Dejiny západnej filozofie

Vydajte sa na fascinujúcu cestu Dejinami západnej filozofie, ktorá formovala myslenie ľudstva po tisícročia. Tento komplexný prehľad je ideálny pre študentov hľadajúcich dejiny západnej filozofie rozbor, shrnutí a charakteristiku postáv pre maturitu či štúdium. Ponoríme sa do kľúčových období, osobností a myšlienkových prúdov, ktoré ovplyvnili náš svet.

Antická filozofia: Kolíska západného myslenia

Staroveká grécka filozofia predstavuje základ, na ktorom stojí celé západné myslenie. Od 6. do 4. storočia p.K. hľadala odpovede na otázky o podstate sveta, bytia a ľudskej existencie.

I. Rané (predsokratovské/prírodné) obdobie (6. – 5. stor. p.K.)

Toto obdobie sa sústredilo na hľadanie arché – pralátky alebo prapodstaty sveta. Filozofia vznikla na pobreží Malej Ázie, v meste Milétos, a rozvíjala sa v mestských štátoch (polis).

Milétska škola: Hľadanie arché v prírode

Filozofi Milétskej školy hľadali pôvod všetkého vo fyzikálnych elementoch:

• Táles (640 – 547 p.K.): Prvý filozof a všestranný prírodovedec. Za arché považoval VODU. Zem chápal ako plochý disk vznášajúci sa na vode. Je považovaný za zakladateľa geometrie v Európe.
• Anaximandros (611 – 549 p.K.): Jeho arché bol APEIRON (niečo neurčité, neobmedzené). Veril, že z tejto živej pralátky vznikajú a zanikajú svety. Bol predchodcom evolučnej teórie, ktorá hovorí, že život vznikol vo vode a človek z ryby. Zem mala podľa neho tvar odrezku stĺpa.
• Anaximenes (585 – 525 p.K.): Za arché určil VZDUCH, ktorý bol pohyblivý, živý a oživujúci ako dych (duša).

Pytagorovci: Číslo ako podstata sveta

Pôsobili v Krotóne (južné Taliansko).

• Pytagoras (580 – 500 p.K.): Matematik, prvý použil termíny „filozofia“ a „kosmos“. Založil školu, ktorá bola aj náboženským spolkom. Verili v reinkarnáciu a dodržiavali sľub mlčanlivosti.
• Ich arché bolo ČÍSLO. Matematizovali celú skutočnosť, verili, že svet riadia číselné vzťahy. Objav iracionálneho čísla viedol k zániku ich školy. Podľa nich je v strede slnečnej sústavy Hestia (svetový oheň), okolo ktorej obieha 10 planét.

Eleatská škola: Bytie je všetko

Založená v meste Elea v Taliansku. Zameriavala sa na ontológiu (učenie o bytí).

• Xenofanes: Kritizoval polyteizmus a hlásal existenciu jedného všadeprítomného Boha (prvá podoba panteizmu).
• Parmenides (540 - xx p.K.): Najvýznamnejší predstaviteľ. Za arché považoval BYTIE. Bytie je jediné, ucelené, súvislé, nemenné, neukončené a nehybné. Tvrdil, že neexistuje žiadny prázdny priestor, teda žiadne nebytie. „Len súcno (bytie) je, nesúcno (nebytie) nie je a nemôže byť ani myslené.“ Dôveroval len rozumovému poznaniu: „myslenie a bytie je to isté.“
• Zenón z Eleje: Parmenidov žiak, obhajoval jeho učenie pomocou apórií (nezmyselných hádaniek), ktoré dokazovali nemožnosť pohybu a mnohosti. Príklady apórií: Achilles a korytnačka, letiaci šíp, kopa zrniek.

Hérakleitos z Efezu: Všetko plynie

„Temný“ filozof, ktorý svoje myšlienky formuloval v zložitých vyjadreniach.

• Hérakleitos: Za arché považoval večný OHEŇ (praenergia), ktorý je počiatkom a koncom všetkého. Veril, že všetko sa mení na základe boja protikladov: „Boj je otcom všetkých i kráľom všetkých.“ Známy je jeho výrok „Panta rhei“ (Všetko plynie) a „Nevstúpil by si dvakrát do tej istej rieky.“ Táto zmena sa deje podľa prazákona LOGOS (svetový rozum).

Atomisti: Svet z atómov a prázdna

Založili školu v Trácii a boli prvými materialistami.

• Leukippos: Zakladateľ školy.
• Demokritos (470 – 360 p.K.): Najvýznamnejší atomista. Veril v existenciu atómov (nedeliteľných častíc) a prázdneho priestoru (nebytie). Atómy sú nevznikajúce, nezanikajúce, nemenné, rovnakej kvality, ale rôzneho tvaru a veľkosti. Pohybujú sa vírivým pohybom, narážajú do seba a vytvárajú veci. Veril v determinizmus, náhoda neexistuje.

Eklektici: Kombinácia starých myšlienok

Nebola to škola, ale skupina filozofov, ktorí vyberali a spájali myšlienky z iných škôl.

• Empedokles (490 - p.K.): Za arché považoval 4 ELEMENTY (voda, oheň, zem, vzduch). Všetko riadila sila „láska a nenávisť“. Dopracoval evolučnú teóriu, podľa ktorej vznikli najprv rastliny, potom živočíchy a človek.
• Anaxagoras (500 – 428 p.K.): Priniesol filozofiu do Atén. Za arché považoval SEMENÁ (malé, nedeliteľné, rôznej kvality a veľkosti). Poriadok zabezpečoval mysliaci princíp NÚS, nezávislý na svete (predzvesť Aristotelovho „prvého hýbateľa“).

II. Vrcholné (sokratovské/klasické) obdobie (5. – 4. stor. p.K.)

Filozofia sa presúva do Atén, je to obdobie grécko-perzských vojen a vrcholiacej demokracie pod Periklom. Končí sa peloponézskymi vojnami a stratou samostatnosti Grécka.

Sofisti: Antropologický obrat a relativizmus

Tvoria prechodné obdobie, boli platenými učiteľmi múdrosti.

• Prínos sofistov: Spôsobili antropologický obrat (zameranie na človeka), priniesli relativizmus (objektívne poznanie a pravda neexistuje, je vecou konvencie), rozvíjali rétoriku, lingvistiku a gramatiku. Skúmali hranice poznania a etiku.
• Protagoras (480 – 410 p.K.): „Človek je mierou všetkých vecí, jestvujúcich, že sú a nejestvujúcich, že nie sú.“ Veril, že každá výpoveď je subjektívna a relatívna, svet je taký, ako ho vnímame.
• Gorgias (483 – 375 p.K.): Známy svojimi tromi tézami: „Po prvé, nič nie je; po druhé, ak aj niečo je, nemožno to poznať; po tretie, ak to aj možno poznať, nemožno to oznámiť a vysvetliť blížnemu.“

Sokrates: Poznaj seba samého

Žil v Aténach, bol synom pôrodnej babice a sochára, učiteľom Platóna. Obvinený z bezbožnosti a kazenia mládeže, odsúdený na smrť jedom.

• Filozofia Sokrata: Nazýval ju maieutika (umenie pôrodnej babice), pomáhal ľuďom „rodiť“ myšlienky a spoznávať samých seba. Kľúčová bola sokratovská irónia – pomocou zdanlivo ľahkých otázok priviedol človeka k priznaniu: „Viem, že nič neviem.“ Zameriaval sa na dobro, etiku, pravdu a spravodlivosť, príroda ho nezaujímala. Heslo: „Poznaj seba samého.“
• Etika Sokrata: Veril v dobro človeka, nevedomosť plodí mravný úpadok, rozum/vedomosť plodí cnosť. Vnútorný hlas (daimonion) pomáha človeku pri hľadaní dobra.

Platón: Svet ideí a jaskyne

Sokratov najvernejší žiak, vlastným menom Aristokles, prezývaný Platón (široký). Založil školu Akadémia. Spísal 36 dialógov a monológ „Obrana Sokratova“.

• Platónova filozofia: Je idealista a dualista. Rozdelil svet na dve ríše:

1. Svet ideí: Nemateriálny, nemenný, dokonalý, pravé bytie. Idey sú večné, pravzory všetkého. Spoznávame ho len rozumom (pravé poznanie).
2. Svet zmyslami vnímateľný: Materiálny, premenlivý, nedokonalé bytie. Je len odrazom ideálneho sveta, „tiene skutočnosti“. Spoznávame ho zmyslami, no tie sú klamné a nespoľahlivé.

• Podobenstvo o jaskyni: Znázorňuje rozdiel medzi vnímaním ilúzií (tieňov) a poznávaním skutočnej pravdy (ideí). Väzni vidia len tiene, no filozof, ktorý sa oslobodí, spozná skutočný svet mimo jaskyne.
• Učenie o duši: Duša pred spojením s telom pobudla vo svete ideí. Pravé poznanie je rozpamätávanie sa (anamnesis) na to, čo duša videla. Duša má tri časti s tromi cnosťami:
• Rozum = múdrosť (nesmrteľná)
• Vôľa = statočnosť (zanikajú s telom)
• Žiadostivosť = umiernenosť (zanikajú s telom) Tieto zložky duše prirovnával k dvojkoňovému záprahu, kde kočiš (rozum) riadi temperamentného ducha a divokú chuť.
• Úvahy o ideálnom štáte: Utopické predstavy. Rozdelil spoločnosť do troch vrstiev podľa prevládajúcej zložky duše:

1. Vládcovia (filozofi): Múdrosť
2. Strážcovia (vojaci): Statočnosť
3. Výrobcovia (remeselníci, roľníci): Umiernenosť V jeho ideálnom štáte neexistovala rodina ani súkromné vlastníctvo. Demokraciu odmietal pre jej zneužiteľnosť (ako napr. poprava Sokrata).

• Platonická láska: Túžba splynúť s ideou (Večnou Formou), ktorú druhá osoba stelesňuje, nie nutne sexuálny či romantický význam.

Aristoteles: Veľký systematik a prvý biológ

Študent Platónovej Akadémie, syn lekára, vychovávateľ Alexandra Veľkého. Platón ho prezýval „čitateľ“. Po 20 rokoch v Akadémii založil vlastnú školu Lykeion, kde sa žiaci prechádzali (preto peripatetici).

• Rozdiely v myslení Platóna a Aristotela:
• Platón: Hľadal podstatu vecí vo svete ideí, východiskom bol rozum. Koncepcia založená na pojmoch bez priamej reality.
• Aristoteles: Zaujímalo ho všetko skúmateľné, hlavne prírodné procesy. Bol veľkým systematikom. Podstata vecí je v nich samotných. Základ poznania tvorí zmyslové vnímanie a pozorovanie. Jeho koncepcia je vedecká.
• Delenie filozofie: Urobil delenie filozofie, ktoré platí dodnes:

1. Logika: Metóda myslenia, zakladateľ formálnej logiky. Myslenie sa uskutočňuje pomocou pojmov (druh, rod, kategória – 10 foriem bytia: kvalita, kvantita, vzťah...). Spájaním pojmov vznikajú súdy (premisy: S je P), spájaním súdov úsudky (sylogizmus). Poznáme induktívnu (od konkrétneho k všeobecnému) a deduktívnu (od všeobecného ku konkrétnemu) metódu. Logika rešpektuje princíp protirečenia a princíp vylúčenia tretieho.
2. Metafyzika: Skúmanie nadprírodného, nadzmyslového sveta. Bol dualista: každá vec má svoju látku (možnosť, z ktorej niečo vzniká, podlieha zmene) a formu (nadobudnutie charakteristických vlastností, tvar, skutočnosť). Všetko má skrytý účel (telos), svet sa usiluje o dokonalosť. Rozlišoval 4 príčiny vznikania: látková, formálna, pôsobiaca, účelová. Priniesol myšlienku prvého hýbateľa – nehybná príčina, prapočiatok všetkého pohybu, večný princíp usporiadanosti sveta.
3. Fyzika, Kozmológia: Svet je zložený zo 4 základných prvkov (zem, voda – ťažké; vzduch, oheň – ľahké) a piateho prvku éteru v nebeských telesách. Zem je v strede vesmíru (využil Ptolemaios pre geocentrický model).
4. Úvahy o duši: Duša je nadradená telu, zdrojom aktivity. Rozoznával tri formy duše: vegetatívna (výživovacia), zmyslová (vnímanie), rozumová (u ľudí). Rozum sa delí na receptívny (prijíma materiál zo zmyslov) a činný (nesmrteľný, viazaný na telo).
5. Etika: Patrí do praktickej filozofie. Človek je vo svojej podstate dobrý. Dobro je účel a cieľ konania. Najvyššie dobro je blaženosť (dobre žiť, dobre konať). Cnosť je schopnosť rozpoznať dobro, je zlatou strednou cestou (napr. odvaha nie je zbabelosť ani bezočivosť). Rozlišoval etické a dianoetické (rozumové) cnosti.
6. Učenie o štáte: Najvyššou formou súžitia je štát, nadradený jednotlivcovi a rodine. Človek je zoon politikon (spoločenský tvor). Rozdelil ústavy na dobré (monarchia, aristokracia, politea) a zlé/zdegenerované (tyrania, oligarchia, demokracia). Demokraciu vnímal ako sebeckú vládu väčšiny. Uprednostňoval politeu (rozumná vláda väčšiny). Požadoval súkromné vlastníctvo.

Stredoveká filozofia: Viera a rozum

Stredoveká filozofia nadväzuje na antiku, snaží sa využiť filozofiu v prospech kresťanstva. Viera je nadradená rozumu.

Obdobie patristiky (100 – 800 n.l.)

„Pater“ (otec) je čestný titul pre duchovné autority (kazateľov).

Aurélius Augustínus (Svätý Augustín) (354 – 430)

Narodil sa v Tagaste (Tunis), otec bol pohan, matka kresťanka. Prešiel obrátením a zomrel ako biskup v Hippo. Diela: „Vyznania“, „O Božom štáte“.

• Filozofia Augustína: Nadviazal na Platóna. Pravdou bolo kresťanstvo, Biblia má prednosť pred filozofiou. Východiskom poznania sú pochybnosti a ľudské vnútro: „Ak sa totiž mýlim, potom som.“ Pravdu nemožno nájsť mimo človeka (teória „iluminácie“ – pravdy vyžarujú z Boha).
• Názory na čas: Pred stvorením sveta nebol čas, pre Boha existuje len prítomnosť. Minulosť existuje v spomienkach, budúcnosť v očakávaní.
• Názory na zlo: Boh je dobrý, nemohol stvoriť zlo. Zlo nie je substancia, ale dôsledok slobodnej vôle človeka a vzdialenia sa od Božích príkazov.
• Učenie o predestinácii (predurčení): Človek sa rodí so slobodnou vôľou, ale jeho život je predurčený, lebo Boh pozná jeho skutky vopred.
• Etika: Základom je láska smerujúca k Bohu: „Miluj – a konaj, čo chceš.“ Egoizmus a sebaláska vedú k zlu.
• Koncepcia dejín: Predstavuje boj dvoch ríš – Božej ríše (láska k Bohu) a ríše diabla (sebaláska, pozemský štát).

Obdobie scholastiky (800 – 1500 n.l.)

„Schola“ (škola) odkazuje na rast významu vzdelanosti, zakladanie univerzít a kláštorov. Znovuobjavil sa Aristoteles, hoci neskôr bol zakázaný.

• Riešené problémy: Vzťah filozofie a teológie (možnosti ľudského rozumu) a spor o univerzálie (či všeobecné pojmy existujú reálne – realisti, alebo len ako mená – nominalisti).

Tomáš Akvinský (1225 – 1274)

Narodil sa v šľachtickej rodine, vstúpil do dominikánskeho kláštora. Komentoval Aristotela, ktorého filozofiu považoval za zväčšej časti zhodnú s vierou. Po jeho smrti dostala jeho filozofia názov tomizmus (dnes novotomizmus). Diela: „Suma proti pohanom“, „Suma teologická“.

• Vzťah filozofie a teológie: Filozofia (pravdy rozumu) a teológia (pravdy zjavenia) nie sú v rozpore. Existuje poznanie dostupné rozumom aj zjavením (napr. existencia Boha), čisto filozofické (matematika, príroda) a čisto zjavené (trojjedinosť Boha). Filozofia je „slúžkou teológie“.
• Metafyzika: Prevzal Aristotelove pojmy: látka, forma, možnosť, skutočnosť. Každá vec je spojením látky a formy. Forma je aktívna (tvar), látka je pasívna (hmota), individualizuje formu.
• Logické dôkazy Božej existencie: Sformuloval 5 dôkazov: z pohybu (prvý hýbateľ), zo stupňov bytia (hierarchia), z kauzality (príčina a dôsledok), z teleológie, z náhody a nutnosti.
• Teória poznania: Bol empirik (ako Aristoteles), poznanie pochádza zo zmyslového vnímania a skúsenosti.
• Teodicea: Boh stvoril dokonalý svet, zlo nemôže pochádzať od neho. Zlo chápal ako nedostatok dobra. Boh je mimo a nad svetom.
• Etika: Človek je spojením tela a duše („Anima forma corporis“ – duša je formou tela). Cieľom je dosiahnuť absolútne dobro (Boha). Základné cnosti: grécke (múdrosť, statočnosť, umiernenosť, spravodlivosť) a kresťanské (viera, láska, nádej). Láska prevyšuje vieru.

Renesančná filozofia: Návrat k antike a rozkvet prírodovedy

Obdobie 15. – 16. storočia, spojovací článok medzi stredovekom a novovekom. Vzniká v Taliansku, prináša nové objavy (ďalekohľad, kompas, kníhtlač) a objavenie nových kontinentov.

• Charakteristika: Návrat k antickým vzorom, kritický postoj ku kresťanskej filozofii. Rozkvet ranovedeckej prírodnej vedy (matematika, fyzika), prelínanie filozofického, teologického a vedeckého myslenia. Príklon k pozemskému životu a človeku ako slobodnej bytosti.

Mikuláš Kuzánsky (1401 – 1464)

Pochádzal z jednoduchých pomerov, bol pápežským diplomatom a kardinálom. Dielo: „O učenej nevedomosti“.

• Filozofia: Vychádza z myšlienky Jedného, ktoré stotožnil s Bohom. Bol zástancom umerne panteistického chápania Boha. Učenie o „splývaní protikladov“ (Boh, vesmír, človek; konečné a nekonečné). Veril v guľatosť Zeme a nekonečnosť vesmíru. Čím hlbšie poznávame Boha, tým viac otázok sa vytvára – „čím sme učenejší, tým menej v skutočnosti vieme“.

Giordano Bruno (1548 – 1600)

Vyvrcholenie renesančnej prírodnej filozofie, pôvodne dominikánsky mních. Pre svoje názory bol obžalovaný inkvizíciou a upálený v Ríme.

• Filozofia: Ovplyvnený Koperníkom, zastával názor o nekonečnosti vesmíru a existencii nekonečného množstva svetov (s možným životom). Boh sa rozplýva v prírode (panteizmus), a tým aj v hmote. Zdôrazňoval, že dôstojnosť človek získava svojou tvorivosťou, čím sa približuje k Stvoriteľovi. Nie heliocentrizmus, ale tieto panteistické názory ho stáli život.

Prírodoveda v renesancii

Prelínali sa v nej vedecké poznatky s paravedami (špekuláciami, mágiou, okultizmom). Vyvinuli sa dve disciplíny:

• Astronómia: Veda o „nekonečne veľkom“.
• Mikuláš Koperník (1473 – 1543): Cirkevný kanonik, Poliak, autor heliocentrizmu. Vytvoril model vesmíru so Slnkom v strede, okolo ktorého obiehajú planéty. Vesmír je konečný a poslednou sférou je sféra stálic.
• Jan Kepler: Nemecký astronóm, prvý prišiel s teóriou, že dráhy nebeských telies nie sú kruhové, ale eliptické.
• Galileo Galilei (1564 – 1642): Taliansky astronóm a vedec. Zastával heliocentrizmus a snažil sa ho dokázať (pomocou prílivu a odlivu, aj keď mylne). Za jazyk vedy považoval matematiku. Sformuloval prvé mechanické zákony a skúmal kyvadlo.
• Medicína: Veda o „nekonečne malom“ (ľudskom tele). Vznikol Vesaliov „atlas ľudského tela“. Sformovala sa farmácia, oddelila sa od alchýmie.
• Paracelsus: Jeden zo zakladateľov farmácie. Choroba nastáva porušením vnútornej harmónie základných prvkov v tele.

Novoveká filozofia: Rozum a skúsenosť

Obdobie 17. – 18. storočia. Priniesla pokrok v poznaní, kritiku náboženstva a vývoj rôznych myšlienkových prúdov.

I. Empirizmus (Anglicko)

Zdôrazňuje, že poznanie pochádza zo skúsenosti.

Francis Bacon (1561 – 1626)

Anglický filozof, lord kancelár, politik. Dielo: „Nové organon“.

• Filozofia: Odmietal scholastickú filozofiu. Za základ poznania považoval experiment a indukciu. Chcel ovládnuť prírodu. Veril, že „poznanie je moc“. Kladol dôraz na zmyslovú skúsenosť. Sformuloval teóriu idolov (klame, ktoré bránia poznaniu):
• Idoly rodu: Vrodené chyby zmyslov (napr. ilúzie).
• Idoly jaskyne: Individuálne skreslenia (výchova, návyky).
• Idoly trhu: Chyby vyplývajúce z jazyka (nesprávne pomenovanie).
• Idoly divadla: Chyby vyplývajúce z autorít a tradícií.

John Locke (1632 – 1704)

Syn vidieckeho právnika, študoval teológiu, prírodné vedy, medicínu. Diela: „Rozprava o ľudskom rozume“, „Dve rozpravy o vláde“.

• Teória poznania: V centre je teória ideí (obsah vedomia). „Nič nie je v rozume, čo by predtým nebolo v zmysloch.“ Pri narodení je vedomie „tabula rasa“ (nepopísaná doska). Idey rozlišuje podľa pôvodu (zmyslové vnemy, reflexie) a zložitosti (jednoduché – pocity/vnemy; zložené – spájanie asociácií). Rozlišuje primárne kvality (adekvátny odraz vonkajšieho sveta – rozmer, tvar) a sekundárne kvality (nezhodujú sa s originálom – farba, vôňa, pocit tepla).
• Politika: Nadviazal na princípy liberalizmu a demokratického usporiadania. Štát je výsledkom spoločenskej zmluvy, má chrániť prirodzené práva (život, sloboda, majetok). Uprednostňoval konštitučnú monarchiu a rozdelenie moci (zákonodarná, výkonná, federatívna). Zastával deistické stanovisko – Boh ako stvoriteľ, ale nezasahuje do sveta, je garantom morálky.

George Berkeley (1685 – 1753)

Profesor teológie, biskup anglikánskej cirkvi.

• Filozofia: Snažil sa vyvrátiť materializmus. Spochybnil pojem „hmota“ (ako všeobecný pojem) a existenciu primárnych kvalít. Všetky kvality sú len sekundárne. „Byť znamená byť vnímaný.“ Hovoril o solipsizme (len moje ja existuje). Boh je „univerzálny Vnímateľ“, ktorý zabezpečuje existenciu vonkajšieho sveta svojím vnímaním.

II. Racionalizmus (kontinentálna Európa)

Zdôrazňuje, že poznanie pochádza z rozumu.

René Descartes (1596 – 1650)

Francúzsky filozof, matematik (analytická geometria). Diela: „Rozprava o metóde“, „Úvahy o prvej filozofii“.

• Teória poznania: Snažil sa o matematizáciu filozofie. Vytvoril pravidlá racionálneho poznania. Aplikovaním metodickej skepsy (pochybovať o všetkom) dospel k východiskovej téze: „Myslím, teda som“ (Cogito, ergo sum). Rozum je východiskom a kritériom pravdivosti poznania. Veril vo vrodené idey. Hlavnou metódou je dedukcia.
• Ontológia: Je realistická a dualistická. Uznával dve základné substancie: duchovnú („mysliaca vec“ – myslenie) a telesnú („rozpriestranená vec“ – hmota). Obe sú nezávislé, ale „mysliaca vec“ je dominantnejšia. Boh je najdokonalejšia mysliaca substancia, garant materiálnych svetov.
• Pohyb: Len mechanický pohyb. Zvieratá považoval za mechanizmy fungujúce na základe reflexného oblúka.

Baruch Spinoza (1632 – 1677)

Žid v Holandsku, vylúčený pre neortodoxnosť. Živil sa brúsením šošoviek. Diela: „Etika“, „Teologicko – politický traktát“.

• Filozofia: Kritizoval Descartov dualizmus. Zastával monizmus – existuje len jedna substancia: „Deus sive natura“ (Boh, čiže príroda). Táto substancia je nekonečná, jednoduchá, nedeliteľná, príčina sama seba. Má množstvo atribútov, no my rozoznávame len dva: myslenie (idea) a rozpriestranenosť (hmota). Bol zástancom panteizmu. Substancia sa prejavuje prostredníctvom modov (spôsob existencie substancie, svet konečných javov). Bol prísny determinista – svet je rozumovo usporiadaný, náhoda neexistuje. Sloboda spočíva v pochopení nevyhnutnosti. Vrcholom poznania je rozumová láska k Bohu.

Gottfried Wilhelm Leibniz (1646 – 1716)

Všestranný vedec, polyhistor, zakladateľ Berlínskej akadémie. Matematik (diferenciálny počet). Diela: „Monadológia“, „Teodicea“.

• Teória poznania: Kriticky nadviazal na Locka: „Nič nie je v rozume, čo by predtým nebolo v zmysloch – okrem rozumu samého.“ Rozum má poznávacie schopnosti, ktoré sa nedajú vyvodiť zo skúsenosti. Rozlišuje pravdy rozumu (matematické, apriórne) a pravdy faktu (založené na skúsenosti, týkajú sa nášho sveta, nie bytia).
• Ontológia: Nespojil sa s dualizmom ani monizmom. Zastával pluralizmus – základom všetkého sú nekonečný počet jednotiek bytia, monády. Monády sú substancie samy osebe, nezávislé a navzájom sa neovplyvňujú: „Monády nemajú okná.“ Majú duchovný charakter, sú sílovými centrami a dušami na rôznych stupňoch vedomia (temné – anorganické, hmlisté – rastlinné/živočíšne, jasné – ľudské duše, „monáda monád“ – Boh). Neexistujú dve rovnaké monády. Veril v predurčenú harmóniu – každá monáda napĺňa svoj účel daný Bohom, no slobodne.
• Teodicea: Tento svet je najlepším z možných svetov, napriek zlu a utrpeniu. Zlo je tu pre zachovanie celkovej dokonalosti a harmónie.

Osvietenstvo: Svetlo rozumu

Obdobie 18. storočia, ktoré zdôrazňovalo rozum, vedu a pokrok. Cieľom bola náprava spoločenských pomerov a zdokonalenie morálky.

• Charakteristika: Rozum je zdrojom poznania a kritéria. Veda sa stáva ideálom poznania, poznanie má byť vedecky overiteľné. Filozofia sa má stať vedou. Presadzuje sa humanizmus (človek v centre). Dejiny sa chápu ako lineárny pokrok k lepšiemu. Kritika kresťanstva vedie k deizmu (Boh ako prapríčina, ktorá do sveta nezasahuje).

Osvietenstvo vo Francúzsku

Po smrti Ľudovíta XIV. sa Francúzsko inšpirovalo Anglickom, ale s radikálnejšími myšlienkami. Kľúčovú úlohu zohrali Montesquieu a Voltaire.

Voltaire (1694 – 1779)

Literárny pseudonym Francoisa-Marie Aroueta. Básnik, prozaik, historik, dramatik, satirik. Diela: „Filozofický slovník“, „Filozofické listy“.

• Filozofia: Presadzoval Lockovu empirickú filozofiu, Newtonovu mechanickú fyziku a deizmus: „Keby Boh neexistoval, bolo by ho treba vymyslieť, ale celá príroda nám hovorí, že je.“ Zdôrazňoval toleranciu a optimálnu formu vlády v parlamentarizme. Bol prvý, kto použil termín „filozofia dejín“ – dejiny treba chápať ako vnútornú súvislosť, zmysel, vývoj ľudského ducha, nie len výpočet faktov.

Charles Louis Montesquieu (1689 – 1755)

Šľachtic, právnik, sudca. Diela: „Perzské listy“, „Duch zákonov“.

• Filozofia: V „Duchu zákonov“ skúmal pôvod a vývoj štátu, práva a zákonov. Odmietal absolútizmus, presadzoval konštitučnú monarchiu. Rozpracoval teóriu trojdelenia moci na zákonodarnú, výkonnú a súdnu (prebratú od Locka). Veril, že štátne usporiadanie závisí od geografických a sociálnych podmienok (podnebie, úrodnosť, náboženstvo, mravy).

Jean-Jacques Rousseau (1712 – 1778)

Narodil sa v Ženeve, mal búrlivý život. Diela: „Rozprava o pôvode a základoch nerovnosti medzi ľuďmi“, „Emil, alebo o výchove“, „Spoločenská zmluva“.

• Filozofia: Veril, že človek je v prirodzenom stave dobrý, ale kazí ho spoločnosť a kultúra („Návrat k prírode“). Bol zástancom priamej demokracie a všeobecnej vôle. Podľa neho je súkromné vlastníctvo zdrojom nerovnosti. Vzdelávanie malo byť prirodzené, chrániť dieťa pred spoločnosťou. Sformuloval ideál občianskej spoločnosti založenej na slobode a rovnosti.

Materialisti osvietenstva (Diderot, La Mettrie, Holbach)

• Denis Diderot (1713 – 1784): Hlavný redaktor Encyklopédie (Symbol osvietenstva). Bol mechanický materialista, veril, že všetko je hmota v neustálom pohybe. Odmietal determinizmus. Pre pokrok je nutná tolerancia, osveta a demokratizácia.
• Julien Offray de La Mettrie (1709 – 1751): Dielo „Človek – stroj“. Snažil sa domyslieť Descartov reflexný oblúk. Človek je len zložitejší stroj.
• Paul-Henri Thiry d'Holbach (1723 – 1789): Dielo „Systém prírody“. Klasické dielo mechanického materializmu. Večnosť a nezničiteľnosť hmoty, jej základnou vlastnosťou je mechanický pohyb. Spoločnosť a príroda podliehajú zákonom, ktoré nepochádzajú od Boha.

Nemecká klasická filozofia (18. – 19. stor.)

Vyvrcholenie klasickej novovekej filozofie, idealistický prúd. Zameriava sa na rozum a myslenie z vývinového a historického hľadiska.

Immanuel Kant (1724 – 1804)

Pôvodne študoval teológiu, filozofiu a prírodné vedy. Žil v Königsbergu. Jeho dielo sa delí na dve obdobia.

• Predkritické obdobie: Zaoberal sa kozmogóniou (vznik slnečnej sústavy z chaosu – Kant-Laplaceova teória), kde z hmoty a jej zákonov vznikol svet.
• Kritické obdobie: Vydal diela „Kritika čistého rozumu“ (o teoretickom rozume), „Kritika praktického rozumu“ (o etike) a „Kritika súdnosti“ (o umení a kráse). Snažil sa nájsť hranice nášho poznania. Odmietal empirizmus aj racionalizmus ako jednostranné. Poznáva sa jav (fenomén), nie „vec osebe“ (noumén). Rozum nedokáže poznať Boha, dušu, svet ako celok. Človek je autonómny, riadi sa kategorickým imperatívom: „Konaj tak, aby maxima tvojej vôle mohla vždy zároveň platiť ako princíp všeobecného zákonodarstva.“

Georg Wilhelm Friedrich Hegel (1770 – 1831)

Jeden z najväčších idealistov. Žil a prednášal v Nemecku. Dielo: „Fenomenológia ducha“, „Logika“, „Základy filozofie práva“.

• Filozofia: Všetko je prejavom „svetového ducha“ (rozumu, idey, Boha). Svet sa vyvíja dialekticky (téza – antitéza – syntéza). Dejiny sú vývojom tohto ducha. Rozdelil vývoj ducha na tri štádiá:

1. Subjektívny duch: Život jednotlivca, človeka. Duch si uvedomuje seba, ale je limitovaný telesnosťou.
2. Objektívny duch: Všetko, čo presahuje jednotlivca (rodina, spoločnosť, štát, dejiny). Nastáva prechod od individuálneho k kolektívnemu mysleniu. Štát je najvyššou formou, nadradený rodine a spoločnosti.
3. Absolútny duch: Duch sa plne navráti k sebe. Prebieha v troch stupňoch: umenie, náboženstvo, filozofia. Filozofia je konečným štádiom, kde sa duch stáva čistou myšlienkou naplnenou obsahom.

• Filozofia dejín: Dejiny sú vývojom svetového ducha v čase, výlučne politické dejiny. Zmysel má len život štátu, nie jednotlivca. Jednotlivec je nástrojom svetového ducha. Veľké osobnosti sú tými, v ktorých sa stelesňuje „nutnosť doby“. „Čo je rozumné je skutočné, a čo je skutočné, je rozumné.“ Zavŕšenie dejín videl v germánskom národe, čo ovplyvnilo nemecký nacionalizmus a štúrovcov.

Poklasická filozofia 19. stor.: Kríza hodnôt a nové prúdy

Po Kanta a Hegela nastala zmena v postavení filozofie. Charakteristický je pluralizmus, rozmanité smery. Obdobie romantizmu, priemyselnej revolúcie, rozpadu tradičných hodnôt a odcudzenia človeka.

• Dva hlavné prúdy:

1. Antropologická filozofia: Orientuje sa na človeka ako individualitu, jeho existenciu, emócie, vôľu. Iracionálna.
2. Scientistická filozofia: Chápe filozofiu ako vedu, spolupracujúcu s inými vedami.

Antropologické smery: Človek v centre

Arthur Schopenhauer (1788 – 1860)

Voluntaristický iracionalizmus. Spopularizoval indickú filozofiu, bol veľkým pesimistom. Dielo: „Svet ako vôľa a predstava“.

• Filozofia: Svet je „vôľa, slepý pud“ a „predstava“. Poznávame len „vec pre nás“. Podstata človeka nie je v rozume, ale v slepej vôli k životu. Vôľa je vo všetkom, v organickom aj anorganickom svete. Láska je ilúziou, ktorou sa príroda stará o zachovanie rodu. Neexistuje pokrok, len opakovanie. Život je utrpenie. Jediné východisko je popretie vôle prostredníctvom umeleckej tvorby (hlavne hudby) alebo askézy (Budhova cesta).

Friedrich Nietzsche (1844 – 1900)

Filozofia života, voluntaristický iracionalizmus. Dielo: „Tak vravel Zarathustra“, „Genealógia morálky“.

• Filozofia: „Tento svet je len vôľa k moci – a inak nič.“ Odmietal ideálny svet, metafyziku, náboženstvo. Vôľa k moci je pre neho vôľa k životu, najvyššia hodnota. Človek sa má prekonať smerom k nadčloveku, ktorý sa vymyká tradičnej morálke. Predpovedal nihilizmus (popretie starých hodnôt). Hovoril o morálke pánov a morálke otrokov. Rozum je len služobník vôle.

Søren Kierkegaard (1813 – 1855)

Považuje sa za predchodcu existencializmu. Melancholický, jeho život poznamenalo utrpenie. Diela: „Buď – alebo“, „Choroba k smrti“.

• Filozofia: Najväčšie pravdy pochádzajú z utrpenia, keď človek naplno prežíva svoju existenciu. Filozofia sa má venovať individuálnej existencii človeka, cieľom je vymanenie sa zo stáda a stať sa jednotlivcom. Základná kategória je paradox. Človek musí voliť a niesť za to zodpovednosť. Rozlišoval tri „štádiá existencie“:

1. Estetické štádium: Človek žije pre zážitok a užívanie si života. Vedie k zúfalstvu a strate zmyslu.
2. Etické štádium: Človek preberá zodpovednosť, žije mravne, podriaďuje sa povinnostiam. Vedie ku konfliktu svedomia.
3. Náboženské štádium: „Skok viery“, rozhodnutie pre Boha. Človek tu zažíva paradox viery a individuálnu slobodu. Je to skutočná existencia.

Scientistické smery: Veda ako základ

Chápu filozofiu ako prírodnú vedu, ktorá má úzko spolupracovať s inými vedami, pristupovať exaktne a skúmať len vedecky overiteľné problémy.

Auguste Comte (1789 – 1857)

Zakladateľ pozitivizmu a sociológie. Dielo: „Kurz pozitívnej filozofie“.

• Filozofia: Odmietal metafyziku. Poznanie musí vychádzať z pozitívne daných faktov, z vedecky overiteľných javov. „Vedieť, aby sme mohli predvídať.“ Vývoj ľudského myslenia prechádza tromi štádiami:

1. Teologické štádium: Človek hľadá absolútne poznanie v náboženských dogmách (animizmus, polyteizmus, monoteizmus).
2. Metafyzické štádium: Namiesto božstiev sú za všetkým abstraktné sily (príroda, substancia).
3. Pozitívne štádium: Človek sa vzdáva hľadania prapríčin, skúma len to, čo je vedecky overiteľné. Určuje vzťahy medzi faktami a predvída javy.

• Klasifikácia vied: Matematika, astronómia, fyzika, chémia, biológia, sociológia. Psychológiu neuznával. Sociológiu považoval za zavŕšenie vied a jej metódu (sociologický prieskum) používame dodnes.

Karl Marx (1818 – 1883)

Zakladateľ marxizmu, filozof, ekonóm, sociológ. Spolu s Friedrichom Engelsom sformuloval teóriu historického materializmu. Diela: „Manifest komunistickej strany“, „Kapitál“.

• Filozofia: Východiskom je materializmus a dialektika. Svet sa vyvíja podľa dialektických zákonov. „Filozofi svet iba rôzne vykladali, ide však o to, ho zmeniť.“
• Historický materializmus: Základom spoločnosti je materiálna výroba (výrobné sily a výrobné vzťahy). Tieto tvoria ekonomickú základňu, nad ktorou sa vytvára nadstavba (politika, právo, kultúra, náboženstvo). Základňa určuje nadstavbu.
• Spoločensko-ekonomické formácie: Dejiny prechádzajú piatimi formáciami:
• prvotnopospolná
• otrokárska
• feudálna
• kapitalistická
• komunistická V každej formácii existujú dve antagonistické spoločenské triedy (napr. otrokár a otrok, kapitalista a robotník). Pokrok nastáva prostredníctvom triednych bojov a sociálnych revolúcií, ktoré vedú k zmene formácie.
• Filozofia dejín: Dejiny sú dejinami triednych bojov, ktoré smerujú k beztriednej komunistickej spoločnosti. V tejto ideálnej spoločnosti nebude súkromné vlastníctvo, rodina, peniaze ani štát. Bude to technologicky vyspelá spoločnosť, kde každý pracuje pre blaho všetkých. Predstupňom je socialistická spoločnosť. Marx ako prvý upozornil na vzťah medzi ekonomikou a spoločenským vývojom.

Filozofia 20. stor.: Pluralizmus a nové výzvy

Filozofia 20. storočia reaguje na rozčarovanie človeka z vedy, svetové vojny, totalitné režimy a ekologické problémy. Charakteristický je pluralizmus myšlienok.

• Hlavné línie: Antropologické (fenomenológia, existencializmus, filozofická antropológia, hermeneutika, pragmatizmus, novotomizmus) a scientistické (analytická filozofia, logický empirizmus, filozofia vedy, marxizmus, neomarxizmus).

Analytická filozofia: Jazyk ako kľúč k porozumeniu

Pokračovanie scientisticky orientovanej filozofie.

• Zameriava sa na logickú a lingvistickú analýzu jazyka ako dorozumievacieho prostriedku. Verí, že svet sa dá pochopiť, keď pochopíme jazyk. Snaží sa eliminovať nejasnosti a nezmyselné otázky vyplývajúce z nedostatočného pochopenia jazyka.

Existencializmus 20. stor.: Individuálna existencia

Kľúčový prúd zameraný na človeka a jeho situáciu.

• Znaky: Zameranie na jednotlivca a jeho konkrétnu situáciu, pocit úzkosti (základný prejav bytia), pocit osamelosti. Existencia je vždy len ľudská existencia, je dynamická, je bytím v čase, príbehom. Človek môže zažiť svoju existenciu len v „hraničných situáciách“ (smrť, utrpenie, vina, boj o život).

Karl Jaspers (1883 – 1969)

Nemecký psychiater a filozof, jeden z hlavných predstaviteľov existencializmu.

• Filozofia: Rozlišoval existenciu (najvnútornejšie, neuchopiteľné jadro človeka – osobnosť, spojené s transcendentálnou sférou) a bytia (objektívne, vedecky uchopiteľné). Existenciu prežívame naplno v hraničných situáciách (úzkosť, bolesť, strach zo smrti). Človek sa musí neustále rozhodovať. Ak sa človek upne na niečo objektívne, stráca slobodu. Voľba v hraničných situáciách nás spája s Bohom (transcendenciou).

Často kladené otázky o dejinách západnej filozofie

Aké sú hlavné rozdiely medzi Platónom a Aristotelom?

Platón hľadal podstatu vecí vo svete ideí, pričom poznanie založil na rozume a abstraktných pojmoch. Aristoteles naopak veril, že podstata vecí je v nich samotných a poznanie vychádza zo zmyslového vnímania, pozorovania a systematizácie prírodných procesov. Kým Platón uprednostňoval idealizmus a abstraktné koncepcie, Aristoteles bol pragmatický empirik a systematik.

Prečo sa staroveká grécka filozofia delí na predsokratovské a sokratovské obdobie?

Predsokratovské obdobie (rané) sa sústredilo hlavne na hľadanie arché (prapodstaty) sveta a prírodných procesov. Sokratovské (vrcholné) obdobie, ktoré začal Sokrates, znamenalo antropologický obrat, keď sa filozofia presunula od prírody k človeku, jeho etike, poznaniu a spoločnosti. Rozdiel je teda v primárnom predmete filozofického záujmu.

Čo je to tabula rasa a kto s touto myšlienkou prišiel?

Tabula rasa je latinský termín pre „nepopísanú dosku“ alebo „čistý list“. Túto myšlienku sformuloval John Locke, aby vysvetlil, že ľudské vedomie pri narodení neobsahuje žiadne vrodené idey, ale je prázdne a až skúsenosť (zmyslové vnemy a reflexie) do neho vrýva svoje znaky a formuje poznanie.

Čo je to „vôľa k moci“ podľa Nietzscheho?

Nietzscheho „vôľa k moci“ nie je len túžba po dominancii, ale skôr základný, život potvrdzujúci princíp. Je to vnútorná hnacia sila všetkého živého – túžba rásť, prekonávať sa, tvoriť a potvrdzovať život v plnosti. Je to pozitívna sila, ktorá vedie človeka k tvorbe nadčloveka a prekonávaniu starých, slabých hodnôt.