Podcast o Základy právnych vzťahov a subjektov

Kapitoly

Mýtus o sľuboch

Čo je právny vzťah?

Fiktívne postavy v práve

Založenie verzus vznik

Zvieratá už nie sú veci

Neviditeľné hodnoty

Práca a ľudské telo

Z čoho sa skladá právny vzťah?

Dať, konať, zdržať sa a strpieť

Absolútne a relatívne vzťahy

Kto môže byť osobou?

Problém s definíciou človeka

Kedy začína ľudský život?

Zhrnutie a záver

Přepis

Matej: Väčšina ľudí si myslí, že každý sľub alebo dohoda je právne záväzná. Ale v skutočnosti, ak sľúbite kamarátovi, že pôjdete do kina a neprídete... nemôže vás za to zažalovať.

Sofia: Presne tak. A prečo je to tak, si povieme práve teraz. Počúvate Studyfi Podcast.

Matej: Dobre, toto ma zaujíma. Prečo môj sľub nie je právne dôležitý?

Sofia: Pretože nie každý spoločenský vzťah je aj právnym vzťahom. Aby sa ním stal, musí ho regulovať konkrétny zákon. Vznikajú v ňom práva a povinnosti, ktoré sú vynútiteľné.

Matej: Takže dohoda o kúpe auta je právny vzťah, ale dohoda o kine nie.

Sofia: Presne tak. Pri kúpe auta vás chráni Občiansky zákonník. Pri kine... možno stratíte kamaráta, ale nie peniaze v súdnom spore.

Matej: Super, rozumiem. A kto všetko môže vstupovať do takýchto vzťahov? Len ľudia?

Sofia: Nielen ľudia, teda fyzické osoby. Existujú aj právnické osoby. To je taký fiktívny výtvor práva. Predstav si ich ako postavy v hre, ktoré môžu vlastniť majetok a uzatvárať zmluvy.

Matej: Takže eseročka je v podstate taký právny avatar?

Sofia: Perfektné prirovnanie! Patria sem obchodné spoločnosti, nadácie, ale napríklad aj obce, mestá alebo štátna televízia.

Matej: A kedy takýto

Sofia: Presne tak, Matej. A keď už chápeme, kto môže byť subjektom práva, je logické sa pozrieť na druhú stranu rovnice – na objekty. Teda na to, čoho sa tie právne vzťahy vlastne týkajú.

Matej: Čiže... na veci? Ako napríklad auto, dom, alebo môj mobil?

Sofia: Áno, veci sú najčastejším objektom, ale zďaleka nie jediným. A práve tu to začína byť zaujímavé. Právo rozoznáva viacero druhov objektov a niektoré by si tam možno ani nečakal.

Matej: Dobre, tak som zvedavý. Čo všetko okrem vecí to môže byť?

Sofia: Tak začnime hneď jedným prekvapením, ktoré sa dotýka našich štvornohých kamarátov. Zvieratá.

Matej: Psy, mačky? Tie sme predsa vždy brali ako... no, ako veci. Trochu zvláštne to znie, ale právne to tak bolo, nie?

Sofia: Presne. Z rímskeho práva sme zdedili pohľad na zviera ako na hnuteľnú vec. Ale moderná spoločnosť si čoraz viac uvedomuje, že to nie je správne. Zviera predsa cíti bolesť, strach... nie je to stolička.

Matej: To dáva zmysel. Takže sa to zmenilo?

Sofia: Áno! A je to relatívne čerstvá novinka. Od roku 2019 už aj na Slovensku platí, že zviera nie je vec. Zákon ho definuje ako živého tvora, ktorý vníma svojimi zmyslami. Má osobitné postavenie.

Matej: Super! Takže keď teraz niekto rieši napríklad opatrovníctvo psa pri rozvode, súd sa na to pozerá inak ako na delenie nábytku?

Sofia: Presne tak. Na zvieratá sa síce ešte stále používajú niektoré pravidlá ako pre veci, ale len vtedy, ak to neodporuje ich povahe živého tvora. Je to veľký krok vpred v humanizácii práva.

Matej: Dobre, takže zvieratá sú špeciálna kategória. Čo ďalej? Spomínala si, že sú aj iné objekty ako veci.

Sofia: Určite. Čo povieš na výsledky tvorivej duševnej činnosti? Napríklad pesnička, ktorú počúvaš, film, ktorý pozeráš, alebo dokonca dizajn tvojich tenisiek.

Matej: To všetko je objektom práva? Ako to funguje?

Sofia: Tieto nehmotné veci chráni napríklad autorské alebo patentové právo. A práva k nim môžu vznikať dvoma spôsobmi. Buď neformálne, alebo formálne.

Matej: Aký je v tom rozdiel?

Sofia: Neformálny princíp platí napríklad pri autorskom práve. Keď napíšeš báseň alebo zložíš hudbu, autorské právo ti vzniká v momente, keď dielo vytvoríš. Nemusíš ho nikde registrovať.

Matej: Takže ak si teraz vymyslím geniálny slogan pre náš podcast, je hneď môj?

Sofia: Presne tak, je chránený zákonom. Na druhej strane, formálny princíp platí napríklad pre vynálezy. Ak vymyslíš nový typ motora, musíš si ho zaregistrovať na patentovom úrade, aby si získal ochranu. Až tou registráciou ti vznikne patentové právo.

Matej: Rozumiem. A existujú ešte nejaké ďalšie nehmotné veci? Také, čo sa nedajú chytiť?

Sofia: Jasné. Napríklad obchodné tajomstvo. To je súbor cenných informácií – výrobných, technických alebo obchodných – ktoré firma tají pred konkurenciou.

Matej: Ako napríklad recept na Coca-Colu?

Sofia: To je ten najslávnejší príklad! Presne tak. Ten recept má obrovskú hodnotu, nie je nikde verejne dostupný a firma ho extrémne prísne stráži. Aj to je objektom právnych vzťahov.

Matej: Dobre, takže máme veci, zvieratá, nápady... Čo ešte? Čo napríklad ľudská práca?

Sofia: Správna otázka. Práca a rôzne výkony sú ďalším veľmi častým objektom. Najmä v pracovnom práve. Keď podpíšeš pracovnú zmluvu, zaväzuješ sa vykonávať pre zamestnávateľa prácu a on sa zaväzuje platiť ti za to mzdu.

Matej: A platí to aj pre brigády alebo keď si niekoho najmem, aby mi postavil plot?

Sofia: Áno. Pri brigáde ide o dohodu o práci mimo pracovného pomeru. A keď si objednáš postavenie plota, uzatváraš zmluvu o dielo. V oboch prípadoch je objektom nejaký výkon, nejaká činnosť.

Matej: To znie logicky. Ale napadá mi jedna dosť kontroverzná vec... čo ľudské telo? Alebo jeho časti? Môžu byť objektom práva?

Sofia: To je extrémne citlivá a dôležitá oblasť. Hovoríme o transplantátoch – orgánoch a tkanivách. A tu je odpoveď jasná: s nimi sa nedá voľne obchodovať. Nemôžu byť predmetom kúpy a predaja.

Matej: Prečo? Veď by to mohlo zachrániť životy, keby si niekto mohol legálne kúpiť obličku.

Sofia: Filozoficky to vychádza z myšlienky, že človek nikdy nesmie byť použitý len ako prostriedok na dosiahnutie niečoho iného. Jeho telo nemôže byť predmetom zisku. Preto je obchodovanie s orgánmi zakázané. Neberú sa ako veci, ale ako úplne osobitná kategória.

Matej: A čo taký umelý kĺb? To je implantát, nie?

Sofia: Presne. A tam je ten rozdiel. Implantát, napríklad ten umelý kĺb, je pred operáciou normálna vec. Kúpiš ho, je to produkt. Ale v momente, keď sa vloží do tela, stáva sa jeho súčasťou a prestáva byť vecou v právnom zmysle.

Matej: Uf, to je celkom komplexné. Takže keď si to zhrnieme, právny vzťah má vždy nejaké subjekty – ľudí alebo firmy – a nejaké objekty, o ktoré v tom vzťahu ide. Je tam ešte niečo?

Sofia: Áno, chýba nám tretí kľúčový prvok: obsah. Obsahom právneho vzťahu sú konkrétne práva a povinnosti, ktoré subjekty voči sebe majú v súvislosti s tým objektom.

Matej: Čiže to, čo kto môže, musí alebo nesmie robiť?

Sofia: Presne. Obsah hovorí, ako sa s objektom má alebo nemá nakladať. A teória práva tu rozlišuje štyri základné typy povinností, alebo teda správania.

Matej: Štyri? Som zvedavý, či ich uhádnem. Dobre, určite niečo dať a niečo urobiť...

Sofia: Skvelý začiatok! Sú to presne tieto: po prvé, niečo dať, po latinsky *dare*. Po druhé, niečo konať, teda *facere*. Po tretie, niečoho sa zdržať, *omittere*. A po štvrté, niečo strpieť, *pati*.

Matej: Dať, konať, zdržať sa a strpieť. Dobre, to znie ako niečo z latinského slovníka pre právnikov. Môžeš mi dať na každý príklad?

Sofia: Jasné, je to jednoduchšie, ako to znie. *Dare*, teda 'dať', je základom napríklad kúpnej zmluvy. Predávajúci má povinnosť ti dať, odovzdať vec, a ty máš povinnosť mu dať peniaze.

Matej: OK, to je ľahké.

Sofia: *Facere*, 'konať', je napríklad pri zmluve o dielo. Maliar sa zaviaže, že pre teba bude konať – teda že ti vymaľuje byt.

Matej: Rozumiem. A 'zdržať sa'? To si neviem úplne predstaviť.

Sofia: Predstav si, že si prenajmeš byt. Prenajímateľ ti ho odovzdá a zároveň má povinnosť zdržať sa jeho užívania. Nesmie ti tam len tak chodiť a používať tvoju sprchu. To je *omittere*.

Matej: Dobre, to dáva zmysel. A posledné – strpieť?

Sofia: To je typické pre takzvané vecné bremená. Povedzme, že tvoj sused sa nevie dostať na svoju záhradu inak, ako cez tvoj pozemok. Môžete spísať zmluvu, kde sa ty zaviažeš, že budeš trpieť, aby prechádzal cez tvoju trávu. To je *pati*.

Matej: Aha! Takže dať, konať, zdržať sa, strpieť. To sú vlastne všetky možné typy povinností, ktoré nám zo zmlúv vyplývajú.

Sofia: Presne tak. Tieto štyri slovesá opisujú celý obsah právnych vzťahov. Keď pochopíš tento základ, zrazu ti všetky tie zložité zmluvy začnú dávať oveľa väčší zmysel. A presne o zmluvách a o tom, ako vznikajú a zanikajú, si povieme nabudúce.

Matej: A tým sme, myslím, prebrali základy právnych noriem. Ale Sofia, normy samy o sebe sú len pravidlá. Čo sa stane, keď sa tieto pravidlá uvedú do praxe? Medzi ľuďmi?

Sofia: Presne tak, Matej. Tým sa dostávame k poslednej, ale extrémne dôležitej téme – k právnym vzťahom. Pretože právo nežije na papieri, ale práve v interakciách medzi nami.

Matej: Dobre, tak poďme na to. Právny vzťah znie dosť formálne. Sú všetky rovnaké?

Sofia: Vôbec nie. A to je na tom to zaujímavé. V zásade ich môžeme rozdeliť do dvoch veľkých skupín. Prvou sú absolútne právne vzťahy.

Matej: Absolútne? Akože platia úplne vždy a všade?

Sofia: V podstate áno. Pekne si to zjednodušil. Pôsobia „erga omnes“, čo v latinčine znamená „voči všetkým“. Týkajú sa teda teba a všetkých ostatných ľudí na svete.

Matej: Uf. To znie... rozsiahlo. Máš nejaký príklad?

Sofia: Samozrejme. Napríklad naša Ústava ti zaručuje právo na ochranu cti a dobrého mena. A toto tvoje právo musia rešpektovať úplne všetci. Je to absolútny vzťah.

Matej: Takže ja mám právo a všetci ostatní majú povinnosť ho neporušovať. Chápem.

Sofia: Presne. Alebo si zober vlastníctvo. Ak vlastníš bicykel, si v absolútnom právnom vzťahu voči všetkým ostatným. Každý má povinnosť rešpektovať, že ten bicykel je tvoj.

Matej: A čo je potom tá druhá skupina?

Sofia: To sú relatívne právne vzťahy. Tie naopak nepôsobia voči všetkým, ale len medzi konkrétnymi stranami. Vznikajú vtedy, keď sa niečo stane.

Matej: Akože keď niekto poruší ten absolútny vzťah?

Sofia: Presne! Trafil si klinec po hlavičke. Vráťme sa k tvojmu právu na česť. Ak ťa niekto, povedzme, urazí v novinách, ten všeobecný, absolútny vzťah je porušený. A v tom momente...

Matej: ...vznikne nový, relatívny vzťah len medzi mnou a tým novinárom?

Sofia: Áno! A v rámci tohto konkrétneho vzťahu ty budeš od neho požadovať napríklad ospravedlnenie alebo finančnú náhradu. Už sa to netýka všetkých, len vás dvoch.

Matej: A to isté by platilo aj s tým bicyklom? Ak by mi ho niekto ukradol?

Sofia: Presne tak. Vznikol by relatívny vzťah medzi tebou ako poškodeným a zlodejom ako páchateľom. A samozrejme aj so štátom, ktorý by ho stíhal.

Matej: Rozumiem. A tieto vzťahy sa asi delia aj ďalej, však? Podľa toho, či ide o prácu, rodinu...

Sofia: Áno, samozrejme. Môžeme ich deliť na verejnoprávne a súkromnoprávne, alebo ešte konkrétnejšie na pracovnoprávne, obchodnoprávne, rodinnoprávne a tak ďalej.

Matej: Dobre. Ale v každom vzťahu musí byť nejaký... účastník. Subjekt. V práve sa často hovorí o „osobe“. Čo to vlastne znamená?

Sofia: To je skvelá otázka, pretože je zložitejšia, než sa zdá. Pôvod slova osoba nie je úplne jasný, ale spája sa s latinským slovom „persona“, čo znamenalo... divadelná maska.

Matej: Maska? Akože v práve všetci hráme nejaké divadlo?

Sofia: V istom zmysle áno! Herec si nasadil masku, aby hral určitú rolu. A podobne aj my, ako právne „osoby“, vstupujeme do rôznych vzťahov a plníme isté spoločenské roly.

Matej: Takže „osoba“ je právna kategória pre aktéra, ktorý má práva a povinnosti.

Sofia: Presne. Filozof Immanuel Kant to definoval krásne. Povedal, že osoba je subjekt, ktorého konaniu možno pripísať zodpovednosť. Nejde len o to, že si, ale že si zodpovedný za to, čo robíš.

Matej: Dobre, takže v práve vystupujeme ako „osoby“. Náš právny poriadok hovorí, že fyzickou osobou je každý človek. To znie jednoducho. Alebo nie?

Sofia: Práveže vôbec nie. Definovať pojem „človek“ je jedna z najväčších výziev práva aj filozofie. A je zaujímavé, že právne systémy sa tomu pojmu historicky skôr vyhýbali.

Matej: To je zvláštne. Veď právo je tu predsa pre ľudí, pre človeka.

Sofia: Je, ale zrejme pod vplyvom rímskeho práva sa na človeka pozeralo skôr ako na objekt. Určite poznáš tú slávnu formulku: „Vyhlasujem, že tento človek je môj...“ Človek mohol byť vec, otrok.

Matej: To je dosť temné. Dnes je to už snáď inak.

Sofia: Určite. Najmä vďaka ľudskoprávnym dokumentom, ako Deklarácia práv človeka a občana, sa pojem človek vrátil do centra pozornosti. Ale aj tak v zákonoch častejšie nájdeš pojmy ako „každý“, „občan“ alebo práve „fyzická osoba“.

Matej: A kde sa táto nejasnosť okolo pojmu „človek“ prejavuje najviac dnes?

Sofia: V bioetických otázkach. A tou úplne najpálčivejšou je status ľudského embrya. Kedy sa z buniek stáva človek s právnou ochranou?

Matej: Naša ústava hovorí, že „Ľudský život je hodný ochrany už pred narodením.“ To znie celkom jasne, nie?

Sofia: Poskytuje to istú ochranu, áno. Ale automaticky to nepriraďuje nenarodenému status fyzickej osoby so všetkými právami. A otvára to kľúčovú otázku – čo presne je ten „ľudský život“, ktorý máme chrániť?

Matej: A veda na to má odpoveď?

Sofia: Práveže veda a filozofia nám dávajú niekoľko možností, ale každá má svoje problémy. A právo si z nich musí nejako vybrať, aby mohlo fungovať.

Matej: Skúsme si ich prejsť. Čo je prvá možnosť?

Sofia: Prvým je kritérium fertilizácie, teda moment oplodnenia. Biologicky to dáva zmysel, nový život vznikol. Ale právne je to komplikované.

Matej: V čom?

Sofia: Ak budeme pár buniek po oplodnení chrániť ako ľudský život, nemali by sme potom rovnako chrániť aj bunky, ktoré žijú v tele človeka po mozgovej smrti? Vytvára to ďalšie dilemy.

Matej: Dobre, to je zložitý argument. Aká je ďalšia možnosť?

Sofia: Druhou je nidácia, teda uhniezdenie oplodneného vajíčka v maternici. Je to akýsi akt prijatia matkou. Ale to je skôr dôležité pre určenie tehotenstva, než pre status embrya. A čo s umelo oplodnenými vajíčkami v laboratóriu?

Matej: Tiež to nie je dokonalé. Je ešte nejaká tretia cesta?

Sofia: Áno, a tá je asi najznámejšia. Kritérium vzniku mozgu. Logicky to nadväzuje na našu definíciu smrti ako mozgovej smrti. Ak život končí smrťou mozgu, mal by sa začať jeho vznikom.

Matej: To znie rozumne. Ale predpokladám, že aj tu je nejaký háčik.

Sofia: Samozrejme. Museli by sme presne definovať, čo je „ľudský“ mozog. Mozog majú aj zvieratá. A mozog embrya sa líši od mozgu dospelého. Ktoré štádium vývoja by sme svojvoľne určili za to správne?

Matej: Takže... ak to správne chápem, ani na tak základnú otázku, ako „kto je človek“ a „kedy začína život“, nemá právo úplne jednoznačnú odpoveď.

Sofia: Presne tak. Riešenie problému, kto je fyzická osoba a kde sú hranice jej ochrany, ostáva stále otvorenou a nesmierne komplikovanou otázkou.

Matej: Páni. Od právnych noriem sme sa dostali až k filozofickým otázkam života. To bola naozaj cesta. Sofia, veľmi ti ďakujem za všetky tieto postrehy a vysvetlenia.

Sofia: Aj ja ďakujem za skvelé otázky, Matej. Bolo mi potešením.

Matej: A ďakujeme aj vám, naši milí poslucháči, že ste s nami boli pri ďalšej epizóde Studyfi Podcastu. Dúfame, že ste sa naučili niečo nové a že sa na svet práva pozeráte s o niečo väčšou zvedavosťou. Majte sa krásne a dopočutia nabudúce!