Podcast o Arteterapie pri duševných poruchách

Kapitoly

Mýtus o arteterapii

Schizofrénia a strata spojenia s telom

Farby proti depresii a chaosu

Keď slová nestačia: Trauma a PTSD

Zhrnutie a prechod

Zánik neurózy

Úvod do arteterapie

Veda za umením

Zhrnutie a rozlúčka

Přepis

Šimon: Väčšina ľudí si myslí, že arteterapia je len také... milé hobby. Že si v nemocnici kreslíte kvietky, aby ste sa nenudili a trochu zrelaxovali.

Barbora: Presne tak. Je to bežná predstava, ale je úplne mylná. V skutočnosti je arteterapia silný terapeutický nástroj, ktorý dokáže pomôcť ľuďom so schizofréniou dať na papier svoje bludy, aby im lepšie porozumeli, alebo pomôcť niekomu s traumou spracovať zážitky, o ktorých nedokáže ani hovoriť.

Šimon: Wow, takže to nie je len o kreslení pekných obrázkov. To úplne mení pohľad na vec. Vitajte, toto je Studyfi Podcast.

Barbora: A dnes sa ponoríme do fascinujúceho sveta, kde umenie lieči aj tie najhlbšie rany duše.

Šimon: Dobre, Barbora, začnime hneď tou schizofréniou. Spomenula si, že lieky často riešia len časť problému, tie takzvané pozitívne symptómy, ako sú halucinácie.

Barbora: Presne tak, Šimon. Farmakoterapia je obrovský pokrok, ale mnohí pacienti stále bojujú s negatívnymi symptómami. To je napríklad strata motivácie, neschopnosť cítiť radosť, čo voláme anhedónia, alebo celkový kognitívny deficit. A práve tu vstupuje do hry arteterapia.

Šimon: Ako presne to funguje? Ak má niekto v hlave chaos a dezorganizované myšlienky, ako mu pomôže ceruzka a papier?

Barbora: Je to skvelá otázka! Arteterapia poskytuje bezpečný priestor, kde môže pacient tieto myšlienky a bludy doslova externalizovať. To znamená, že ich dostane z hlavy von na papier.

Šimon: Čiže to, čo je vo vnútri desivé a neuchopiteľné, sa zrazu stane niečím... vonkajším? Niečím, na čo sa dá pozrieť?

Barbora: Presne! Zrazu to nie je len pocit, ale konkrétny obraz. Tá kresba sa stáva akýmsi symbolickým mostom medzi pacientom a terapeutom. Nemusia o tom hovoriť priamo, môžu hovoriť o tom obraze. To znižuje úzkosť.

Šimon: To dáva zmysel. Je jednoduchšie hovoriť 'táto tmavá škvrna v rohu ma desí' než 'desí ma môj vlastný blud'.

Barbora: Áno. A výskumy to potvrdzujú. Skupinová arteterapia napríklad preukázateľne znižuje sociálnu izoláciu a zlepšuje sebadôveru u ľudí so schizofréniou. Jeden 12-týždňový program ukázal výrazný pokles stresu a zlepšenie nálady u pacientov.

Šimon: To je super. Ale počul som, že pri schizofrénii nejde len o myšlienky, ale aj o telo. Čo s tým?

Barbora: To je ďalší kľúčový bod. Schizofrénia sa často opisuje ako porucha „ja“ alebo „self-disorder“. Pacienti zažívajú fenomén zvaný „disembodiment“.

Šimon: Dis-em-bo-di-ment. To znie ako niečo zo sci-fi filmu.

Barbora: Trochu áno, ale je to veľmi reálny a nepríjemný pocit. V podstate ide o odcudzenie sa od vlastného tela. Človek má pocit, akoby mu jeho telo nepatrilo, akoby ho len nejako ovládal na diaľku.

Šimon: To musí byť strašné. Ako sa dá s niečím takým pracovať?

Barbora: Tu prichádza na rad tanečno-pohybová terapia, skrátene DMT. Jej cieľom je práve obnoviť toto stratené spojenie medzi mysľou a telom. Pomáha pacientom znovu cítiť svoje telo, uzemniť sa v ňom.

Šimon: Takže nejde o to, naučiť sa tancovať valčík, ale skôr o vnímanie pohybu?

Barbora: Presne. A metaanalýzy ukazujú, že to naozaj funguje. DMT výrazne znižuje negatívne symptómy, ako je napríklad oploštený afekt – to je, keď človek neprejavuje takmer žiadne emócie. Zlepšuje to vitalitu a celkovú energiu.

Šimon: A je v tom nejaký rozdiel napríklad medzi mužmi a ženami?

Barbora: Zaujímavé, že sa pýtaš. Áno, ukázalo sa, že tieto pozitívne účinky sú výraznejšie u žien ako u mužov. Dôvody ešte úplne nepoznáme, ale môže to súvisieť so sociokultúrnymi faktormi alebo s odlišným prežívaním telesnosti.

Šimon: Poďme sa teraz pozrieť na afektívne poruchy, teda hlavne depresiu a bipolárnu poruchu. Depresia je, žiaľ, obrovský problém, mnohí ju nazývajú epidémiou 21. storočia.

Barbora: To je pravda. Je to jedna z najčastejších príčin invalidity na svete. A hoci máme antidepresíva, veľa ľudí ich buď prestane brať, alebo im úplne nezaberajú. Preto je nesmierne dôležité hľadať doplnkové, nefarmakologické spôsoby liečby.

Šimon: A umenie je jedným z nich. Ako môže maľovanie pomôcť niekomu, kto má problém ráno vstať z postele?

Barbora: Umelecká tvorba umožňuje pacientom vyjadriť pocity ako strach a smútok spôsobom, ktorý je sociálne a kultúrne prijateľný. Pomocou projekcie prenesú svoje vnútorné prežívanie do diela. Je to bezpečná forma ventilácie.

Šimon: Čiže opäť, dostanú to zo seba von. Namiesto toho, aby ich ten smútok dusil vo vnútri, dajú ho na plátno.

Barbora: Presne. A tým sa výrazne znižuje intenzita depresívnych symptómov. Štúdie potvrdzujú, že arteterapia zlepšuje emočnú reguláciu a podporuje cieľavedomé správanie. Už len to, že sa človek rozhodne niečo vytvoriť a dokončí to, je obrovský krok.

Šimon: A čo tanečná terapia? Funguje aj pri depresii?

Barbora: Rozhodne. Metaanalýzy účinnosti tanečnej a pohybovej terapie ukázali stredné až veľké účinky pri znižovaní úrovne depresie a úzkosti. Pohyb aktivuje telo, uvoľňuje endorfíny a pomáha prerušiť ten začarovaný kruh nečinnosti a negatívnych myšlienok.

Šimon: Dobre, to bola depresia. Ale čo bipolárna porucha? Tá je charakteristická striedaním depresií s mániami. Predpokladám, že v manickej fáze asi pacient nepotrebuje viac energie.

Barbora: To rozhodne nie! V manickej alebo zmiešanej fáze je tam obrovské emočné napätie, extrémne zrýchlené psychomotorické tempo a odbúranie zábran. Človek je ako natlakovaný hrniec.

Šimon: A arteterapia má byť v tomto prípade pokrievka, ktorá to udrží?

Barbora: Skôr ventil, ktorý bezpečne upustí paru. Pomáha kontrolovať to emočné napätie, čím znižuje agresívne a deštruktívne impulzy. Cieľom je predísť totálnemu kolapsu.

Šimon: Takže tu sa asi nepoužíva voľná maľba na obrovské plátno, však?

Barbora: Určite nie. To by mohlo ten chaos ešte zväčšiť. Naopak, používame veľmi konkrétne, štruktúrované výtvarné techniky. Skvelým príkladom je kresba mandál.

Šimon: Mandaly? Tie kruhové obrazce?

Barbora: Áno. Kreslenie mandál, vyfarbovanie vopred daných štruktúr... to všetko funguje ako nástroj na upokojenie a uzemnenie, teda „grounding“. Pomáha to sústrediť tú roztržitú pozornosť pacienta a vniesť do jeho prežívania poriadok a štruktúru.

Šimon: Posledná veľká oblasť, ktorú si chcem dnes prebrať, sú poruchy spojené so stresom a traumou, najmä posttraumatická stresová porucha, čiže PTSD.

Barbora: Toto je oblasť, kde sú kreatívne terapie obzvlášť, a poviem to priamo, nenahraditeľné. Vyžaduje to totiž mimoriadne špecifický prístup.

Šimon: Prečo? V čom je trauma iná?

Barbora: Kľúčové je pochopiť, ako mozog ukladá traumatické spomienky. Na rozdiel od bežných spomienok, tie traumatické často nie sú kódované slovne, ale vizuálne a senzoricky. Ako obrazy, zvuky, pachy, telesné pocity.

Šimon: Aha, čiže to nie je príbeh, ktorý si môžem prerozprávať, ale skôr záblesk obrazu alebo pocit hrôzy.

Barbora: Presne. A teraz to najdôležitejšie: neurobiologické výskumy ukázali, že keď sa človeku pripomenie trauma, oblasti mozgu zodpovedné za reč – hlavne takzvaná Brocova oblasť – bývajú utlmené. Doslova sa vypnú.

Šimon: Počkaj, takže v momente, keď by človek najviac potreboval o tom hovoriť, jeho mozog mu v tom zabráni?

Barbora: Áno. Mozog sa snaží chrániť, ale výsledkom je, že človek nedokáže traumu verbalizovať. A preto je klasická „hovoriaca“ terapia niekedy neúčinná alebo dokonca môže viesť k retraumatizácii, pretože núti človeka do niečoho, čoho jeho mozog nie je schopný.

Šimon: A hádám správne, že presne tu nastupuje umenie?

Barbora: Bingo! Kreatívne terapie sú pre PTSD ideálne, pretože obchádzajú rečové centrum. Umožňujú pacientom externalizovať a symbolicky vyjadriť traumatické zážitky bez nutnosti priamej slovnej konfrontácie. Môžu to nakresliť, vymodelovať, zahrať v dramaterapii...

Šimon: Takže namiesto toho, aby hovorili o traume, ju ukážu. To je geniálne.

Barbora: Je to viac než len to. Kreatívna expresia dokáže aj na neurobiologickej úrovni ovplyvniť reakciu na stres. Pomáha modulovať hyperaktivitu stresovej osi HPA – to je tá os hypotalamus-hypofýza-nadobličky – a aktivuje alternatívne neurónové dráhy, ktoré sú spojené s emočnou reguláciou.

Šimon: Čiže to nielen obchádza problém, ale priamo ho aj „opravuje“ v mozgu?

Barbora: Veľmi zjednodušene povedané, áno. A výsledky hovoria za všetko. Komplexná metaanalýza potvrdila významný pokles symptómov PTSD po aplikácii umeleckých terapií, najmä dramaterapie a výtvarnej arteterapie, v porovnaní s kontrolnými skupinami, ktoré túto terapiu nemali.

Šimon: Barbora, toto bolo neuveriteľne fascinujúce. Prešli sme od schizofrénie cez depresiu až po traumu. Ak by si mala zhrnúť ten najdôležitejší odkaz pre našich poslucháčov, čo by to bolo?

Barbora: Asi to, že umelecké terapie nie sú žiadne čary-mary ani len príjemné trávenie voľného času. Je to plnohodnotná, na dôkazoch založená liečebná metóda. Kým lieky stabilizujú chémiu v mozgu, umenie pomáha integrovať naše psychické a telesné prežívanie.

Šimon: A pomáha tam, kde slová jednoducho nestačia.

Barbora: Presne tak. Dáva hlas tomu, čo je nevysloviteľné. Či už ide o bludy pri schizofrénii, hlboký smútok pri depresii, alebo desivé obrazy pri traume. A to je ich obrovská sila.

Šimon: Skvelé zhrnutie. Dnes sme sa teda dozvedeli, ako môže ceruzka, pohyb alebo kúsok hliny pomôcť v liečbe závažných psychických porúch. Ďakujem ti veľmi pekne, Barbora.

Barbora: Aj ja ďakujem, Šimon.

Šimon: A my sa už teraz môžeme tešiť na ďalšiu tému, kde sa pozrieme na to, ako súvisí naša osobnosť s tým, ako sa učíme.

Šimon: Okej, takže to je základ. Ale spomínala si, že v klasifikácii nastali veľké zmeny. Aká bola tá najväčšia, ktorá všetko takpovediac prevrátila naruby?

Barbora: To je skvelá otázka, Šimon. Najväčší koncepčný prevrat bol zánik jedného veľmi známeho pojmu... neuróza.

Šimon: Počkať, akože neuróza už neexistuje? Veď to slovo používa každý! Zdá sa mi, že aj moja stará mama hovorí, že má z niečoho neurózu.

Barbora: Presne tak, v bežnej reči žije ďalej. Ale ako zastrešujúci diagnostický termín v manuáli DSM-5 úplne zanikol a ani v novom MKN-11 sa už nepoužíva v pôvodnom zmysle.

Šimon: Páni. Tak čo sa s ním stalo? Kam sa tie poruchy podeli? Nezmizli len tak, však?

Barbora: Vôbec nie. Think of it this way... z jednej veľkej kategórie sa stali tri oveľa špecifickejšie. Proste sme to upratali.

Šimon: A ktoré to sú?

Barbora: Prvou sú úzkostné poruchy. Druhou obsedantne-kompulzívne a s nimi súvisiace poruchy. A treťou sú poruchy spojené so stresom a traumou, kam patrí napríklad dobre známe PTSD.

Šimon: Takže jedno slovo sa v podstate rozpadlo na tri samostatné svety. To je teda poriadna zmena.

Barbora: Obrovská. A práve to nám umožňuje byť oveľa presnejšími v diagnostike aj liečbe.

Šimon: Dáva to zmysel. Poďme sa teda pozrieť bližšie na tú prvú skupinu – úzkostné poruchy. Čo všetko tam dnes vlastne patrí?

Šimon: A tým sme pokryli digitálny detox. Ale čo ak riešenie nie je v vypínaní, ale v zapájaní... niečoho kreatívneho? Ako poslednú tému tu máme arteterapiu.

Barbora: Presne tak, Šimon. A nie, neznamená to, že sa musíte stať Picassom, aby ste z toho niečo mali. Vôbec nejde o talent.

Šimon: To je úľava, moje kresby postavičiek by asi potrebovali vlastnú terapiu.

Barbora: O tom to presne je! Arteterapia využíva kreatívny proces na preskúmanie pocitov a zmiernenie stresu. Je to o procese, nie o výsledku.

Šimon: Takže to reálne funguje? Sú na to nejaké dôkazy?

Barbora: Áno, a je ich čoraz viac. Napríklad, jedna metaanalýza z roku 2025 ukázala, že kreatívne terapie sú veľmi účinné pri liečbe posttraumatickej stresovej poruchy.

Šimon: Wow, to je pôsobivé. A čo iné duševné problémy?

Barbora: Funguje to širokospektrálne. Výskum tiež potvrdil pozitívne účinky na náladu a stres u ľudí so schizofréniou či bipolárnou poruchou. Dokonca aj u detí a dospievajúcich s akútnymi stavmi.

Šimon: Takže, aby sme to zhrnuli... dnes sme prebrali všímavosť, digitálny detox a teraz arteterapiu. Zdá sa, že existuje veľa ciest k lepšiemu duševnému zdraviu.

Barbora: Kľúčové je uvedomiť si, že starostlivosť o myseľ nemusí byť drina. Môže byť kreatívna, hravá a dokonca zábavná. Netreba sa báť experimentovať.

Šimon: Skvelé slová na záver. Ďakujeme, že ste nás počúvali. Toto bol Studyfi Podcast.

Barbora: Majte sa krásne a buďte k sebe dobrí. Ahojte!