Podcast o Filozofia Gottfrieda Wilhelma Leibniza

Kapitoly

Úvod do Leibniza

Spor s Newtonom

Čo je to monáda?

Vesmír ako zrkadlový palác

Boh ako dokonalý hodinár

Najlepší z možných svetov

Tri druhy zla

Boh ako hodinár

Kráľ alebo deista?

Sloboda a predurčenie

Keď vášne zatienia úsudok

Vojna o kalkul

Listy a irónia osudu

Zázrak verzus vysvetlenie

Zhrnutie a záver

Přepis

Matej: ...počkaj, takže tie základné stavebné kamene vesmíru, tie monády, sú vlastne úplne izolované a nemajú žiadne "okná", ktorými by sa mohli navzájom ovplyvňovať? To je neuveriteľné.

Lucia: Presne tak. Každá je ako taký malý, samostatný vesmír, ktorý ale zároveň zrkadlí všetko ostatné. Znie to ako paradox, však?

Matej: Totálny! Dobre, toto si musíme rozobrať pekne od začiatku, lebo toto je presne ten typ myšlienky, ktorý znie šialene, ale tuším, že za ním bude genialita. Vitajte pri Studyfi Podcast.

Lucia: Ahojte. Dnes sa pozrieme na jedného z najväčších polyhistorov v dejinách, Gottfrieda Wilhelma Leibniza.

Matej: Polyhistor je slabé slovo! Tento človek bol filozof, matematik, právnik, diplomat... V podstate, ak v 17. storočí existovalo nejaké povolanie, Leibniz ho mal pravdepodobne v životopise.

Lucia: To je pravda. Narodil sa v Lipsku a bol to skutočný génius. Univerzitu skončil ako dvadsaťročný! Svoj prvý spis napísal už ako sedemnásťročný.

Matej: Sedemnásťročný? Ja som v tom veku riešil, ako napísať esej na päťsto slov, nie filozofický spis.

Lucia: Presne. Rýchlo sa dostal do najvyšších intelektuálnych kruhov. V Paríži sa stretol s ľuďmi ako Christiaan Huygens, ktorý ho učil modernú matematiku, a v Londýne sa stal členom Kráľovskej spoločnosti, kde bol aj Isaac Newton.

Matej: A tu sa dostávame k tomu slávnemu sporu, však? Kto vlastne vynašiel infinitezimálny počet, teda kalkulus?

Lucia: Áno, to je veľká kontroverzia. Obaja, Newton aj Leibniz, na tom pracovali nezávisle. Problém bol, že Newton mal svoje riešenie rozpracované skôr, ale nepublikoval ho. Leibniz prišiel so svojím riešením a publikoval ho ako prvý.

Matej: A rozpútalo sa peklo. Predstavujem si to ako taký akademický rap battle 17. storočia.

Lucia: V podstate áno. Celé to viedlo k obrovským sporom a polemikám, ktoré trvali roky. Pritom sa stretával s kľúčovými mysliteľmi doby, napríklad aj so Spinozom, hoci ich stretnutie bolo údajne dosť chladné a odmerané.

Matej: Fascinujúce. A napriek všetkej tej genialite a práci pre kráľovské dvory zomrel v Hannoveri takmer nepovšimnutý.

Lucia: Bohužiaľ áno. Ale jeho diela žijú ďalej. Počas života publikoval len jedno väčšie filozofické dielo, Teodicea, no po smrti vyšli jeho ďalšie kľúčové spisy ako Monadológia a Nové eseje o ľudskom rozume.

Matej: Dobre, vráťme sa k tým monádam bez okien. Čo to vlastne je? Atómy?

Lucia: Dobrá otázka, ale nie. Práve naopak. Leibniz najprv uvažoval v mechanistických termínoch, že svet je zložený z malých čiastočiek. Ale potom si uvedomil problém.

Matej: Aký problém?

Lucia: Že ak by základné jednotky reality mali nejakú priestorovú rozlohu, ako body v geometrii, neboli by skutočne jednoduché. Dali by sa ďalej deliť. A substancia musí byť jednoduchá, nedeliteľná.

Matej: Chápem. Takže monáda nie je fyzická častica. Čo teda je?

Lucia: Je to jednoduchá substancia. Nie je to materiálna čiastočka, ale skôr substanciálny základ, ktorý má v sebe vnútornú silu alebo energiu, ktorú nazýva *conatus*.

Matej: Conatus. To znie ako niečo z Harryho Pottera.

Lucia: Je to v podstate vitálne pnutie k existencii. Na rozdiel od pasívneho atómu, monáda je aktívna. A tu je ten kľúčový zvrat – Leibniz tvrdil, že monády sú oduševnené. Majú určitú formu vnímania alebo vedomia.

Matej: Takže aj kameň je zložený z maličkých vedomých jednotiek?

Lucia: Podľa Leibniza áno, hoci na veľmi nízkej, nejasnej úrovni. Telá a veci, ktoré vidíme, sú len zoskupenia, agregáty týchto monád. Sú to vlastne zložité systémy jednoduchých substancií.

Matej: Dobre, ale ak nemajú "okná", ako spolu interagujú? Ak jedna monáda nemôže ovplyvniť druhú, ako vôbec môže existovať nejaký svet, kde sa veci dejú?

Lucia: A tu prichádza tá jeho finta, ako si to nazval. Monády síce nemôžu jedna druhú priamo ovplyvniť, lebo by to narušilo ich status nezávislej substancie, ale fungujú ako zrkadlá.

Matej: Zrkadlá?

Lucia: Presne. Každá monáda zo svojej vlastnej unikátnej perspektívy vníma a odráža celý zvyšok vesmíru. Čiže nekomunikujú priamo, ale každá z nich vidí odraz celku v tej druhej.

Matej: Počkaj, to je geniálne. Takže všetko, čo sa stane, sa odrazí v každej jednej monáde v celom vesmíre?

Lucia: Áno. Je to ako nekonečný zrkadlový palác, kde každý odraz obsahuje ďalšie odrazy. Čokoľvek urobí jedna monáda, zmení sa celkový obraz, ktorý všetky ostatné monády zrkadlia.

Matej: Takže aj keď sú izolované, sú dokonale synchronizované. Ako to celé funguje? To predsa nemôže byť náhoda.

Lucia: A nie je. Tu Leibniz predstavuje svoj koncept "predurčenej harmónie". Rieši tým aj psychofyzický problém – ako sú prepojené myseľ a telo.

Matej: Psychofyzický problém. Teda ako moja myšlienka "chcem zdvihnúť ruku" spôsobí, že sa moja fyzická ruka naozaj zdvihne.

Lucia: Presne tak. Iní filozofi, okazionalisti, tvrdili, že Boh pri každej príležitosti zasahuje a spája psychické s fyzickým. Že je to neustály Boží zásah.

Matej: To znie dosť neefektívne. Akoby Boh musel mikromanažovať celý vesmír.

Lucia: Leibniz si to myslel tiež. Jeho riešenie je elegantnejšie. Boh na začiatku, pri stvorení sveta, všetko nastavil tak dokonale, že určité myšlienky duše sú prirodzene zosynchronizované s určitými pohybmi tela.

Matej: Ako dva dokonale zladené hodinové strojčeky?

Lucia: Presne! Prirovnáva Boha k majstrovskému hodinárovi, ktorý nastavil hodiny tak perfektne, že idú v dokonalej zhode navždy a už do nich nemusí zasahovať. Toto je tá predurčená, alebo prestabilizovaná, harmónia.

Matej: A v rámci týchto agregátov, napríklad v človeku, je nejaký poriadok? Lebo ak sme len kopa monád, ako si udržíme identitu?

Lucia: Výborná otázka. Leibniz hovorí, že v každom zoskupení existuje hierarchia a je tam jedna dominantná monáda, ktorá zabezpečuje identitu a jednotu organizmu. V prípade človeka by to bola duša.

Matej: Dobre, takže máme vesmír plný zrkadliacich sa monád, dokonale zladených Bohom. To znie... celkom optimisticky.

Lucia: A presne to Leibniz tvrdil. Jeho slávna téza je, že tento svet je najlepším zo všetkých možných svetov.

Matej: To je dosť odvážne tvrdenie. Obzvlášť keď sa pozrieme okolo seba. Voltaire si z toho slávne uťahoval vo svojom diele Candide.

Lucia: Áno, je to často nepochopené. Leibniz netvrdil, že tento svet je dokonalý. Tvrdil, že je optimálny. Boh mohol stvoriť nekonečné množstvo svetov, ale vybral ten, ktorý obsahuje najväčšiu možnú mieru dokonalosti a reality s najjednoduchšími zákonmi.

Matej: Takže zlo a nedokonalosť sú nevyhnutnou súčasťou tohto optimálneho dizajnu?

Lucia: Presne tak. Aby svet nebol Bohom samým, musí obsahovať istú mieru nedokonalosti. A toto je základ jeho Teodicey – snahy ospravedlniť Boha za existenciu zla vo svete.

Matej: Na záver, viem, že mal aj dva dôležité logické princípy, ktoré sú kľúčové pre maturity.

Lucia: Áno. Prvým je princíp sporu: nepravdivé je všetko, čo si vnútorne logicky odporuje. To je základ logiky.

Matej: A ten druhý?

Lucia: Ten je zaujímavejší: princíp dostatočného dôvodu. Ten hovorí, že žiadny fakt nemôže byť pravdivý, ak neexistuje dostatočný dôvod na to, aby to bolo práve tak a nie inak. Tým sa zaoberal hlavne pri "pravdách faktu", teda veciach, ktoré sa stali, ale mohli sa stať aj inak. Hľadal pre ne vždy ten najhlbší dôvod.

Matej: Takže od izolovaných monád cez dokonalú harmóniu až po logické princípy. Leibniz bol naozaj sila. Lucia, ďakujem, toto bolo skvelé objasnenie.

Lucia: Rada som pomohla. Je to komplexné, ale fascinujúce.

Matej: A práve tu sa dostávame k problému, ktorý trápi každého optimistu. Ak je toto ten „najlepší možný svet“, ako v ňom Leibniz vysvetľuje existenciu zla?

Lucia: Presne tak. To je kľúčová otázka. A Leibniz na ňu odpovedá tak, že zlo rozdelí do troch kategórií.

Matej: Tri druhy? Dobre, som zvedavý.

Lucia: Prvým je metafyzické zlo. To je jednoducho fakt, že stvorený svet nemôže byť dokonalý ako Boh. Keby Boh stvoril dokonalý svet, stvoril by vlastne sám seba... a dvaja bohovia byť nemôžu.

Matej: Jasné, takže nedokonalosť je takpovediac „zabudovaná“ v systéme. A čo ďalej?

Lucia: Potom je tu fyzické zlo, teda bolesť a utrpenie. Ale Leibniz, ako správny optimista, verí, že život nám aj tak prináša oveľa viac radosti ako bolesti.

Matej: Dobre, a to tretie?

Lucia: Morálne zlo. Podľa Leibniza morálne dobro môže existovať len vtedy, ak existuje aj jeho protiklad, teda zlo. Potrebujeme ten kontrast, aby sme dobro vôbec vedeli rozoznať.

Matej: Takže toto všetko boli teoretické rámce. Ako sa táto filozofia prejavila v reálnych debatách?

Lucia: V skvelej korešpondencii medzi Leibnizom a Samuelom Clarkom, ktorý bol Newtonovým zástancom! Leibniz tu priamo útočí na Newtonove myšlienky.

Matej: A v čom bol problém?

Lucia: Leibnizovi sa nepáčilo, že Newton nazýva priestor Božím „senzóriom“, teda akýmsi orgánom, ktorým Boh vníma svet. Podľa neho, ak Boh potrebuje nejaký orgán, tak potom svet nemôže byť jeho dokonalým výtvorom.

Matej: To dáva zmysel. A mal ešte nejaké výhrady?

Lucia: Áno, a táto je slávna. Vysmieval sa Newtonovmu Bohu, že je ako nešikovný hodinár, ktorý musí svoje hodiny – teda vesmír – občas natiahnuť a vyčistiť, aby vôbec fungovali.

Matej: Takže vesmír potrebuje pravidelný servis od Boha, lebo nebol dosť predvídavý na to, aby ho urobil poriadne na prvýkrát? To je celkom drzá myšlienka.

Lucia: Extrémne drzá. A Clarke mu to, samozrejme, nenechal len tak.

Matej: Ako teda Clarke bránil Newtona?

Lucia: Najprv vysvetlil, že „senzórium“ bola len metafora. Newton nikdy netvrdil, že Boh potrebuje nejaký orgán. Keďže je všadeprítomný, vníma všetko priamo.

Matej: A čo ten hodinár?

Lucia: Tu prišiel protiútok. Clarke povedal, že Leibnizov Boh, ktorý všetko dokonale nastaví a potom už nezasahuje, je len kráľom „podľa mena“. Je to deistický Boh.

Matej: Čo to presne znamená, byť kráľom len podľa mena?

Lucia: Predstav si kráľa, ktorý založí kráľovstvo, ale potom sa oň vôbec nestará. Všetko si ide svojou cestou. Bol by to skutočný vládca? Alebo len niekto s titulom? Clarke tvrdí, že Boh, ktorý nezasahuje, vlastne ani nevládne.

Matej: Chápem. A čo na to Leibniz?

Lucia: Ten povedal, že to prirovnanie je úplne scestné. Boh svet neustále uchováva a udržiava v chode. A použil lepšiu analógiu.

Matej: Akú?

Lucia: Povedal, že jeho Boh je ako kráľ, ktorý svojich poddaných vzdelal a zabezpečil tak dobre, že už ich vôbec nemusí naprávať. Taký kráľ by nebol len kráľom podľa mena, ale tým najlepším možným kráľom.

Matej: Takže to nie je o nečinnosti, ale o dokonalej príprave. Sú to dva úplne odlišné pohľady na Boha – jeden, ktorý aktívne zasahuje, a druhý, ktorý je geniálny architekt. A práve táto myšlienka o Božej prozreteľnosti nás privádza k ďalšej fascinujúcej téme...

Matej: Dobre, ale ak je všetko, ako sme hovorili, predurčené nejakou vyššou kauzalitou, ako do toho zapadá morálna sloboda? To znie ako úplné protirečenie.

Lucia: Je to paradox, s ktorým zápasili filozofi celé stáročia! Ale kľúčová myšlienka je, že sloboda neznamená náhodnosť alebo chaos. Skutočne slobodná substancia sa neriadi slepým impulzom.

Matej: Takže čím sa riadi?

Lucia: Riadi sa nahliadaním dobra. V podstate, prirodzene tiahne k tomu, čo vníma ako dobré. Je to ako kompas, ktorý vždy ukazuje na sever – na to najlepšie možné riešenie.

Matej: A kedy sme teda neslobodní? Kedy ten náš morálny kompas zlyhá?

Lucia: Neslobodne konáme presne vtedy, keď je nám to dobro zastreté. Keď náš pohľad zakalia silné emócie alebo vášne. Vtedy vlastne strácame tú pravú slobodu voľby.

Matej: Aha! Takže ak som nahnevaný a poviem niečo zlé, vlastne v tom momente nie som úplne slobodný, lebo ma ovláda hnev?

Lucia: Presne! Tvoj hnev ti zastrel pohľad na to, čo by bolo dobré urobiť – napríklad mlčať alebo reagovať pokojne. Je to ako snažiť sa šoférovať v naozaj hustej hmle.

Matej: To je skvelá analógia! Takže kľúčom k morálnej slobode je vlastne sebaovládanie a jasná myseľ?

Lucia: Dá sa to tak povedať. Je to schopnosť vidieť dobro jasne, bez rušivých vplyvov. A práve táto schopnosť rozlišovať je základom pre ďalší koncept, na ktorý sa pozrieme.

Matej: A presne tu sa dostávame k tomu slávnemu sporu. Newton versus Leibniz. Kto vlastne vynašiel kalkul?

Lucia: To je otázka za milión! Obaja na to prišli nezávisle, ale Leibniz to publikoval ako prvý, v roku 1684.

Matej: Ale Newton tvrdil, že on to mal už dávno predtým, však? Len to nikde nezverejnil.

Lucia: Presne tak. Vraj to mal hotové o dekádu skôr. Dokonca naznačoval, že Leibniz mohol vidieť jeho nepublikované práce.

Matej: Takže nešlo len o to, kto bol prvý, ale aj o to, aby ho neoznačili za plagiátora!

Lucia: Presne! Išlo o obranu cti. A potom sa to rozbehlo. Newtonovi prívrženci útočili na Leibniza a Leibnizovi zase tvrdili, že plagiátorom je v skutočnosti Newton.

Matej: To znie ako poriadne drsná akademická bitka. Ako sa to celé skončilo?

Lucia: Spor sa preniesol aj do filozofie. Leibniz napísal v roku 1715 list princeznej Karolíne, kde sa sťažoval na Newtonove teologické názory.

Matej: A čo ona?

Lucia: Ukázala ho Samuelovi Clarkovi, Newtonovmu žiakovi. A to odštartovalo slávnu výmenu listov medzi nimi. Spor ukončila až Leibnizova smrť v roku 1716.

Matej: Wau. Takže ten spor trval doslova až do jeho smrti.

Lucia: Áno. A teraz tá irónia... Toho istého Clarka predtým navrhli ako najlepšieho kandidáta na preklad Leibnizovho veľkého diela, Teodicey.

Matej: To si robíš srandu! To je úžasné. Poďme sa teda pozrieť na to, o čo sa vlastne hádali. Čo presne je ten infinitezimálny počet?

Matej: Takže to nás plynule privádza k nášmu poslednému bodu – k vede a racionalite. Hovorili sme o tom, že niektorí myslitelia si predstavovali Boha ako hodinára, ktorý občas musí svoj vesmírny stroj opraviť.

Lucia: Presne tak. A práve v tom je ten háčik z pohľadu modernej vedy. Táto predstava je vlastne uchyľovaním sa k zázraku namiesto hľadania príčin.

Matej: Čiže je to skôr rezignácia, než vysvetlenie? Trochu ako keby mi sekol počítač a ja by som čakal na zázrak namiesto toho, aby som ho reštartoval.

Lucia: Perfektné prirovnanie! Veda sa snaží nájsť ten „reštart“, ten prirodzený mechanizmus. Akonáhle povieme „bol to zázrak“, v podstate sme prestali klásť otázky.

Matej: A tým pádom sme skončili s vedeckým bádaním. Rozumiem.

Lucia: Presne. Racionalita vo vede si vyžaduje, aby sme vždy hľadali prirodzené, testovateľné vysvetlenia. Aj keď ich ešte nepoznáme.

Matej: Skvelé zhrnutie. Takže, dnes sme prešli od mechanického vnímania sveta až po dôležitosť racionality a hľadania prirodzených príčin. Lucia, opäť raz ti veľmi pekne ďakujem za všetky postrehy.

Lucia: Ja ďakujem za pozvanie. Vždy ma to veľmi teší.

Matej: A my ďakujeme aj vám, naši poslucháči, že ste boli s nami. Dúfame, že sa vám epizóda páčila a dopočutia nabudúce pri Studyfi Podcaste!