Podcast o Charles S. Peirce: Kritika Descartesa a Pragmatizmus

Kapitoly

Prekvapivý nástroj poznania

Nemilosrdná kritika Descarta

Psychológia pochybnosti a viery

Myšlienky ako znaky

Pragmatická maxima

Abdukcia – umenie tvoriť hypotézy

Všetci sa môžeme mýliť

Koniec Descartovej intuície

Myšlienka ako znak

Viera je pripravenosť konať

Viera verzus Pochybnosť

Falibilizmus alebo Umenie Mýliť Sa

Preč s Karteziánstvom!

Čo je pragmatická maxima?

Overovanie a Popper

Metodická vs. reálna pochybnosť

Myslenie ako vnútorný proces

Útok na intuíciu a jasnosť

Myslenie ako prispôsobenie

Cieľ myslenia a zhrnutie

Přepis

Viktória: …počkaj, takže pre vedu aj bežný život nie je najdôležitejšia dedukcia ani indukcia, ale nejaká abdukcia? To je neuveriteľné, o tomto som asi nikdy nepočula!

Matej: Presne tak! Je to jeden z najfascinujúcejších, a často prehliadaných, konceptov Charlesa Sandersa Peircea. A je absolútne kľúčový pre pochopenie toho, ako vlastne tvoríme nové myšlienky.

Viktória: Dobre, tak toto si myslím, že musí počuť každý. Vítam vás späť pri počúvaní Studyfi Podcast! Dnes sa s naším expertom Matejom ponoríme do sveta pragmatizmu. Takže, Matej, začnime úplne od začiatku. Kto bol tento Charles Sanders Peirce?

Matej: Výborná otázka! Charles Sanders Peirce, ktorý žil v rokoch 1839 až 1914, je považovaný za zakladateľa pragmatizmu. A celý tento filozofický smer sa, v podstate, zrodil z jedného veľkého sporu… z jeho polemiky s velikánom racionalizmu, Reném Descartom.

Viktória: Takže išiel hlavou proti múru, rovno proti Descartovi? To chce odvahu.

Matej: A poriadnu! Už koncom 60. rokov 19. storočia začal Peirce kritizovať nielen Descartovu slávnu metódu univerzálnej pochybnosti, ale celú jeho teóriu myslenia. Descartov princíp, že máme pochybovať o všetkom, dokonca označil za fikciu a sebaklam.

Viktória: Sebaklam? To je dosť silné slovo. Prečo?

Matej: Peirce na to išiel veľmi prakticky. Povedal, že napísať na papier slovo „pochybujem“ ešte neznamená skutočne pochybovať. Nemôžeme si len tak prikázať pochybovať o všetkom, o existencii sveta, o našich zmysloch... Skutočná pochybnosť je reálny, psychologický stav.

Viktória: Takže Descartes to bral ako metodický nástroj, ale Peirce hovoril o skutočnom pocite neistoty?

Matej: Presne. Pre Descarta bolo pochybovanie štartovacím bodom k nájdeniu absolútne istej pravdy. Chcel nájsť pevnú pôdu pod nohami. Peirce ale tvrdil, že taká univerzálna, umelá pochybnosť neexistuje. My vždy vychádzame z nejakých presvedčení, ktoré už máme.

Viktória: Dobre, takže ak odmietneme Descartovu metódu, aká je Peirceova alternatíva? Ako funguje myslenie podľa neho?

Matej: Tu prichádza tá psychologická pointa. Podľa Peircea je pochybnosť nepokojný a nepríjemný stav, ktorého sa prirodzene snažíme zbaviť. Naopak, viera alebo presvedčenie, je pokojný a usporiadaný stav mysle.

Viktória: Takže môj stav pred skúškou je vlastne filozofický motor pokroku! Snažím sa zbaviť tej nepríjemnej pochybnosti a dostať sa do stavu presvedčenia, že to viem.

Matej: Dokonalý príklad! Celý proces, ktorý nazýva skúmaním alebo myslením, je vlastne len toto – úsilie prejsť od dráždivej pochybnosti k uspokojivému presvedčeniu. Cieľom myslenia nie je odrážať nejakú objektívnu realitu, ale prispôsobiť sa a vyriešiť problém.

Viktória: A čo je to presvedčenie? Je to len pocit istoty?

Matej: Nielen to. A to je dôležité. Presvedčenie je pre Peircea vlastne návyk. Je to pripravenosť konať určitým spôsobom. Ak veríš, že oheň páli, tvoj návyk bude nestrkať doňho ruku. Ak dve rôzne myšlienky vedú k úplne rovnakému správaniu, potom sú to podľa Peircea vlastne tá istá myšlienka.

Viktória: Zaujímavé. Takže všetko je o návykoch a správaní. A čo samotné myšlienky a pojmy? Ako s nimi pracuje?

Matej: Tu Peirce otvára ďalšiu obrovskú tému. Stal sa jedným zo zakladateľov semiotiky, teda teórie znakov. Povedal, že všetko naše myslenie sa uskutočňuje prostredníctvom znakov. Myšlienka alebo pojem je len znak.

Viktória: Znak? Ako dopravná značka?

Matej: V podstate áno! Znak je niečo, čo zastupuje niečo iné. A sám osebe neobsahuje poznanie, pretože každý znak potrebuje interpretáciu. Musí byť vyložený pomocou ďalšieho znaku, ďalšej myšlienky.

Viktória: Znie to trochu ako nekonečný reťazec.

Matej: A presne tak to aj je! Peirce rozlišoval tri základné druhy znakov. Ikony, kde je vzťah založený na podobnosti – napríklad portrét človeka. Potom indexy, kde je priama fyzická súvislosť – dym je indexom ohňa. A nakoniec symboly, alebo arbitrárne znaky.

Viktória: To sú naše slová, však? Medzi slovom „strom“ a skutočným stromom nie je žiadna prirodzená podobnosť, len sme sa tak dohodli.

Matej: Presne tak! Je to spoločenská konvencia. A práve preto, že myslíme v týchto znakoch, ktoré si vyžadujú interpretáciu, naše poznanie nemôže byť nikdy absolútne isté a dané len nejakou intuíciou, ako si myslel Descartes.

Viktória: Dobre, ak sú myšlienky len znaky a ich cieľom je vytvoriť návyk, ako potom zistíme, čo nejaký pojem alebo myšlienka skutočne znamená? Ako si v tom urobíme jasno?

Matej: A práve si položila otázku, na ktorú odpovedá slávna Peirceova pragmatická maxima. Je to jeho recept na to, ako si vyjasniť naše idey. A je radikálne iný ako ten Descartov, ktorý hľadal „jasné a zreteľné“ idey.

Viktória: Tak sem s ním! Aký je ten recept?

Matej: Je to geniálne jednoduché. Peirce hovorí: „Zvážme, aké praktické dôsledky, ktoré si vieme predstaviť, by mohol mať objekt nášho pojmu. Naša predstava týchto dôsledkov je naším úplným pojmom tohto objektu.“

Viktória: Uhm, môžeš to preložiť do ľudskej reči?

Matej: Jasné. Povedzme, že chceme pochopiť význam slova „tvrdý“. Čo to znamená? Podľa pragmatickej maximy to znamená súhrn všetkých praktických dôsledkov. Znamená to, že tento predmet sa nepoškriabe ľahko. Že poškriabe iné, mäkšie predmety. Že keď ho hodíme o stenu, nerozbije sa. Súčet týchto praktických, overiteľných efektov je to, čo znamená „byť tvrdý“.

Viktória: Takže význam myšlienky sa vyčerpáva v jej praktických dôsledkoch? Ak nejaká myšlienka nemá žiadne praktické dôsledky, je vlastne bezvýznamná?

Matej: Presne tak! Dve idey, ktoré vedú k identickým praktickým dôsledkom, sú vlastne tou istou ideou, aj keď ich vyjadríme inými slovami. Týmto elegantne odstraňuje zbytočné metafyzické debaty.

Viktória: A tým sa asi vraciame k tej abdukcii z úvodu, však? Ako to celé súvisí s vytváraním nového poznania?

Matej: Áno, sme späť na začiatku. Ak je poznanie proces riešenia problémov a prechodu od pochybnosti k viere, potrebujeme nástroj na vytváranie nových, užitočných presvedčení. A tým nástrojom nie je len dedukcia, ktorá vyvodzuje z pravidiel, ani indukcia, ktorá zovšeobecňuje z pozorovaní.

Viktória: Ale práve abdukcia.

Matej: Presne. Abdukcia je metóda formulovania hypotéz. Je to proces, ktorým sa snažíme nájsť najlepšie možné vysvetlenie pre nejaký prekvapivý jav. Vždy, keď povieš „Aha, možno je to preto, lebo...“, robíš abdukciu.

Viktória: Ako Sherlock Holmes? Vidí stopy v blate a povie: „Páchateľ musel krívať a mať so sebou kanárika!“

Matej: Perfektné! To nie je dedukcia ani indukcia, je to kreatívny skok k najpravdepodobnejšiemu vysvetleniu na základe dostupných dát. A presne takto podľa Peircea funguje veda aj bežný život. Vytvárame hypotézy, ktoré nám umožnia vysvetliť väzby medzi poznatkami a premeniť pochybnosť na nové presvedčenie.

Viktória: Ale čo ak je tá hypotéza nesprávna? Čo ak Sherlockov páchateľ v skutočnosti nekrivkal, len sa pošmykol?

Matej: A to je posledný, kľúčový kúsok skladačky. Peirceova koncepcia falibilizmu. Je to presvedčenie o principiálnej omylnosti všetkého ľudského poznania. Nikdy si nemôžeme byť úplne istí, že sme realitu naozaj spoznali.

Viktória: Takže žiadne absolútne pravdy?

Matej: Žiadne. Naše presvedčenia sú len dočasné nástroje. Veda musí byť schopná neustále kriticky hodnotiť svoje výsledky a meniť ich, ak sú v rozpore s novou skúsenosťou. Vedec musí byť pripravený vzdať sa svojej obľúbenej teórie, ak ju fakty vyvrátia.

Viktória: To znie veľmi moderne. V tomto vlastne predbehol slávneho Karla Poppera, však?

Matej: Presne tak! Odmietol autority, večné pravdy a nemenné závery. Skutočná veda existuje len tam, kde sme pripravení neustále overovať naše výsledky a priznať si, že sme sa mohli mýliť. V tom je obrovská sila a pokora jeho myslenia.

Viktória: Páni. Takže, aby som si to zhrnula: myslenie je riešenie problému, význam je v praktických dôsledkoch a všetko, čo si myslíme, že vieme, môže byť zajtra inak. To je dosť oslobodzujúca myšlienka. Obzvlášť pri učení sa na skúšky.

Matej: Je to presne tak. A je to skvelý základ pre ďalšie filozofické smery, ktoré na pragmatizmus nadviazali.

Viktória: Takže ak sme minule hovorili o Descartovi a jeho myšlienke, že usporiadanie ideí v hlave je to isté ako usporiadanie vecí vo svete... kde do toho zapadá Charles Peirce? Súhlasil s ním?

Matej: To je skvelý nadväzujúci bod. Peirce, ako logik, v podstate prijal tú myšlienku, že poznanie je logické spájanie pojmov. Ale... a toto je veľké ale... jeho nezaujímal ten vzťah medzi ideami a vecami tam vonku.

Viktória: Počkaj, akože ho to nezaujímalo? Veď to je predsa pointa, nie? Zistiť, aký je svet?

Matej: Pre Descarta áno, ale pre Peircea nie. Zaujímalo ho len to usporiadanie ideí samotných, lebo to je to, čo tvorí obsah nášho vedomia. Preto úplne zavrhol Descartovu myšlienku bezprostredného vedenia alebo intuície.

Viktória: Prečo? Intuícia znie celkom užitočne.

Matej: Možno. Ale Peirce sa pýtal na niečo veľmi dôležité. Descartes tvrdil, že súdy sú pravdivé, ak sú jasné a zreteľné. A Peirce na to: „Fajn, René, ale ako rozoznáš ideu, ktorá *je* jasná, od tej, ktorá sa ti len *zdá* byť jasná?“

Viktória: Dobrá otázka! A čo na to Descartes?

Matej: No, Descartes to v podstate riešil intuitívne. Proste sa na tú ideu „pozrel“ a rozhodol. Peirce toto kategoricky odmietol. A prišiel s tézou, ktorá všetko mení: žiadna idea sama o sebe neobsahuje vedenie.

Viktória: Ako to? Čo teda obsahuje?

Matej: A sme pri jadre veci! Pre Peircea sa všetko myslenie uskutočňuje pomocou znakov. Myšlienka nie je hotové vedenie... myšlienka je znak!

Viktória: Znak? Ako dopravná značka?

Matej: Presne tak! A čo robí znak? Na niečo ukazuje, niečo označuje... ale čo presne, to z neho samého nevieš. Potrebuje interpretáciu. A teraz sa podrž... znak môžeš interpretovať len pomocou iného znaku. Je to nekonečný proces.

Viktória: Takže je to reťaz znakov, ktoré interpretujú ďalšie znaky? To znie trochu ako... chaos.

Matej: Znie to tak, ale vedie to k niečomu veľmi praktickému. K jeho teórii pochybovania a viery. Hovorí, že my ľudia si vo svete vytvárame zvyky konania, aby sme prežili. A tieto zvyky nazýva viera, alebo presvedčenie.

Viktória: Čiže viera nie je len nejaký pocit v hlave?

Matej: Presne! Pre Peircea viera znamená pripravenosť konať určitým spôsobom. A tu je tá pragmatická pointa: Ak máš dve úplne odlišne znejúce myšlienky, ale obe vedú k tomu istému správaniu, k tej istej akcii... potom sú to podľa neho v skutočnosti rovnaké myšlienky, len inak povedané.

Viktória: Wau. Takže na slovách až tak nezáleží, dôležité sú činy, ktoré z nich vyplývajú. To je silná myšlienka. A to nás pekne privádza k ďalšej téme...

Viktória: A presne tento bod nás privádza k ďalšiemu fascinujúcemu mysliteľovi... k Charlesovi Sandersovi Peirceovi a jeho teórii viery a pochybovania.

Matej: Presne tak. Peirce sa na to pozrel veľmi psychologicky. Podľa neho je viera... predstav si to ako taký pokojný, usporiadaný stav mysle. Si spokojná, všetko dáva zmysel, nemáš dôvod nič meniť.

Viktória: To znie dobre. Ale asi to tak neostane navždy, však?

Matej: Ani náhodou! Potom príde niečo, čo tento stav naruší. Môže to byť stret s iným názorom alebo nejaká teoretická nejasnosť... a zrazu si v stave pochybovania.

Viktória: A ten už asi taký príjemný nie je.

Matej: Vôbec nie. Opisuje ho ako nekľudný a nepríjemný stav, ktorého sa chceme čo najrýchlejšie zbaviť. Je to ako svrbenie v mozgu, ktoré musíš poškriabať. A práve to úsilie, tá snaha zbaviť sa pochybnosti a vrátiť sa k viere, to Peirce nazýva skúmaním.

Viktória: Takže skúmanie je vlastne len cesta od pochybnosti k presvedčeniu?

Matej: Áno! A to je kľúčové. Jediným cieľom myslenia a skúmania je podľa neho odstrániť pochybnosť a dosiahnuť stav kľudnej mysle, teda viery. Nehovoríme tu o náboženskej viere, ale o presvedčení ako takom.

Viktória: Dobre, takže naše presvedčenia sú vlastne pravidlá nášho jednania. Znamená to ale, že keď už nejaké presvedčenie máme, tak je nemenné?

Matej: Práve naopak. Peirce ukazuje, že mnohé filozofické systémy boli prijaté nie preto, že by vychádzali z faktov, ale preto, lebo... zneli dobre. Ich myšlienky sa zdali “prijateľné pre rozum”.

Viktória: To znie veľmi vedecky.

Matej: Presne. A preto Peirce hovorí, že všetky naše presvedčenia musíme kriticky posudzovať. A tu prichádza jeho najslávnejšia myšlienka... falibilizmus.

Viktória: Falibilizmus. To znie zložito.

Matej: Ale nie je. Je to v podstate učenie o tom, že naše poznanie nie je nikdy absolútne a že sa principiálne môžeme mýliť. Veda a ľudské vedenie sú omylné!

Viktória: Takže je v poriadku mýliť sa? To je pre mnohých študentov určite úľava!

Matej: Je to dokonca nevyhnutné! Falibilizmus je integrálnou súčasťou vedeckej metódy. Stavia sa odmietavo k autoritám a večným pravdám. Skutočná veda musí byť schopná svoje výsledky neustále revidovať.

Viktória: To je dosť radikálny odklon napríklad od Descarta, ktorý hľadal absolútnu istotu, nie?

Matej: Obrovský! Kým pre Descarta bolo vedenie pravdivé, ak bolo jasné a zreteľné, Peirce tieto pojmy považoval za zastarané. Najradšej by ich hodil na smetisko dejín filozofie.

Viktória: Páni. Takže čo je potom presvedčenie pre Peircea, ak nie jasná a zreteľná idea?

Matej: Je to niečo, čoho sme si vedomí a čo upokojuje ten nekľud z pochybovania. Vytvára v nás návyk, spôsob, akým konáme. Naše teórie sú vlastne len očakávania, ktoré sa môžu, ale aj nemusia v skúsenosti potvrdiť.

Viktória: Takže celý náš poznávací proces je vlastne nekonečný cyklus od pochybností k presvedčeniam, ktoré sú neustále testované... Wow. To je úplne iný pohľad na vedu.

Matej: Presne tak. Je to proces neustálej adaptácie, nie hľadanie finálnej, nemennej pravdy.

Viktória: Fascinujúce. A keď už hovoríme o adaptácii a testovaní myšlienok v praxi, to nás plynule posúva k ďalšiemu veľkému pragmatikovi...

Viktória: Dobre, takže sme sa bavili o Peirceovi, ale poďme na to, čím je asi najznámejší — na tú jeho pragmatickú maximu.

Matej: Presne tak. V podstate si položil otázku: ako si môžeme vyjasniť naše idey? Jeho odpoveď bola práve táto maxima.

Viktória: A čo teda hovorí? Ako dosiahneme tú najvyššiu jasnosť?

Matej: Podľa neho jedine tak, že pochopíme praktický význam myšlienky. Myslenie má viesť k úspešnému konaniu a riešeniu problémov. To je jeho cieľ.

Viktória: Aha, takže význam pojmu sú vlastne jeho praktické dôsledky? Čo sa stane, keď tú myšlienku prijmem?

Matej: Bingo! Tvoja predstava týchto dôsledkov tvorí úplný význam pojmu. Jednoducho povedané, význam idey sa vyčerpáva súhrnom všetkých jej praktických dôsledkov.

Viktória: To dáva zmysel. Myšlienky nie sú len na pozeranie.

Matej: Presne! Majú vytvárať presvedčenia, ktoré potom vedú k návykom a správaniu.

Viktória: Dobre, a aký to má teda ďalší dôsledok pre poznanie?

Matej: Ten najdôležitejší — výsledky musíme neustále overovať v praxi, v skúsenosti. Tam zistíme, či naše teórie naozaj fungujú lepšie než tie predošlé.

Viktória: Takže si vlastne nikdy nemôžeme byť úplne istí, že sme realitu spoznali definitívne?

Matej: Nikdy. A v tomto bol Peirce fascinujúci. On vlastne predbehol niektoré myšlienky slávneho Karla Poppera, najmä jeho dôraz na omylnosť vedy.

Viktória: Vážne? Tak to je skvelý mostík, pretože práve o Popperovi a jeho princípe falzifikácie sa budeme rozprávať hneď teraz.

Viktória: Takže to, čo sme si práve povedali o Descartovi, znie celkom logicky. Chcel si jednoducho upratať v myšlienkach a začať s čistým stolom.

Matej: Presne tak. Ale nie každý s jeho metódou „jarného upratovania“ súhlasil. A jedným z najväčších kritikov bol americký filozof Charles Sanders Peirce.

Viktória: Dobre, tak kde presne videl Peirce problém? Veď Descartovo metodické pochybovanie bolo len nástroj, nie?

Matej: Áno, ale Peirce sa na to pozrel úplne inak. Kým Descartes bral pochybovanie ako metodologický krok, Peirce ho vnímal psychologicky. Povedal, že reálne, ako ľudia, nemôžeme pochybovať o všetkom naraz.

Viktória: To dáva zmysel. Asi ťažko by som mohla úprimne pochybovať o gravitácii, keď skáčem z rebríka.

Matej: Presne! Peirce tvrdil, že napísať na papier „pochybujem“ ešte neznamená skutočne pochybovať. Podľa neho sa pochybnosť nedá len tak predstierať alebo umelo vyvolať.

Viktória: Ale nerozumel len zle Descartovmu zámeru? Veď Descartes nikdy netvrdil, že naozaj neverí v existenciu sveta.

Matej: To je tá pointa. Nejde o nepochopenie. Peirce jednoducho ponúka úplne inú koncepciu myslenia. Pre Descarta malo myslenie objektívny význam, malo odhaliť pravdu o svete.

Viktória: A pre Peircea?

Matej: Pre neho malo myslenie skôr vnútorný, psychologický význam. Súviselo to s našimi stavmi vedomia, s vierou, pochybnosťou... menej s tým, ako veci naozaj sú. Zaujímal ho vzťah medzi ideami, nie vzťah ideí k veciam.

Viktória: Okej, a ako tento nový pohľad na myslenie ovplyvnil zvyšok Descartovej filozofie?

Matej: No, poriadne ním otriasol. V prvom rade odmietol Descartovu intuíciu ako zdroj absolútnych právd. Podľa neho neexistuje žiadne bezprostredné, priame poznanie, ktoré by nebolo podmienené iným poznaním.

Viktória: Čiže žiadne „aha!“ momenty, ktoré sú zaručene pravdivé?

Matej: Presne tak. A s tým súvisí aj kritika tretieho bodu – kritéria jasnosti a zreteľnosti. Peirce sa pýtal, ako vlastne Descartes vie, či je nejaká idea skutočne jasná, alebo sa mu to len zdá?

Viktória: To je dobrá otázka. Nikdy to nevysvetlil?

Matej: Nie. A podľa Peircea sa to nedá riešiť len nejakým intuitívnym pocitom. Tým vlastne napadol samotný základ karteziánskeho racionalizmu.

Viktória: Páni. Takže spochybnil úplne všetko, na čom Descartes staval. To muselo spôsobiť vo filozofii poriadny rozruch.

Matej: Veru áno. Ale Peirce nielen kritizoval. On prišiel s vlastným, úplne novým smerom, ktorý dnes poznáme ako pragmatizmus. A práve na ten sa pozrieme teraz.

Viktória: A to nás krásne privádza k našej poslednej veľkej téme na dnes... myslenie a adaptácia organizmov.

Matej: Presne tak. Často sa zabúda, že myslenie sa pokladá za prispôsobovaciu činnosť organizmu. Je to jeho základná funkcia.

Viktória: Prispôsobovacia? To znie, akoby sme boli nejaké chameleóny, ktoré menia farbu.

Matej: V istom zmysle áno! Táto prispôsobovacia funkcia sa totiž kladie do priameho protikladu voči funkcii poznávacej.

Viktória: Takže moment... nejde len o to, aby sme rozumeli svetu okolo nás?

Matej: Nie výhradne. Podstata je, že myslenie slúži na regulovanie vzťahu medzi organizmom a prostredím. Je to nástroj.

Viktória: Aký je teda jeho cieľ, ak nie len poznanie?

Matej: Cieľom je vypracovať optimálne reakcie na okolie. Jednoducho povedané... pomáha nám uspokojovať naše potreby prežitia a fungovania.

Viktória: Super. Takže aby sme to zhrnuli... dnes sme toho prebrali naozaj dosť, no kľúčový odkaz je, že myslenie nie je pasívne, ale aktívny nástroj adaptácie.

Matej: Presne tak, Viki. Dobre zhrnuté.

Viktória: Matej, opäť raz ti veľmi pekne ďakujem za skvelé vysvetlenia. A vám, milí poslucháči, ďakujeme za pozornosť pri dnešnej epizóde Studyfi Podcastu.

Matej: Majte sa pekne a dopočutia!