Podcast o Filozofia Johna Deweyho a inštrumentalizmus

Kapitoly

Jedna vec, ktorá mätie študentov

Kto bol John Dewey?

Od idealizmu k experimentalizmu

Inštrumentalizmus: Nástroj na prežitie

Skúsenosť podľa Deweyho

Ten sľúbený „AHA“ moment

Na čo máme intelekt?

Vplyv, ktorý sa nedá poprieť

Preč s epistemológiou!

Darwin mení pravidlá hry

Koncept ako stavebný návod

Realita nie je tam vonku

DNA ako naša konštrukcia

Myšlienka, ktorá nekoná, je zbytočná

Od osobného k zdieľanému

Sila spoločenstva

Bezprostrednosť a pojmy

Kritika nemenného sveta

Nové poňatie sveta

Od biológie k spoločnosti

Organizmus a prostredie v neustálom tanci

Darwinov prevrat

Deweyho posledný krok

Zhrnutie a záver

Přepis

Adam: Takmer 80 percent študentov spraví pri Johnovi Deweym tú istú chybu. Myslia si, že v istom bode svojej kariéry úplne otočil a z idealistu sa stal pragmatik.

Nina: Presne tak. Ale čo ak to bolo celé oveľa komplikovanejšie? Práve pochopenie tohto detailu vám môže na skúške získať rozhodujúce body. A my vám ukážeme, ako na to.

Adam: Počúvate Studyfi Podcast.

Adam: Dnes sa pozrieme na filozofa, ktorý bol taký produktívny, že by ste jeho knihami mohli podložiť stôl. A to poriadne krivý stôl. John Dewey.

Nina: To je pravda. Zomrel v roku 1952, tesne pred svojimi 93. narodeninami, a za ten čas stihol napísať o takmer všetkom — psychológii, pedagogike, etike, logike, estetike... bol to skutočný gigant.

Adam: Takže, kde sa to všetko začalo? Predpokladám, že sa nenarodil s perom v ruke a hotovou teóriou pragmatizmu.

Nina: To veru nie. Narodil sa v Burlingtone, vo Vermonte, kde aj študoval na univerzite. Po škole si to dokonca na dva roky skúsil ako učiteľ na strednej.

Adam: To vysvetľuje jeho záujem o pedagogiku! A čo potom? Ako sa dostal k filozofii?

Nina: Pokračoval na Johns Hopkins University, kde ho výrazne ovplyvnil Hegel a jeho idealizmus. To je dôležitý bod, ktorý si treba zapamätať.

Adam: Takže na začiatku bol idealista. Ako sa z neho stal pragmatik?

Nina: Prvá zmena prišla počas jeho pôsobenia na Michiganskej univerzite. Tam sa postupne odklonil od absolútneho idealizmu a vytvoril svoju prvú verziu pragmatizmu, ktorú nazval... experimentalizmus.

Adam: Experimentalizmus. To znie dosť... experimentálne.

Nina: Presne tak. V tom období vydal aj svoje prvé práce, napríklad *Psychology* v roku 1887. Bol to pomalý, postupný vývoj.

Adam: A potom prišiel presun na Chicagskú univerzitu, kde sa veci dali poriadne do pohybu, však?

Nina: Áno. Tam sa stal vedúcim katedry filozofie a začal sa naplno venovať teórii poznania. Svoju koncepciu ďalej rozvinul a dal jej nový názov — inštrumentalizmus.

Adam: Dobre, takže po experimentalizme tu máme inštrumentalizmus. Čo to presne znamená? Je to len iné meno pre to isté?

Nina: V podstate je to prepracovanejšia verzia. Predstav si poznanie nie ako pasívne sledovanie sveta, ale ako nástroj. Ako švajčiarsky nožík pre náš mozog.

Adam: Švajčiarsky nožík? To sa mi páči. Takže ho používame na riešenie problémov?

Nina: Presne! Dewey tvrdil, že poznávanie je nástroj, ktorý nám pomáha adaptovať sa, riešiť konflikty a overovať hypotézy. Začína sa pozorovaním problému a končí sa otestovaním riešenia v praxi.

Adam: Čiže žiadne sedenie vo foteli a filozofovanie o podstate bytia. Dewey chcel, aby sme si „zašpinili ruky“.

Nina: Presne tak. Odmietal teórie, ktoré oddeľovali myslenie od konania. Pre neho bolo aj vedecké poznanie len formou praktickej ľudskej aktivity. Myslenie je podľa neho prirodzená reakcia na prostredie.

Adam: A jeho inštrumentálny charakter je v tom, že nám umožňuje kontrolovať situácie a dosahovať výsledky, ktoré chceme.

Nina: Bingo. A preto je všetko poznanie podľa neho len dočasné, skúšobné. Svet sa mení, takže aj naše nástroje a riešenia sa musia meniť.

Adam: Dewey tiež hovoril veľa o „skúsenosti“, ale inak, ako sme zvyknutí. Nebolo to len o tom, čo vidíme a počujeme, však?

Nina: Vôbec nie. A tu sa opäť prejavuje jeho hegelovské dedičstvo. Odmietol klasickú britskú predstavu, že skúsenosť je poskladaná z jednotlivých vnemov a počitkov ako z lega.

Adam: A zároveň odmietol aj Kantove apriórne kategórie, ktoré by tú skúsenosť mali formovať zvnútra.

Nina: Správne. Pre neho skúsenosť nebola ani subjektívna, ani čisto objektívna. Bola to jednota oboch. Je to neustály, celostný proces, v ktorom sa organizmus adaptuje na prostredie.

Adam: Takže skúsenosť nie je len o tom, čo sa stalo, ale aj o tom, čo sa stane. Je projektívna, pozerá sa do budúcnosti.

Nina: Áno! Jej hlavnou funkciou nie je poznávanie, ale praktická adaptácia. Skúsenosť je živá, neustále sa rozvíja a nie je to len mentálny proces.

Adam: Dobre, vráťme sa k tomu, čo sme spomenuli na začiatku. K tomu veľkému zlomu, ktorý možno ani nebol taký veľký.

Nina: Áno, toto je kľúčové. Tradične sa hovorí, že Dewey v 80. rokoch 19. storočia radikálne zmenil názor pod vplyvom pragmatikov ako James a Peirce a úplne opustil idealizmus.

Adam: Ale filozof John Shook tvrdí, že je to príliš zjednodušené.

Nina: Presne. Shook argumentuje, že Dewey nikdy úplne neodmietol dva základné princípy idealizmu. Po prvé, že skúsenosť je filozoficky absolútna. A po druhé, že poznanie premieňa skúsenosť tým, že si vytvára svoje objekty.

Adam: Takže on si ponechal niečo z idealizmu a zároveň k tomu pridal princípy pragmatizmu?

Nina: Áno! Pridal k tomu, že myslenie je spojené s našimi túžbami a slúži potrebám úspešnej aktivity. Vždy veril, že existujú veci nezávislé od nášho poznania.

Adam: Takže to nebol radikálny zlom, ale skôr integrácia! Spojil to najlepšie z oboch svetov a vytvoril svoju unikátnu teóriu.

Nina: To je presne ten „aha“ moment! Nebola to revolúcia, ale evolúcia. Neustále vylepšoval a integroval myšlienky, nie zahadzoval staré za nové. A to je ten rozdiel, ktorý vám prinesie body navyše.

Adam: Takže, ak je svet neustále v pohybe, plný zmien a problémov, nestačia nám len zvyky a tradície, aby sme prežili.

Nina: Určite nie. Keby bol svet stabilný a predvídateľný, tak áno. Ale náš svet je plný náhod, nebezpečenstiev a neistoty.

Adam: A presne vtedy nastupuje na scénu náš hlavný nástroj...

Nina: Intelekt! Jeho úlohou je podľa Deweyho pretvoriť neistú a problematickú situáciu na situáciu vyriešenú. Ide o kontrolovaný proces, ktorý nazýval „skúmanie“.

Adam: Znie to ako detektívna práca. Máš nejasnú situáciu plnú chaosu a tvojou úlohou je vniesť do nej poriadok a zmysel.

Nina: To je skvelá analógia! Skúmanie je vlastne proces, ktorým prvky pôvodného chaosu zmeníme na zjednotený a zrozumiteľný celok. A tým sa pripravíme na ďalšiu tému.

Adam: Takže minule sme hovorili o Williamovi Jamesovi a jeho vplyve. Ale zdá sa, že vzťah medzi ním a Johnom Deweym je trochu... komplikovaný. Niektorí sa snažia Deweyho vykresliť ako úplne samostatného mysliteľa.

Nina: Presne tak, Adam. A je v tom kus pravdy. Obzvlášť jeden historik, Shook, sa naozaj snaží ukázať Deweyho ako svojbytného autora. A sám Dewey sa k tomu hlásil.

Adam: Ako to myslíš?

Nina: No, Dewey viackrát povedal, že ho ovplyvnili hlavne Jamesove *Princípy psychológie*, nie jeho neskorší radikálny empirizmus.

Adam: A to dáva zmysel, nie? Keď James začal publikovať svoje texty o radikálnom empirizme okolo roku 1905, Dewey už mal na konte dôležité dielo.

Nina: Presne. Už v roku 1903 vyšla kniha esejí, kde Dewey predstavil svoj instrumentalizmus v plnej paráde. Takže nemal dôvod kopírovať Jamesove neskoršie nápady. Už mal svoje vlastné.

Adam: Takže ten vplyv Jamesa možno preceňujeme?

Nina: Práve naopak, podľa mňa ho nemožno podceniť. Jamesov radikálny empirizmus bol prirodzeným pokračovaním jeho skoršej psychologickej práce. A tá práca... tá Deweyho úplne zmenila.

Adam: Vážne? Až tak?

Nina: Áno. Stačí si porovnať Deweyho knihu *Psychológia* z roku 1887 a Jamesove *Princípy* z roku 1890. Ten rozdiel je obrovský. Predtým bol Dewey ešte silno ovplyvnený absolútnym idealizmom.

Adam: Znie to ako nejaký filozofický boyband, ktorý zmenil žáner.

Nina: Presne tak! A James bol ten nový producent, ktorý im ukázal, ako hrať rock'n'roll. Sám Dewey priznal, že práve Jamesova kniha ho donútila úplne prehodnotiť svoj prístup.

Adam: Takže ich spájalo viac, než sa na prvý pohľad zdá.

Nina: Rozhodne. Neskôr si ukážeme, že Deweyho takzvaný bezprostredný empirizmus je takmer identický s Jamesovým radikálnym empirizmom. Ale zameriavať sa len na Jamesa by bolo sploštené. Na Deweyho pôsobilo viacero vplyvov.

Adam: Dobre, aké ďalšie vplyvy ho formovali? A kam sa vlastne posunul?

Nina: Skvelá otázka. Dewey sa napríklad vo svojej eseji z roku 1906 úplne dištancoval od termínu epistemológia.

Adam: Počkaj, epistemológia... to je teória poznania, však?

Nina: Áno, ale pre Deweyho bol ten termín zaťažený minulosťou. Pripomínal mu tú dlhú, obmedzujúcu tradíciu filozofie. Namiesto toho hovoril jednoducho o „teórii poznania“ alebo o „deskriptívnej logike“.

Adam: Takže to nebola len zmena slova, ale zmena celého prístupu.

Nina: Presne. Hľadal spôsob, ako sa vymaniť zo starých koľají. Už vo svojich raných textoch trval na jednej myšlienke, ktorá sa stala kľúčovou pre celý pragmatizmus.

Adam: A to je?

Nina: Že ľudská skúsenosť je harmonický celok. Neskladá sa z nejakých oddelených mentálnych kúskov, ktoré by sme mohli skúmať samostatne, mimo kontextu.

Adam: Spomínala si aj iné vplyvy okrem Jamesa. Čo bolo pre Deweyho ešte kľúčové?

Nina: Jedným slovom — Darwin. Vo svojom asi najlepšom texte, *Vplyv darvinizmu na filozofiu*, to vystihol úplne geniálne.

Adam: Darvinizmus a filozofia? Ako to ide dokopy?

Nina: Pred Darwinom sa svet vnímal ako miesto s pevne danými príčinami a účelmi. Áno, fyzika a astronómia už ten obraz trochu narušili, ale svet organizmov... ten sa zdal byť baštou vopred daného plánu.

Adam: Chápem. Ako keď sa pozrieš na oko a povieš si, že to musí byť navrhnuté s nejakým zámerom.

Nina: Presne! Botanika, zoológia, všetko akoby potvrdzovalo, že svet funguje podľa nemenného plánu. Biológovia videli, ako sa organizmy dokonale prispôsobujú prostrediu, a len ich to utvrdzovalo v predstave, že všetko je vopred určené.

Adam: Ako dobre naprogramovaný stroj, ktorý len plní svoje funkcie.

Nina: Áno. A potom prišiel Darwin a... všetko zmenil. Ukázal, že to nie je pevný plán. Je to proces neustálej zmeny, adaptácie, náhody a prežitia.

Adam: Takže namiesto hotového obrazu nám dal skicár, do ktorého sa neustále kreslí.

Nina: To je krásna metafora! A presne to Deweyho fascinovalo. Ten dôraz na pozorovateľné vzťahy a neustálu zmenu, nie na skryté, nemenné príčiny.

Adam: Dobre, poďme k tomu, ako Dewey chápal samotné poznanie. Ako sa z konkrétnej skúsenosti dostaneme k všeobecnému pojmu?

Nina: Super otázka. Pre Deweyho to bol proces konštrukcie. Vznik pojmu chápal ako konštrukciu ideálneho. Vezmime si pojem „trojuholník“.

Adam: Okej, tri strany, tri uhly...

Nina: Presne. Ale ten pojem nie je zmyslový obraz jedného konkrétneho trojuholníka. Je to všeobecný návod, forma, ako tri priamky navzájom spojiť, aby vytvorili trojuholník. Je to spôsob konštrukcie.

Adam: Takže pojem nie je fotka, ale skôr recept alebo stavebný návod?

Nina: Presne! A toto je kľúčové pre všetkých klasických pragmatikov. Význam našich pojmov je daný ich zistiteľnými účinkami. Tým, čo s nimi môžeme urobiť.

Adam: To znie ako Peirce, o ktorom sme už hovorili.

Nina: Áno, Peirce hovoril o „ideách“ a to slovo sa sem hodí. „Pojem“ znie príliš jednoducho. Ale „idea“ alebo Deweyho „objekt poznania“ už v sebe zahŕňa túto prácu, tú konštrukciu.

Adam: A prečo je tá konštrukcia taká dôležitá?

Nina: Pretože význam sa nikdy nemôže stať úplne objektívnym. My nekonštruujeme idey tak, aby dokonale zrkadlili nejakú vonkajšiu, hotovú realitu.

Adam: Tak na čo to robíme?

Nina: Konštruujeme ich, aby nám pomohli vyriešiť nejakú problémovú situáciu. Aby splnili úlohu. Sme konštruktéri, ktorí reagujú na meniaci sa svet.

Adam: Dobre, ale ak si všetko len konštruujeme, ako sa vyhneme tomu, že si každý vymyslí svoju vlastnú realitu? To znie... trochu chaoticky.

Nina: Dobrá pripomienka. Ale tu je ten trik. Pre pragmatizmus staré delenie na subjekt a objekt, na vnútorné a vonkajšie, stráca zmysel.

Adam: Ako to?

Nina: To, že dokážeme premýšľať a poznávať, nie je znakom našej oddelenosti od sveta. Práve naopak! Je to znak nášho prepojenia. Poznanie je len zidealizovaná skúsenosť a oboje sú predĺžením nášho organizmu do reality.

Adam: Predĺžením organizmu... To je zaujímavá myšlienka.

Nina: Predstav si to takto. Realita je čiastočne dielom našej predstavy, ale zároveň je aj dielom faktu, že niektoré naše predstavy proste zlyhajú. A vtedy ich musíme nahradiť lepšími.

Adam: Takže realita nám dáva spätnú väzbu. Facku, keď sa mýlime.

Nina: Presne takú priateľskú facku. Realita ako niečo absolútne nezávislé od nás neexistuje. Ale nie preto, že by sme boli schizofrenickí, ale preto, že ani my nie sme nezávislí od prostredia. Tvoríme kontinuum. Človek a prostredie sú jeden celok.

Adam: Takže keď vedci skúmajú svet, vlastne s ním manipulujú a testujú ho?

Nina: Presne! A tu je tá zaujímavá inverzia. V minulosti bol subjekt uväznený vo svojej hlave a len tak tápal, aby spoznal vonkajší svet. U Deweyho je objekt niečo, čo vzniká v nás, aby sme čo najlepšie opísali, čo sa deje.

Adam: Ale nie je to potom zase len subjektívne?

Nina: Nie, lebo ten objekt nie je viazaný len na jedného človeka. Je konštruovaný na základe spájania skúseností mnohých ľudí — vďaka komunikácii, spolupráci, empatii. Poznanie je sociálna záležitosť.

Adam: Môžeš dať príklad?

Nina: Samozrejme. Štruktúra DNA. Watsonovi a Crickovi nebola daná ako hotový údaj. Nebola to fotka, ktorú našli. Bola výsledkom dlhého procesu skúmania a kladenia hypotéz.

Adam: Takže Deweyho objekt neexistuje *pred* poznaním?

Nina: Presne! Vytvára sa až vnútri poznania a je jeho nástrojom. Inak povedané, DNA nie je odhalením toho, ako dedičnosť funguje v skutočnosti, nezávisle od nás. Je to naša ľudská konštrukcia, ktorá zatiaľ najlepšie vysvetľuje javy, ktoré pozorujeme.

Adam: Takže sa nám tu zase opakuje ten pragmatický scenár...

Nina: Áno. Človek žije v prostredí. Vzniká skúsenosť. Túto skúsenosť okamžite upravujeme poznaním, vyberáme z nej to podstatné a z toho kryštalizujú objekty. Tak vzniká sekundárna, spracovaná skúsenosť.

Adam: A v tej si vytvárame predstavu o svete.

Nina: Áno. Ale keďže tvoríme so svetom jeden celok, nemôžeme si dovoliť, aby naša predstava bola úplne mimo. Inak by sme neprežili. Preto musíme naše predstavy neustále testovať v praxi.

Adam: A vracať sa k tej primárnej, nespracovanej skúsenosti.

Nina: Presne preto pragmatici tak zdôrazňujú dôsledky. Preto spájajú idey s tendenciou konať. Idea pre ideu, myšlienka zatvorená v hlave, im nedáva zmysel.

Adam: Takže kontemplatívny život filozofa v kresle je podriadený akcii vo svete.

Nina: A to je ten kľúčový odkaz pre každého, kto sa učí. Nejde o to pasívne prijímať fakty. Ide o to aktívne konštruovať nástroje, ktoré vám pomôžu konať a riešiť problémy vo svete.

Adam: Takže poznanie je v podstate akcia. To je silná myšlienka. Ale určite sa našli aj filozofi, ktorým sa takýto prístup nepáčil a kritizovali ho, však?

Adam: Takže... to, čo zažívame, nie je automaticky to isté ako to, čo vieme. Je to tak?

Nina: Presne tak, Adam. A práve ten vzťah medzi skúsenosťou a poznaním je kľúčový. Poďme sa na to pozrieť.

Adam: Dobre, tak aký je v tom hlavný rozdiel?

Nina: Skúsenosť je vždy jedinečná. Je to to, čo vnímaš len a len ty. Ale keď sa z tvojej skúsenosti stane poznanie, premieňa sa na niečo všeobecné. Na niečo, čo môžeme zdieľať.

Adam: Chápem. Takže účelom poznania je vziať môj jeden zážitok a prepojiť ho s ostatnými podobnými zážitkami?

Nina: Áno! Ale tu je tá dôležitá vec... Poznanie neprepája tvoju skúsenosť s nejakou objektívnou, nemennou realitou. Prepája tvoju skúsenosť s inými skúsenosťami. Či už tvojimi vlastnými, alebo skúsenosťami iných ľudí.

Adam: Takže sa to všetko odohráva v rovine skúseností? Neexistuje žiadne „vykročenie von“ a porovnanie s realitou?

Nina: Presne. Podľa pragmatikov neexistuje žiadny taký presah. Všetko je o prepájaní a konštruovaní v rámci skúsenosti.

Adam: Z toho mi vyplýva, že skúsenosť musí byť dosť... sociálna záležitosť.

Nina: Absolútne. Bez komunikácie a spoluúčasti ostatných by sa vôbec nerozvíjala. Predstav si niekoho, kto žije celý život sám na opustenom ostrove...

Adam: Jeho skúsenosť by bola asi dosť obmedzená na to, ako najlepšie otvoriť kokosový orech.

Nina: Presne! Zužuje sa to na úzky okruh. Ak sme v spoločenstve, naše skúsenosti sa rozširujú a sme oveľa flexibilnejší pri riešení problémov. Skúsenosť je vlastne neustále nedokončená.

Adam: Ako to myslíš, že nedokončená?

Nina: Dewey hovorí, že veci, ktoré zakúšame, vždy odkazujú niekam mimo seba. K významom, ktoré samy osebe nedokážu naplniť. Je to ako neustály proces hľadania súvislostí.

Adam: Dobre, a čo taká tá úplne prvá, surová skúsenosť? Ten moment, keď sa niečo stane?

Nina: To je bezprostredná skúsenosť. Deje sa v každom organizme, keď sa stretne s okolím. A nie je to chaos — má svoj poriadok, pretože odráža pravidelnosti prostredia.

Adam: Ale sama o sebe nestačí, však?

Nina: Nestačí. Na riešenie problémov je nedostatočná. Hneď ako prebehne, chopí sa jej poznanie, ktoré ju potrebuje pojmovo uchopiť. A pojem je vždy niečo univerzálne, ideálne.

Adam: A to ideálne... to nie je pohľad do nejakej platónskej ríše ideí, však?

Nina: Vôbec nie! To je dôležité. To ideálne konštruujeme len a len zo skúsenosti. Vďaka pamäti a komunikácii sme schopní do nášho aktuálneho zážitku vteliť aj minulé skúsenosti alebo skúsenosti niekoho iného.

Adam: Takže naša myseľ neformuje realitu, ale ani nie sme len pasívni prijímatelia. Je to tak?

Nina: Presne. A keď si niečo uvedomíme, musíme sa vzdať všetkých čŕt, ktoré vnímame iba my sami, aby sme dosiahli zdieľané poznanie. V podstate sa kalibrujeme s ostatnými.

Adam: Znie to, akoby poznanie bolo živý, rastúci organizmus.

Nina: A presne tak to je! Významy slov a pojmov sa s vývojom poznania neustále menia. A to je jedna z hlavných Deweyho výhrad voči realizmu.

Adam: V čom presne?

Nina: Realisti predpokladajú, že mimo nás existuje pevný, nemenný svet s objektmi, ktoré sú stále rovnaké. Ale to podľa Deweyho vôbec nereflektuje prax vedy, kde sa naše chápanie objektov neustále mení a vyvíja.

Adam: Super. Takže svet nie je strnulá fotografia, ale skôr neustále sa vyvíjajúci film. To dáva zmysel. A práve o tom, ako Dewey predefinoval samotný pojem „objekt“, si povieme viac nabudúce.

Adam: A týmto sme vlastne pokryli základy Deweyho instrumentalizmu. Ale je tu ešte jedna posledná, kľúčová myšlienka, ktorú musíme rozobrať. A tou je adaptácia.

Nina: Presne tak, Adam. A je to myšlienka, ktorá mení úplne všetko. V roku 1903 Dewey napísal, že význam evolúcie je v tom, že každý orgán, každá štruktúra... je v podstate nástrojom na prispôsobenie sa.

Adam: Takže naše ruky, oči, všetko... sa vyvinulo, aby riešilo nejakú konkrétnu situáciu v našom prostredí?

Nina: Na chlp presne. Sila a charakter akejkoľvek časti organizmu sa dajú pochopiť, iba ak vieme, na aké podmienky reagovala. Je to ako skladačka – každý dielik presne zapadá do konkrétneho miesta v prostredí.

Adam: Dobre, to dáva zmysel v biológii. Ale ako sa to týka filozofie alebo spoločnosti?

Nina: A tu prichádza ten geniálny skok! Dewey toto poňatie rozšíril aj na sociálnu oblasť. Naše zvyky, inštitúcie, dokonca aj jazyk... to všetko sú formy adaptácie.

Adam: Počkaj, takže to, že máme povinnú školskú dochádzku, je z tohto pohľadu to isté ako to, že máme palec oproti ostatným prstom?

Nina: V princípe áno! Oboje je znakom prispôsobenia sa. Palec nám pomohol prežiť v divočine a školy nám pomáhajú prežiť v modernej, zložitej spoločnosti. Oboje sú riešením na problémy, ktoré prinieslo prostredie.

Adam: Páni. To je úplne nový pohľad na... no, na všetko.

Nina: A ide to ešte hlbšie. Organizmus a prostredie nie sú dve oddelené veci. Neustále sa navzájom ovplyvňujú a formujú.

Adam: Čo tým myslíš? Akože prostredie do mňa „vpisuje svoj text“?

Nina: Presne tak. A ty zároveň vpisuješ svoj text do prostredia. Je to neustály, kontinuálny proces. Nikdy neexistovala ostrá hranica, kde končíš ty a začína svet. Ste prepojení.

Adam: Takže nie sme len pasívne produkty prostredia. Aktívne ho meníme.

Nina: Presne! Je to vzájomná závislosť. Sme odlišní, áno, ale neoddeliteľní. Asi ako rastlina a pôda, v ktorej rastie. Jedno bez druhého nemá zmysel.

Adam: A do tohto všetkého vstupuje Darwin. Ako jeho princíp prirodzeného výberu zamával s filozofiou?

Nina: Úplne ju podkopal. Stará filozofia bola plná stálych foriem a veľkých plánov. A Darwin zrazu prišiel s myšlienkou, že všetko je výsledkom náhodných zmien a eliminácie tých nevýhodných.

Adam: A žiadna „prvotná príčina“ alebo dizajnér, ktorý by to všetko naplánoval.

Nina: Žiaden! A to vyvolalo doslova hysterické reakcie. Obvinili ho z materializmu, snažili sa jeho teóriu nejako zladiť s Bohom... bola to veľká vec.

Adam: A čo on na to? Nevedel si predstaviť, že taký úžasný svet je len dielom náhody. To znie... ľudsky.

Nina: Áno, pripúšťal to. Ale ako vedec zároveň upozorňoval, že zmeny v organizmoch idú všetkými smermi – účelnými, ale aj neúčelnými a škodlivými. O tom, čo prežije, rozhoduje iba tlak okolia. Zámer v tom jednoducho nenájdete.

Adam: Takže Darwin pripravil pôdu a Dewey to dotiahol do konca. Čo bol ten jeho radikálny krok?

Nina: Pre Deweyho bol Darwinizmus šancou, ako konečne opustiť ľudskú potrebu hľadať všade stálosť a zámer. Povedal si: Ak je jediná vec, ktorú môžeme naozaj poznať, naša vlastná skúsenosť... prečo by sme mali predpokladať, že existuje nejaká pevná, nemenná realita mimo nej?

Adam: To je odvážne. Takže aj samotná „objektívna realita“ je len naša predstava, ktorá nám pomáha sa orientovať?

Nina: Presne to začal tvrdiť. Čo ak sú tie nemenné vlastnosti vecí len naše zvyky, fixné nápady, ktoré fungujú v každodennom živote? A čo ak by sme mali túto predstavu jednej veľkej, nemennej reality, ktorá len čaká na objavenie, jednoducho vymazať?

Adam: To znie ako vymazanie celého harddisku filozofie!

Nina: A presne to Dewey začal robiť. Bol to definitívny rozchod s myšlienkou, že svet je vopred daný a my ho len pasívne spoznávame.

Adam: Takže, ak to zhrniem... Dnešná lekcia bola o adaptácii, ktorá nie je len biologický, ale aj sociálny a filozofický princíp.

Nina: Správne. Videli sme, že organizmus a prostredie sú v neustálom prepojení a že Darwinova teória náhodných zmien otriasla základmi myslenia.

Adam: A Dewey to celé zavŕšil myšlienkou, že by sme sa mali vzdať predstavy o jednej pevnej realite a sústrediť sa na to, čo reálne zakúšame a ako sa prispôsobujeme.

Nina: Presne tak. Kľúčový odkaz je, že svet nie je statický. A ani naše poznanie by nemalo byť. Je to neustály proces adaptácie a rastu. A to je, myslím, veľmi motivujúca myšlienka na záver.

Adam: Súhlasím. A týmto sa naša dnešná epizóda Studyfi Podcastu končí. Ďakujeme, že ste počúvali a veríme, že vám tieto myšlienky pomôžu nielen pri štúdiu, ale aj v živote. Majte sa skvele!

Nina: Dopočutia nabudúce!