Zodpovednosť štátu a medzinárodné sankcie

Zodpovednosť štátu a medzinárodné sankcie sú kľúčovými konceptmi v medzinárodnom práve, ktoré zabezpečujú rešpektovanie noriem a udržiavanie mieru a bezpečnosti medzi štátmi. Pre študentov medzinárodného práva je pochopenie týchto mechanizmov nevyhnutné. Tento článok poskytuje komplexný rozbor, ktorý objasňuje podstatu zodpovednosti štátu, jej druhy, okolnosti vylučujúce protiprávnosť a rôzne formy medzinárodných sankcií. Zároveň sa pozrieme na kľúčové kodifikačné snahy a praktické príklady z rozhodovacej praxe Medzinárodného súdneho dvora.

Pojem zodpovednosti a jej význam v práve

Zodpovednosť predstavuje nevyhnutnosť znášať následky správania, ktoré je v rozpore so stanoveným vzorom. V právnom kontexte ide o schopnosť subjektu znášať právne dôsledky svojho protiprávneho konania. Právna zodpovednosť je úzko prepojená s právnymi povinnosťami a sankciami, pričom ich spája do uceleného systému. Bez existencie zodpovednosti by povinnosti a sankcie stratili svoj význam.

Vo všeobecnosti možno zodpovednosť vymedziť ako spoločenskou normou stanovenú spôsobilosť osoby podrobiť sa donúteniu za spoločensky neprípustné správanie. Právna teória rozlišuje širší (absolútny právny vzťah medzi štátom a subjektom) a užší (relatívny právny vzťah medzi konkrétnym orgánom a porušiteľom) význam právnej zodpovednosti.

Druhy právnych následkov a zodpovednosti

Porušenie právnej povinnosti môže viesť k rôznym následkom:

• Pretrvávanie primárnej povinnosti a možnosť jej vynútenia štátom (napr. exekúcia mzdy).
• Vznik novej sankčnej povinnosti (napr. trest odňatia slobody).
• Iné právne následky (napr. neplatnosť právneho úkonu, prepadnutie lehoty).

Právnu zodpovednosť možno klasifikovať podľa rôznych kritérií:

• Podľa právnych odvetví a druhov deliktov: ústavnoprávna, trestnoprávna, občianskoprávna (civilná), administratívnoprávna, disciplinárna.
• Podľa právneho titulu: záväzková (z porušenia záväzku) a mimozáväzková (vznikajúca priamo zo zákona alebo ústavy).
• Podľa vzťahu zodpovednosti a zavinenia: subjektívna (za zavinené porušenie) a bez ohľadu na zavinenie (objektívna zodpovednosť).

Subjektívna zodpovednosť v trestnom práve vždy predpokladá zavinenie (úmyselné alebo z nedbanlivosti). V súkromnom práve sa uplatňuje aj zodpovednosť bez ohľadu na zavinenie. Objektívna zodpovednosť znamená možnosť ubrániť sa hroziacej sankcii len dôkazom v zákone uvedených liberačných dôvodov, zatiaľ čo absolútna zodpovednosť vylučuje takúto možnosť úplne.

Zodpovednosť štátov za medzinárodné protiprávne správanie: Shrnutí a vývoj

Inštitút zodpovednosti štátov za medzinárodné protiprávne správanie sa začal formovať v tradičnom medzinárodnom práve už začiatkom 19. storočia v obyčajovej podobe. Súčasná podoba týchto obyčajových pravidiel je kodifikovaná v dokumentoch Komisie OSN pre medzinárodné právo (KZMP). Po prvom čítaní v roku 1996 a druhom čítaní v roku 2001 vznikol „Návrh článkov o zodpovednosti štátov za medzinárodne protiprávne správanie“ (ďalej len „Návrh článkov“). Valné zhromaždenie OSN vzalo tento návrh na vedomie rezolúciou č. 56/83 (2002) a odvtedy ho odporúča do pozornosti štátom ako kodifikáciu existujúceho obyčajového medzinárodného práva. Agendou sa stále zaoberá Šiesty právny výbor, ktorý zvažuje možnosť prijatia záväzného dohovoru.

Základné prvky zodpovednosti štátu

Podľa článku 2 Návrhu článkov existujú dva základné prvky medzinárodnej protiprávnosti štátu:

a) Objektívny prvok: správanie štátu (konanie alebo opomenutie), ktoré porušuje medzinárodný záväzok štátu. Tento záväzok musí byť pre daný štát platný v okamihu správania (čl. 13). b) Subjektívny prvok: toto správanie je pripočítateľné štátu. To znamená, že ide o správanie štátnych orgánov, osôb konajúcich pod kontrolou štátu, alebo ak štát takéto správanie uzná za svoje.

Pripočítateľnosť správania štátu

Štátu sa pripočítava:

• Správanie jeho štátnych orgánov (zákonodarných, výkonných, súdnych, vnútorných, zahraničných), aj keď prekročia svoje právomoci (ultra vires) (čl. 4, 7).
• Postup osôb alebo organizačných jednotiek, ktoré nie sú štátnym orgánom, ale vykonávajú prvky štátnej moci (napr. orgány samosprávy) (čl. 5).
• Správanie orgánu cudzieho štátu, ak bol daný štátu k dispozícii a pôsobí na jeho území s jeho súhlasom (čl. 6).
• Správanie osôb alebo skupín, ktoré konajú na príkaz, pod riadením alebo kontrolou štátu (tzv. de facto konanie) (čl. 8). Príkladom je prípad Diplomatického a konzulárneho personálu USA v Teheráne (1980).
• Správanie osôb alebo skupín, ktoré vykonávajú prvky verejnej moci tam, kde štátna moc chýba (čl. 9). Napríklad organizovanie záchranných prác pri živelných pohromách.
• Správanie, ktoré štát uzná a prijme za svoje (čl. 11).

Štát v zásade nezodpovedá za správanie súkromných osôb, povstaleckých alebo národnooslobodzovacích hnutí, pokiaľ ich konanie nespadá pod vyššie uvedené kategórie, alebo ak štátu nevznikne zodpovednosť nepriamo v dôsledku jeho vlastnej nečinnosti.

Obsah a formy náhrady škody

Vznikom medzinárodnej zodpovednosti štátu vzniká celý rad právnych dôsledkov. Zodpovedný štát má primárny záväzok okamžite ukončiť protiprávne správanie a neopakovať ho (čl. 30). Zároveň má povinnosť pokračovať v plnení svojho medzinárodného záväzku (čl. 29) a poskytnúť poškodenému štátu náhradu škody (čl. 31).

Náhrada škody (ujmy) môže mať viacero foriem (čl. 34):

a) Reštitúcia (restitutio in integrum): návrat vecí do pôvodného stavu. b) Kompenzácia: vyplatenie finančnej čiastky alebo poskytnutie inej materiálnej náhrady (napr. tovarom, službami). c) Satisfakcia morálneho charakteru: vyjadrenie ľútosti, ospravedlnenie, potrestanie páchateľov. Tento typ náhrady sa objavil už v arbitrážnom rozhodnutí vo veci Lusitania (1923).

Často sa pri náhrade škody kombinuje viacero týchto spôsobov.

Praktické uplatňovanie medzinárodnej zodpovednosti

Uplatňovanie medzinárodnej zodpovednosti poškodeným štátom je upravené v tretej časti Návrhu článkov (čl. 42-48). Pre úspešné dovolanie sa zodpovednosti je potrebné oznámenie nároku, kde by mal byť uvedený spôsob ukončenia protiprávneho správania a druh náhrady škody (čl. 43).

Nárok nie je prípustný, ak poškodený štát mal dostupné a účinné vnútroštátne opravné prostriedky nápravy v rámci právneho poriadku štátu delikventa, alebo ak sa svojho nároku platne vzdal (čl. 44, 45).

Zodpovednostná povinnosť sa líši pri porušení:

• Dispozitívnych noriem: zodpovednostný vzťah je medzi poškodeným štátom a štátom, ktorý normu porušil.
• Kogentných noriem (vážne porušenie záväzkov): zodpovednostný vzťah je medzi štátom, ktorý porušil kogentnú normu, a všetkými ostatnými štátmi medzinárodného spoločenstva (čl. 48).

Poškodenými subjektmi v medzinárodnom práve bývajú najmä štáty, medzinárodné organizácie (potvrdené rozhodnutím MSD v roku 1949 vo veci Náhrady škody utrpenej v službách OSN) a jednotlivci (ochrana prostredníctvom medzinárodného práva ľudských práv, medzinárodného trestného práva a diplomatickej ochrany).

Okolnosti vylučujúce protiprávnosť správania štátu

Aj keď dôjde k naplneniu objektívneho a subjektívneho prvku medzinárodnej zodpovednosti, môžu existovať okolnosti, ktoré protiprávnosť správania štátu vylučujú. Tieto sú upravené v článkoch 20-25 Návrhu článkov:

a) Súhlas štátu (čl. 20): Vylučuje protiprávnosť správania štátu voči inému štátu, ktorý s takýmto správaním vyslovil súhlas. Súhlas musí byť platný, daný kompetentným orgánom a musí predchádzať protiprávnemu správaniu. Uplatňuje sa len vo vzťahu k dispozitívnym normám. b) Individuálne sankcie (protiopatrenia) (čl. 22): Štát reaguje na prvotné protiprávne správanie iného štátu. Ide o krajné opatrenie na vynútenie nesplnenej zodpovednostnej povinnosti. Musí byť časovo limitované, smerované voči porušiteľovi a bez použitia ozbrojenej sily. Vylučuje protiprávnosť v prípade porušenia dispozitívnej normy. c) Vyššia moc (force majeure, vis maior) (čl. 23): Protiprávnosť je vylúčená, ak bolo správanie štátu vyvolané neodvrátiteľnou vyššou mocou alebo nepredvídanou vonkajšou udalosťou vymykajúcou sa jeho kontrole, ktorá mu objektívne znemožňuje konať inak. Aplikácia je vhodná pri narušení hraníc v dôsledku zlého počasia. Môže vylúčiť protiprávnosť pri porušení dispozitívnych aj kogentných noriem. d) Stav tiesne (čl. 24): Situácia krajného nebezpečenstva, v ktorej sa štátny orgán nemôže správať inak ako v rozpore s medzinárodnými záväzkami, aby zachránil svoj život alebo životy osôb mu zverených. Používa sa pri porušovaní hraníc pilotmi alebo kapitánmi v prípade poruchy lietadla/lode. Vylučuje protiprávnosť len pri dispozitívnych normách. e) Stav núdze (čl. 25): Štát sa v stave ohrozenia svojho životného záujmu (napr. územná celistvosť, život obyvateľstva, ekologická rovnováha) odhodlá správať sa v rozpore so záväzkami, ak je to jediný spôsob ochrany tohto záujmu. Takéto správanie by nemalo závažne ohroziť podstatný záujem iných štátov. Príkladom je zničenie tankera Torrey Canyon Britániou v roku 1967. Vylučuje protiprávnosť pri dispozitívnych normách. f) Sebaobrana (čl. 21): Vylučuje protiprávnosť konania štátu, ktoré je opatrením prijatým na odrazenie ozbrojeného útoku (agresie) iného štátu. Detailne upravená v čl. 51 Charty OSN a v obyčajovej podobe. Môže vylúčiť protiprávnosť pri porušení dispozitívnych aj kogentných noriem.

Zodpovednosť za porušenie kogentných noriem medzinárodného práva

Návrh článkov venuje osobitnú pozornosť vážnemu porušeniu záväzkov podľa kogentných noriem medzinárodného práva v článkoch 40-41. Kogentné normy (ius cogens) sú imperatívne normy medzinárodného práva, od ktorých sa nemožno odchýliť, ako napr. zákaz agresie, genocídy, otroctva, rasovej diskriminácie, mučenia a bránenia národom v sebaurčení.

Porušenie kogentných noriem zahŕňa hrubé (jasné a priame útočenie na chránené hodnoty) alebo systematické (organizované a zámerné) neplnenie záväzkov (čl. 40 ods. 2). Dôsledky sú:

• Povinnosť spolupráce (čl. 41 ods. 1): Štáty majú spolupracovať na ukončení takéhoto porušovania všetkými legálnymi prostriedkami, bez ohľadu na to, či boli priamo postihnuté.
• Povinnosť neuznania a neposkytovania pomoci (čl. 41 ods. 2): Žiaden štát nesmie uznať ako legálnu situáciu vytvorenú takýmto porušením a nesmie poskytovať pomoc pri udržiavaní daného stavu.

Z týchto ustanovení vyplýva, že štátu, ktorý porušil kogentnú normu, vzniká zodpovednostná povinnosť voči všetkým štátom medzinárodného spoločenstva.

Zodpovednosť za škodlivé dôsledky činností medzinárodným právom nezakázaných: Charakteristika a rozbor

Popri zodpovednosti za protiprávne správanie sa v medzinárodnom práve formuje aj koncepcia zodpovednosti za škodlivé následky činností, ktoré medzinárodným právom nie sú zakázané, ale nesú zvýšený stupeň rizika. Tieto činnosti sa týkajú mierového využívania jadrovej energie, znečisťovania životného prostredia, prevádzky námorných lodí a kozmických objektov.

Kodifikácia tejto problematiky bola zaradená do programu KZMP v roku 1977 a výsledkom sú dva kodifikačné dokumenty:

1. Návrh článkov o zabránení cezhraničnej škode spôsobenej rizikovými činnosťami (2001): Zameriava sa na prevenciu a spoluprácu štátov pri rizikových činnostiach s potenciálom značnej cezhraničnej škody. Štáty majú prijať opatrenia na zabránenie takýmto škodám a spolupracovať v informačných a notifikačných procedúrach.
2. Návrh Princípov rozdelenia strát v prípade cezhraničnej škody vzniknutej z rizikových činností (2006): Cieľom je zabezpečiť rýchlu a primeranú kompenzáciu obetiam (fyzickým a právnickým osobám, aj štátu), vrátane škôd na životnom prostredí. Zodpovednosť má byť uložená operátorovi alebo inej osobe, má mať objektívnu povahu bez zavinenia. Štát by mal zaviazať operátora k dostatočným finančným zdrojom a v prípade potreby poskytnúť dodatočné zdroje.

Rozdiely oproti zodpovednosti za protiprávne správanie

• Typ zodpovednosti: Zodpovednosť za škodlivé následky dovolených činností je objektívna, zatiaľ čo zodpovednosť za protiprávne správanie je subjektívna.
• Povaha noriem: Normy pre zodpovednosť za protiprávne správanie sú obyčajové, zatiaľ čo pre škodlivé následky dovolených činností sú zmluvné alebo vo forme kodifikačných návrhov KZMP.
• Subjekty: Objektívna zodpovednosť sa týka štátov aj vnútroštátnych operátorov rizikových činností.

Zmluvná úprava absolútnej (objektívnej) a striktnej zodpovednosti

Morského práva

Čiastková zmluvná úprava zodpovednosti štátov za činnosti dovolené medzinárodným právom existuje aj v oblasti morského práva:

• Dohovor OSN o morskom práve (1982) (čl. 110): Ustanovuje, že ak sa preukáže neoprávnené podozrenie z pirátstva, obchodu s otrokmi alebo zneužitia vlajky, musia byť odškodnené všetky straty alebo škody, ktoré loď utrpela. Reviduje čl. 22 Dohovoru o šírom mori (1958).
• Čl. 235 sa týka ochrany morského životného prostredia a zodpovednosti štátov za splnenie záväzkov v tejto oblasti. Podporuje sa však skôr uplatnenie občianskoprávnej zodpovednosti.

Kozmických objektov

Dohovor o medzinárodnej zodpovednosti za škody spôsobené kozmickými objektmi (1972) zakotvuje zásadu absolútnej (objektívnej) zodpovednosti vypúšťajúceho štátu za škody spôsobené kozmickými objektmi na povrchu Zeme alebo na lietadlách za letu. Nárok na náhradu škody uplatňuje poškodený štát diplomatickou cestou do jedného roka od vzniku škody alebo jej zistenia. Ak by došlo k škode na kozmických zariadeniach mimo Zeme, vypúšťajúci štát je zodpovedný len zavinene.

Profesor Klučka považuje tento druh absolútnej (objektívnej) zodpovednosti za samostatný poddruh zodpovednosti odlišný od všeobecnej koncepcie zodpovednosti za škodlivé následky.

Občianskoprávna zodpovednosť a jadrová energetika

Inštitút absolútnej (objektívnej) zodpovednosti a podobná koncepcia striktnej (prísnej) zodpovednosti sú upravené aj v medzinárodných zmluvách zakotvujúcich občianskoprávnu zodpovednosť prevádzkovateľov rôznych rizikových činností (jadrová energetika, životné prostredie) s prípadnou subsidiárnou zodpovednosťou štátu.

• Striktná zodpovednosť umožňuje štátom stanoviť okolnosti vylučujúce zodpovednosť, zatiaľ čo absolútna zodpovednosť ich zakazuje alebo prísne obmedzuje.

Medzi dohovory upravujúce občianskoprávnu zodpovednosť operátorov patria:

• Medzinárodný dohovor o občianskoprávnej zodpovednosti za škody spôsobené znečistením ropnými látkami (1969): Zaviedol režim striktnej zodpovednosti po havárii tankera Torrey Canyon.
• Dohovor o občianskoprávnej zodpovednosti vyplývajúcej z činnosti nebezpečných pre životné prostredie (Lugano, 1993): Stanovil režim striktnej zodpovednosti za havárie, s výnimkou dopravy nebezpečných výrobkov a jadrových havárií.
• Protokol o zodpovednosti za cezhraničný odpad (1999) k Bazilejskému dohovoru: Zakotvil zodpovednosť prepravcov nebezpečných odpadov.

Medzi dohovory, ktoré okrem občianskoprávnej zodpovednosti predpokladajú aj subsidiárnu zodpovednosť štátov, patria:

• Parížsky dohovor o zodpovednosti tretím stranám v oblasti jadrovej energie (1960).
• Viedenský dohovor o občianskoprávnej zodpovednosti za jadrové škody (1963).

Oba tieto dohovory používajú pojem absolútna (objektívna) zodpovednosť a ich princípy boli zosúlaďované prostredníctvom doplnkových protokolov.

Medzinárodné sankcie a donucovacie opatrenia: Rozbor a aplikácia

Donútenie v medzinárodnom práve predstavuje legálny mechanizmus nátlaku na subjekty MPV s cieľom zabezpečiť rešpektovanie jeho noriem. Na rozdiel od vnútroštátneho práva, kde je donútenie zverené centrálnej výkonnej moci, v medzinárodnom práve sa realizuje prostredníctvom sankcií – legitímneho práva poškodeného štátu na výkon donucovacích opatrení. Použitie donucovacích opatrení je fakultatívne, ale donucovaný subjekt ich má povinnosť strpieť.

Veda medzinárodného práva klasifikuje donucovacie opatrenia (sankcie) na:

1. Individuálne sankcie: Realizujú sa na úrovni vzťahov štát – štát svojpomocou. Delia sa na: a) Mierové: retorzie a represálie (protiopatrenia), bez použitia ozbrojenej sily. b) Vojnové: individuálne vojnové represálie, len v prípade vojnového stavu.
2. Kolektívne sankcie: Upravené v Kapitole 7 Charty OSN (čl. 39-50) a Kapitole 8 (čl. 52-54). Používajú sa pri porušení kogentných noriem a realizuje ich Bezpečnostná rada OSN. Delia sa na: a) Opatrenia bez použitia sily: podľa čl. 41 Charty OSN. b) Opatrenia s použitím sily: podľa čl. 42 Charty OSN.

Osobitnou skupinou je individuálna a kolektívna sebaobrana (čl. 51 Charty OSN), ktorá je defenzívneho obranného charakteru a reaguje na ozbrojený útok.

Sankcie možno členiť aj podľa formy na diplomatické, ekonomické, komunikačné, vojenské a iné.

Individuálne donucovacie opatrenia: Retorzie a Represálie

Retorzie

Retorzia je správanie, ktoré nemá protiprávny charakter, ale poškodzuje faktický, nie právny záujem štátu. Môže byť odvetným opatrením za málo priateľský akt iného štátu.

Retorzia sa stáva sankciou, ak ňou štát reaguje na prvotné protiprávne správanie druhej strany. Vtedy donucovaný štát musí retorziu strpieť, pričom je nevyhnutné dodržať zásadu proporcionality. Neprimeraná retorzia sa považuje za nevľúdny akt. Príkladmi sú jednostranné prerušenie rokovaní, odvolanie návštevy, odmietnutie účasti na udalosti alebo vyhlásenie diplomata za persona non grata.

Represálie (Protiopatrenia)

Pojem represálie sa postupne nahrádza pojmom protiopatrenie, okrem individuálnych vojnových donucovacích opatrení. V podstate ide o protiprávne správanie štátu, ktoré poškodzuje medzinárodnoprávny záujem. Ak sa však používa ako reakcia na protiprávne správanie iného štátu, ktorý si nesplnil zodpovednostnú povinnosť, je použitie represálie okolnosťou, ktorá protiprávnosť vylučuje.

Obyčajové pravidlá pre použitie protiopatrení sú zachytené v článkoch 49 až 54 Návrhu článkov. Kľúčové podmienky sú:

• Musí ísť o krajné opatrenie na vynútenie nesplnenej zodpovednostnej povinnosti.
• Je časovo limitované trvaním protiprávneho správania delikventa.
• Musí smerovať voči porušiteľovi, nie voči tretím štátom.
• Musí ísť o opatrenia bez použitia ozbrojenej sily.
• Musí predchádzať márna výzva na splnenie záväzku a oznámenie o začatí protiopatrení (čl. 52 ods. 1 písm. b).
• Nemôžu sa uskutočniť, ak sa protiprávne správanie ukončilo alebo ak spor rieši medzinárodný súd (čl. 52 ods. 3).
• Musia byť proporcionálne k rozsahu a závažnosti prvotného protiprávneho konania (čl. 51).
• Musia sa ukončiť ihneď po dosiahnutí účelu (čl. 53).
• Nesmie sa dotknúť záväzkov z kogentných noriem (čl. 50).

Príkladom protiopatrení sú prerušenie diplomatických stykov, zákaz leteckého spojenia, ekonomické embargá a bojkoty. V tradičnom MPV existovali mierové ozbrojené represálie, ale po prijatí Charty OSN sú v rozpore so zákazom použitia sily.

Vojnové individuálne represálie

Sú jediným druhom legálnych vojnových individuálnych donucovacích opatrení. Používajú sa v prípade vojnového stavu a reagujú na porušenie noriem medzinárodného práva ozbrojených konfliktov (napr. zákaz použitia určitých druhov zbraní). Príkladom boli „kobercové“ nálety na Berlín či Drážďany počas druhej svetovej vojny ako odveta za používanie striel V-1.

Kolektívne donucovacie opatrenia OSN

Inštitút kolektívnych donucovacích opatrení bol vytvorený po druhej svetovej vojne s cieľom zastaviť agresora a nastoliť mier. Detailne sú upravené v Kapitole 7 (čl. 39-50) a Kapitole 8 (čl. 52-54) Charty OSN. Rozhodovanie je zverené Bezpečnostnej rade OSN (BR OSN), ktorá má zodpovednosť za udržiavanie medzinárodného mieru a bezpečnosti (čl. 24). Jej rozhodnutia sú záväzné pre členské aj nečlenské štáty OSN (čl. 25, čl. 2 ods. 6).

Právomoci Bezpečnostnej rady OSN

Pred rozhodnutím o sankciách BR OSN najprv kvalifikuje správanie štátu podľa čl. 39 Charty OSN. Má tri skutkové podstaty:

A) Ohrozenie mieru: BR OSN postupuje podľa vlastnej úvahy. Príkladom sú nečakané presuny vojsk, vojenské manévre, občianske vojny a humanitárne katastrofy (Somálsko 1992, Rwanda 1994). B) Porušenie mieru: BR OSN tiež postupuje podľa vlastnej úvahy. Ide o narušenie hraníc, útoky (KLDR na Južnú Kóreu 1950, Argentína na Falklandské ostrovy 1982). C) Útočný čin (agresia): BR OSN má pomôcku v podobe Rezolúcie VZ OSN č. 3314/1974 o definícii agresie. Za agresiu sa považuje použitie ozbrojenej sily v rozpore s Chartou OSN, pričom štát použije silu ako prvý (čl. 2 ods. 4). Obe podmienky musia byť splnené kumulatívne. Príklady sú útoky Južnej Rodézie voči Zambii (1979) alebo JAR voči Angole (1976).

Po kvalifikácii môže BR OSN odporučiť dočasné opatrenia (čl. 40), ktoré ešte nemajú charakter donútenia. Ich odmietnutie však môže byť hodnotené ako ohrozenie mieru. Ak nepostačujú, BR OSN rozhodne o donucovacích opatreniach (sankciách) podľa čl. 41 a 42.

Kolektívne donucovacie opatrenia bez použitia ozbrojenej sily (čl. 41)

BR OSN môže rozhodnúť o opatreniach bez použitia ozbrojenej sily, ktoré zaväzujú všetky členské štáty OSN. Môžu mať formu:

• Prerušenia hospodárskych a kultúrnych stykov.
• Prerušenia železničných, leteckých, poštových, telegrafných, rádiových a iných spojov.
• Prerušenia diplomatických stykov.

Tieto sankcie boli uplatnené napríklad proti Portugalsku (1963), Iraku (1990), Líbyi (1992), Haiti (1993) a iným. Od 90. rokov 20. storočia BR OSN využíva aj tzv. inteligentné sankcie, ktoré sú smerované voči konkrétnym osobám (vládnym činiteľom, fyzickým a právnickým osobám), aby minimalizovali dopad na obyvateľstvo. Implementácia týchto sankcií do vnútroštátneho práva je kľúčová, na Slovensku je to napr. Zákon č. 126/2011 Z.z. o vykonávaní medzinárodných sankcií. Európska únia tiež prijíma vlastné sankcie (napr. proti Ruskej federácii v roku 2014).

Kolektívne donucovacie opatrenia s použitím ozbrojenej sily (čl. 42)

BR OSN môže nariadiť kolektívne donucovacie opatrenia s použitím ozbrojenej sily, ktoré predstavujú výnimku z kogentného zákazu použitia sily. Ide o akcie leteckými, námornými alebo pozemnými silami. Historické prípady zahŕňajú Kórejskú vojnu (1950), konflikt Irak – Kuvajt (1990), Bosnu (1995), Východný Timor (1999), Líbyu (2011) a Mali (2012).

Aj keď Charta OSN predpokladá vytvorenie vlastných ozbrojených síl pod velením Výboru vojenských štábov OSN, v praxi k tomu nikdy nedošlo. Tieto sankcie vykonávali jednotlivé štáty alebo zoskupenia štátov (často pod vedením USA) na základe tzv. zásady delegácie (zmocnenia), čím BR OSN prekonáva medzery v aplikácii Charty. BR OSN môže poveriť výkonom donucovacích akcií aj oblastné dohody a orgány (napr. NATO).

Mierové operácie OSN

Mierové operácie OSN sú nariaďované BR OSN a realizujú ich tzv. „mier udržujúce sily“ (modré prilby) vo forme medzinárodných vojenských jednotiek. Ich pôsobenie má konsenzuálny charakter, musia byť povolené prijímajúcou krajinou. Príslušníci môžu použiť zbraň iba v sebaobrane. Mandát sa spravidla obmedzuje na pozorovateľskú, nárazníkovú alebo policajnú funkciu.

Humanitárne intervencie a „Zodpovednosť chrániť“

Humanitárne intervencie sú vojenské zásahy štátov bez súhlasu BR OSN, ktoré považujú za hrozbu medzinárodnému mieru alebo hrubé porušovanie kogentných pravidiel MPV (napr. intervencie USA a spojencov proti Juhoslávii 1999, Iraku 2003). Podľa platného MPV sú takéto intervencie v rozpore s kogentným zákazom hrozby silou a použitia sily (čl. 2 ods. 4 Charty OSN). Legálne by boli len humanitárne intervencie nariadené BR OSN. BR OSN však nikdy pojem humanitárna intervencia nepoužila.

Namiesto toho BR OSN aplikuje širšie chápanú koncepciu „Zodpovednosť chrániť“ (Responsibility to Protect – R2P). Rezolúcia č. 1674 „Ochrana civilných osôb v ozbrojenom konflikte“ hovorí o zodpovednosti medzinárodného spoločenstva zasiahnuť (ekonomicky alebo vojensky, ak neexistuje iné riešenie) v prípade, ak štát nie je schopný ochrániť svoje obyvateľstvo pred masovými krutosťami (genocída, vojnové zločiny, zločiny proti ľudskosti a etnické čistky). BR OSN túto koncepciu aplikovala napríklad v prípade občianskej vojny v Líbyi (rezolúcia č. 1973/2011).

Právo na sebaobranu v medzinárodnom práve

Inštitút sebaobrany je upravený v čl. 51 Charty OSN a v obyčajovej podobe. Sebaobrana je považovaná za prirodzené právo každého štátu reagovať ozbrojenou silou na ozbrojený útok iného štátu alebo subjektu medzinárodného práva. Počas obdobia medzi napadnutím a rozhodnutím BR OSN má napadnutý štát právo na sebaobranu. Štát musí začatie sebaobrany oznámiť BR OSN a akonáhle BR OSN prijme potrebné opatrenia, sebaobrana musí byť ukončená.

Sebaobrana môže byť individuálna alebo kolektívna (na základe zmlúv o vzájomnej pomoci). Musí zachovať zásadu primeranosti (akcie musia byť primerané útoku) a mať defenzívny charakter (končí sa zastavením útoku). Obyčajové pravidlá stanovujú, že sebaobrana musí predstavovať naliehavú a neodvolateľnú nutnosť, ktorá neponecháva žiadnu možnosť voľby prostriedkov ani okamih na úvahu.

Preventívna a preemptívna sebaobrana

V medzinárodnoprávnej vede sa objavujú aj koncepcie preventívnej a preemptívnej sebaobrany, inšpirované prípadom Caroline (1837). Správa panelu expertov OSN z roku 2004 ich vymedzuje takto:

• Preemptívna sebaobrana: Ozbrojená reakcia na aktuálnu a bezprostrednú hrozbu napadnutia, kde štát nemá inú možnosť a reakcia je primeraná, aj keď k útoku v čase reakcie nedôjde.
• Preventívna sebaobrana: Má zabrániť možným útokom zo strany štátov alebo neštátnych teroristických subjektov, ak existuje hrozba napadnutia (napr. zbraňami hromadného ničenia), ktorá však nie je bezprostredná. Hrozba musí byť taká veľká, že ohrozený štát nemôže riskovať čakanie.

Vo vede existujú nejasnosti ohľadom týchto pojmov, pričom niektoré názory ich stotožňujú alebo vykladajú opačne.

Prípadové štúdie: Zodpovednosť štátu v praxi

Prieliv Korfu (Spojené kráľovstvo vs. Albánsko)

Tematický okruh: zodpovednosť štátu, náležitá opatrnosť, hranice svojpomoci, morské právo

Popis okolností: Dňa 15. mája 1946 spustili albánske ozbrojené sily paľbu na britské vojnové lode v Korfskom kanáli. Albánsko tvrdilo, že cudzie lode sa nesmú plaviť ich teritoriálnymi vodami bez súhlasu. Dňa 22. októbra 1946 štyri britské vojnové lode vstúpili do úžiny, ktorá bola predtým vyčistená od mín. Dve lode však narazili na míny, čo spôsobilo smrť 45 a zranenie 42 britských námorníkov. Británia následne bez súhlasu Albánska vyčistila kanál od mín a zaistila 22 mín. Británia tvrdila, že mínové pole muselo byť položené s vedomím Albánska, čo zakladalo jeho medzinárodnoprávnu zodpovednosť. Albánsko naopak obvinilo Britániu z narušenia suverenity.

Rozsudok Medzinárodného súdneho dvora (MSD):

1. Albánsko je zodpovedné za výbuchy z 22. októbra v albánskych vodách a za škody a straty na životoch. MSD konštatoval, že Albánsko muselo vedieť o mínovom poli vo svojich vodách a malo povinnosť informovať o tom plavidlá.
2. Spojené kráľovstvo neporušilo medzinárodné právo pokojnou plavbou svojich lodí cez úžinu 22. októbra 1946, pretože šlo o medzinárodne rešpektovanú trasu.
3. Spojené kráľovstvo však konaním svojho námorníctva v albánskych vodách 12. a 13. novembra 1946, keď úžinu vyčistilo od mín, porušilo suverenitu Albánska. Operácia čistenia mín bez súhlasu bola aktom svojpomoci, ktorý prekročil medzinárodne dovolené hranice.

Vojenské a polovojenské aktivity v a proti Nikarague (Nikaragua vs. USA)

Tematický okruh: sebaobrana, hrozba silou a použitie sily, princíp nezasahovania

Skutková podstata: Nikaragua podala žalobu na MSD, obviňujúc USA z porušenia medzinárodného práva. USA, pod vedením prezidenta Ronalda Reagana, obviňovali nikaragujskú vládu zo zavádzania „socializmu kubánskeho typu“ a tajne podporovali povstalcov (Contra) finančne a vojenským výcvikom. Priame operácie USA zahŕňali zaminovanie nikaragujských prístavov, letecké útoky a explózie ropovodov. Povstalci Contra páchali zločiny proti ľudskosti. USA sa odvolávali na právo na kolektívnu sebaobranu vo vzťahu k Salvadoru, ktorý bol údajne napadnutý Nikaraguou. USA odmietli jurisdikciu MSD, odvolávajúc sa na výhradu k multilaterálnym zmluvám, ale MSD rozhodol podľa obyčajového medzinárodného práva a konanie pokračovalo bez účasti USA.

Rozsudok MSD:

1. MSD odmietol argument kolektívnej sebaobrany USA vo vzťahu k Salvadoru, pretože Salvador nikdy nepožiadal USA o takúto pomoc.
2. USA porušili svoje záväzky podľa medzinárodného obyčajového práva nezasahovať do vnútorných záležitostí iného štátu výcvikom, vyzbrojovaním, vybavovaním, zásobovaním a financovaním povstalcov Contra.
3. USA porušili svoje záväzky podľa medzinárodného obyčajového práva zákazu použiť silu proti inému štátu útokmi na nikaragujskom území (zaminovanie prístavov, útoky na základne, ropovody).
4. USA porušili svoje záväzky podľa medzinárodného obyčajového práva nenarušiť suverenitu iného štátu nariadením a potvrdením preletov amerických vojenských lietadiel nad územím Nikaraguy.
5. USA porušili medzinárodné obyčajové právo nepoužiť silu proti inému štátu, nezasahovať do jeho vnútorných záležitostí, nenarušiť suverenitu iného štátu a nerušiť mierový námorný obchod položením mín do pobrežných vôd Nikaraguy.
6. USA útokmi na Nikaraguu a vyhlásením obchodného embarga porušili a ohrozili predmet a účel Zmluvy o priateľstve, obchode a plavbe medzi USA a Nikaraguou z roku 1956.
7. MSD rozhodol, že USA má povinnosť okamžite zastaviť a zdržať sa všetkých uvedených aktov a nahradiť škodu Nikaragui. Výška náhrady škody mala byť určená v osobitnom rozhodnutí.
8. MSD konštatoval, že obe strany majú záväzok hľadať riešenie sporu mierovými prostriedkami.

Často kladené otázky

Čo je to zodpovednosť štátu za medzinárodné protiprávne správanie?

Je to právny inštitút v medzinárodnom práve, ktorý sa zaoberá právnymi dôsledkami porušenia medzinárodného záväzku štátom. Vzniká, ak správanie štátu (konanie alebo opomenutie) porušuje jeho medzinárodné záväzky a je mu pripočítateľné. Kodifikovaný je v Návrhu článkov o zodpovednosti štátov za medzinárodne protiprávne správanie, ktorý vypracovala Komisia OSN pre medzinárodné právo.

Aký je rozdiel medzi objektívnou a absolútnou zodpovednosťou v medzinárodnom práve?

Objektívna zodpovednosť znamená, že štát zodpovedá za škodlivé následky činností, ktoré nie sú medzinárodným právom zakázané, bez ohľadu na zavinenie, ale s možnosťou odvolať sa na liberačné dôvody (okolnosti vylučujúce zodpovednosť). Absolútna zodpovednosť je prísnejšou formou, ktorá zakazuje alebo veľmi prísne obmedzuje možnosť odvolávať sa na takéto okolnosti. Absolútna zodpovednosť sa uplatňuje napríklad pri škodách spôsobených kozmickými objektmi.

Ako fungujú kolektívne donucovacie opatrenia Bezpečnostnej rady OSN?

Bezpečnostná rada OSN (BR OSN) má právomoc rozhodovať o kolektívnych donucovacích opatreniach podľa Kapitoly 7 Charty OSN, ak kvalifikuje situáciu ako ohrozenie mieru, porušenie mieru alebo útočný čin. Tieto opatrenia môžu byť buď bez použitia ozbrojenej sily (napr. ekonomické sankcie, prerušenie diplomatických stykov – čl. 41) alebo s použitím ozbrojenej sily (vojenské akcie – čl. 42). Rozhodnutia BR OSN sú záväzné pre všetky členské štáty OSN.

Čo je to „Zodpovednosť chrániť“ (R2P) a prečo je dôležitá?

„Zodpovednosť chrániť“ (Responsibility to Protect, R2P) je koncepcia, ktorú BR OSN prijala a aplikuje na ochranu civilného obyvateľstva pred masovými krutosťami (genocída, vojnové zločiny, zločiny proti ľudskosti, etnické čistky). Znamená to, že ak štát nie je schopný alebo ochotný chrániť svoje vlastné obyvateľstvo, medzinárodné spoločenstvo má zodpovednosť zasiahnuť, najprv ekonomickým donútením a v prípade neexistencie iného riešenia aj vojenským donútením. Je to dôležitý nástroj na riešenie humanitárnych kríz a zabránenie najzávažnejším porušeniam ľudských práv.

Môže štát použiť sebaobranu ako dôvod pre útok na iný štát, ak sa cíti ohrozený?

Článok 51 Charty OSN uznáva právo na individuálnu alebo kolektívnu sebaobranu len ako reakciu na ozbrojený útok. Sebaobrana musí byť primeraná a defenzívneho charakteru. Koncepty preventívnej alebo preemptívnej sebaobrany sú v medzinárodnom práve sporné. Zatiaľ čo preemptívna sebaobrana reaguje na bezprostrednú a aktuálnu hrozbu útoku, preventívna sebaobrana by mala zabrániť potenciálnym budúcim útokom, pričom hrozba nemusí byť bezprostredná. Použitie sily bez ozbrojeného útoku je vo všeobecnosti v rozpore s kogentným zákazom hrozby silou a použitia sily v medzinárodných vzťahoch.