stali sa nezávislými inštitúciami. A odvtedy tá legislatívna smršť neprestala – tlačový zákon, audiovizuálny zákon, zákon o digitálnom vysielaní...

Barbora: Až po ten najnovší, ktorý v roku 2024 zrušil RTVS a vytvoril STVR. Stíhaš to vôbec sledovať?

Lukáš: Niekedy je to výzva. Je to živý organizmus, ktorý sa neustále mení.

Barbora: Dobre, poďme na niečo praktické. Keď vidím v správach, že televízia Markíza niekoho žaluje... kto ho vlastne žaluje? Budova?

Lukáš: Dobrá otázka. Nie, budova určite nie. Tu sa dostávame k právnej subjektivite. Médiá ako také ju nemajú. Nemôžu samy vystupovať v právnych vzťahoch.

Barbora: Tak kto potom?

Lukáš: Za súkromné, komerčné médiá konajú ich majitelia. Teda tá firma, ktorá získala licenciu na vysielanie. Výnimkou sú verejnoprávne médiá, ako STVR alebo tlačová agentúra TASR. Tie vznikli na základe zákona a právnu subjektivitu majú.

Barbora: A spomenul si licenciu. To je to povolenie vysielať?

Lukáš: Áno aj nie. Dnes už musíme rozlišovať. Podľa nového zákona o mediálnych službách je základným povolením „autorizácia vysielania“. Bez nej nemôžeš nič.

Barbora: A licencia?

Lukáš: Predstav si to takto... Autorizácia je ako vodičský preukaz. Hovorí, že máš oprávnenie šoférovať. Ale licencia je, ako keby ti k tomu pridelili konkrétnu cestu – teda frekvenciu, na ktorej môžeš vysielať. Licencia sa dnes týka už len analógového rádia.

Barbora: Aha! Takže najprv vodičák, potom cesta. A kto je autoškola?

Lukáš: To by bola Rada pre mediálne služby. To je ten regulátor, ktorý na všetko dohliada a tieto povolenia udeľuje. Je to taký hlavný strážca mediálneho poriadku.

Barbora: Super, to dáva zmysel. Takže máme zákony, vlastníkov s povoleniami a radu, ktorá to kontroluje. O tej si povieme viac nabudúce.

Barbora: ...a to nás plynule privádza k digitálnym médiám. Tie totiž zmenili pravidlá hry úplne od základov.

Lukáš: Presne tak, Barbora. Je to úplne iný svet v porovnaní s tým, o čom sme hovorili doteraz.

Barbora: V čom je ten najväčší rozdiel, Lukáš? Čo robí digitálne médium... digitálnym?

Lukáš: Sú to tri kľúčové veci. Po prvé, digitálne informácie môžeš kopírovať donekonečna bez akejkoľvek straty kvality. Originál a kópia sú stopercentne identické.

Barbora: Čiže žiadne ošúchané kazety alebo zrnitý obraz z desiatej kópie.

Lukáš: Presne tak. Po druhé, sú extrémne ľahko manipulovateľné. A po tretie, obrovské množstvo dát uchováš na minimálnom fyzickom priestore.

Barbora: Má to však aj nevýhody, však? Strata súkromia alebo aj taký ten... odlev fantázie, keď máme všetko na dosah ruky.

Lukáš: Áno, to sú tie tienisté stránky, o ktorých sa rozhodne musíme rozprávať.

Barbora: A keď hovoríme o digitálnych médiách, myslíme hlavne na internet. Jeho dominancia je dnes už neuveriteľná.

Lukáš: Absolútne! Už v roku 2010 prieskum ukázal, že internet je primárnym mediálnym kanálom pre viac ľudí ako televízia. A dnes by ten rozdiel bol ešte oveľa väčší.

Barbora: To si viem živo predstaviť. Asi až pri výpadku pripojenia si uvedomíme, akí sme závislí.

Lukáš: To mi ani nehovor. A prognóza na rok 2026 hovorí o šiestich miliardách aktívnych používateľov, čo sú takmer tri štvrtiny sveta.

Barbora: Poďme sa pozrieť na úplné začiatky u nás. Kedy sa vlastne Česko-Slovensko pripojilo k sieti?

Lukáš: Prvé siete ako FIDO a Eunet sa u nás objavili už v roku 1990. Ale ten oficiálny, slávnostný moment prišiel 13. februára 1992.

Barbora: To je celkom presný dátum.

Lukáš: Veru. Vtedy bol na ČVUT v Prahe spustený uzol, ktorý nás prepojil so svetom cez rakúsky Linz. Bola to obrovská udalosť.

Barbora: A ako rýchlo sa to potom šírilo?

Lukáš: Celkom rýchlo. V júni 1992 už bola prepojená Praha s Brnom a sieť sa postupne rozširovala na východ. Do Banskej Bystrice dorazila v apríli 1993.

Barbora: Od jedného uzla v Prahe k dnešnej realite... to je neuveriteľný skok. Práve táto zmena umožnila aj vznik komerčných médií, o ktorých si povieme viac.

Barbora: Dobre, Lukáš, takže to, čo sme si povedali o zodpovednosti médií, znie fajn... ale kto reálne dohliada na to, aby sa novinári správali eticky? Existuje nejaká novinárska polícia?

Lukáš: Polícia práve nie, ale máme tu strážnych psov. A tým hlavným je Asociácia na ochranu novinárskej etiky, alebo skrátene AONE.

Barbora: AONE... Čo presne robia?

Lukáš: Predstav si ju ako nezávislého rozhodcu. Od roku 2001 podporujú právo verejnosti na pravdivé a overené informácie. Ak máš pocit, že nejaký článok porušil etické zásady, môžeš im podať sťažnosť.

Barbora: A kto tie sťažnosti rieši?

Lukáš: Na to majú špeciálny orgán – Tlačovo-digitálnu radu. Zaujímavé je, že konanie môžu začať aj z vlastnej iniciatívy, ak si všimnú nejaký problém.

Barbora: Takže nielen reagujú, ale sú aj proaktívni. To je dobré.

Lukáš: Presne tak. Rada posúdi, či bol porušený Etický kódex novinára a zaujme k tomu stanovisko. Je to kľúčový mechanizmus samoregulácie v médiách.

Barbora: A čo samotní novinári? Majú nejakú svoju organizáciu, kde sa združujú?

Lukáš: Samozrejme. Tou najväčšou a najznámejšou je Slovenský syndikát novinárov, teda SSN. Vznikol hneď po revolúcii, v januári 1990.

Barbora: Združuje len profíkov z veľkých médií?

Lukáš: Vôbec nie. Sú tam novinári z tlače, rádií, televízií, ale aj tí na voľnej nohe. A tu je super správa pre našich poslucháčov... členmi sa môžu stať aj denní študenti žurnalistiky.

Barbora: Paráda! Takže sa môžu začať cítiť ako skutoční novinári už počas školy?

Lukáš: Áno, a môžu si začať zvykať aj na finančné problémy, keďže SSN, bohužiaľ, v posledných rokoch čelil vážnym existenčným ťažkostiam.

Barbora: To je škoda počuť. Ale ich hlavný dokument, Etický kódex novinára, je stále platný, však?

Lukáš: Absolútne. A práve ním sa riadi aj spomínaná Tlačovo-digitálna rada pri posudzovaní sťažností. Je to taký základný kameň novinárskej etiky na Slovensku.

Barbora: Existujú okrem SSN aj nejaké ďalšie významné združenia?

Lukáš: Je ich celá kopa, každé sa zameriava na niečo iné. Máme napríklad Asociáciu tlačených a digitálnych médií, ktorá združuje vydavateľov.

Barbora: A čo napríklad rádiá alebo fotografi?

Lukáš: Aj tí majú svoje. Pre rádiá je tu Asociácia rádií Slovenska. A pre fotografov zase Zväz slovenských fotografov, ktorý chráni ich práva a organizuje výstavy.

Barbora: A nesmieme zabudnúť na Literárny fond, ktorý podporuje autorov, či Slovenskú filmovú a televíznu akadémiu, ktorá stojí za cenou Slnko v sieti.

Lukáš: Vidíš, je to celý ekosystém rôznych organizácií, ktoré sa snažia, aby mediálny svet fungoval správne. Každá má svoje špecifické poslanie.

Barbora: Je fascinujúce vidieť, koľko štruktúr za tým všetkým je. A to sme sa zatiaľ len dotkli povrchu. Poďme sa teraz pozrieť na to, ako sa tieto pravidlá a etika premietajú do praxe v dnešnom rýchlom svete online spravodajstva.

Barbora: Takže od architektúry sa plynule presúvame k slovám... k literatúre. Vždy ma zaujímalo, ako sa šírili myšlienky pred internetom.

Lukáš: No, presne na to slúžili časopisy. A Košice v tom vôbec nezaostávali. Poďme sa pozrieť na úplné začiatky.

Barbora: Dobre, som zvedavá. Ktorý bol ten úplne prvý?

Lukáš: Prvým bol Magyar Museum, založený v roku 1788. Stáli za ním maďarskí obrodenci ako František Kazinczy, David Baróti Szabó a Ján Batsányi. Bol to vôbec prvý časopis vydávaný v Košiciach.

Barbora: Osemdesiaty ôsmy, to je pekné číslo. A bol úspešný?

Lukáš: Bol veľmi populárny. Tlačilo sa z neho 600 až 800 kópií, čo bolo na tú dobu skvelé číslo. Žiaľ, zanikol už v roku 1793. Vyšlo len osem čísiel.

Barbora: Takže taká prvá literárna superstar, čo rýchlo vyhorela.

Lukáš: Presne tak. Ale Kazinczy sa nevzdal. Už v roku 1790 začal vydávať ďalší časopis s názvom Orpheus.

Barbora: Orpheus... to znie poeticky. O čom bol?

Lukáš: Bol plný literárnych, politických, filozofických a poetických príspevkov. A tu je zaujímavosť... propagoval slobodomurárske idey. Tiež ale vyšlo len osem čísiel.

Barbora: Takže kľúčový poznatok je, že Košice boli vďaka týmto časopisom centrom nielen literatúry, ale aj pomerne odvážnych myšlienok.

Lukáš: Presne tak. A to je skvelé zhrnutie nielen tejto témy, ale vlastne celého nášho dnešného podcastu. Ukázali sme si, že história Košíc je plná inovácií a prekvapení.

Barbora: Súhlasím. Ďakujeme vám všetkým, že ste nás počúvali. Dúfam, že ste sa naučili niečo nové a zabavili sa pri tom.

Lukáš: Majte sa krásne a dopočutia nabudúce!