Podcast o Bachov absolutizmus a Slovensko

Kapitoly

Éra protikladov

Kto bol Alexander Bach?

Slobodní, ale bez pôdy

Cirkev a národné prebudenie

Koniec Bachovej éry

Jazykový chaos

Tlak z každej strany

Historická dohoda

Obraz národa

Jazyk ako stredobod

Nečakané druhy slovníkov

Zoznamy namiesto definícií

Přepis

Filip: Takže na jednej strane tu máme telegrafy, nové továrne, kvalitnejšie koľajnice... a na druhej strane totálny politický útlak a germanizáciu. To je neuveriteľný paradox!

Lucia: Presne tak! Je to obdobie obrovských protikladov. A presne o ňom sa dnes budeme rozprávať. Počúvate Studyfi Podcast a našou témou je Bachov absolutizmus.

Filip: Dobre, poďme na to. Takže revolúcia 1848/49 sa skončila a... čo sa dialo potom? Zavládla všeobecná radosť a sloboda?

Lucia: No, to určite nie. Viedeň si po potlačení revolúcie povedala, že je čas urobiť poriadok. A to poriadne nekompromisne. So svojimi odporcami tvrdo zúčtovala.

Filip: Čo to znamená? Odsúdenia, tresty?

Lucia: Áno, a mnohí museli emigrovať. Ale tu je ten háčik – do nemilosti padli aj tí, ktorí Viedni pomáhali. Vrátane našich štúrovcov.

Filip: Počkať, takže oni bojovali na strane cisára proti Maďarom a nakoniec im to vôbec nepomohlo?

Lucia: Vôbec. V roku 1851 panovník František Jozef I. zrušil ústavu a nastolil tvrdý absolutizmus. A jeho hlavnou tvárou sa stal minister vnútra, Alexander Bach.

Filip: Alexander Bach. To meno sa v dejepise spomína stále, väčšinou v negatívnom zmysle. Kto to vlastne bol?

Lucia: To je na ňom to najzaujímavejšie. Pred revolúciou bol v podstate liberál, odporca starého metternichovského režimu. Počas revolúcie sa tiež prejavoval dosť liberálne.

Filip: A potom? Čo sa stalo, že tak otočil?

Lucia: Získal moc. Po revolúcii sa jeho politika začala až nebezpečne podobať práve na Metternicha, proti ktorému predtým bojoval. Založil to na prísnom policajnom a byrokratickom systéme.

Filip: Takže sledovanie, cenzúra, byrokracia... A samozrejme, germanizácia.

Lucia: Presne. Úradným jazykom sa stala nemčina. Bol to systém, ktorý mal všetko a všetkých kontrolovať. Žiadna národná sloboda, žiadna politická diskusia.

Filip: Znie to dosť bezútešne. A čo bežní ľudia? Napríklad roľníci, ktorým sľubovali zrušenie poddanstva?

Lucia: Tak to je ďalšia komplikovaná kapitola. Formálne bolo poddanstvo zrušené, ale realita bola... iná.

Filip: Ako iná? Veď zrušenie poddanstva znie ako obrovské víťazstvo.

Lucia: Na papieri áno. Ale päť rokov po revolúcii bol prijatý takzvaný urbársky patent. A ten v podstate zvýhodňoval šľachtu, teda zemanov.

Filip: V akom zmysle?

Lucia: Roľníci sa stali vlastníkmi iba tej pôdy, ktorá bola zapísaná v starom tereziánskom urbári. Ak chceli viac, museli si ju od zemana kúpiť.

Filip: Čo väčšina z nich asi nemohla. A ak aj áno, tak sa zadlžili, však?

Lucia: Presne. A kým pôdu splácali, museli ďalej odvádzať naturálne dávky alebo dokonca pracovať na panskom – čiže robotovať. Navyše, zvyčajne získali tú horšiu, menej kvalitnú pôdu.

Filip: Takže si to zhrňme. Si voľný, ale nemáš poriadnu pôdu. Ak ju chceš, musíš si ju kúpiť od svojho bývalého pána, ktorému ju potom splácaš prácou. To neznie ako veľká výhra.

Lucia: Pre mnohých to bola len zmena formy závislosti. A najhoršie na tom boli takzvaní želiari, ktorí sa bez súhlasu zemana zo závislosti nedostali prakticky vôbec.

Filip: Dobre, takže politicky tma, ekonomicky zložité. Dialo sa v tomto období aj niečo pozitívne? Nejaké náznaky národného života?

Lucia: Náznaky áno, aj keď veľmi opatrné. V druhej polovici 50. rokov začal absolutizmus pomaly slabnúť a v slovenskom prostredí opäť ožila myšlienka založiť Maticu slovenskú.

Filip: A za tým stáli známe mená, však?

Lucia: Áno, najmä Štefan Moyses, Karol Kuzmány a Daniel Lichard. Ale zaujímavé veci sa diali aj v cirkevnej oblasti.

Filip: Povieš nám viac?

Lucia: Určite. V roku 1855 cisár uzavrel s pápežom konkordát, teda dohodu. Katolícka cirkev získala späť svoju autonómiu, už nebola tak podriadená štátu.

Filip: A čo protestanti? Evanjelici boli pre slovenský národný život kľúčoví.

Lucia: Presne tak. V roku 1859 cisár vydal takzvaný Protestantský patent. Ten mal reformovať cirkevnú organizáciu a posilniť demokraciu v cirkvi.

Filip: Čo to znamenalo v praxi?

Lucia: Že jednotlivé cirkevné zbory by mali väčší vplyv na voľbu kňazov a cirkevných predstaviteľov. To by obmedzilo moc maďarskej šľachty, ktorá svoje postavenie zneužívala na maďarizáciu. Pre slovenských evanjelikov, ktorí mali v Uhorsku početnú prevahu, by to bola obrovská pomoc.

Filip: Znie to ako skvelý plán. Vyšlo to?

Lucia: Nevyšlo. Maďarská šľachta sa proti patentu ostro ohradila. Začali sa takzvané patentálne boje a cisár nakoniec ustúpil. Ale aj tak to malo jeden pozitívny efekt – aktivizovalo to slovenských evanjelikov a ukázalo, že národné ciele sú stále živé.

Filip: Takže režim postupne slabol. Čo bol ten posledný klinec do rakvy Bachovho absolutizmu?

Lucia: Kombinácia vnútorných problémov a zahraničnej politiky. Habsburská monarchia sa snažila posilniť svoj vplyv na Balkáne, čím sa dostala do konfliktu s Ruskom – tým istým Ruskom, ktoré jej v roku 1849 pomohlo poraziť maďarskú revolúciu.

Filip: To je dosť nevďačné.

Lucia: Taká bola vtedy politika. A potom prišla porážka rakúskych vojsk v severnom Taliansku. Ríša stratila časť územia a cisár si uvedomil, že takto to ďalej nejde.

Filip: A musel niekoho obetovať.

Lucia: Presne tak. Tým obetným baránkom bol Alexander Bach. Panovník ho odvolal a tým sa éra bachovského absolutizmu skončila.

Filip: Aký je teda hlavný odkaz tohto obdobia? Že aj v tých najtemnejších časoch sa nájdu ľudia, ktorí sa snažia udržať národnú myšlienku pri živote?

Lucia: Určite. Skvelo to vystihuje aj list Ľudovíta Štúra z roku 1851, kde píše: „Nemci nám po víťaznom boji sľúbili rovnoprávnosť národnú. Maďari sú zbití, ale rovnoprávnosť vyšla na posmech.“ Je v tom cítiť obrovské sklamanie, ale aj nezlomnosť.

Filip: Fantastické zhrnutie. Je to pripomienka, že nič nie je čiernobiele. Dokonca ani pokrok a útlak sa navzájom nevylučujú. A presne o tom sa budeme rozprávať aj v našej ďalšej téme.

Filip: Takže revolúcia je za nami, zbrane utíchli... ale čo bolo ďalej? Predpokladám, že to nebol úplne šťastný koniec ako v rozprávke.

Lucia: To teda ani zďaleka. Vlastne, pre slovenské národné hnutie nastali dosť krušné časy. Vláda vo Viedni nemala najmenší záujem podporovať nejaké slovenské snahy.

Filip: Čiže všetka tá snaha z revolúcie... vyšla nazmar?

Lucia: Nie tak celkom, ale hlavných vodcov – Štúra, Hurbana a Hodžu – v podstate odstavili. Postavili ich mimo spoločenského diania. A aby toho nebolo málo, Viedeň si našla nového „hlavného dôverníka“ pre slovenské veci.

Filip: A to bol kto?

Lucia: Ján Kollár.

Filip: Ten Ján Kollár? To je dosť prekvapivé meno v tomto kontexte.

Lucia: Presne tak. A s Kollárom prišiel aj obrovský tlak na jazyk. Štúrovčina sa ocitla v ohrození.

Filip: Ako to, že v ohrození? Veď už bola prijatá, nie?

Lucia: Bola, ale Viedeň s Kollárom začali presadzovať takzvanú „staroslovenčinu“. Čo bola v podstate slovakizovaná biblická čeština.

Filip: Počkaj, takže tu máme bernolákovčinu, štúrovčinu a teraz ešte aj slovakizovanú češtinu? Kto sa v tom mal vyznať?

Lucia: Presne! Bol to totálny chaos. Predstav si, že úradné nariadenia a dokonca aj noviny, ktoré podporovala vláda – Slovenské noviny – vychádzali v tejto slovakizovanej češtine.

Filip: A katolíci stále používali bernolákovčinu, však?

Lucia: Áno, hlavne v náboženskej literatúre. Takže sen štúrovcov o zjednotení národa cez spoločný jazyk sa začal rúcať. Každý hovoril a písal niečím iným. Znelo to ako zlý vtip.

Filip: Zdá sa, že Slováci boli vtedy pod tlakom z viacerých strán naraz.

Lucia: To je slabé slovo. Na jednej strane tu boli maďarské úrady, ktoré samozrejme presadzovali maďarčinu. To neprestalo.

Filip: A tá druhá strana?

Lucia: Prekvapivo, niektorí českí politici. Osobnosti ako Karel Havlíček Borovský či František Palacký podporovali tú slovakizovanú češtinu.

Filip: Prečo? Aký mali na to dôvod?

Lucia: Dúfali, že to posilní myšlienku jednotného „československého kmeňa“. Mysleli si, že spolu budú Česi, Moravania a Slováci ľahšie čeliť germanizácii a maďarizácii.

Filip: Chápem. Z ich pohľadu to dávalo zmysel, ale pre svojbytnosť slovenčiny to bola ďalšia hrozba.

Lucia: Presne tak. Takže si to zhrňme: maďarizácia, Kollárov tlak, česká predstava o jednote... Slovenskí národovci to mali naozaj ťažké.

Filip: Takže ako sa z tohto chaosu dostali von? Muselo prísť nejaké riešenie.

Lucia: A tu prichádza kľúčový moment. V októbri 1851 sa v Bratislave konala jedna veľmi dôležitá porada.

Filip: O čo išlo?

Lucia: Po prvýkrát sa za jeden stôl posadili najdôležitejší predstavitelia katolíkov aj evanjelikov. Za evanjelikov tam bol Štúr, Hurban a Hodža. Za katolíkov zasa Andrej Radlinský či Ján Palárik.

Filip: Wow, takže staré spory išli bokom?

Lucia: Presne! Uvedomili si, že národná jednota je dôležitejšia ako náboženské či jazykové nezhody. A výsledok? Dohodli sa!

Filip: A na čom konkrétne?

Lucia: Dohodli sa, že základom spisovného jazyka bude štúrovčina, ale s určitými úpravami. Išlo o takzvanú hodžovsko-hattalovskú reformu, ktorá zaviedla etymologický pravopis. Bol to historický kompromis.

Filip: Kľúčový moment prežitia. Takže aj keď politická situácia bola zlá, aspoň v tej najdôležitejšej veci – v jazyku – sa konečne zjednotili.

Lucia: Áno. Bol to obrovský krok vpred. Ukázalo sa, že aj po prehratej revolúcii sa boj za národ nevzdáva. Len sa presunul na iné bojisko... na to kultúrne a jazykové.

Filip: Fantastické. Tento moment jednoty bol teda základom pre všetko, čo nasledovalo. A práve na to, čo nasledovalo, sa pozrieme hneď teraz, konkrétne na obdobie Bachovho absolutizmu.

Filip: ...a presne tento pocit akejsi húževnatosti vidíme aj v starších textoch. Narazil som na jeden popis, ktorý je dosť drsný. Pripravená?

Lucia: Vždy! Sem s tým.

Filip: „Toto je národ vycivený, pod zemou... k tomu treba kapustná polievka... a ak má za čo, vypije.“ Znie to dosť depresívne, však?

Lucia: Znie, ale je v tom aj čosi viac. Predstav si to takto: aj v tých najťažších podmienkach, kde je len „mokrý vzduch“, sa ľudia stále stretávali. Práve pri tej kapustnici alebo poháriku.

Filip: Čiže spoločenský život si vždy našiel cestu. Aj keby to bolo len v malej, zadymenej izbe.

Lucia: Presne tak! Nebolo to o luxuse, ale o spolupatričnosti. To je ten kľúčový bod.

Filip: A táto spolupatričnosť sa silno viazala aj na jazyk. Ján Palárik to vystihol, aj keď trochu krkolomne.

Lucia: Áno, jeho veta je taký malý jazykový hlavolam. V podstate hovorí: „My nechceme nič trhať, ale chceme ukázať, že slovenčina je živá a že je dôležité byť Slovákom.“

Filip: Takže jazyk nebol len nástroj, ale priamo definícia toho, kým sú.

Lucia: Exactne. Bol to ich „slovník“ identity. Neukázať svoju slovenčinu znamenalo neukázať, že vôbec žiješ ako Slovák.

Filip: Fascinujúce. A toto prepojenie jazyka a spoločnosti sa určite prejavuje aj dnes. Čo nás privádza k moderným komunitám...

Filip: Tak, a presúvame sa k našej poslednej téme. Lexikografia nie sú len obrovské, ťažké slovníky, však?

Lucia: Presne tak! Ľudia si predstavia definície, ale je v tom oveľa viac. Zamyslel si sa niekedy nad almanachom?

Filip: Almanach? Ako ten záhradkársky? Čo to má spoločné so slovníkmi?

Lucia: Vlastne dosť veľa! Je to druh lexikografického diela. Ale kľúčové je, že nedefinuje slová. Iba ich vymenúva.

Filip: Čiže len zoznam slov? Aký to má zmysel?

Lucia: Predstav si to takto... Almanach môže vymenovať všetkých dôležitých predstaviteľov z určitého historického obdobia. Alebo kľúčové prvky nejakého odboru.

Filip: Aha! Takže je to skôr sprievodca 'kto je kto' alebo 'čo je čo'. Nie 'čo to znamená'.

Lucia: Presne! Ukazuje šírku témy prostredníctvom jej kľúčových prvkov alebo postáv.

Filip: To je fascinujúce. Takže od gramatických zvláštností až po almanachy... dnes sme toho prebrali naozaj veľa.

Lucia: To teda áno. Hlavné je si zapamätať, že jazyk je živý systém s mnohými skrytými zákutiami.

Filip: Lepšie by som to nepovedal. Lucia, obrovská vďaka za tvoje vedomosti. A ďakujeme všetkým za počúvanie Studyfi Podcastu. Uvidíme sa nabudúce!