Podcast o Základy Politiky, Filozofie a Psychológie

Kapitoly

Mýtus o plytvaní

Poľnohospodárske vs. profesné združenia

Podstata volieb

Princípy demokratických volieb

Proporcionálny volebný systém

Slovenské špecifiká a voľby

Zhlukovanie príkladov

Argument z dokonalosti

5 ciest Tomáša Akvinského

Boh ako príroda

Pud, potreba, pyramída

Zhrnutie a rozlúčka

Přepis

Lenka: Väčšina ľudí si myslí, že keď farmári protestujú a vylejú tisíce litrov mlieka na cestu, je to len zbytočné plytvanie. Ale v skutočnosti je za tým chladný kalkul.

Michal: Presne tak. Je to extrémna, ale účinná forma nátlaku. Chcú tým šokovať verejnosť a prinútiť štát, aby im dal dotácie, garantoval výkupné ceny alebo zaviedol clá a kvóty na dovoz. Toto je Studyfi Podcast, kde odkrývame, čo sa skrýva za pojmami z maturity.

Lenka: Takže tá verejná likvidácia úrody alebo blokovanie ciest traktormi je vlastne nástroj, ako si presadiť svoje požiadavky. Fungujú takto všetky združenia?

Michal: Nie všetky. Treba rozlišovať medzi poľnohospodárskymi a profesnými združeniami. Taká Slovenská lekárska komora alebo advokátska komora nebude organizovať protesty s traktormi.

Lenka: To by asi vyzeralo dosť zvláštne. V čom je teda ten rozdiel?

Michal: Im ide hlavne o kvalitu profesie. Snažia sa napríklad donútiť štát, aby rešpektoval ich rozhodnutia pri udeľovaní licencií alebo aby zabezpečil vyššie platy pre svojich členov. Ich nátlak je skôr odborný a legislatívny.

Lenka: Takže jedni používajú viditeľný, fyzický nátlak a druhí skôr ten... papierový a zákulisný?

Lenka: ...takže to je naozaj fascinujúce, ako sa tie medzinárodné vzťahy vyvíjali. Ale poďme sa teraz presunúť z veľkej svetovej scény trochu bližšie k nám. K niečomu, čo ovplyvňuje naše životy veľmi priamo. Hovorím o voľbách.

Michal: Presne tak, Lenka. Voľby sú základným kameňom demokracie. Je to vlastne mechanizmus, ktorým my, bežní ľudia, prenášame moc na našich volených zástupcov.

Lenka: Prenášame moc... to znie tak vážne.

Michal: Aj to je! Teoretici ako Rousseau alebo Locke o tom písali celé knihy. V podstate, v ideálnom svete priamej demokracie by sme o všetkom rozhodovali všetci spolu. Ale predstav si, že by päť miliónov ľudí hlasovalo o každom jednom zákone.

Lenka: To by bola katastrofa. Nikdy by sme sa na ničom nezhodli a trvalo by to večnosť.

Michal: Presne. A preto máme zastupiteľskú demokraciu. Moc stále pochádza od nás, od ľudu, ale nevykonávame ju priamo. Namiesto toho si zvolíme zástupcov, ktorí to robia za nás.

Lenka: Dobre, takže si ich zvolíme. Ale aké musia byť voľby, aby boli naozaj demokratické? Nestačí len tak hodiť lístok do urny, však?

Michal: Určite nie. Musia spĺňať niekoľko kľúčových princípov. Voľby musia byť všeobecné, rovné, tajné a priame.

Lenka: Poďme si to rozobrať. Čo znamená "všeobecné"?

Michal: Znamená to, že voliť môže každý občan, ktorý je na to spôsobilý. Nesmieme nikoho vylúčiť na základe pohlavia, rasy, náboženstva alebo napríklad vzdelania.

Lenka: A čo "rovné"? To znie celkom jasne.

Michal: Áno, ale tu je ten zaujímavý bod. Rovné znamená, že každý hlas má úplne rovnakú váhu. Hlas vysokoškolského profesora politológie má presne takú istú hodnotu ako hlas človeka bez domova.

Lenka: To je dosť prekvapivé, keď sa nad tým zamyslíš. Ale asi je to tak spravodlivé.

Michal: Presne tak. Potom máme "tajné" voľby – nikto ťa nemôže nútiť, aby si prezradil, koho si volil. A nakoniec "priame", čo znamená, že si poslancov či prezidenta volíme priamo my, nie nejakí sprostredkovatelia.

Lenka: Super, to dáva zmysel. A ako to teda funguje u nás na Slovensku? Počula som pojem "proporcionálny systém". To znie ako niečo z matematiky.

Michal: Trochu matematiky v tom je, ale je to jednoduchšie, než to znie. Think of it this way: koľko percent hlasov strana získa vo voľbách, približne toľko percent kresiel dostane v parlamente.

Lenka: Takže ak strana získa dvadsať percent hlasov, má dvadsať percent poslancov?

Michal: V zásade áno. A tu prichádza tá zaujímavá časť. Čo sa stane s hlasmi pre strany, ktoré sa do parlamentu nedostanú? U nás musia získať aspoň päť percent.

Lenka: Tie hlasy... prepadnú?

Michal: Presne tak. A tie "prepadnuté" kreslá si potom proporcionálne rozdelia tie strany, ktoré sa do parlamentu dostali. Je to taký bonus pre úspešné strany.

Lenka: Aha! Takže je to spravodlivé v tom, že aj menšie strany majú šancu, ale zároveň to trochu pomáha tým úspešnejším. Aké to má výhody a nevýhody?

Michal: Výhodou je, že parlament presnejšie odráža rozloženie nálad v spoločnosti. Nevýhodou je, že to často vedie k nutnosti vytvárať koalície. A tie bývajú občas dosť nestabilné. Je to ako skupinový projekt na strednej, kde sa traja ľudia nevedia dohodnúť, kto spraví prezentáciu.

Lenka: To je skvelé prirovnanie! Úplne si to viem predstaviť.

Michal: Ďalšou nevýhodou je, že volič si volí primárne stranu, nie konkrétnu osobu. Kontakt medzi poslancom a voličom je slabší. Poslanec sa cíti viac zodpovedný vedeniu strany, ktoré ho dalo na kandidátku, než svojim voličom.

Lenka: Spomínal si kandidátku. My ale predsa môžeme na lístku niekoho zakrúžkovať, nie?

Michal: Áno, to sú takzvané preferenčné hlasy. Môžeme dať krúžok maximálne štyrom kandidátom. Ale aby sa kandidát vďaka krúžkom naozaj posunul vyššie, musí získať aspoň tri percentá preferenčných hlasov z celkového počtu hlasov pre jeho stranu. To sa nestáva až tak často.

Lenka: Rozumiem. Čiže máme istú moc, ale nie je absolútna. A čo tie percentá pre vstup do parlamentu? Je to vždy päť percent?

Michal: Pre samostatnú stranu áno. Ale ak kandiduje koalícia dvoch alebo troch strán, musia spolu získať aspoň sedem percent. A ak sú v koalícii štyri a viac strán, potrebujú až desať percent. Je to poistka proti prílišnému triešteniu parlamentu.

Lenka: Takže kľúčové je pochopiť princípy volieb a potom aj špecifiká nášho systému. To nám pomôže lepšie sa rozhodnúť.

Michal: Presne. Kto rozumie pravidlám hry, ten ju vie hrať lepšie. A voľby sú v podstate hra o budúcnosť našej krajiny.

Lenka: Výborne povedané. Takže teraz už vieme, ako sa volí. Ale KOHO vlastne volíme? To nás privádza k politickým stranám a ich ideológiám. Poďme sa na to pozrieť v ďalšej časti.

Lenka: Takže nielenže máme kvantum teórie, ale potom dostaneme zoznamy príkladov ako tieto... Je ich tu snáď dvesto. To je naozaj... veľa.

Michal: Vyzerá to desivo, však? Keď vidíš len čísla od 32 až po 97 a potom ďalší balík od 98 do 163... Človek by si myslel, že musí ísť pekne po poriadku.

Lenka: Presne! A to je to, čo väčšina z nás robí. Proste sa prehrýzame jedným po druhom, kým neodpadneme od únavy.

Michal: Ale tu je ten trik. Nerobte ich v poradí. Namiesto toho si ich zoskupte podľa typu. Nájdite všetky rovnice, potom všetky slovné úlohy na percentá, potom geometriu.

Lenka: Počkať, takže si mám z toho spraviť vlastnú, personalizovanú zbierku úloh? Znie to ako práca navyše.

Michal: Je to práca na začiatku, ktorá ti ušetrí hodiny na konci. Predstav si to ako upratovanie izby. Nezačneš v jednom rohu a neberieš všetko, čo ti príde pod ruku. Roztriediš si veci — oblečenie na jednu kopu, knihy na druhú.

Lenka: Aha, a zrazu to dáva zmysel a je to oveľa rýchlejšie. To je skvelá analógia!

Michal: Presne tak. Odhalíš vzorce, zistíš, kde máš slabiny, a môžeš sa na ne cielene zamerať. Je to oveľa efektívnejšie.

Lenka: Takže kľúčové je netrápiť sa poradím, ale hľadať súvislosti. To si zapamätám. A keď už hovoríme o vzorcoch, čo tie najčastejšie typy úloh, s ktorými sa môžeme stretnúť?

Lenka: Tak, a po tejto krátkej odbočke sa vráťme k filozofii... konkrétne k jednej z najťažších otázok vôbec. Dá sa existencia Boha dokázať rozumom?

Michal: Výborná otázka, Lenka. A presne toto riešila stredoveká filozofia, hlavne scholastika. Filozofi sa vtedy naozaj snažili nájsť logické, nepriestrelné argumenty pre Božiu existenciu.

Lenka: Znie to ako úloha pre super-detektíva. Kto sa do toho pustil ako prvý?

Michal: Jedným z najznámejších bol Anselm z Canterbury. A prišiel s argumentom, ktorý je geniálny a zároveň sa ti z neho trochu zatočí hlava.

Lenka: Dobre, na to som pripravená! O čo ide?

Michal: Volá sa to ontologický dôkaz. Anselm povedal: Boh je niečo, nad čo si nemožno myslieť nič väčšieho, alebo dokonalejšieho. Súhlasíš?

Lenka: Jasné, to je v podstate definícia Boha. Všemohúci, vševediaci... proste top.

Michal: Presne tak. A teraz kľúčová časť. Anselm sa pýta: čo je dokonalejšie? Bytosť, ktorá má všetky tieto úžasné vlastnosti a existuje len v našej mysli... alebo bytosť, ktorá ich má a navyše aj reálne existuje?

Lenka: No, tá, ktorá reálne existuje, je určite... dokonalejšia.

Michal: Bingo! Takže ak Boh existuje len v predstave, nie je tou najdokonalejšou bytosťou, lebo si vieme predstaviť ešte dokonalejšiu – takú, ktorá aj existuje. Z toho logicky vyplýva, že Boh musí existovať.

Lenka: Páni. To je... elegantné. Ale aj trochu ako slovná hračka, nemyslíš?

Michal: Presne tak. Filozofi sa o tomto hádajú dodnes. Je to dôkaz z pojmu, nie z pozorovania sveta.

Lenka: A čo tí, ktorí chceli dôkaz zo sveta? Z toho, čo vidíme okolo seba?

Michal: Tak to sa dostávame k Tomášovi Akvinskému. On na to išiel úplne inak. V diele Summa theologiae predstavil svojich slávnych päť ciest, ako dôjsť k Bohu rozumom.

Lenka: Päť? Dobre, skús mi dať aspoň dve-tri, nech sa v tom nestratím.

Michal: Žiaden problém. Prvá cesta je dôkaz z pohybu. Pozri sa okolo seba. Všetko sa hýbe. Ale každá vec, ktorá sa hýbe, musela byť niečím do pohybu uvedená. Ako domino.

Lenka: A nemôže to pokračovať do nekonečna? Jedno domino zhodí druhé a tak ďalej?

Michal: Tomáš tvrdí, že nie. Musí existovať nejaký Prvý hýbateľ. Niečo, čo všetko spustilo, ale samo nebolo ničím pohnuté. A to je Boh.

Lenka: Okej, to dáva zmysel. A tá druhá cesta?

Michal: Veľmi podobná. Je to dôkaz z príčiny. Všetko má nejakú príčinu. Ty si tu, lebo tvoji rodičia... dom stojí, lebo ho postavili... a tak ďalej. Opäť musí existovať nejaká Prvá príčina všetkého. A tou je Boh.

Lenka: Chápem. Prvý hýbateľ a Prvá príčina. Znie to logicky. A ďalšie cesty sú podobné?

Michal: V podstate áno. Tretia hovorí o nevyhnutnej bytosti, štvrtá o stupňoch dokonalosti a piata o tom, že svet vyzerá tak účelne usporiadaný, že to nemôže byť náhoda. Ako hodinky, ktoré musel niekto navrhnúť.

Lenka: Dobre, stredovek máme za sebou. Čo priniesol novovek? Zmenil sa pohľad na Boha?

Michal: A ako! Prišiel napríklad Baruch Spinoza a ten to celé obrátil naruby. Zabudni na Boha ako nejakú osobu, ktorá sedí na obláčiku a riadi svet.

Lenka: Tak ako si ho predstavoval on?

Michal: Pre neho bol Boh a príroda jedno a to isté. Jeho slávny výrok je

Lenka: A tým sa dostávame k našej poslednej dnešnej téme. Čo nás vlastne poháňa vpred? Poďme sa pozrieť na psychológiu motivácie.

Michal: Skvelý záver, Lenka. Motivácia je v podstate naše vnútorné „prečo“. A psychológia ponúka hneď niekoľko zaujímavých pohľadov.

Lenka: Ktorý je prvý na rade?

Michal: Začnime Freudom a jeho pudovou teóriou. Veril, že všetku energiu čerpáme z pudov. Hlavne zo sexuálneho pudu, ale pridal k nemu aj pud smrti, čiže agresiu.

Lenka: To znie... dosť dramaticky. Kto to videl optimistickejšie?

Michal: Napríklad Henry Murray. Jeho teória potrieb ich delí na primárne, čiže fyziologické, a sekundárne, teda psychické. Snažíme sa buď niečo dosiahnuť, alebo sa niečomu vyhnúť.

Lenka: To je už zrozumiteľnejšie. A čo tá slávna pyramída?

Michal: Áno, to je Abraham Maslow. Jeho hierarchia potrieb hovorí, že najprv musíme uspokojiť základné, fyziologické potreby a potrebu bezpečia, aby sme sa mohli posunúť vyššie k láske, uznaniu a nakoniec k sebarealizácii na vrchole.

Lenka: Takže to máme tri kľúčové pohľady: Freudove pudy, Murrayho potreby a Maslowovu pyramídu. Každý vysvetľuje našu motiváciu trochu inak.

Michal: Presne tak. A to je pre dnešok od nás všetko. Dúfam, že sme vám pomohli s prípravou na maturity.

Lenka: Určite áno! Ďakujeme, že ste nás počúvali. Držíme vám všetkým palce a dopočutia nabudúce.