Podcast o Fonologické vedomie a rozvoj gramotnosti

Kapitoly

Fonológia verzus Fonematika

Ako sa to celé vyvíja?

Mozgová posilňovňa: Sluchová pamäť

Kľúč k čítaniu: Dekódovanie

Keď sa písmenká pletú

Prvé slová a zvuky

Rozvoj v predškolskom veku

Fonematický sluch a dyslexia

Oblasti sluchového vnímania

Figúra, pozadie a iné výzvy

Od rytmu k dekódovaniu

Čo sa deje pri čítaní

Od prekáračiek k rýmovačkám

Spievanky a skákanky

Volanie na prírodu a zvuky zvierat

Zhrnutie a záver

Přepis

Marek: Premýšľali ste niekedy nad tým, ako to, že dokážete prečítať nápis na obchode, aj keď je polovica písmen vypálená alebo prelepená? Váš mozog si to domyslí, však? Alebo keď na sekundu zaváhate pri slovách ako „b“ a „d“... presne tento malý mentálny proces je kľúčom k obrovskej téme, ktorou je čítanie.

Marek: A o tom sa dnes budeme rozprávať. Vitajte pri Studyfi Podcast.

Nina: Presne tak, Marek. Je fascinujúce, že dlhé roky sa vedci pozerali na čítanie hlavne ako na vizuálny proces. Predstavovali si, že sa jednoducho učíme rozpoznávať tvary písmen a slov, takmer ako obrázky.

Marek: Znie to logicky. Veď sa na text pozeráme očami, nie?

Nina: Áno, ale v tom je ten háčik. V 70. rokoch prišiel zlom. Výskumníci ako Isabelle Liberman a Charles Read si všimli niečo prevratné. Malé deti, ktoré ešte nevedeli poriadne písať, sa snažili zapisovať slová tak, ako ich počuli. Nie podľa toho, ako vyzerajú.

Marek: Takže sa riadili zvukom, nie obrazom?

Nina: Presne! Zistili, že schopnosť uvedomovať si zvukovú, alebo odborne povedané fonologickú, štruktúru reči je pre učenie sa čítať úplne kľúčová. Dôležitejšia než len samotné videnie písmen.

Marek: Takže to staré presvedčenie o čítaní ako čisto vizuálnom procese už neplatí?

Nina: V podstate bolo prekonané. Dnes vieme, že existuje silný, priam kauzálny vzťah medzi fonematickým uvedomovaním – teda schopnosťou pracovať so zvukmi reči – a gramotnosťou. V 80. rokoch to potvrdil takzvaný konekcionistický model.

Marek: To znie ako niečo z Terminátora. Čo to znamená v ľudskej reči?

Nina: Je to jednoduchšie, než to znie. Tento model hovorí, že čítanie je vlastne prepojenie troch vecí. Prvá je písané slovo, teda ortografia. Druhá je hovorené slovo, teda fonológia. A tretia je význam slova, teda sémantika.

Marek: Aha, takže spájame to, čo vidíme, to, čo počujeme, a to, čo to znamená. Chápem.

Nina: Presne tak. A celé sa to odohráva v nejakom kontexte. Tieto tri zložky sú prepojené ako trojuholník a náš mozog medzi nimi neustále prepína.

Marek: Dobre, poďme k teóriám. Ako tento proces presne funguje? Existuje nejaký hlavný prístup?

Nina: Áno, jeden zo základných prístupov sa volá „bottom-up“, teda „zdola nahor“. Je to presne to, čo si predstavíme pod pojmom učenie sa čítať v prvej triede.

Marek: Teda, že sa najprv naučím písmenká, potom slabiky, slová a až potom celé vety?

Nina: Bingo. Začínaš od najmenších častí a postupne ich skladáš do väčšieho celku, aby si pochopil význam. Tento prístup zdôrazňuje, aké dôležité je správne dekódovať písmená na zvuky. Na druhej strane, trochu sa pri ňom zabúdalo na tú kreatívnejšiu časť – interpretáciu textu a hľadanie skrytých významov.

Marek: A to nás privádza k veľkej otázke... je dôležitejšie to, čo vidíme, alebo to, čo počujeme?

Nina: To je jadro sporu. Vedci sa pýtali: môžeme pochopiť význam slova len na základe jeho vizuálneho tvaru? To je model priameho prístupu. Alebo je nevyhnutné si slovo v hlave „povedať“, teda premeniť ho na zvuk? To je model nepriameho, fonologického prístupu.

Marek: Počkaj, takže teória priameho prístupu hovorí, že vlastne ani nevnímame písmená, ale celé slová ako obrázky?

Nina: Presne tak. Ako keď zbadáš logo svojej obľúbenej značky a hneď vieš, o čo ide, bez toho, aby si si ho hláskoval. Táto teória predpokladá, že existuje priama cesta od oka k významu.

Marek: A ten druhý, nepriamy model?

Nina: Ten tvrdí, že bez zvukovej podoby to nejde. Najmä na začiatku učenia sa čítať je nevyhnutné preložiť písmená na hlásky, aby sme sa dostali k významu. Preto sa napríklad v škole učíme spájať hlásky so zvukmi zvierat alebo prírody. „S“ ako syčanie hada, „f“ ako fúkanie vetra.

Marek: Pamätám si to! A prečo to tak funguje?

Nina: Pretože izolovanú hlásku spracováva iná časť mozgu než reč. Keď ju spojíme s prírodným zvukom, aktivujeme viac zmyslov naraz. To je takzvaný multisenzoriálny prístup. Čím viac zmyslov zapojíš – zrak, sluch, hmat pri písaní do piesku – tým lepšie si to zapamätáš.

Marek: To dáva zmysel. Ale čo keď už písmená poznáme? Čo je ďalší krok?

Nina: Spájanie do slabík. A to je, prekvapivo, omnoho náročnejšie. Zvládnutie plynulého čítania slabík je úplne kľúčové. Ak to dieťa nezvládne a príliš skoro prejde na celé slová, vzniká takzvané dvojité čítanie.

Marek: Dvojité čítanie? Čo to je?

Nina: Je to, keď si žiak najprv potichu v hlave poskladá slovo po písmenkách a až potom ho povie nahlas. Je to strašne pomalé a úplne to zabíja porozumenie textu. Jednoducho nestíha sledovať význam.

Marek: Takže základom je naozaj slabika. A čo chyby, ktoré pri tom robíme? Spomínal som to b a d.

Nina: Áno, zámeny písmen sú najčastejšou chybou. Či už tvarovo podobné ako b-d, zvukovo podobné ako t-d, alebo aj úplne odlišné. Príčinou môže byť hocičo – od nepozornosti, cez slabé zrakové vnímanie, až po nedostatočne rozvinuté sluchové vnímanie.

Marek: A ako sa tieto schopnosti, napríklad to sluchové vnímanie, dajú trénovať?

Nina: Na to existujú skvelé cvičenia. Napríklad elízie. To je slovo latinského pôvodu a znamená odlúčenie. Dáš dieťaťu slovo a ono má za úlohu vypustiť jeho časť.

Marek: Daj príklad.

Nina: Jasné. Povieš slovo „pláva“ a dieťa má povedať, čo vznikne, keď odoberieš prvú hlásku. Výsledok je „láva“. Alebo v slove „domček“ vynechaj poslednú slabiku. Vznikne „dom“.

Marek: To je super! A čo sú tie pseud slová, o ktorých som počul?

Nina: To je ďalšia skvelá pomôcka. Sú to slová, ktoré neexistujú, ale sú vytvorené podľa pravidiel nášho jazyka. Napríklad „flin“. Tým, že slovo nemá žiadny význam, nemôžeš si pomôcť domýšľaním a musíš sa sústrediť čisto na jeho zvukovú podobu. Je to skvelý test fonologických schopností.

Marek: Takže čítanie nie je len pasívne prijímanie informácií, ale aktívna práca mozgu, ktorá spája videné, počuté a význam. Fascinujúce.

Marek: Takže pamäť nie je len jedna veľká škatuľa v hlave, ale má rôzne systémy. To sme si pekne rozobrali. Ale čo tá časť, ktorá sa týka jazyka a reči? Spomínala si niečo ako „fonologická slučka“. Znie to ako nejaký hudobný nástroj.

Nina: Skoro. Je to kľúčová súčasť našej pracovnej pamäti, najmä pre reč. A tým sa dostávame k fascinujúcej oblasti, ktorou je fonológia. V podstate je to o tom, ako náš mozog spracováva zvuky reči.

Marek: Dobre, takže fonológia. Často sa v škole spomína aj fonematické uvedomovanie. Je v tom nejaký rozdiel, alebo sú to len dve zložité slová pre tú istú vec?

Nina: To je skvelá otázka, Marek, lebo sa to často zamieňa. Predstav si fonologické uvedomovanie ako taký veľký dáždnik. Pod ním sa skrýva schopnosť vnímať a manipulovať s väčšími zvukovými jednotkami – napríklad so slabikami alebo rýmami. Vieš si vytlieskať slovo „ma-ma“? To je fonologické uvedomovanie.

Marek: Jasné, to zvládnem. A čo je potom to fonematické?

Nina: Fonematické uvedomovanie je už špecializovanejšia zručnosť pod týmto dáždnikom. Týka sa len tých najmenších jednotiek reči, ktorými sú fonémy – teda jednotlivé hlásky. Napríklad keď si uvedomíš, že slovo „pes“ sa skladá z hlások P-E-S.

Marek: Aha, takže ideme od väčších celkov k menším detailom. Ako sa táto schopnosť u detí vlastne vyvíja? Nenarodíme sa s tým, však?

Nina: Presne tak, je to proces. Má to tri hlavné štádiá. V tom prvom vníma dieťa slovo ako jeden významový celok. Ešte nechápe, že má nejakú zvukovú formu. Je to celkom vtipné...

Marek: Vtipné? Daj príklad.

Nina: No, ak sa malého dieťaťa v tomto štádiu opýtaš, ktoré slovo je dlhšie – „had“ alebo „dážďovka“ – čo myslíš, že povie?

Marek: No logicky... dážďovka. Má viac písmen.

Nina: A dieťa povie „had“! Pretože preňho je had reálne väčší a nebezpečnejší. Obsah slova úplne prevalcuje jeho formu. Jeho mozog ešte nerozlišuje zvuk slova od jeho významu.

Marek: To je geniálne. Takže svet vnímajú podľa veľkosti zvierat, nie podľa dĺžky slov. Čo nasleduje potom?

Nina: Potom prichádza druhé, takzvané neanalytické štádium. Dieťa si už tak nejak implicitne, podvedome, začína uvedomovať hláskovú štruktúru. Je to taká prirodzená schopnosť, ktorá prichádza s vývinom reči.

Marek: A to tretie štádium je už to plné uvedomenie?

Nina: Presne. V treťom štádiu už dochádza k vedomej manipulácii so zvukmi. Hovoríme o explicitnom uvedomovaní. To sa zvyčajne naplno rozvíja až s nástupom do školy, keď sa dieťa začína učiť čítať a písať.

Marek: Dobre, chápem vývin. Ale aby som si tie hlásky a slabiky pamätal a vedel s nimi pracovať, potrebujem na to asi dobrú pamäť, však? Spomínali sme tú slučku.

Nina: Áno, a tu sa vraciame k sluchovej pamäti. Je to schopnosť zapamätať si, čo počujeme, a uložiť si to. Ak je u detí nedostatočne rozvinutá, môže to byť jedna z hlavných príčin problémov pri učení.

Marek: Ako sa to prejavuje v praxi?

Nina: Najviac tam, kde deti nemajú vizuálnu oporu. Napríklad, keď im poviem hlásky L-E-S a oni majú povedať, aké slovo z toho vznikne. Ak majú slabú krátkodobú sluchovú pamäť, kým poviem S, už zabudnú, že na začiatku bolo L.

Marek: A toto súvisí s tou fonologickou slučkou, o ktorej sme hovorili?

Nina: Presne tak! Fonologická slučka je súčasťou krátkodobej pamäti. Má dve časti: fonologický zásobník, ktorý podrží informáciu na pár sekúnd, a artikulačnú slučku, ktorou si tú informáciu v duchu opakujeme, aby sme ju nezabudli. Ako keď si potichu opakuješ telefónne číslo.

Marek: A keď je ten zásobník malý alebo to opakovanie viazne, tak mám problém...

Nina: Presne. A zaujímavé sú dva efekty, ktoré to dokazujú. Prvým je efekt fonologickej podobnosti – horšie si pamätáme slová, ktoré znejú podobne, napríklad „myš, rys, lys, lis“, lebo sa nám v pamäti pletú.

Marek: To dáva zmysel.

Nina: Druhým je efekt slovnej dĺžky. Lepšie si zapamätáme zoznam krátkych slov ako „pes, dom, stôl“ než zoznam dlhých ako „krokodíl, encyklopédia, lokomotíva“. Jednoducho, kým si v duchu zopakujeme „encyklopédia“, začiatok už zo zásobníka vypadol.

Marek: Takže to všetko – rozlišovanie hlások, pamätanie si ich – je vlastne príprava na čítanie a písanie, že?

Nina: Absolútne. Aby sa dieťa naučilo čítať v jazyku ako slovenčina, musí pochopiť takzvaný alfabetický princíp. Musí mu docvaknúť, že tie kliky-háky na papieri, teda písmená, reprezentujú konkrétne zvuky, teda fonémy.

Marek: A to prepojenie grafémy a fonémy je základ dekódovania?

Nina: Áno. Keď začínajúci čitateľ vidí slovo, musí najprv urobiť ortografické dekódovanie – rozpoznať tvar písmen. Potom nasleduje fonologické dekódovanie – priradiť ku každému písmenu správny zvuk a spojiť ich dokopy.

Marek: A keď toto robí dosť dlho, zautomatizuje sa to?

Nina: Presne. Tu sa dostávame k takzvanému „dual route“ modelu, čiže modelu dvoch ciest. Keď narazíme na neznáme slovo alebo pseudoslovo, napríklad „kibla“, musíme ho hláskovať a skladať zvuk po zvuku. To je tá pomalá, fonologická cesta.

Marek: A tá druhá cesta?

Nina: Keď je slovo už známe, napríklad „stôl“, náš mozog ho rozpozná ako celý obrázok a okamžite si vybaví jeho význam. To je tá rýchla, lexikálna cesta. Cieľom je dostať čo najviac slov na túto rýchlu diaľnicu.

Marek: Čo sa ale deje, keď má niekto problém na tej pomalej, fonologickej ceste? Aké sú typické prejavy?

Nina: Veľmi časté sú zámeny písmen, ktoré znejú alebo vyzerajú podobne. Napríklad si dieťa mýli B a D, alebo zvukovo podobné S a Z. Alebo robí elízie – to je vynechávanie písmen. Namiesto „stolička“ prečíta „stlička“.

Marek: A ako sa zisťuje, kde presne je problém? Existujú na to nejaké testy?

Nina: Samozrejme, diagnostika je základ. V zahraničí aj u nás existuje celý rad testov. Napríklad Skúška sluchovej analýzy a syntézy od Matějčeka, kde dieťa rozkladá a skladá slová. Používajú sa aj spomínané pseudoslová.

Marek: Pseudoslová? To sú tie vymyslené ako „kibla“?

Nina: Áno. Sú skvelé, lebo pri nich si nemôžeš pomôcť tou rýchlou cestou. Nemôžeš si význam domyslieť. Musíš slovo poctivo prečítať, hlásku po hláske. Tým sa presne ukáže, či má dieťa zvládnuté to fonologické dekódovanie.

Marek: Takže je to vlastne test čistých zručností, bez barličiek.

Nina: Presne tak. Okrem toho sa testuje aj schopnosť rýchleho automatického pomenovania. Dieťaťu ukážeme sériu obrázkov alebo farieb a meriame, ako rýchlo ich dokáže pomenovať. Ukazuje to, ako efektívne vie jeho mozog prepojiť vizuálny vnem s jazykovým označením.

Marek: Znie to ako komplexná skladačka. Jedna časť bez druhej poriadne nefunguje.

Nina: Je to tak. Sluchová diferenciácia, pamäť, analýza, syntéza... všetko to do seba zapadá. A ak nejaká časť chýba alebo je oslabená, stavba sa môže rúcať. Preto je tak dôležité tieto schopnosti rozvíjať už v predškolskom veku.

Marek: Skvelé. Myslím, že teraz oveľa lepšie chápeme, čo všetko sa deje v našej hlave, keď len tak obyčajne čítame slovo. Ale čo ak chceme tieto schopnosti cielene trénovať? Existujú nejaké konkrétne cvičenia alebo metódy? To by nás mohlo zaujímať...

Marek: A presne to ma privádza k ďalšej veci, ktorú si spomenula – k tomu, ako vlastne počujeme a spracovávame reč. Hovorili sme o zraku, ale sluch je predsa pri učení sa čítať a písať úplne kľúčový. Ako sa to celé vyvíja?

Nina: Presne tak, Marek. Bez sluchového vnímania by sme sa ďaleko nedostali. A je fascinujúce, ako skoro to začína. Už okolo desiateho mesiaca začína bábätko chápať význam niektorých slov.

Marek: V desiatich mesiacoch? To je neuveriteľne skoro. Veď vtedy ešte len tak džavocú.

Nina: Áno, ale už to nie je len džavotanie. Postupne začínajú opakovať slová a dávajú im nejaký zmysel. A o mesiac neskôr, v jedenástich mesiacoch, ti už dieťa ukáže, kde má nos alebo oko.

Marek: A na konci prvého roka už rozumejú všetkému, čo im hovoríme, len nám to ešte nevedia povedať, však?

Nina: V podstate áno. Rozumejú mnohým slovám, ale aktívne používajú len zopár. A tu prichádza na scénu niečo zaujímavé – takzvané prírodné zvuky. Pomysli na zvuky zvierat. Čo povie pes?

Marek: Hav-hav.

Nina: Presne. Alebo auto robí „brm-brm“. To sú vlastne prvé slová dieťaťa. Ich obrovskou výhodou je, že tá prvá hláska znie oveľa dlhšie a zreteľnejšie. „Haaaav“ je ľahšie zachytiť ako krátke „h“ v slove „havo“.

Marek: Takže začíname so zvieratkami a autíčkami. A kedy sa to preklopí do tej skutočnej, zložitejšej reči?

Nina: Ten najväčší skok sa deje medzi piatym a siedmym rokom života. Vtedy celé sluchové vnímanie dozrieva. Predškolák už síce vníma, čo mu hovoríš, ale ešte nedokáže úplne presne rozlíšiť všetky hlásky v slove.

Marek: Ale napríklad vytlieskať slovo po slabikách, to už zvládne, nie? Ma-ma, ta-ta...

Nina: Presne, to už áno. A okolo piateho roku už vie identifikovať prvú alebo poslednú hlásku v slove. Preto sú super všetky tie hry ako „čo počuješ na začiatku slova auto?“. Cieľom je dostať ten sluch do top formy pred nástupom do školy.

Marek: Dobre, a tu sa asi dostávame k tomu odbornému termínu, ktorý často počuť v súvislosti s poruchami učenia. Fonematický sluch. Čo to presne je?

Nina: Fonematický sluch je naša schopnosť rozlišovať v reči jednotlivé hlásky, fonémy. Je to tá zručnosť, ktorá ti povie, že „myška“ a „miska“ sú dve úplne odlišné veci, hoci znejú takmer rovnako.

Marek: Takže bez neho by sme nerozumeli zmyslu slov?

Nina: Presne. Zaisťuje, že vieme slovo rozložiť na hlásky a potom ich zase spojiť dokopy. A tu je ten háčik... práve oslabený fonematický sluch je považovaný za jednu z hlavných príčin dyslexie.

Marek: Počkaj, takže deti s dyslexiou nepočujú dobre?

Nina: Nie, nie, ich sluch ako orgán je úplne v poriadku. Ale keď dôjde na rozlíšenie veľmi podobných zvukov, akoby ten rozdiel „nepočuli“. Musia sa nad tým vedome zamyslieť, nejde im to automaticky. A to spôsobuje obrovské problémy pri čítaní a písaní.

Marek: Takže to nie je len o tom, či počuješ alebo nepočuješ. Je to oveľa zložitejšie. Ako sa to dá rozmeniť na drobné?

Nina: Určite. Sluchové vnímanie delíme na niekoľko kľúčových oblastí. Máme tam napríklad samotné počúvanie a načúvanie, potom vnímanie rytmu, sluchovú pamäť, ale aj sluchovú diferenciáciu.

Marek: Diferenciácia, to znie ako to rozlišovanie myšky a misky, že?

Nina: Presne tak. A potom je tu ešte niečo, čo sa volá vnímanie „figúry a pozadia“. To je extrémne dôležité v škole.

Marek: Figúra a pozadie? To znie ako z výtvarnej výchovy.

Nina: Je to podobný princíp. Predstav si triedu. Učiteľ niečo vysvetľuje – to je figúra. Ale okolo je šum. Spolužiak si šuchoce papierom, vonku ide auto, niekto zašepká... to všetko je pozadie. Dieťa musí dokázať odfiltrovať to pozadie a sústrediť sa len na figúru, teda na hlas učiteľa.

Marek: A to je pre niektoré deti asi extrémne náročné.

Nina: Presne. A podobné je to so sluchovou pamäťou. Učiteľ povie tri pokyny naraz: „Otvorte si zošit, nalistujte stranu dvadsať a urobte cvičenie tri.“ Žiak s oslabenou sluchovou pamäťou si zapamätá možno ten prvý pokyn a potom je stratený. Nedokáže si v hlave udržať a spracovať viacero sluchových informácií naraz.

Marek: Spomínala si aj rytmus. Prečo je ten taký dôležitý?

Nina: Pretože rytmus je všade okolo nás – tlkot srdca, chôdza, reč. Keď spojíme reč s rytmom a pohybom, napríklad v riekankách alebo pesničkách, dieťa si informácie oveľa ľahšie zapamätá a uloží. Pomáha to budovať slovnú zásobu a práve to fonematické uvedomovanie.

Marek: Takže vytlieskavanie slabík nie je len taká zábavka, ale reálny tréning mozgu.

Nina: Absolútne. A toto všetko smeruje k dvom kľúčovým procesom pri čítaní. K fonologickému a ortografickému dekódovaniu.

Marek: Dobre, poďme to rozlúsknuť. Fonologické dekódovanie?

Nina: To je v podstate ozvučovanie písmen. Vidíš písmená M-A-M-A a tvoj mozog ich spojí do zvuku „mama“. V slovenčine je to pomerne jednoduché, lebo máme transparentnú ortografiu – čo vidíme, to čítame.

Marek: A to druhé, ortografické dekódovanie?

Nina: To je krok ďalej. Keď už si skúsený čitateľ, neskladáš každé slovo po písmenkách. Tvoj mozog rozpozná vizuálny obraz celého slova „mama“ a okamžite si ho spojí s významom. Je to akoby si mal v hlave slovník vizuálnych foriem slov.

Marek: Chápem. Takže od prvých zvukov zvierat sa postupne prepracujeme až k bleskovému rozpoznávaniu celých slov. Je to úžasná cesta.

Nina: Presne tak. A pochopenie týchto krokov nám pomáha lepšie rozumieť tomu, kde môže vznikať problém a ako deťom efektívne pomôcť. A práve o tých konkrétnych metódach a cvičeniach si povieme viac nabudúce.

Marek: A to nás plynule privádza k poslednej téme dnešného dielu – k detskej literatúre. Presnejšie, k tým úplne prvým formám, s ktorými sa stretávame.

Nina: Presne tak, Marek. Začnime napríklad vyzývankou. Tá je podobná prekáranke, ale je oveľa priamejšia a adresnejšia. Napríklad: „Čo si robil? Cmar som drobil“.

Marek: Jednoduché, priame, žiadne okolky. A čo rýmovačky? Tie milujem.

Nina: Tie sú založené hlavne na hre so zvukmi a artikuláciou. Pamätáš si na „Aha, mhm, čo mi dáš? Aha, mhm, trnku“? Tam ani tak nejde o význam, ako o rytmus a melódiu reči.

Marek: Dobre, takže máme priame vyzývanky a zvukomalebné rýmovačky. Čo keď pridáme hudbu?

Nina: Potom sa z riekanky stáva spievanka! K textu sa jednoducho pridá melódia. Krásny príklad je „Žena úbohá troje detí má…“ a tak ďalej.

Marek: A keď sa k tomu ešte začneme hýbať, sme kde?

Nina: Pri skákanke! To je vlastne spievanka, ktorá je súčasťou hry a pridáva sa k nej rytmický pohyb a gesto. Napríklad: „Dobre sa nám poskakuje, keď nás to nič nekoštuje…“

Marek: Super. Ostali nám ešte dva zaujímavé druhy. Čo sú vyvolávanky?

Nina: Tie slúžia na nadviazanie kontaktu s prírodou. Napríklad nesmrteľná klasika: „Slimák, slimák, vystrč rožky…“

Marek: Počkať... to je tá, kde sa mu vyhrážame, že mu podpálime dom a zhorí v ňom?

Nina: Presne tá! Znie to drsne, ale ide hlavne o hlasovú moduláciu. No a posledné sú rapotanky, ktoré napodobňujú zvieracie zvuky v jednoduchom deji.

Marek: Perfektné. Takže, aby sme to zhrnuli... od marketingu, cez ekonómiu až po detské riekanky, dnes sme toho prebrali naozaj veľa. Kľúčové je vždy pochopiť základné princípy.

Nina: Presne tak. Dúfame, že vám naše tipy pomôžu pri štúdiu. Ďakujem za pozornosť.

Marek: Aj ja ďakujem, Nina. A vám, milí poslucháči, ďakujeme za počúvanie. Majte sa pekne a počujeme sa pri ďalšom diele Studyfi Podcastu!