Podcast o Európske umelecké smery 18.-19. storočia

Kapitoly

Znovuobjavenie antiky

Architektúra moci a poriadku

Chladná krása sôch a malieb

Maliar revolúcie

Dvorný maliar s názorom

Kritika a hrôzy vojny

Čierne maľby

Emócie a útek do minulosti

Staré formy, nové materiály

Realizmus: Pravda bez filtra

Cesta k Impresii

Impresionizmus: Zachytenie okamihu

Postimpresionizmus: Hlbšie pod povrch

Zhrnutie a záver

Přepis

Barbora: Predstavte si rok 1748. Robotníci pri Neapole narazia na niečo tvrdé. Nie je to skala, ale dokonale zachovaná ulica starovekého rímskeho mesta, pochovaného pod sopečným popolom. To mesto boli Pompeje.

Matej: A tento objav odštartoval obrovskú vlnu. Celá Európa bola zrazu posadnutá antikou! To je základ klasicizmu – návrat k rozumu, poriadku a antickým ideálom. Počúvate Studyfi Podcast.

Barbora: Takže namiesto zdobeného baroka prišla prísna geometria?

Matej: Presne tak. Vznikali nové typy budov ako reduty či divadlá. Vrcholom bol empír vo Francúzsku, sloh Napoleona. Stavby ako Panteón v Paríži či víťazné oblúky mali ukázať silu a večnosť.

Barbora: Jasné, Brandenburská brána v Berlíne má podobný, monumentálny nádych.

Matej: Áno, to je presne ten istý princíp! Poriadok, harmónia a odkaz na antickú slávu.

Barbora: A čo umenie? Bolo tiež také... chladné a racionálne?

Matej: V podstate áno. Sochár Antonio Canova bol majstrom mramoru, ale jeho sochy sú tak dokonalé, až pôsobia neživo. Napoleonovu sestru napríklad zobrazil ako bohyňu Venušu.

Barbora: To muselo jej sebavedomiu dosť pomôcť.

Matej: Určite! Alebo v maliarstve, tam bol hviezdou Jacques-Louis David.

Barbora: To bol Napoleonov obľúbenec, však?

Matej: Áno, jeho dvorný maliar. David maľoval hrdinské, morálne príbehy s jasnou kompozíciou. Jeho obraz *Prísaha Horáciovcov* je v podstate manifestom klasicizmu. Žiadne zbytočné emócie, len povinnosť a česť.

Barbora: Takže od tej akademickej prísnosti sa teraz presunieme k niečomu... oveľa temnejšiemu.

Matej: Presne tak. K Franciscovi de Goya. On je v podstate protipólom Davidovho klasicizmu a predchodcom moderného umenia.

Barbora: A to bol pritom dvorný maliar v Španielsku, však?

Matej: Áno, a to je na tom to najlepšie! Maľoval oficiálne portréty, no neskutočne pravdivo. Vraj zobrazoval mocných ako hlúpych a zlých.

Barbora: To si vyžadovalo odvahu. Takže žiadne prikrášľovanie reality.

Matej: Vôbec. Jeho umenie odhaľovalo temné stránky ľudskej duše, démonov a desivé vízie.

Barbora: Ktoré jeho diela sú najznámejšie?

Matej: Určite cyklus leptov *Caprichos*, teda Rozmary, kde kritizuje spoločnosť. Známy je list „Spánok rozumu plodí príšery“.

Barbora: To hovorí za všetko. A čo jeho slávne obrazy Maja?

Matej: *Nahá a Oblečená Maja* sú skôr hrdé, erotické akty. No oveľa drsnejší je cyklus *Hrôzy vojny*, ktorý ukázal brutalitu bez cenzúry.

Barbora: A kde táto jeho temnota vyvrcholila?

Matej: Jednoznačne v jeho dome. Na jeho stenách vytvoril štrnásť takzvaných „čiernych malieb“. Sú to iracionálne a extrémne expresívne vízie.

Barbora: Uf, tak to je naozaj silná káva. Goya bol teda skutočný priekopník v zobrazovaní ľudského vnútra. A od jeho temných vízií sa teraz pozrieme na niečo úplne iné...

Barbora: Takže po tom všetkom prísnom poriadku a rozume prichádza... totálny chaos emócií?

Matej: Presne tak. Romantizmus je o pocitoch, fantázii a často o konflikte medzi snom a realitou. Hrdina uteká do prírody, do samoty alebo do idealizovanej histórie, hlavne stredoveku.

Barbora: A ako sa toto premietlo do architektúry? Znie to, akoby sa im nechcelo stavať nič nové, len kopírovať minulosť.

Matej: V podstate áno. Romantizmus nemal vlastný štýl, takže oživoval staré – hlavne neogotiku a neorománsky sloh. Ale tu prichádza ten zvrat... začali používať moderné materiály ako železo a sklo.

Barbora: Staré tvary z nových materiálov? To znie zaujímavo. Daj nejaký príklad.

Matej: Najslávnejší je asi Krištáľový palác v Londýne. Predstav si obrovský skleník zo železa a skla, postavený pre Svetovú výstavu v roku 1851. Úplne zmenil pohľad na konštrukcie.

Barbora: A čo ten útek do rozprávok? Existuje nejaký zámok, ktorý by to dokonale vystihoval?

Matej: Jednoznačne Neuschwanstein v Nemecku. Vyzerá ako dokonalý stredoveký hrad, ale kráľ Ľudovít II. si tam nechal zaviesť tečúcu vodu, splachovacie záchody a dokonca telefón!

Barbora: Takže stredoveký hrad s technickou podporou!

Matej: Presne tak. Ale tento útek do minulosti niekedy dopadol aj ako neforemný mix všetkého možného, čomu hovoríme eklektizmus, ako napríklad Justičný palác v Bruseli.

Barbora: Takže na jednej strane nostalgia, na druhej priemyselná revolúcia. Tento rozpor musel viesť k niečomu ďalšiemu, však?

Barbora: Takže to by sme mali búrlivé emócie romantizmu. Ale ako sme sa od toho dostali k modernému umeniu? Čo prišlo ďalej, Matej? Predpokladám, že ľudia už mali dosť všetkých tých drám.

Matej: Presne tak. Na scénu prichádza realizmus. Umelci si povedali: dosť bolo snov a hrdinov, poďme maľovať svet taký, aký naozaj je. Všedný, drsný a niekedy aj škaredý.

Barbora: Čiže žiadne prikrášľovanie?

Matej: Vôbec žiadne. Realisti verili vede, pokroku a tomu, čo videli na vlastné oči. A v sochárstve to tiež zanechalo stopu. Napríklad Francois Rude a jeho slávny reliéf Marseillaisa na Triumfálnom oblúku v Paríži... to je ešte taký prechod, ale už cítiť tú surovú energiu.

Barbora: A kto bol takým typickým sochárom realizmu?

Matej: Jean-Baptiste Carpeaux. Jeho diela sú plné pohybu. Pre parížsku Operu vytvoril súsošie Tanec, ktoré bolo vo svojej dobe dosť škandalózne. A potom tu bol Honoré Daumier, majster karikatúry. Ten vo svojich soškách politikov naozaj nešetril.

Barbora: Znie to, akoby umenie začalo byť viac... politické a spoločensky kritické.

Matej: Úplne. Pozri sa na maliarov. Jean-Francois Millet maľoval ťažký život roľníkov. Jeho Zberačky klasov... to nie je idylka. Cítiš z toho tú únavu a chudobu. Ale zároveň aj dôstojnosť.

Barbora: A Daumier neostal len pri sochách, však?

Matej: Kdeže. Jeho maľby ako Práčka alebo Ulica Transnonain sú silnou kritikou driny a nespravodlivosti. On bol veľký republikán a využíval na to aj litografiu, aby sa jeho diela šírili medzi ľudí.

Barbora: A kto bol takou najväčšou hviezdou realizmu?

Matej: Jednoznačne Gustave Courbet. Jeho motto bolo „maľovať len to, čo vidím“. Maľoval obyčajných ľudí na obrovské plátna, ktoré boli dovtedy vyhradené pre historické výjavy. Jeho Pohreb v Ornans je v podstate skupinový portrét celého mesta okolo prázdneho hrobu. Je to surové a neuveriteľne silné.

Barbora: Dobre, takže umelci sa zamerali na realitu. Ale spomínal si, že sa blížime k modernému umeniu. Kde nastal ten zlom?

Matej: Zlom sa začal vonku, v prírode. Vznikla takzvaná Barbizonská škola. Skupina maliarov odišla z ateliérov do dedinky Barbizon a začali maľovať krajinu priamo v teréne. Sledovali, ako sa mení svetlo, počasie, atmosféra.

Barbora: To znie ako predzvesť impresionizmu!

Matej: Presne! A neboli jediní. V Anglicku pôsobil John Constable, ktorý tvrdil, že v prírode neexistuje žiadna línia, len farebné plochy. A potom William Turner... to bol absolútny mág svetla a hmly.

Barbora: Turner... to je ten s tou slávnou lokomotívou, však?

Matej: Áno, jeho obraz Dážď, para a rýchlosť. Ako prvý maľoval námety technickej civilizácie. To bolo niečo nevídané. A nesmieme zabudnúť ani na ruských Peredvižnikov.

Barbora: Pered... kto?

Matej: Peredvižnici. Boli to umelci, ktorí organizovali putovné výstavy, aby umenie priblížili obyčajným ľuďom. Ilja Repin a jeho Burlaci na Volge, to je neuveriteľne silný obraz o drine a utrpení, ktorý sa stal symbolom vtedajšieho Ruska.

Barbora: Takže umelci už maľujú vonku, zaujíma ich svetlo, atmosféra... Cesta k impresionizmu je vydláždená.

Matej: A potom prišiel ten moment. Rok 1874, ateliér fotografa Nadara v Paríži. Skupina mladých umelcov vystavila svoje diela a jeden kritik sa posmešne vyjadril o obraze Clauda Moneta 'Impresia, východ slnka'. A názov bol na svete – impresionizmus.

Barbora: Takže vznikol z urážky? Klasika.

Matej: Presne tak. Ich cieľom bolo zachytiť prchavý dojem, okamih. Maľovali vonku, krátkymi ťahmi štetca, čistými farbami, ktoré sa miešali až v oku diváka. A vyhodili čiernu farbu z palety!

Barbora: Počkať, žiadna čierna? To je odvážne.

Matej: Veľmi. Monet bol v tomto najdôslednejší. Maľoval celé série, ako Rouenská katedrála alebo Stohy sena, aby ukázal, ako sa ten istý námet mení v rôznom svetle. Auguste Renoir zase miloval zachytávať ľudí pri zábave, tanec a radosť zo života. Jeho obrazy sú plné svetla a optimizmu.

Barbora: A čo ten slávny škandál s Raňajkami v tráve?

Matej: Ach áno, Édouard Manet. Považovali ho za vodcu, aj keď s nimi nikdy nevystavoval. Jeho Raňajky v tráve spôsobili pobúrenie, pretože zobrazil nahú ženu – reálnu milenku – ako si piknikuje s dvoma úplne oblečenými pánmi. To bolo na tú dobu príliš.

Barbora: Impresionizmus znie fascinujúco. Ale viem, že po ňom prišlo ešte niečo... postimpresionizmus. To je len pokračovanie?

Matej: Ani nie. Bola to skôr reakcia. Umelci ako Paul Cézanne, van Gogh alebo Gauguin si povedali, že prchavý dojem nestačí. Chceli umeniu vrátiť pevný rád, symbolický význam a hlavne... emócie.

Barbora: A tu prichádzajú na scénu najväčšie hviezdy, však? Van Gogh!

Matej: Presne. Vincent van Gogh. Jeho diela sú priamym odrazom jeho trpiacej duše. Používal divoké farby, nanášal ich v hrubých vrstvách, štetec sa vlnil v špirálach. Jeho Hviezdnatá noc alebo Slnečnice... to je čistá emócia.

Barbora: A Cézanne? O ňom sa hovorí ako o otcovi moderného maliarstva.

Matej: Áno, a právom. Povedal, že všetky tvary v prírode sa dajú zjednodušiť na valec, kužeľ a guľu. Tým priamo otvoril dvere kubizmu. On farbou budoval tvar. A potom tu bol Paul Gauguin, ktorý utiekol pred civilizáciou až na Tahiti a hľadal stratený raj a symboly.

Barbora: A nesmieme zabudnúť na bodky!

Matej: Správne! Pointilizmus. Georges Seurat a jeho obrovské plátno Nedeľné popoludnie na ostrove Grande Jatte. Celý obraz je zložený z maličkých farebných bodiek. Zblízka je to chaos, no s odstupom sa to spojí do dokonalého obrazu. Je to fascinujúce obdobie.

Barbora: Wau. Takže ak to zhrniem... 19. storočie začalo realistickým pohľadom na drsnú skutočnosť, potom sa umelci snažili zachytiť prchavý dojem a hru svetla v impresionizme, a nakoniec postimpresionisti pridali do umenia svoje vlastné vnútro – emócie, myšlienky a symboly. Tým vlastne otvorili dvere všetkému, čo prišlo v 20. storočí.

Matej: Perfektne zhrnuté. Od Courbetovho „maľujem, čo vidím“ sme sa dostali k van Goghovmu „maľujem, čo cítim“. A to je obrovský posun, ktorý definoval moderné umenie.

Barbora: Matej, ďakujem ti veľmi pekne. Myslím, že sme dnes prebrali naozaj obrovský kus dejín umenia a dúfam, že to našim maturantom pomohlo.

Matej: Aj ja ďakujem za pozvanie. A všetkým držím palce.

Barbora: Tak je. Toto bola posledná časť našej série o umení. Ďakujeme, že ste počúvali Studyfi Podcast. Učte sa s nami a majte sa krásne. Ahojte!

Matej: Ahojte.