Podcast o Administratívny štýl a Slovenské osvietenstvo

Kapitoly

Úvod do úradov

Znaky a pravidlá

Súkromný vs. Úradný list

Rozum a pokrok

Pravidlá v literatúre

Slovenskí buditelia

Prvý slovenský román

Básnik, čo oslepol

Epos Svatopluk

Zákony Časomiery

Zhrnutie a Záver

Přepis

Tereza: Predstav si, že si chceš vybaviť super brigádu na leto. Našiel si firmu, ktorá ťa zaujala, a teraz im musíš napísať. Čo spravíš? Pošleš im správu v štýle, „Čaute, chcem u vás makať, kedy môžem prísť?“

Jakub: To by asi neprešlo. A presne tá schopnosť napísať formálnu žiadosť je základom témy, o ktorej sa dnes budeme baviť. Počúvate Studyfi Podcast.

Tereza: Takže sa ponárame do sveta paragrafov a úradných listov? Vitaj, administratívny štýl!

Jakub: Presne tak. Je to štýl verejnej, úradnej komunikácie. Vždy, keď komunikuješ s nejakou inštitúciou – školou, úradom, firmou – používaš práve ten. A je úplne objektívny, tvoje pocity idú bokom.

Tereza: Takže žiadne smajlíky do životopisu, chápem. Aké sú jeho hlavné znaky?

Jakub: V prvom rade je adresný a veľmi stručný. Žiadne zbytočné informácie. A potom je schematický. Určite poznáš predtlačené formuláre, ako je poštová poukážka alebo podací hárok. To je typický príklad.

Tereza: Jasné, tam len vypĺňaš kolónky. A čo jazyk? Znie to vždy tak... zložito.

Jakub: Používa špecifické slová, takzvané kancelarizmy, napríklad „vo veci“, „v zmysle zákona“. A často využíva menné vyjadrovanie, napríklad namiesto „budeme skúšať“ povie „prebehnú skúšky“. Je to skrátka veľmi formálne.

Tereza: Poďme si to teda porovnať. Aký je najväčší rozdiel medzi listom, ktorý píšem kamarátke, a žiadosťou o tú letnú brigádu?

Jakub: Skvelá otázka. Účel je úplne iný. Kamarátke píšeš o pocitoch, zážitkoch, je to osobné. Úradu píšeš kvôli oficiálnej veci.

Tereza: A štýl je, samozrejme, rozdielny. Kamarátku oslovím „Ahoj, Katka!“, ale šéfovi firmy tak asi nenapíšem.

Jakub: Určite nie. Tam použiješ „Vážený pán riaditeľ,“ a celý text bude vecný, presný a bez emócií. Štruktúra je tiež kľúčová – adresa, predmet, dátum, podpis... Všetko má svoje miesto podľa normy.

Tereza: Takže v skratke: súkromný list je voľný a osobný, úradný je prísny, vecný a štruktúrovaný. Dáva to zmysel.

Jakub: A keď už hovoríme o pravidlách a štruktúre, to ma privádza k ďalšej téme — osvietenstvu a klasicizmu. Aj tam išlo o rozum a jasné pravidlá.

Tereza: Osvietenstvo... to je to obdobie, keď sa ľudia rozhodli, že budú používať hlavu viac ako povery, však?

Jakub: Presne tak! Bolo to hnutie v 17. a 18. storočí, ktoré kládlo dôraz na rozum, vedu a pokrok. Cieľom bolo oslobodiť spoločnosť od nevedomosti a absolutistickej moci.

Tereza: Takže vďaka nim máme dnes demokraciu a ľudské práva?

Jakub: V podstate áno. Myslitelia ako Voltaire kritizovali moc cirkvi a Jean-Jacques Rousseau prišiel s myšlienkami o rovnosti ľudí. Tieto idey naštartovali revolúcie a veľké spoločenské zmeny.

Tereza: A ako sa to prejavilo v literatúre? Lebo to znie dosť politicky.

Jakub: Literatúra sa stala nástrojom na šírenie týchto myšlienok. Vznikol osvietenský klasicizmus, ktorý spojil osvietenské ideály s prísnymi, antickými pravidlami tvorby.

Tereza: Prísne pravidlá? To znie ako zábava. Čo to znamená?

Jakub: Znamená to napríklad jednotu času, miesta a deja v dráme. Všetko sa muselo odohrať na jednom mieste, počas jedného dňa a mať jeden hlavný dej. Žiadne odbočky!

Tereza: Páni, to je ako písať s jednou rukou za chrbtom.

Jakub: Presne. Ale malo to svoj zmysel. A tieto myšlienky dorazili aj na Slovensko, kde naštartovali proces formovania moderného slovenského národa.

Tereza: A to viedli hlavne kňazi a učitelia, je tak?

Jakub: Áno, slovenská inteligencia sa snažila pozdvihnúť národ a uzákoniť spisovný jazyk. Práve tu sa objavujú mená ako Anton Bernolák, Juraj Fándly či Jozef Ignác Bajza.

Tereza: Bernolák, toho poznám! To je ten, čo kodifikoval prvú slovenčinu, však?

Jakub: Správne! Na základe západoslovenského nárečia. Hoci sa neujala natrvalo, bol to obrovský krok. Juraj Fándly zase písal diela, ktorými šíril vzdelanie, napríklad o včelárstve či bylinkách.

Tereza: A čo Bajza? Čím bol on výnimočný?

Jakub: Jozef Ignác Bajza napísal prvý slovenský román — René mláďenca príhodi a skusenosťi. Je to dobrodružný príbeh o mladíkovi, ktorý cestuje a kriticky komentuje spoločenské pomery.

Tereza: Taký cestopis s kritikou? To znie celkom moderne.

Jakub: Presne tak. Kritizoval cirkevné rády, šľachtu, proste všetkých, čo podľa neho brzdili pokrok. Cirkev mu dokonca zakázala vydať druhú časť.

Tereza: Takže asi trafil do čierneho. A všetci títo autori sa združovali?

Jakub: Áno, založili Slovenské učené tovarišstvo. Bol to spolok, ktorý mal za cieľ vydávať a šíriť knihy v Bernolákovej slovenčine.

Tereza: Úžasné. Položili základy, na ktorých mohli stavať ďalší. Kto vlastne prišiel po nich?

Jakub: Hneď po nich prišiel velikán slovenskej klasicistickej epiky — Ján Hollý. Bol to katolícky kňaz, ktorý študoval teológiu v Trnave a pôsobil na chudobnej fare v Maduniciach.

Tereza: A tam sa mu stal ten nešťastný úraz, však?

Jakub: Presne tak. Pri požiari fary si tak poškodil zrak, že takmer oslepol. Smutný osud. Dožil na Dobrej Vode, kde sa udiala jedna kľúčová historická udalosť.

Tereza: Aká?

Jakub: Navštívili ho tam Štúr, Hurban a Hodža. Prišli mu oznámiť, že sa dohodli na novom, štúrovskom spisovnom jazyku.

Tereza: Wow. To musel byť pre neho silný moment. A čím je vlastne Hollý taký dôležitý pre literatúru?

Jakub: Písal hlavne eposy. Chcel pripomenúť slávnu minulosť Slovákov a pozdvihnúť ich národnú hrdosť. Jeho najznámejším dielom je hrdinský epos Svatopluk.

Tereza: Epos... to znie ako niečo veľmi dlhé a zložité.

Jakub: To teda je! Má dvanásť spevov. Hollý napodobňoval antických autorov ako Homér, takže tam nájdeme napríklad vzývanie múzy, čiže invokáciu, a prelínanie sveta ľudí a bohov.

Tereza: A o čom presne to je?

Jakub: Dej je o tom, ako Svätopluk bojoval proti Karolmanovi a Nemcom. Hoci ho najprv uväznili, nakoniec sa pridal k Slovanom, porazil nemeckého vodcu Britvalda a založil veľké kráľovstvo.

Tereza: Takže taký slovenský akčný film z deviateho storočia.

Jakub: Presne! A celé to napísal v časomernom veršovom systéme, ktorý je založený na striedaní krátkych a dlhých slabík.

Tereza: Fascinujúce. Takže Hollý položil epické základy a Štúrovci, ktorí ho navštívili, na nich stavali už s novým jazykom.

Jakub: Presne tak, Tereza. A ten nový, štúrovský jazyk mal úplne iné pravidlá. Preto je Hollého časomiera taká unikátna a dnes už v podstate nepoužívaná.

Tereza: Čím presne bola taká špecifická? Okrem toho striedania dlhých a krátkych slabík.

Jakub: Kľúčový rozdiel je v tom, že v časomiere neplatí takzvaný rytmický zákon. To je dôležité si zapamätať.

Tereza: A to znamená...? Že mohli ísť za sebou aj dve dlhé slabiky bez prerušenia?

Jakub: Presne! Predstav si to ako hudbu, kde zrazu chýba pravidelný rytmus. Pre modernú spisovnú slovenčinu je tento systém jednoducho nevyhovujúci, znelo by to veľmi neprirodzene a krkolomne.

Tereza: Rozumiem. Takže skvelý literárny experiment, ale neujal sa. Dobre, poďme si to celé zhrnúť.

Jakub: Jasné. Dnes sme sa pozreli na Jána Hollého a jeho epos Svätopluk, ktorý položil základy slovenskej epickej poézie. A to všetko v dnes už nepoužívanej časomiere.

Tereza: Potom prišli Štúrovci, ktorí na neho nadviazali, no už s novou, kodifikovanou slovenčinou. A to je odkaz, ktorý pretrval až dodnes.

Jakub: Presne tak. Dúfame, že vám to pomohlo pri príprave. Veľká vďaka za počúvanie.

Tereza: Aj ja ďakujem. Počujeme sa pri ďalšej epizóde Studyfi Podcastu. Ahojte!