Podcast o Creatio ex nihilo a kreacionizmus

Kapitoly

Z čoho je urobený vesmír?

Tri príchute kreacionizmu

Prečo to trvalo tak dlho?

Grécke mýty a rané kresťanstvo

Stredovek upratuje v pojmoch

Tomáš Akvinský na scéne

Svet bez počiatku

Platónov staviteľ sveta

Aristotelov Prvý hýbateľ

Zhrnutie antiky a prechod

Stvorenie z ničoho

Akvinského argumenty

Príčina existencie vs. pohybu

Starý spor: Veda verzus viera?

Hľadanie spoločnej reči

Záhada vzniku života

Rôzne druhy kreacionizmu

Zhrnutie a záver

Přepis

Adam: Predstav si, že si skladáš LEGO. Máš krabicu plnú kociek a z nich postavíš hrad. Jednoduché, však? Ale čo ak by si ten hrad postavil... bez akýchkoľvek kociek? Z úplného nič.

Sofia: Znie to ako kúzlo, však? Ale presne o tomto sa bavili filozofi tisíce rokov. Odkiaľ sa to tu všetko vzalo? A presne táto otázka je základom teórie stvorenia.

Adam: Vitajte pri Studyfi Podcast, kde robíme zložité témy jednoduchými. Dnes sa pozrieme na to, či vesmír naozaj vznikol „ex nihilo“ – z ničoho.

Adam: Dobre, Sofia, takže keď povieme „kreacionizmus“, čo si pod tým máme presne predstaviť? Nie je to len jeden smer, však?

Sofia: Vôbec nie. Je to skôr ako zmrzlina s tromi rôznymi príchuťami. Prvá je maximalistická, alebo klasická. Hovorí, že úplne všetko, od najväčšej hviezdy po najmenší atóm, závisí od Stvoriteľa. To je taká plná, stopercentná verzia.

Adam: Chápem. A tá druhá príchuť?

Sofia: Tá je minimalistická. Tu už Stvoriteľ nezasahuje do všetkého. Podľa tejto teórie stvoril priamo len niektoré veci, napríklad ľudskú dušu. Zvyšok sa mohol vyvíjať inak.

Adam: A posledná, tretia?

Sofia: Tá je evolucionistická. Je to taký mix. Pripúšťa, že na začiatku bol nejaký božský „štuchanec“, ale potom sa už svet vyvíjal sám, autonómne, vďaka rôznym prírodným zákonom. Je to teória, ktorá sa snaží spojiť stvorenie s evolúciou.

Adam: Takže maximalistická je čisto filozofická. A tie ďalšie dve si už pomáhajú vedou, napríklad kozmológiou?

Sofia: Presne tak. Minimalistická a evolucionistická sú také semifilozofické. Vysvetľujú skôr zmeny vo svete, než úplný vznik z ničoho.

Adam: Zaujímavé je, že myšlienka „creatio ex nihilo“, teda stvorenia z ničoho, sa vo filozofii poriadne presadila až v 13. storočí. Prečo tak neskoro?

Sofia: To je skvelá otázka! Starovekí filozofi mali v hlave dve obrovské prekážky. Po prvé, zásadu „z ničoho nič nevzniká“ – ex nihilo nihil fit. Zdalo sa im to absolútne logické. Kocky na hrad predsa potrebujeme, nie?

Adam: Jasné. A tá druhá prekážka?

Sofia: Presvedčenie, že svet je večný. Pre nich svet nemal začiatok ani koniec, jednoducho tu bol vždy. Takže otázka jeho vzniku bola bezpredmetná. Bola to taká filozofická samozrejmosť.

Adam: A čo sa teda zmenilo v tom 13. storočí? Aký bol ten prelom?

Sofia: Filozofi, hlavne Tomáš Akvinský, prišli s myšlienkou, že vo veciach okolo nás nie je ich podstata a existencia to isté. Zjednodušene povedané, veci nemusia existovať. Sú náhodné.

Adam: Čiže môj stôl je stôl, to je jeho podstata, ale nemuselo by mu byť dané, aby vôbec existoval?

Sofia: Presne tak! A keďže veci sú náhodné, musia mať nejakú konečnú príčinu svojej existencie. A táto príčina musí byť mimo nich. Tým sa otvorili dvere k myšlienke Stvoriteľa, ktorý dal svetu existenciu z ničoho.

Adam: Dobre, ale predsa aj starí Gréci mali mýty o vzniku sveta. Tam nebola reč o stvorení?

Sofia: Bola, ale inak. Oni to chápali skôr ako usporiadanie. Oddelenie vody od zeme, dňa od noci... Usporiadanie už existujúceho chaosu. Používali slová ako „póiesis“, čo znamená tvorenie, nie „ktisis“, teda stvorenie.

Adam: Takže mali chaos a z neho urobili poriadok. Ale chaos už existoval.

Sofia: Presne. A podobný problém malo aj rané kresťanstvo. Hoci hovorili o sile Stvoriteľa, mnohí cirkevní otcovia si nedokázali predstaviť vznik bez nejakej prahmoty. Snažili sa spojiť Bibliu s gréckou filozofiou.

Adam: Takže verili v Boha Stvoriteľa, ale zároveň si mysleli, že tvoril z nejakej večnej hmoty, ktorá tu už bola?

Sofia: Áno, a bol to obrovský spor. Napríklad Klement Alexandrijský hovoril, že Boh tvorí svet z ničoho, ale zároveň veril v existenciu večnej hmoty. Bol v tom trochu chaos.

Adam: Kto s tým teda urobil poriadok?

Sofia: Prvý, kto jasne a bez kompromisov hlásal stvorenie z ničoho – vrátane hmoty – bol kresťanský teológ menom Tacian v 2. storočí. To bol zásadný posun. Povedal, že Boh stvoril úplne všetko, aj samotnú „hmotu“ na tvorenie.

Adam: Takže v stredoveku sa konečne dostávame k jasnejšej predstave. Čo priniesli myslitelia ako Augustín alebo Avicenna?

Sofia: Stredovek bol o spresňovaní. Svätý Augustín napríklad tvrdil, že stvorenie je dôkazom božského pôvodu sveta, no definoval ho ešte stále ako formovanie bezforemnej hmoty. Dôvodom stvorenia bola podľa neho plnosť Božej dobroty.

Adam: Takže stále tam tá hmota niekde strašila.

Sofia: Presne. Kľúčový krok urobil Peter Lombardský. Povedal, že musíme terminologicky rozlíšiť medzi „creare“ – stvoriť z ničoho – a „facere“ – urobiť niečo z už existujúcej hmoty. To bol obrovský krok k uprataniu pojmov.

Adam: A čo arabskí filozofi? Tí s tým súhlasili?

Sofia: Nie všetci. Napríklad Avicenna sa držal Aristotela a tvrdil, že svet je večný. Boh podľa neho len určuje poriadok vo svete. Stvorenie nebolo slobodným aktom, ale nutnosťou vyplývajúcou z Božej podstaty.

Adam: Ale potom prišiel niekto, kto to celé otočil, však?

Sofia: Áno, Mojžiš Maimonides. Bol prvý, kto sa pokúsil čisto filozofickými argumentmi spochybniť večnosť sveta. Povedal kľúčovú vec: čas vznikol spolu so svetom. Pred stvorením nebol žiadny čas. Tým pripravil pôdu pre Tomáša Akvinského.

Adam: A sme pri veľkom finále – Tomáš Akvinský. Ako on zdôvodnil, že svet bol stvorený z ničoho?

Sofia: Tomáš bol génius v rozlišovaní. Povedal, že musíme oddeliť dve otázky. Prvá je „kedy svet začal?“ – to je podľa neho teologická otázka, pravda viery. Druhá je „odkiaľ svet má svoju existenciu?“ – a to je filozofická otázka.

Adam: Takže z filozofického hľadiska by svet mohol byť pokojne večný, ale zároveň stvorený? To znie ako protirečenie.

Sofia: Znie, ale nie je. Tomáš to vysvetlil tak, že stvorenie nie je udalosť v čase. Je to nepretržitá metafyzická závislosť. Svet v každom okamihu svojej existencie závisí od Stvoriteľa, podobne ako svetlo závisí od žiarovky.

Adam: Aha! Takže aj keby tá žiarovka svietila večne, to svetlo by stále záviselo od nej. Svetlo nie je autonómne.

Sofia: Perfektné prirovnanie! Presne tak! Závislosť sveta na Bohu je metafyzická, nie časová. A preto argumentoval, že hmota nemohla existovať pred Bohom. Ak je Boh prvá a univerzálna príčina všetkého, musí byť aj príčinou hmoty.

Adam: Takže žiadne LEGO kocky pred staviteľom. Staviteľ si vytvoril aj samotné kocky.

Sofia: Presne tak. Stvorenie podľa Tomáša nie je zmena, ale úplné povolanie celej substancie veci do bytia. Od nebytia k bytiu. A to je jadro filozofickej teórie „creatio ex nihilo“.

Adam: Fantastické zhrnutie. Od chaosu v Grécku až po metafyzickú závislosť u Akvinského. To bol poriadny myšlienkový skok. A práve o takýchto skokoch sa budeme rozprávať aj nabudúce.

Adam: A práve táto myšlienka... no, otvára to obrovskú tému, však? Ako vôbec svet vznikol? Ako si to predstavovali prví veľkí myslitelia?

Sofia: Presne tak, Adam. A je to fascinujúce, pretože ich pohľad bol úplne iný, než na aký sme dnes zvyknutí. Pre nich bola myšlienka, že by svet niekto stvoril z úplného... no, z ničoho, dosť bizarná.

Adam: Čiže žiadny Veľký tresk, žiadny božský stvoriteľ na začiatku? Nič?

Sofia: Presne. Vezmi si napríklad Herakleita. Ten bol presvedčený, že svet, alebo ako to on nazýval Logos, jednoducho existoval odjakživa. A navždy aj bude existovať. Samozrejme, mení sa, je premenlivý ako rieka, ale nikdy nebol stvorený.

Adam: Takže žiadny začiatok, žiadny koniec. To znie... upokojujúco a zároveň trochu desivo.

Sofia: Je to tak. A potom prišiel Parmenides s myšlienkou, ktorá ovplyvnila filozofiu na tisícročia. Povedal: „ex nihilo nihil fit“. Teda, z ničoho nevzniká nič.

Adam: Z nebytia nevzniká bytie. To znie logicky. Ak niečo vzniká, musí to vzniknúť z niečoho, čo už existovalo predtým, však?

Sofia: Presne! A toto sa stalo zásadou všetkých zásad. Akékoľvek vznikanie sa odvtedy chápalo len ako zlučovanie existujúcich častíc, alebo naopak, rozklad niečoho väčšieho. Takto uvažovali napríklad atomisti.

Adam: Dobre, ale určite sa našiel niekto, kto si povedal, že v tom musí byť nejaký... vyšší zámer. Nejaký dizajnér.

Sofia: A tu prichádza na scénu Platón! On sa k myšlienke stvorenia priblížil asi najviac zo všetkých antických filozofov. Ale pozor, stále to nebolo stvorenie z ničoho.

Adam: Aha! Takže v čom bol ten háčik?

Sofia: V jeho dialógu Timaios predstavuje postavu menom Demiurg. Predstav si ho ako... božského architekta alebo remeselníka.

Adam: Vesmírny staviteľ? To sa mi páči!

Sofia: Presne! Tento Demiurg ale netvoril z prázdnoty. On našiel už existujúcu, chaotickú hmotu – takú priepasť, takmer prázdnotu – a začal ju usporadúvať. Podľa čoho? Podľa dokonalého, večného vzoru.

Adam: Takže on bol ten, kto priniesol poriadok do chaosu. Vzal existujúci materiál a dal mu formu a zmysel. Chápem.

Sofia: Presne tak. Zaviedol do filozofie postavu tvorcu, staviteľa sveta. A práve preto, keď prví kresťanskí myslitelia potrebovali filozoficky uchopiť biblickú myšlienku stvorenia, kam sa asi obrátili?

Adam: No jasné, siahli po Platónovi! To dáva zmysel.

Sofia: A potom tu máme jeho žiaka, Aristotela. Ten na to išiel zase trochu inak. Sformuloval teóriu aktu a možnosti. Podľa neho je vznikanie vlastne prechod z možnosti do skutočnosti.

Adam: Z možnosti do skutočnosti... Ako keď zo semienka, ktoré má možnosť stať sa stromom, nakoniec vyrastie skutočný strom?

Sofia: Perfektná analógia! Ale Aristoteles si položil otázku: čo uvádza veci do pohybu? Čo spôsobuje ten prechod? A dospel k záveru, že na to potrebujeme tri veci: večnú hmotu, večnú oblohu a... Nehybného hýbateľa.

Adam: Nehybný hýbateľ? Znie to ako paradox. Ako môže niečo nehybné niečím hýbať?

Sofia: Je to trochu zložitejšie. Predstav si ho ako konečný cieľ, ako niečo dokonalé, k čomu všetko smeruje. On sám sa nehýbe, ale všetko ostatné sa hýbe a mení, pretože je ním priťahované. Je to účelová príčina.

Adam: Takže je to skôr ako magnet, ktorý priťahuje veci k sebe bez toho, aby sa sám pohol. A tým, že na to poukázal, vlastne prekročil hranice tohto sveta, však?

Sofia: Presne! A to bola v antike obrovská vec. Prelomil schému, kde sa všetko vysvetľovalo len zvnútra samotného sveta. Ukázal na transcendentný faktor – na niečo vonku. A práve preto sa jeho teória štyroch príčin stala takou populárnou pre vysvetľovanie vzniku vecí.

Adam: Dobre, takže ak by sme to mali zhrnúť... Pre starovekých Grékov bol vesmír v podstate večný. Buď existoval odjakživa a len sa menil, ako u Herakleita...

Sofia: ...alebo ho nejaký božský remeselník, Platónov Demiurg, usporiadal z už existujúceho chaosu...

Adam: ...alebo ho do pohybu uvádzal Aristotelov Nehybný hýbateľ, ktorý bol konečnou príčinou všetkého diania. Mali sme tu ešte niekoho?

Sofia: Áno, stoici prišli s teóriou takzvaných „večných zárodkov“ – lógoi spermatikói. To boli akési nezničiteľné sily v hmote, ktoré všetko poháňali. Aj oni len utvrdili presvedčenie o večnosti sveta.

Adam: Kľúčové je teda to, že nikto z nich nepoznal myšlienku „creatio ex nihilo“ – stvorenie z ničoho. Pre nich to bolo nemysliteľné. Absolútny počiatok vesmíru jednoducho neexistoval.

Sofia: Presne tak. Táto myšlienka sa objavuje až oveľa, oveľa neskôr. Vlastne až v jednom diele, ktoré sa mylne pripisovalo Aristotelovi, niekedy v prvom storočí nášho letopočtu. Tam sa prvýkrát hovorí o Bohu ako o stvoriteľovi, ktorý povoláva veci do bytia z ničoho.

Adam: A to je presne ten bod, kde sa antické myslenie stretáva s novým, náboženským pohľadom. A práve na tento stret a na to, ako sa myšlienka stvorenia rozvíjala ďalej v kontexte vedy, sa pozrieme hneď po krátkej pauze.

Adam: Takže ak sme minule hovorili o filozofii prírody a jej hraniciach, teraz sa posúvame ešte o krok ďalej... do metafyziky. Mám pravdu, Sofia?

Sofia: Presne tak, Adam. A hneď na úvod tu máme fascinujúcu myšlienku od Imricha Degra. On videl akt stvorenia... teda prechod z nebytia do bytia... ako prejav najvyššej moci a dobroty Stvoriteľa.

Adam: Takže na otázku, prečo svet vlastne vznikol, neodpovedal, že to bola nejaká nutnosť?

Sofia: Vôbec nie. Podľa neho je svet svedectvom a znamením lásky a slobodnej vôle. Nevznikol, lebo musel, ale lebo bol chcený.

Adam: Dobre, to je krásna myšlienka. Ale poďme na tú slávnu formulku... „creatio ex nihilo“. Vždy mi to znelo tak trochu... magicky. Stvorenie z ničoho.

Sofia: Je to silný koncept. A aby sme ho správne pochopili, musíme sa pozrieť na dve kľúčové formulácie. Prvá je doslova „productio ex nihilo“ – teda uvedenie niečoho do bytia z ničoho.

Adam: Okej, to je tá „magická“ časť. A tá druhá?

Sofia: Tá druhá hovorí, že stvorenie je vlastne čistá závislosť existencie od svojho počiatku. Inými slovami, všetko, čo existuje, je neustále závislé na svojom Stvoriteľovi, aby vôbec bolo.

Adam: Tomáš Akvinský mal k tomu, samozrejme, čo povedať, však? Ako on argumentoval v prospech stvorenia „z ničoho“?

Sofia: Mal na to viacero skvelých argumentov. Prvý vychádzal z nemožnosti nekonečného regresu. Predstav si to takto... Keby Stvoriteľ na tvorenie potreboval nejakú už existujúcu hmotu...

Adam: ...museli by sme sa pýtať, odkiaľ sa vzala tá hmota. A potom hmota pred ňou, a tak ďalej do nekonečna, že?

Sofia: Presne! Buď by sme išli donekonečna, alebo by sme museli povedať, že prvá hmota je Boh, čo vedie k panteizmu. Takže Boh musí byť úplným počiatkom a zdrojom úplne všetkého. Aj samotnej hmoty.

Adam: To dáva zmysel. Ako domino, ktoré nepotrebuje prvé domino, lebo samo je ten prvý impulz.

Sofia: Presne taká analógia! Ďalej rozlišoval medzi individuálnou a všeobecnou príčinou. Remeselník je individuálna príčina. Potrebuje drevo, aby vyrobil stoličku.

Adam: A Stvoriteľ je tá všeobecná príčina?

Sofia: Áno. On nepotrebuje predtým existujúcu hmotu, lebo on je príčinou celého sveta, nielen jednotlivých vecí v ňom. On tvorí samotné „drevo“.

Adam: Spomína sa tam aj rozdiel medzi príčinou pohybu a príčinou existencie. To znie už dosť abstraktne.

Sofia: Je to kľúčové. Príčina existencie je podľa Tomáša oveľa zásadnejšia než príčina pohybu. Sochár, ktorý mení kus mramoru na sochu, je príčinou zmeny, pohybu. Ale nie je príčinou existencie toho mramoru.

Adam: Rozumiem. On len mení formu niečoho, čo už je.

Sofia: Presne. A preto musí existovať nejaká primárna príčina, ktorá nie je len príčinou zmeny, ale samotnej existencie. A táto prvá príčina... tá tvorí bez akejkoľvek predchádzajúcej hmoty. Privádza bytie k existencii ako také.

Adam: Takže stvorenie nie je len nejaká zmena, ako si to možno predstavoval Aristoteles s jeho „generatio“?

Sofia: To je skvelý postreh! Akvinský jasne hovorí, že „generatio“, teda rodenie alebo vznikanie, je len zmena a predpokladá existujúcu hmotu. Ale „creatio“... stvorenie... to nie je zmena. Je to úplné povolanie do existencie.

Adam: Wow. Takže to nie je len o tom, ako svet začal, ale o tom, prečo vôbec *je*. Čo nás privádza k ďalšej otázke – ak je to akt vôle a rozumu, ako presne to fungovalo?

Adam: A tým sme sa dostali k poslednej veľkej téme dnešného dielu. Od teórie Veľkého tresku je to už len na skok ku kreacionizmu.

Sofia: Presne tak, Adam. A je to téma, ktorá je často plná emócií a nedorozumení. Veľa ľudí si predstaví tvrdý stret medzi vedou a vierou.

Adam: Áno, to je ten klasický obraz. Na jednej strane vedec evolucionista, na druhej strane veriaci kreacionista, a medzi nimi neprekonateľná priepasť.

Sofia: Presne. Historicky to tak aj bolo. Na jednej strane stál „vedecký kreacionizmus“, ktorý bral Bibliu doslovne – teda Boh stvoril všetky druhy naraz, presne ako sa píše. Tam pre evolúciu nebolo absolútne žiadne miesto.

Adam: Chápem. A na druhej strane?

Sofia: Na druhej strane bol striktný materialistický evolucionizmus. Ten tvrdil, že všetko, vrátane života a človeka, vzniklo čisto evolúciou z večnej, nestvorenej hmoty. Bez akéhokoľvek božského zásahu.

Adam: Takže dva úplne nezlučiteľné svety. Jeden vylučoval druhý.

Sofia: Presne. Boli to dva vlaky idúce proti sebe na jednej koľaji. Zrážka bola nevyhnutná.

Adam: Ale spomínala si, že je to historický pohľad. Dnes je to inak?

Sofia: Áno, dnes sa už tieto dva pohľady tak striktne nevylučujú. Teda, pokiaľ obe strany trochu „zmäknú“ zo svojich extrémnych pozícií. Je to o rešpektovaní vlastných hraníc.

Adam: Čo to znamená v praxi?

Sofia: Myslím to takto... Ak sa evolucionizmus sústredí na otázky „ako“ sa svet mení a vyvíja – teda na mechanizmy zmien v už existujúcom svete – je to v poriadku.

Adam: To je predsa úloha vedy. Popisovať procesy.

Sofia: Presne. A ak sa kreacionizmus zameriava na otázku „prečo“ vôbec niečo existuje – na ten úplne prvotný existenciálny pôvod reality – tak si tieto dva prístupy nemusia protirečiť.

Adam: Takže veda hovorí „ako“ a filozofia či teológia hovorí „prečo“?

Sofia: Dá sa to tak zjednodušiť. A vďaka tomuto prístupu vznikol takzvaný teistický evolucionizmus, alebo inak evolučný kreacionizmus.

Adam: To znie ako spojenie nespojiteľného.

Sofia: Trochu, ale myšlienka je jednoduchá. Tvrdí, že evolúcia je jednoducho spôsob, akým Boh stvoril a formoval svet. Boh nestvoril všetko naraz, ale stvoril vesmír so zákonmi, ktoré umožnili evolúciu.

Adam: Dobre, to dáva zmysel pre vývoj druhov. Ale čo ten úplne prvý moment? Vznik života z neživej hmoty. To je stále obrovská záhada.

Sofia: A to je presne bod, na ktorý sa zameriava biologický kreacionizmus. Kladie kľúčovú otázku: mohol život vzniknúť čisto náhodne, len pôsobením fyzikálnych a chemických zákonov v neživej hmote?

Adam: No, veda sa o to snaží prísť, ale zatiaľ presnú odpoveď nemáme.

Sofia: A práve tu vstupuje filozofia. Zástancovia kreacionizmu argumentujú princípom proporcionality. Zjednodušene povedané, účinok nemôže byť väčší alebo kvalitatívne vyšší ako jeho príčina.

Adam: Čiže z obyčajnej hmoty nemôže vzniknúť niečo tak zložité a kvalitatívne odlišné ako život... bez nejakého vonkajšieho, vyššieho zásahu?

Sofia: Presne. Podľa nich je jediným uspokojivým vysvetlením tvorivý zásah Prvej príčiny, teda Boha, ktorý „nakopol“ proces vzniku života.

Adam: Takže nie je len jeden kreacionizmus? Sú aj rôzne verzie?

Sofia: Určite. Existuje napríklad tradičný kreacionizmus, ktorý hovorí o stvorení z ničoho a veľmi nerieši detaily. Dnes už nie je veľmi populárny v odborných kruhoch.

Adam: A nejaké modernejšie?

Sofia: Áno. Máme napríklad emergetizmus. Ten tvrdí, že Boh nedosiahol vznik života priamym zázrakom, ale že už pri stvorení hmoty ju vybavil potenciálom, schopnosťou za správnych podmienok život vytvoriť. Je to taký nepriamy zásah.

Adam: Takže Boh nastavil domino a potom ho nechal padať.

Sofia: Pekná analógia! A potom je tu ten najprijateľnejší model, evolučný kreacionizmus, o ktorom sme už hovorili.

Adam: Pripomeňme si ho.

Sofia: Ten hovorí o priamom, no zároveň imanentnom zásahu Boha. Boh tu nepôsobí zvonku, ako nejaký kúzelník, ale akoby zvnútra vesmíru, v úzkom prepojení s jeho silami a zákonmi. Je to Prvá Príčina, ktorá pôsobí skrze druhotné príčiny – teda cez samotný vyvíjajúci sa vesmír.

Adam: Takže Boh je akoby režisér filmu, nie len bábkar, ktorý ťahá za každú šnúrku zvlášť.

Sofia: To je skvelé prirovnanie! Presne tak. Tento model sa potom používa aj pri vysvetlení pôvodu človeka, kde sa rešpektuje biologická evolúcia, ale zároveň sa poukazuje na jedinečnosť a duchovný rozmer ľudskej bytosti, ktorý ju odlišuje od ostatných živočíchov.

Adam: Výborne. Takže ak by sme to mali zhrnúť, zdá sa, že ten starý, zdanlivo neriešiteľný konflikt medzi evolúciou a kreacionizmom je dnes už prekonaný.

Sofia: Presne tak. Kľúčové je, aby si ani veda, ani teológia nenárokovali odpovede na otázky, ktoré patria do tej druhej oblasti. Veda vysvetľuje „ako“ funguje svet, zatiaľ čo filozofia a teológia ponúkajú odpovede na otázky „prečo“ existuje a aký má zmysel.

Adam: A tieto dva pohľady sa môžu navzájom dopĺňať, nie si protirečiť. To je myslím veľmi dôležitý odkaz na záver. Sofia, ďakujem ti veľmi pekne za skvelé a zrozumiteľné vysvetlenia nielen tejto témy, ale všetkých, ktorým sme sa dnes venovali.

Sofia: Ja ďakujem za pozvanie, Adam. Vždy je radosť o týchto veciach hovoriť.

Adam: Verím, že aj pre našich poslucháčov. Týmto sa s vami lúčime. Dúfame, že ste sa naučili niečo nové a že vás to inšpirovalo k ďalšiemu premýšľaniu. Majte sa krásne a dopočutia pri ďalšom diele Studyfi Podcastu!