Podcast o Birminghamská a Frankfurtská škola

Kapitoly

Prekvapivý začiatok

Kto za tým stál?

Frankfurtská škola

Kultúrny priemysel

Pasívne publikum a falošné potreby

Zhrnutie a kritika

Přepis

Filip: ...počkaj, takže celé kultúrne štúdiá, ktoré dnes ovplyvňujú toľko oblastí, vlastne začali na jednej jedinej univerzite v Anglicku? To je neuveriteľné!

Sofia: Presne tak! Všetko to odštartovala jedna fascinujúca skupina mysliteľov v Birminghame.

Filip: Dobre, toto si musíme rozobrať. Pre všetkých, ktorí sa práve pripojili, počúvate Studyfi Podcast. Dnes sa ponárame do Birminghamskej školy.

Sofia: Tak poďme na to. Oficiálny názov bol Centrum pre súčasné kultúrne štúdiá a vzniklo v roku 1964. Založil ho Richard Hoggart.

Filip: Ale často sa spomína hlavne meno Stuart Hall, však?

Sofia: Áno, a to je kľúčové. Hall prevzal vedenie neskôr a práve on udal ten najdôležitejší smer. V podstate tomu dal tú správnu šťavu.

Filip: Takže on bol ten hlavný kuchár? Z akých ingrediencií teda „varili“?

Sofia: Predstav si to ako taký intelektuálny mix. Čerpali z marxizmu, sociológie, literárnej kritiky, semiotiky aj etnografie.

Filip: Znie to ako recept na poriadne zložitý koláč.

Sofia: To áno! Ale patrili k prúdu kritického výskumu, čiže pokračovali v tradícii Frankfurtskej školy, len s väčším dôrazom na bežné kultúrne praktiky.

Filip: Super, takže máme základy. Čo presne to ale znamenalo v praxi?

Filip: Dobre, takže od behaviorálneho prístupu, ktorý vidí diváka skoro ako laboratórnu myš, sa teraz presuňme k niečomu úplne inému.

Sofia: Presne tak. Vstupujeme na pôdu kritického výskumu médií. Ten sa začal rozvíjať hlavne v Európe od 40. rokov minulého storočia.

Filip: A čo je na ňom také „kritické“?

Sofia: Namiesto izolovaného jedinca vidí človeka ako člena sociálnej skupiny – triedy, rasy či národa. A pýta sa, ako médiá udržujú mocenské štruktúry a ovplyvňujú naše vedomie. Nie je to len o tom, *čo* médiá robia, ale *prečo* to robia.

Filip: To znie... dosť hlboko. Kto s tým prišiel?

Sofia: Kľúčovou bola takzvaná Frankfurtská škola. Boli to teoretici, ktorí sa snažili pochopiť modernú kapitalistickú spoločnosť. Ich líder, Max Horkheimer, zaviedol pojem „kritická teória“.

Filip: Kritická teória. Takže ich cieľom nebolo len veci popisovať?

Sofia: Vôbec nie! Cieľom bolo spoločnosť meniť. Položili si zásadnú otázku: prečo ľudia prestali uvažovať o revolúcii a zmene systému?

Filip: A odpoveď našli v médiách?

Sofia: Áno! Ich odpoveďou bol „kultúrny priemysel“. Teda masová kultúra, ktorá nás má zabaviť, ale zároveň urobiť pasívnymi konzumentmi.

Filip: Čiže namiesto revolúcie dostaneme ďalší diel reality show?

Sofia: V podstate áno! A práve tento priemysel a jeho mechanizmy si rozoberieme podrobnejšie.

Filip: Takže to bol administratívny výskum... ale existoval aj úplne opačný pohľad, však? Menej o číslach a viac o... kritike.

Sofia: Presne tak! A tu na scénu prichádza Frankfurtská škola. Konkrétne s pojmom, ktorý definoval kritiku médií na desaťročia – kultúrny priemysel.

Filip: Kultúrny priemysel... to znie ako oxymoron. Kultúra a priemysel?

Sofia: Podľa autorov ako Adorno a Horkheimer to oxymoron nie je. Tvrdili, že masová kultúra je produkt. Vyrába sa ako auto na páse – štandardizovane, efektívne a s jediným cieľom: zarobiť.

Filip: Takže žiadne autentické umenie, len tovar na predaj? Ako kultúrny fast food?

Sofia: To je skvelé prirovnanie! Presne tak. Cieľom nie je povzniesť ducha, ale zabaviť, rozptýliť a odviesť pozornosť od skutočných problémov.

Filip: A aký to má dopad na nás, na publikum?

Sofia: Obrovský. Podľa nich sa z nás stávajú pasívni konzumenti. Prijímame hotové významy, nekladieme otázky. Komunikácia je jednosmerná, naša spätná väzba nikoho nezaujíma.

Filip: Takže len sedíme a pozeráme... to znie dosť pesimisticky.

Sofia: Je to tak. Herbert Marcuse to nazval vytváraním „falošných potrieb“. Systém nás manipuluje, aby sme túžili po veciach, ktoré vlastne nepotrebujeme. Potláča to naše skutočné potreby, ako sú sloboda alebo tvorivosť.

Filip: A čo stráca samotné umenie? Počul som o nejakej „aure“.

Sofia: Áno, to je myšlienka Waltera Benjamina. Hovoril, že originálne umelecké dielo má jedinečnú auru. Ale masová reprodukcia v médiách... túto auru ničí. Zostane len kópia bez duše.

Filip: Dobre, ale... naozaj je to také zlé? Nie je tento pohľad až príliš negatívny?

Sofia: A to je presne hlavná kritika Frankfurtskej školy. Mnohí jej vyčítajú obrovský pesimizmus. Vôbec neberie do úvahy, že publikum môže byť aktívne, že si môže obsah vykladať po svojom.

Filip: Takže nás nepovažujú za úplných hlupákov, ktorí všetkému uveria. To je úľava.

Sofia: Presne. Dnešný pohľad je omnoho komplexnejší. Ale ich kritika bola kľúčová, lebo otvorila debatu o moci médií a komercializácii kultúry.

Filip: Super. Takže aby sme si to zhrnuli... Frankfurtská škola videla masovú kultúru ako priemysel, ktorý z nás robí pasívnych konzumentov a predáva nám veci, ktoré nepotrebujeme.

Sofia: Vystihol si to dokonale. Bol to pohľad, ktorý formoval kritické myslenie o médiách na dlhé roky. A tým sme vlastne na konci našej dnešnej epizódy.

Filip: Veru tak. Prešli sme si históriou, teóriami a aj kritikou médií. Ďakujeme, že ste nás počúvali. Sofia, ďakujem ti za skvelé postrehy.

Sofia: Ja ďakujem za pozvanie. A vám, milí poslucháči, prajem úspešné štúdium. Majte sa pekne!