Podcast o Empirizmus, Skepticizmus a Základné Filozofické Koncepty

Kapitoly

Rozum alebo skúsenosť?

Dva tábory: Racionalisti a Empirici

Kompromis menom Hobbes

Otec empirizmu: Francis Bacon

Nepopísaný papier Johna Locka

Extrémni empiristi a koniec ilúzií

Zhrnutie a záver

Přepis

Viktória: Predstavte si študentku, Emu. Sedí nad zložitou úlohou z matematiky. Všetky jej výpočty, čistá logika, ju vedú k jednému výsledku. Ale jej intuícia, pocit založený na desiatkach podobných príkladov, ktoré videla, jej šepká niečo úplne iné. Čomu má veriť? Svojmu rozumu, alebo svojej skúsenosti?

Tomáš: To je presne tá dilema, ktorú riešili filozofi v 17. a 18. storočí. Toto obdobie, známe ako „vek rozumu“, nebolo len o vedeckých objavoch. Filozofi sa začali pýtať... nie ČO môžeme spoznať, ale AKO vlastne niečo spoznávame? Odkiaľ sa berie naše vedenie?

Viktória: A ako zisťujem, nezhodli sa. Vytvorili sa dva hlavné tábory, však? Racionalisti a empirici.

Tomáš: Presne tak. Na jednej strane máš racionalistov, taký „Tím Rozum“. Tí, ako napríklad Descartes, tvrdili, že skutočné poznanie pochádza jedine z rozumu. Podľa nich sa rodíme s určitými vrodenými ideami a všetko ostatné logicky odvodzujeme. Ako v matematike – od základných axióm k zložitým dôkazom.

Viktória: Chápem. Takže pre nich sú zmysly nespoľahlivé, môžu nás klamať. Čo na to ten druhý tábor, empirici?

Tomáš: Tí boli zase „Tím Skúsenosť“. Filozofi ako John Locke na Britských ostrovoch hovorili: „Vrodené idey? Nezmysel!“ Podľa nich je naša myseľ pri narodení ako nepopísaný papier, tabula rasa. Všetko, čo vieme, sme získali cez zmysly – čo sme videli, počuli, cítili.

Viktória: Takže pre nich platilo staré známe „čo nevidím, tomu neuverím“.

Tomáš: Dá sa to tak povedať. Využívali indukciu – od pozorovania konkrétnych jabĺk padajúcich zo stromu k všeobecnému zákonu gravitácie. Všetko je postavené na tom, čo zažijeme.

Viktória: Takže... buď jedno, alebo druhé? Rozum, alebo zmysly? Neexistoval nikto, kto by to skúsil spojiť?

Tomáš: Ale áno! Bol tu napríklad Thomas Hobbes, taký most medzi týmito dvoma prístupmi. Povedal, že základom sú síce empirické skúsenosti, ale kľúčovú úlohu hrá aj racionálna abstrakcia. Bez rozumu by sme tie skúsenosti nevedeli spracovať.

Viktória: To znie rozumne. A preslávil sa aj dielom Leviathan, kde riešil fungovanie štátu, však?

Tomáš: Áno. Tvrdil, že ľudia v prirodzenom stave viedli „vojnu všetkých proti všetkým“. Zo strachu sa dobrovoľne vzdali časti slobody, uzavreli spoločenskú zmluvu a vytvorili štát – umelé teleso, Leviathana, aby ich chránil. A to je myšlienka, ktorá ovplyvňuje politiku dodnes.

Viktória: Takže po racionalistoch, ktorí verili hlavne v silu rozumu, sa presúvame k úplne inému prístupu. Čo ak kľúčom k poznaniu nie sú vrodené idey, ale... naša skúsenosť?

Tomáš: Presne tak, Viki. A tým sa dostávame k empirizmu. Jeho otcom je Francis Bacon. Ten povedal, že ak chceme ovládať prírodu, musíme najprv pochopiť jej zákony. A to sa dá jedine cez experiment a skúsenosť.

Viktória: To znie logicky. Ale vraj tvrdil, že nám v tom bránia nejaké prekážky, však?

Tomáš: Áno, nazval ich idoly. Sú to vlastne naše predsudky a ilúzie. Viete, také tie hoaxy a omyly, ktorým veríme. Rozdelil ich na štyri typy.

Viktória: Štyri? To znie ako recept na katastrofu.

Tomáš: Tak trochu. Sú to idoly kmeňa, teda omyly plynúce z toho, že sme ľudia. Potom idoly jaskyne – tie naše osobné, získané výchovou. Idoly trhu, ktoré vznikajú pri komunikácii, a nakoniec idoly divadla – keď nekriticky preberáme názory autorít.

Viktória: Dobre, zbavíme sa idolov. Kto posunul túto myšlienku ďalej?

Tomáš: John Locke. On rázne odmietol Descartove vrodené idey. Podľa neho je myseľ pri narodení „tabula rasa“ – nepopísaný papier. Všetko, čo vieme, sme získali cez zmysly a skúsenosť.

Viktória: Takže žiadne vrodené vedomosti, všetko sa učíme za pochodu. Pamätám si jeho slávny výrok...

Tomáš: Presne: „Nič nie je v rozume, čo predtým nebolo v zmysloch.“ To je v podstate heslo celého empirizmu. Všetko poznanie je postavené na základoch skúsenosti.

Viktória: Existoval aj niekto, kto to dotiahol do extrému?

Tomáš: Ale áno! Napríklad George Berkeley. Ten prišiel s myšlienkou, že „existovať znamená byť vnímaný“. Veci podľa neho reálne existujú, len keď ich niekto vníma. Jediné isté som ja sám. Tomu sa hovorí solipsizmus.

Viktória: Počkaj, takže keď zatvorím oči, môj stôl zmizne?

Tomáš: Podľa Berkeleyho radikálnej verzie... áno. A na neho nadviazal David Hume, veľký skeptik. Ten spochybnil úplne všetko, dokonca aj príčinu a následok.

Viktória: Akože spochybnil kauzalitu? Tomu nerozumiem.

Tomáš: Hume tvrdil, že to, že po jednej udalosti nasleduje druhá, je len zvyk nášho vedomia. Neznamená to, že prvá udalosť tú druhú spôsobila. Je to len náhoda, aj keď sa opakuje často. Podľa neho nemôžeme vedieť nič naisto.

Viktória: Páni, tak to bola poriadna jazda od istoty rozumu až po totálnu skepsu. Máme za sebou veľké filozofické smery. Ako by si to celé zhrnul, Tomáš?

Tomáš: Bolo to fascinujúce. Videli sme, ako sa filozofi snažili uchopiť svet. Racionalisti stavili na rozum, empiristi na zmysly a skúsenosť. Každý prístup nám dal nové nástroje, ako premýšľať o poznaní, pravde a o nás samých. A to je na filozofii to najkrajšie.

Viktória: Absolútne súhlasím. Tomáš, ďakujem ti za skvelé vysvetlenia. A vám, milí poslucháči, ďakujeme za pozornosť pri celej našej filozofickej sérii. Majte sa krásne!

Tomáš: Dovidenia nabudúce!