Podcast o Filozofia Gottfrieda Wilhelma Leibniza

Kapitoly

Kto bol prvý?

Život polyhistora

Monády: Viac než atómy

Svet plný vedomia

Základné stavebné kamene

Monády bez okien

Hodinár Boh a harmónia

Najlepší z možných svetov

Tri druhy zla

Boh ako zlý hodinár?

Kráľ len podľa mena

Múdry panovník

Dva kľúčové princípy

Pravdy rozumu vs. faktu

Sloboda podľa Leibniza

Spor o kalkulus

Hodinársky vesmír

Boží zásah alebo dokonalý plán?

Přepis

Michal: Predstavte si, že prídete na geniálny objav, ktorý zmení svet. Ale kým ho stihnete publikovať, urobí to váš najväčší rival. Tvrdí, že na to prišiel sám, hoci vy ste to mali vymyslené už dávno. Komu patrí sláva?

Simona: Presne toto sa stalo v 17. storočí a rozpútalo to jednu z najväčších intelektuálnych vojen v dejinách. A v centre toho všetkého stál muž menom Gottfried Wilhelm Leibniz. Toto je Studyfi Podcast.

Michal: Dobre, Simona, takže kto bol tento Leibniz? Len nejaký matematik, ktorý sa hádal s Newtonom?

Simona: To ani zďaleka! Bol to absolútny polyhistor. Narodil sa v Lipsku a už ako dvadsaťročný mal za sebou štúdium práva a filozofie. Svoj prvý spis napísal, keď mal len sedemnásť!

Michal: Sedemnásť? Ja som v sedemnástich ledva vedel, čo chcem na večeru.

Simona: Presne tak. Potom odišiel do Paríža, kde sa zoznámil s najväčšími mozgami tej doby – s Huygensom, s ľuďmi okolo Descarta. V Londýne sa stal členom Kráľovskej spoločnosti, kam patril aj Newton. A práve tam sa začala tá slávna kontroverzia o tom, kto prvý objavil základy infinitezimálneho počtu.

Michal: Takže obaja na to prišli nezávisle, ale Leibniz bol rýchlejší s publikáciou?

Simona: V podstate áno. Newton to mal rozpracované, ale nepublikoval to. Leibniz áno, a tým sa začali tie nekonečné spory. Dokonca sa v Haagu stretol aj so Spinozom, hoci to stretnutie bolo vraj dosť odmerané a chladné.

Michal: Leibniz je však známy hlavne vďaka filozofii, konkrétne vďaka monádam. Čo to vlastne je? Znie to ako nejaká postavička z videohry.

Simona: To je dobré prirovnanie! Ale v skutočnosti je to jeho odpoveď na otázku, z čoho sa skladá svet. Leibniz bol substanciálny pluralista, veril, že existuje nekonečné množstvo substancií. A tieto substancie nazval monády.

Michal: Takže niečo ako atómy?

Simona: To si myslel aj on na začiatku. Ale potom si uvedomil, že atómy sú stále priestorové, deliteľné. A substancia musí byť jednoduchá, nedeliteľná. Takže monáda nie je atóm. Predstav si ju skôr ako nehmotné centrum sily.

Michal: Sily? Ako vo fyzike?

Simona: Áno, ale je v tom viac. Každá monáda má v sebe vnútornú silu, ktorú nazval *conatus*. Je to akési vitálne pnutie, túžba existovať. A tu je ten kľúčový rozdiel... na rozdiel od mŕtveho atómu je monáda živá. Je oduševnená a dokonca vníma.

Michal: Počkaj, takže stôl, na ktorom mám mikrofón, je zložený z maličkých vnímajúcich substancií? To je... dosť šialené!

Simona: Presne tak! Pre Leibniza je celý vesmír živý. Každá monáda je akoby malým vedomím, ktoré odráža celý vesmír zo svojej vlastnej perspektívy. Sú to také malé duše, z ktorých je zložené všetko, čo existuje.

Michal: Wow. Takže nabudúce, keď sa potknem, môžem sa ospravedlniť nielen stoličke, ale aj jej monádam.

Simona: Určite to ocenia. Ale vážne, je to fascinujúci koncept, ktorý Leibniz najlepšie opísal vo svojom diele *Monadológia*, ktoré napísal už ku koncu života. A o tom, ako tieto monády spolu fungujú, si povieme nabudúce.

Michal: Takže ak sme minule hovorili o substanciách, Leibniz to posúva ešte ďalej. Ak existujú zložené veci, musia logicky existovať aj nejaké... úplne jednoduché, však?

Simona: Presne tak, Michal. Leibniz ich nazýva monády. Predstav si ich ako základné, nedeliteľné atómy reality. Ale pozor, nie sú to fyzické atómy v priestore.

Michal: Počkaj, nedeliteľné, ale nie v priestore? Ako je to možné?

Simona: Think of it this way... Tak ako okamih v čase nemá dĺžku, monáda nemá veľkosť. Je to skôr nehmotné centrum sily alebo vedomia. Každá vec, dokonca aj my sami, sme vlastne len zoskupením týchto monád.

Michal: Dobre, ak je všetko zložené z týchto... duchovných atómov, ako spolu komunikujú? Ako jedna ovplyvní druhú?

Simona: Tu prichádza tá najznámejšia časť. Vôbec nekomunikujú! Teda, nie priamo. Leibniz hovorí, že monády „nemajú okná“.

Michal: Nemajú okná? To znie dosť osamelo. Ako nejaký sociálny dištanc na vesmírnej úrovni.

Simona: Presne! Jedna monáda nemôže nijako zasiahnuť do druhej, nemôže ju zmeniť ani ovplyvniť. Všetko, čo robí, vychádza z jej vlastného vnútorného princípu.

Michal: Ale... veci sa predsa navzájom ovplyvňujú. Keď kopnem do lopty, pohne sa. Ako to vysvetlí?

Simona: To je tá finta. Monády sú ako dokonalé zrkadlá. Každá jedna zrkadlí celý vesmír zo svojej unikátnej perspektívy. Takže nekomunikujú priamo, ale vnímajú odrazy toho, ako ostatné monády vnímajú celok.

Michal: Takže vidia, čo si ostatní myslia o vesmíre, ale nemôžu im do toho kecať? To znie ako čítanie komentárov na internete.

Simona: V podstate áno. Čokoľvek jedna spraví, odrazí sa vo všetkých ostatných. Je to taká... kozmická sieť zrkadiel.

Michal: A čo slávny problém duše a tela? Ako moja myšlienka pohne mojou rukou, ak sú to oddelené monády bez okien?

Simona: Tu Leibniz prichádza s geniálnym riešením — predurčenou harmóniou. Hovorí, že Boh na úplnom začiatku stvoril svet ako dokonalý hodinár.

Michal: Hodinár? Čo tým myslíš?

Simona: Natiahol dvoje hodín — jedny pre dušu a druhé pre telo — tak dokonale, že idú v absolútnom súlade navždy, bez toho, aby sa navzájom ovplyvňovali. Keď si pomyslím, že zdvihnem ruku, v tom istom momente ju moje telo zdvihne. Nie preto, že by myšlienka spôsobila pohyb, ale preto, že obe „hodiny“ boli dokonale zosynchronizované od stvorenia sveta.

Michal: Čiže Boh to raz nastavil a už sa o to nestará? To je celkom šikovné.

Simona: Presne. Je to takzvaný paralelizmus. Na rozdiel od okazionalistov, ktorí verili, že Boh musí zasahovať pri každej príležitosti, Leibnizov Boh je skôr majster inžinier, ktorý všetko nastavil a nechal to bežať.

Michal: Ale ak Boh všetko tak dokonale naplánoval, prečo svet nie je dokonalý? Prečo v ňom existuje zlo?

Simona: Áno, to je skvelá otázka. Leibniz tvrdí, že tento svet je najlepším zo všetkých možných svetov.

Michal: To znie... trochu príliš optimisticky. Voltaire si z toho robil srandu v Candidovi, nie?

Simona: Presne tak. Ale Leibnizova logika je takáto: Boh je dokonalý. Nemohol stvoriť niečo rovnako dokonalé, lebo by stvoril druhého Boha. Musel teda stvoriť svet, ktorý je o kúsok menej dokonalý.

Michal: Čiže tá nedokonalosť a zlo sú nevyhnutnou súčasťou najlepšieho možného dizajnu?

Simona: Presne tak. Je to ako keď riešiš optimalizačný problém. Boh zvážil všetky možnosti a stvoril tú, kde je celková harmónia najväčšia, aj keď to znamená existenciu určitého zla. Tým v podstate obhajuje Boha, že za zlo vo svete nemôže. Volá sa to Teodicea.

Michal: Fascinujúce. Takže monády, predurčená harmónia a optimalizovaný vesmír... Leibniz nám tu nechal naozaj komplexný systém. A práve táto komplexnosť a systémovosť ho odlišuje od mnohých iných filozofov, o ktorých si povieme nabudúce.

Michal: Takže Leibniz bol optimista, ale ako potom vysvetlil existenciu zla vo svete? To mi príde ako dosť veľký problém pre jeho teóriu.

Simona: Presne tak, Michal. A jeho odpoveď sa volá teodicea. Je to vlastne pokus ospravedlniť Boha za to, že vo svete existuje zlo.

Michal: A ako to teda Leibniz vysvetlil? Mal nejakú teóriu?

Simona: Mal, a celkom premyslenú. Povedal, že zlo existuje v troch základných formách. Prvé je metafyzické zlo. To je myšlienka, že stvorenie jednoducho nemôže byť dokonalé ako Boh. Keby stvoril dokonalý svet, stvoril by vlastne nového Boha, a to sa nedá.

Michal: Okej, takže svet je nedokonalý, lebo... no, lebo nie je Bohom. To chápem. A ďalej?

Simona: Potom je tu fyzické zlo, čiže bolesť. Ale Leibniz ako správny optimista veril, že život nám aj tak prináša oveľa viac radosti ako bolesti. A nakoniec je tu morálne zlo. To je jednoduché – aby sme mohli poznať morálne dobro, musí existovať aj jeho opak.

Michal: Toto celé viedlo k jeho slávnej hádke s Newtonom, však? Počul som niečo o tom, že Leibniz nazval Newtonovho Boha... zlým hodinárom.

Simona: Presne! Leibnizovi sa nepáčilo, že Newton nazval priestor Božím 'senzóriom', akoby nejakým orgánom na vnímanie. Leibniz argumentoval, že ak Boh potrebuje orgán na vnímanie sveta, tak ten svet nemôže byť jeho dokonalým výtvorom.

Michal: To je celkom štipľavá poznámka. A čo tie hodiny?

Simona: To bolo ešte lepšie. Leibniz sa vysmieval myšlienke, že Boh musí svoje 'hodiny', teda svet, občas natiahnuť a opraviť. Povedal, že taký Boh asi nebol dosť predvídavý, aby ich uviedol do ustavičného chodu. Proste fušer.

Michal: Takže v podstate teologický spor o záruke.

Simona: Presne tak. Ale Newtonov zástanca, Samuel Clarke, mu to vrátil. Povedal, že 'senzórium' bolo len prirovnanie k tomu, ako je Boh všadeprítomný. A potom zaútočil na Leibniza.

Michal: Ako presne?

Simona: Clarke tvrdil, že ak Boh stvoril svet tak dokonale, že už doň nikdy nemusí zasiahnuť, potom je len kráľom 'podľa mena'. Je to vládca, ktorý sa o svoje kráľovstvo a poddaných vôbec nezaujíma.

Michal: Čiže je to vlastne deistický Boh. Ten, čo svet stvoril a potom odišiel na večnú dovolenku.

Simona: Presne. Ale Leibniz mal pripravenú skvelú odpoveď. Povedal, že toto prirovnanie je nemiestne. Jeho Boh nie je kráľom, ktorý sa nestará. Je to skôr ako múdry panovník, ktorý svojich poddaných vzdelal tak dobre, že už nepotrebujú jeho neustále usmerňovanie.

Michal: Aha, takže to nie je nezáujem, ale prejav dokonalej prípravy a dôvery.

Simona: Presne tak! Chcel tým povedať, že Boh môže vstupovať do našich životov, ale nie nejakými zázračnými opravami pokazeného stroja. Skôr tým, že nastavil dokonalé pravidlá. Kľúčový rozdiel je teda v pohľade na Boží zásah a dokonalosť stvorenia.

Michal: Fascinujúce. A práve táto myšlienka dokonalosti a vopred stanovenej harmónie nás privádza k ďalšej kľúčovej Leibnizovej myšlienke...

Michal: Dobre, Simona, takže sme si povedali, že Leibniz chcel vytvoriť dokonalý systém. Na akých základoch, na akých princípoch ho teda postavil?

Simona: Mal dva hlavné piliere. Prvým je princíp sporu, ktorý je ale celkom priamočiary.

Michal: Čo presne hovorí?

Simona: V podstate len to, že čokoľvek, čo si logicky odporuje, je automaticky nepravdivé. Je to základ logiky, nič prekvapivé.

Michal: Takže niečo nemôže byť zároveň guľa a kocka. Chápem.

Simona: Presne. Ale ten druhý princíp je pre neho oveľa dôležitejší. Je to princíp dostatočného dôvodu.

Michal: Dostatočný dôvod... To znie, akoby všetko muselo mať svoje 'prečo'.

Simona: Bingo! Hovorí, že žiadny fakt nemôže byť pravdivý, ak neexistuje dostatočný dôvod, prečo je to tak a nie inak. A z toho mu vyplynuli dva druhy právd.

Michal: Aké to sú?

Simona: Po prvé, 'pravdy rozumu'. Tie sú nutné a ich protiklad je nemožný. Napríklad, že dva plus dva sú štyri.

Michal: To sa nedá spochybniť. A tie druhé?

Simona: To sú 'pravdy faktu'. Tie nie sú nutné. Sú kontingentné, čiže náhodné. Ako to, že vonku práve svieti slnko. Mohlo aj pršať.

Michal: A práve pri týchto faktoch ho zaujímal ten dostatočný dôvod, prečo sú také, aké sú.

Simona: Presne tak. A práve hľadanie tohto dôvodu ho priviedlo k jeho slávnej teórii monád, o ktorej si povieme nabudúce.

Michal: Takže Simona, ak je podľa Leibniza všetko vopred dané, ako to ide dokopy s morálnou slobodou?

Simona: To je skvelá otázka. Podľa neho sme slobodní, keď sa riadime nahliadaním dobra. Neslobodne konáme, len keď nám dobro zastrú vášne.

Michal: Takže sloboda je vlastne poznanie a nasledovanie toho, čo je správne. Zaujímavé.

Simona: Presne tak. Ale keď už hovoríme o vášňach... tie sa poriadne rozprúdili v jeho slávnom spore s Newtonom.

Michal: Áno, spor o objav infinitezimálneho počtu, však? Čo to presne znamená?

Simona: Je to súhrnný názov pre diferenciály a integrály. A vtipné je, že slovo „kalkulus“ pochádza z latinského *calx*, čo znamená kamienok, alebo teda „šuter“.

Michal: Takže jeden z najväčších matematických sporov v histórii bol vlastne o... šutroch?

Simona: V podstate áno. Problém bol, že Leibniz zverejnil svoj objav prvý, v roku 1684. Newton však tvrdil, že na to prišiel o desať rokov skôr, hoci to nepublikoval.

Michal: A začali sa obviňovať z plagiátorstva?

Simona: Presne. Nešlo ani tak o prvenstvo, ako o to, aby ani jeden nebol za zlodeja. Spor sa vyhrotil cez listy, ktoré si Leibniz písal so Samuelom Clarkom, Newtonovým žiakom.

Michal: A ako to dopadlo?

Simona: Skončilo sa to až Leibnizovou smrťou v roku 1716. Iróniou je, že práve Clarka predtým navrhli ako prekladateľa jedného z Leibnizových diel.

Michal: To je neuveriteľné. A táto rivalita ovplyvnila aj ich filozofické názory, o ktorých si povieme hneď viac.

Michal: Takže, poďme na našu poslednú dnešnú tému, ktorá na to pekne nadväzuje. Hovorili sme o Newtonovi, ale nie všetci s jeho predstavami súhlasili, však?

Simona: Presne tak. Pamätáš si tú metaforu vesmíru ako obrovského hodinového stroja? Pre niektorých filozofov, ako bol napríklad Leibniz, to malo jeden veľký háčik.

Michal: A aký háčik to bol? Znie to ako celkom dobrá analógia.

Simona: No, problém bol v údržbe. Newton si myslel, že Boh musí občas zasiahnuť a poopraviť dráhy planét, aby sa systém nerozpadol.

Michal: Počkať, takže Boh ako nejaký hodinár, ktorý musí chodiť do servisu so svojím výtvorom?

Simona: Presne si to vystihol! Pre Leibniza bola táto oprava hodín sveta uchyľovaním sa k zázraku namiesto hľadania dokonalých, prirodzených zákonov.

Michal: Chápem. Ak je Boh dokonalý, aj jeho stvorenie by malo bežať dokonale bez potreby opráv.

Simona: A to je skvelý príklad toho, ako filozofia vedy kladie otázky a spochybňuje aj tie najväčšie autority. Vždy hľadá hlbšie vysvetlenie.

Michal: Fantastické zhrnutie. A tým sme, žiaľ, na konci našej dnešnej epizódy. Dúfam, že ste si to užili rovnako ako my.

Simona: Ďakujeme vám za pozornosť a tešíme sa na vás opäť nabudúce pri Studyfi Podcaste. Majte sa krásne!

Michal: Dovidenia!