Podcast on Ethical Analysis of Euthanasia

Kapitoly

Tri tváre eutanázie

Prečo argumentovať za dobrovoľnú eutanáziu?

Holandský model v praxi

Námietky a obavy

Keď súhlas nie je možný

Tieň strachu a nedôvery

Mimovoľná eutanázia: Etická červená čiara

Kľúčové body na záver

Přepis

Ava: Dobre, predstavte si to. Sedíte na skúške z etiky a dostanete otázku o eutanázii. Veľa študentov si myslí, že je to len o jednom – o ukončení života. Ale to je omyl, ktorý vás môže stáť najlepšiu známku.

James: Presne tak. Existuje totiž kľúčový rozdiel medzi dobrovoľnou, nedobrovoľnou a mimovoľnou eutanáziou. A práve na týchto nuansách sa potkne 80 % študentov. Ale nebojte sa, my vám ukážeme, ako v tom mať raz a navždy jasno.

Ava: Toto je Studyfi Podcast.

Ava: Takže, James, poďme rovno na to. Čo sú tie tri typy eutanázie, ktoré spôsobujú toľko zmätku?

James: Výborná otázka, Ava. Je to jednoduchšie, než sa zdá. Prvý typ je **dobrovoľná eutanázia**. To je situácia, keď si človek, ktorý je pri vedomí a schopný rozhodovania, sám želá ukončiť svoj život a požiada o to.

Ava: Rozumiem. Takže kľúčové je slovo „žiadosť“. Čo je potom **nedobrovoľná eutanázia**?

James: Tu je ten hlavný rozdiel. Nedobrovoľná eutanázia sa týka osoby, ktorá nie je schopná dať súhlas. Napríklad je v trvalom bezvedomí alebo má tak pokročilú demenciu, že už nerozumie, o čom je reč. Rozhodnutie musia urobiť iní, napríklad rodina alebo lekári, v jej najlepšom záujme.

Ava: Aha, takže tu chýba schopnosť dať súhlas. A ten tretí typ?

James: Tretí a eticky najproblematickejší je **mimovoľná eutanázia**. To je usmrtenie osoby, ktorá je schopná dať súhlas, ale neurobila tak – ba čo viac, mohla si želať žiť ďalej. V podstate je to usmrtenie proti jej vôli.

Ava: Čiže dobrovoľná je na vlastnú žiadosť, nedobrovoľná je, keď sa nemôžeš vyjadriť, a mimovoľná je proti tvojej vôli. To je naozaj zásadný rozdiel.

James: Presne. A keď si to takto rozdelíte, celá téma sa stane oveľa prehľadnejšou. Je to ako s objednávaním pizze. Buď si ju objednáte sami, niekto vám ju objedná, lebo vie, že máte hlad, ale spíte, alebo vám niekto zje vašu pizzu, aj keď ste kričali, že ste hladní.

Ava: Takéto prirovnanie si určite zapamätám! Dobre, poďme sa teraz pozrieť na tú najdiskutovanejšiu – dobrovoľnú eutanáziu.

James: Samozrejme. Argumenty pre dobrovoľnú eutanáziu sú veľmi silné a opierajú sa o niekoľko základných etických princípov. Po prvé, rešpektovanie autonómie.

Ava: Autonómia... to znamená právo človeka rozhodovať sám o sebe, správne?

James: Presne tak. Ak racionálni ľudia majú právo rozhodovať o svojom živote, mali by mať aj právo rozhodovať o svojej smrti, najmä ak čelia neznesiteľnému utrpeniu bez nádeje na zlepšenie.

Ava: To dáva zmysel. Ak môžem rozhodnúť o operácii, môžem rozhodnúť aj o tomto. Aké sú ďalšie argumenty?

James: Ďalší kľúčový bod je založený na takzvanom **preferenčnom utilitarizme**. Ten hovorí, že správne je to, čo napĺňa preferencie a túžby ľudí. Ak je túžbou človeka ďalej žiť, je zlé ho zabiť.

Ava: Ale ak sa táto túžba zmení...?

James: Presne. Ak sa túžba žiť zmení na silnú, trvalú a racionálnu túžbu zomrieť, aby sa predišlo ďalšiemu utrpeniu, potom by sme podľa tejto teórie mali túto túžbu rešpektovať a pomôcť ju naplniť.

Ava: A čo argument o práve na život? Oponenti často hovoria, že toto právo je nedotknuteľné.

James: To je dôležitá námietka, ale má to háčik. S právami je to tak, že sa ich môžeme vzdať. Máte právo na súkromie, ale môžete sa ho vzdať a natočiť o sebe reality show.

Ava: Dúfam, že to nikdy neurobím! Ale chápem.

James: Podobne, ak máte právo na život, máte aj právo sa ho za určitých extrémnych okolností vzdať. Tým, že požiadate o eutanáziu, sa svojho práva na život dobrovoľne vzdávate.

Ava: Takže zhrnuté: rešpekt k autonómii, naplnenie túžby ukončiť utrpenie a možnosť vzdať sa práva na život. To sú tri hlavné piliere.

James: Áno. Všetky argumenty, ktoré bežne chránia život, sa v prípade dobrovoľnej eutanázie vlastne obracajú v jej prospech.

Ava: James, toto všetko znie teoreticky veľmi presvedčivo. Ale ako to funguje v praxi? Existujú nejaké reálne príklady, kde je dobrovoľná eutanázia legálna a regulovaná?

James: Áno, najznámejším príkladom je Holandsko. Tam majú veľmi prísne a prepracované pravidlá, aby sa predišlo zneužitiu.

Ava: A aké sú to pravidlá? Predpokladám, že to nie je len tak, že prídete k lekárovi a poviete: „Dnes by to šlo.“

James: Určite nie. Je to veľmi seriózny proces. Po prvé, eutanáziu môže vykonať iba lekár. Po druhé, žiadosť pacienta musí byť jednoznačná, dobrovoľná a trvalá. Nestačí to povedať raz v zlosti alebo v depresii.

Ava: Čiže musí byť zrejmé, že to myslí naozaj vážne a dlhodobo. Čo ďalej?

James: Pacient musí byť plne informovaný o svojom stave a prognóze. Jeho rozhodnutie musí byť slobodné, bez nátlaku zo strany rodiny alebo kohokoľvek iného. Tiež musí trpieť nezvratným ochorením, ktoré mu spôsobuje dlhodobé a neznesiteľné fyzické alebo psychické utrpenie.

Ava: A čo ak existuje nejaká iná možnosť? Napríklad liečba bolesti?

James: To je ďalší bod. Nesmie existovať žiadna rozumná alternatíva na zmiernenie utrpenia, ktorá by bola pre pacienta prijateľná. A nakoniec, čo je veľmi dôležité, lekár musí konzultovať prípad s ďalším, nezávislým lekárom, ktorý musí s jeho závermi súhlasiť.

Ava: Dvojitá kontrola. To znie naozaj robustne. Zabraňuje to teda vraždám alebo zneužívaniu v mene eutanázie?

James: Štúdie z Holandska ukazujú, že tieto pravidlá sú veľmi účinné. Miera vrážd sa nezvýšila a systém má silnú podporu verejnosti aj lekárskej komory. Zaujímavé je, že veľa pacientov, ktorí dostanú prísľub eutanázie, o ňu nakoniec nikdy nepožiada.

Ava: Prečo?

James: Pretože už len vedomie, že majú túto možnosť, im dáva pocit kontroly a pokoja. Prináša im to úľavu bez toho, aby museli eutanáziu podstúpiť.

Ava: Dobre, holandský model znie premyslene, ale stále existujú ľudia, ktorí majú vážne obavy. Aké sú najčastejšie námietky proti legalizácii dobrovoľnej eutanázie?

James: Jedna z najväčších obáv je, že starí a chorí ľudia budú pod tlakom príbuzných, aby „neboli na obtiaž“ a požiadali o eutanáziu.

Ava: Áno, to je desivá predstava. Že by sa z pomoci stala povinnosť zomrieť.

James: Presne. Preto sú v holandskom modeli kladené také prísne požiadavky na dobrovoľnosť a informovanosť rozhodnutia. Nezávislé posúdenie má odhaliť akýkoľvek vonkajší nátlak. Ďalšou obavou je, či je pacient v stave bolesti, pod vplyvom liekov a v strese vôbec schopný urobiť racionálne rozhodnutie.

Ava: To je tiež legitímna otázka. Ako sa na to pozerá etika?

James: Etika hovorí, že aj keď je rozhodovanie sťažené, neznamená to, že je nemožné. Práve naopak, v situácii extrémneho a nezvratného utrpenia môže byť rozhodnutie zomrieť tou najracionálnejšou voľbou. Nie je to znak iracionality, ale skôr hlbokého pochopenia svojej situácie.

Ava: A čo lekárske omyly? Čo ak sa dvaja lekári zhodnú, že stav je nevyliečiteľný, a potom sa ukáže, že sa mýlili?

James: Toto je asi najsilnejší emocionálny argument. Áno, existuje veľmi, veľmi malá šanca na omyl. Ale musíme ju porovnať s druhou stranou mince.

Ava: Čo je tou druhou stranou?

James: Obrovské množstvo istého utrpenia, ktoré zažijú tisíce ľudí, ktorí sú skutočne nevyliečiteľne chorí, ak eutanáziu zakážeme. Je to otázka pravdepodobnosti. Človek, ktorý sa rozhodne pre eutanáziu, sa vzdáva minimálnej šance na prežitie výmenou za istotu ukončenia obrovského utrpenia.

Ava: Takže je to vlastne racionálna stávka, aj keď s vysokým rizikom.

James: Presne tak. Ako hovorí jedno príslovie, pravdepodobnosť je sprievodcom života... a v tomto prípade aj smrti. Dlhší život nie je absolútne dobro, ktoré by prevážilo všetky ostatné hodnoty, najmä ak ten život pozostáva len z bolesti.

Ava: Dobre, toľko k dobrovoľnej eutanázii. Teraz sa poďme pozrieť na tú zložitejšiu kategóriu – nedobrovoľnú eutanáziu. Pripomeňme si, že ide o prípady, keď človek nemôže dať súhlas.

James: Áno, to sú situácie ako trvalá kóma alebo veľmi pokročilé štádiá demencie. Tu argumenty o autonómii alebo rešpektovaní túžob neplatia, pretože tá osoba žiadne vedomé túžby nemá.

Ava: Aký je teda etický základ pre rozhodnutie v takomto prípade?

James: Tu vstupuje do hry koncept, ktorý rozlišuje medzi **biologickým** a **biografickým** životom. Človek v kóme je biologicky nažive – jeho srdce bije, pľúca dýchajú. Ale jeho biografický život, jeho príbeh, skúsenosti, vzťahy – ten sa už skončil.

Ava: Je to teda život bez vedomia a zážitkov. Znie to dosť drsne.

James: Môže to tak znieť, ale skúsme si predstaviť dve možnosti. Možnosť A: okamžitá smrť. Možnosť B: okamžitá kóma, po ktorej nasleduje smrť o desať rokov bez akéhokoľvek prebudenia. Je nejaká výhoda v možnosti B?

Ava: Keď sa na to pozriem takto, tak asi nie. Je to len predlžovanie biologickej existencie bez akéhokoľvek obsahu.

James: Presne. Ak život nemá žiadne zážitky, ani pozitívne, ani negatívne, stráca svoju vnútornú hodnotu. Ak je život takého človeka navyše plný bolesti, ktorú síce nevníma vedome, ale jeho telo na ňu reaguje, je ťažké nájsť dôvod, prečo by mal byť takýto život umelo udržiavaný.

Ava: Aj keď tomu rozumiem, nedobrovoľná eutanázia so sebou prináša jednu veľkú obavu, ktorá sa pri dobrovoľnej eutanázii nevyskytuje. Čo to je?

James: Je to strach a neistota, ktorú by to mohlo vyvolať v spoločnosti. Pri zabíjaní postihnutých novorodencov, ako sme diskutovali v inej téme, sa tí, ktorí by sa mohli báť, nikdy nedozvedia o tejto praxi, lebo sú príliš malí.

Ava: Ale pri nedobrovoľnej eutanázii starších ľudí je to iné.

James: Presne tak. Starší ľudia by sa mohli začať báť, že každá injekcia od lekára alebo tabletka od sestry je smrteľná. Mohli by sa obávať, že akonáhle sa stanú senilnými alebo pripútanými na lôžko, bude s nimi naložené ako s niekým, koho život už nemá cenu.

Ava: Aj keby ten strach bol iracionálny, bol by veľmi reálny a mohol by otráviť posledné roky života mnohých ľudí.

James: A to je veľmi silný argument proti. Tento strach by bolo veľmi ťažké vyvrátiť, najmä u ľudí, ktorých kognitívne schopnosti už slabnú. Preto je nedobrovoľná eutanázia oveľa kontroverznejšia.

Ava: Existuje nejaké riešenie? Ako by sa dala táto obava zmierniť?

James: Jedným z návrhov je systém, kde by si ľudia mohli vopred zaregistrovať svoje želanie, že si za žiadnych okolností neželajú byť usmrtení. Takzvané „predbežné pokyny“.

Ava: Ale stačilo by to na upokojenie spoločnosti?

James: To je otázka. Možno áno, možno nie. Práve kvôli tomuto riziku šírenia strachu a neistoty mnohí etici tvrdia, že nedobrovoľná eutanázia by mala byť prípustná len pre tých, ktorí nikdy neboli schopní sa rozhodovať – napríklad ľudia s ťažkým vrodeným poškodením mozgu.

Ava: Dobre, a teraz sa dostávame k poslednej kategórii – mimovoľná eutanázia. Teda zabitie človeka proti jeho vôli. Je toto vôbec niekedy ospravedlniteľné?

James: V reálnom svete prakticky nikdy. Tu sa všetky tie štyri dôvody proti zabíjaniu, o ktorých sme hovorili – strach v spoločnosti, porušenie túžby žiť, porušenie práva na život a nerešpektovanie autonómie – uplatňujú v plnej sile.

Ava: Ale čo ak by to bolo z paternalistických dôvodov? Teda, aby sme niekoho „zachránili“ pred obrovským utrpením, aj keď on sám chce žiť?

James: Teoreticky by sme si mohli predstaviť nejaký extrémny, fiktívny scenár. Napríklad, ak by sa niekto dostal do rúk sadistických mučiteľov a my by sme ho mohli rýchlo a bezbolestne zabiť, aby sme ho ušetrili hodín agónie. V takom prípade by sa o tom dalo na teoretickej úrovni uvažovať.

Ava: Ale to znie skôr ako z akčného filmu, nie z reálneho života.

James: Presne tak. V skutočnosti je takmer nemožné, aby sme si mohli byť istejší v tom, či život niekoho iného stojí za to žiť, než ten človek sám. Jeho želanie žiť ďalej je tým najlepším dôkazom, že pre neho ten život stále má cenu.

Ava: Takže ak niekto hovorí „chcem žiť“, je to v podstate koniec diskusie?

James: Áno. Preto by sme mali pravidlo proti mimovoľnej eutanázii považovať za prakticky absolútne. Filozof R. M. Hare hovoril o dvoch úrovniach morálneho uvažovania: kritickej a intuitívnej. Na tej kritickej, teoretickej úrovni môžeme vymýšľať šialené scenáre. Ale na intuitívnej, každodennej úrovni je pravidlo jednoduché: nikdy nezabi človeka proti jeho vôli.

Ava: Takže, James, poďme to na záver zhrnúť pre všetkých, ktorí sa pripravujú na skúšku. Aký je ten najdôležitejší poznatok z dnešnej diskusie?

James: Najdôležitejšie je pamätať si a vedieť vysvetliť rozdiel medzi tými tromi typmi. Dobrovoľná – so súhlasom. Nedobrovoľná – bez možnosti dať súhlas. A mimovoľná – proti vôli dotyčného.

Ava: A argumenty pre dobrovoľnú eutanáziu sa opierajú hlavne o rešpekt k autonómii a o to, že práva, ktoré nás chránia, keď chceme žiť, nás môžu chrániť aj v našom rozhodnutí zomrieť, keď je život už len utrpením.

James: Presne tak. A pri nedobrovoľnej eutanázii je kľúčový koncept biologického verzus biografického života, ale musíme brať do úvahy aj potenciálny strach v spoločnosti.

Ava: A mimovoľná eutanázia je, až na extrémne teoretické výnimky, eticky neprípustná. Keď si tieto rozdiely ujasníte, máte vyhraté.

James: Máte. A už vás žiadna otázka na túto tému nezaskočí.

Ava: Skvelé. Ďakujeme, že ste počúvali Studyfi Podcast. Veľa šťastia pri štúdiu a dopočutia nabudúce!

James: Dopočutia.