Podcast o Základy Neurofyziológie a Kineziológie

Kapitoly

Mýtus o kričiacich neurónoch

Dva typy spojení

Ako funguje chemická pošta

Povzbudiť alebo utlmiť?

Tímová práca neurónov

Pokročilé nervové taktiky

Zdroj energie: Membránový potenciál

Čo je facilitácia?

Nástroje fyzioterapeuta

Rýchla a pomalá dráha

Keď všetko do seba zapadá

Úvod do komunikácie tela

Oči ako senzory pohybu

Prekvapivá sila žuvania

Čo prezradí tvár

Koreňová oblasť – Bedrový kĺb

Stredná oblasť – Koleno

Akrálna oblasť – Chodidlo

Vzpriamený stoj ako reflex

Tichí strážcovia rovnováhy

Reflexy v akcii

Ako vzniká hlas

Zhrnutie a záver

Přepis

Lukáš: Väčšina ľudí si myslí, že silnejší signál v mozgu znamená, že jeden neurón na druhý hlasnejšie, povedzme, 'kričí'. Ale čo ak vám poviem, že v skutočnosti je to viac o tímovej práci a správnom načasovaní, než o hlasitosti?

Nina: Presne tak, Lukáš. Ten 'krik' je skoro vždy rovnako 'hlasný'. Rozhodujúce je, koľko 'hlasov' sa ozve naraz a ako rýchlo za sebou.

Lukáš: Takže to je celé oveľa sofistikovanejšie. Fascinujúce! Toto je Studyfi Podcast.

Nina: Poďme sa na to pozrieť. Začnime úplným základom – čo je to vlastne synapsa?

Lukáš: Dobre, synapsa. Znie to ako nejaký high-tech konektor. O čo ide?

Nina: V podstate áno! Je to miesto, kde sa jeden neurón spája s druhým, aby mu odovzdal správu. Predstav si to ako mikroskopické prepojenie. A nie je len jeden typ, máme dva hlavné: elektrické a chemické.

Lukáš: Elektrické a chemické. Aký je medzi nimi rozdiel? Je jeden z nich lepší?

Nina: Nie je to o tom, ktorý je lepší, každý sa hodí na niečo iné. Elektrické synapsy sú super rýchle. Sú to vlastne priame kanály medzi bunkami, takže elektrický impulz preletí bez akéhokoľvek zdržania. Je to ako priamy telefonát.

Lukáš: A čo tie chemické? Sú pomalšie?

Nina: Áno, o zlomok sekundy, ale sú oveľa flexibilnejšie. Tu neuróny nie sú priamo spojené, je medzi nimi medzera – synaptická štrbina. Na jej prekonanie používajú špeciálnych chemických poslov, ktorým hovoríme neurotransmitery.

Lukáš: Takže elektrická je ako rýchly chat a chemická skôr ako poslanie e-mailu s prílohou?

Nina: To je skvelé prirovnanie! Presne tak. A práve ten 'e-mail', teda chemická synapsa, je u nás cicavcov oveľa bežnejší a umožňuje zložitejšie spracovanie informácií.

Lukáš: Dobre, tak ma prevedz tým procesom. Ako ten 'e-mail' neurón odošle a druhý prečíta?

Nina: Jasné. Predstav si, že elektrický signál, akčný potenciál, docestuje na koniec prvého neurónu. Tam narazí na malé vačky plné neurotransmiterov.

Lukáš: A tie sa potom jednoducho vysypú von?

Nina: V podstate áno. Ten prichádzajúci signál je ako pokyn 'teraz!', ktorý spôsobí, že sa tieto vačky spoja s membránou a uvoľnia svoj obsah do synaptickej štrbiny.

Lukáš: A čo sa deje v tej štrbine? Plávajú si tam len tak?

Nina: Títo poslovia rýchlo preplávajú k druhému neurónu, kde zapadnú do špecifických receptorov – ako kľúč do zámky. A práve toto spojenie spustí reakciu v prijímajúcom neuróne.

Lukáš: A čo sa stane s tými poslami potom? Neostanú tam navždy?

Nina: Dobrá otázka! Nie, to by bol problém. Po odovzdaní správy sú buď rýchlo rozložené enzýmami, alebo si ich pôvodný neurón vezme späť na recykláciu. Systém musí byť pripravený na ďalšiu správu.

Lukáš: Takže každá správa hovorí tomu ďalšiemu neurónu 'páľ!' a pošli signál ďalej?

Nina: Nie vždy. A to je tá krása chemických synáps. Niektoré správy sú excitačné, teda povzbudzujúce. Hovoria 'áno, poďme na to, aktivuj sa!'. Vtedy sa otvoria kanály pre sodík a bunka sa depolarizuje.

Lukáš: Čiže sa stane viac 'nabudenou' a pripravenou vyslať vlastný signál.

Nina: Presne. Ale existujú aj inhibičné synapsy. Tie robia presný opak. Hovoria 'spomaľ, teraz nie je správny čas'. Otvoria kanály pre iné ióny, ktoré bunku hyperpolarizujú, čiže ju ešte viac utlmia.

Lukáš: Takže mozog neustále vyvažuje tieto 'áno' a 'nie' signály, aby správne fungoval?

Nina: Si na správnej stope! A čo je najzaujímavejšie – často nerozhoduje samotný posol, ale zámka. Ten istý neurotransmiter môže na jednom mieste pôsobiť excitačne a na inom inhibične, záleží od typu receptora.

Lukáš: Dobre, takže jeden neurón dostáva kopu 'áno' a 'nie' signálov naraz. Ako sa preboha rozhodne, čo má urobiť? Kto vyhrá?

Nina: Nikto nevyhrá, je to o sčítaní! Jeden jediný 'áno' signál, teda excitačný potenciál, takmer nikdy nestačí na spustenie akcie. Je príliš slabý. Neurón potrebuje viacero podnetov naraz.

Lukáš: Takže potrebuje podporu od viacerých kolegov?

Nina: Presne. Tomu hovoríme priestorová sumácia. Keď signály z mnohých rôznych synáps dorazia v rovnakom čase, ich sila sa sčíta. Je to ako keď ti traja kamaráti naraz napíšu 'poď von!', tak pravdepodobne pôjdeš.

Lukáš: A existuje aj iný spôsob?

Nina: Áno, časová sumácia. To je, keď jeden veľmi aktívny neurón posiela signály rýchlo za sebou. 'Poď! Poď! Poď!'. Aj keď sú jednotlivé signály slabé, ich rýchle opakovanie ich posilní a nakoniec presvedčí cieľový neurón k akcii.

Lukáš: Zdá sa, že neuróny majú celkom zložitú sociálnu dynamiku. Existujú aj nejaké ďalšie stratégie, ktoré používajú?

Nina: Určite. Napríklad presynaptická inhibícia. To je situácia, keď jeden neurón zabráni druhému, aby vôbec poslal svoju správu. Je to ako keby niekto prerušil telefónnu linku skôr, ako stihneš zavolať.

Lukáš: To je celkom drsné. A čo niečo pozitívnejšie?

Nina: Jasné, máme facilitáciu alebo posttetanickú potenciáciu. Znie to zložito, ale predstav si to tak, že keď synapsa pracuje veľmi intenzívne, na chvíľu sa stane citlivejšou. Je 'zahriata' a pripravená reagovať na ďalšie signály ešte silnejšie. Je to vďaka nahromadeniu vápnika v zakončení neurónu.

Lukáš: Ako keď si dáš rozcvičku pred behom. A čo je oklúzia?

Nina: Oklúzia nastane, keď neurón dostane toľko signálov naraz, že po prvom sa na chvíľu 'vypne', aby sa spamätal. Ďalšie prichádzajúce signály v tom momente jednoducho ignoruje, lebo je 'obsadený'.

Lukáš: Všetko, o čom hovoríme, stojí a padá na elektrine. Ako vlastne nervová bunka tú elektrinu vyrába? Nemá v sebe predsa baterku.

Nina: To veru nemá. Má ale membránový potenciál. To je rozdiel v elektrickom náboji medzi vnútrom a vonkajškom bunky. V kľude je vnútro bunky záporne nabité oproti okoliu.

Lukáš: A to je vďaka čomu?

Nina: Vďaka nerovnomernému rozloženiu iónov, hlavne sodíka a draslíka. Vonku je veľa sodíka, vnútri veľa draslíka a záporne nabitých bielkovín. Keď príde vzruch, je to ako otvorenie brán. Najprv sa otvoria brány pre sodík, ten vtrhne dnu a vnútro bunky sa stane kladným – to je depolarizácia.

Lukáš: To je ten samotný elektrický signál?

Nina: Áno, to je vrchol akčného potenciálu. Hneď potom sa sodíkové brány zatvoria a otvoria sa tie pre draslík. Draslík prúdi von, aby obnovil záporný náboj vnútri – to je repolarizácia. A potom prichádza na scénu hrdina.

Lukáš: Hrdina?

Nina: Sodno-draselná pumpa! Je to bielkovina v membráne, ktorá neúnavne pracuje a pumpuje sodík von a draslík dnu, proti ich prirodzenému smeru. Tým obnovuje pôvodný kľudový stav a pripravuje bunku na ďalší signál. Je to ako usporiadateľ, ktorý po koncerte vracia všetkých na svoje miesta.

Lukáš: Wow. Takže celý náš nervový systém je vlastne séria neuveriteľne rýchlych a koordinovaných otváraní a zatváraní brán a práce neúnavných púmp. Je úžasné, ako to všetko do seba zapadá. A čo sa deje, keď sa tieto signály spoja a vytvoria niečo zložitejšie?

Nina: Skvelá otázka! Práve tu sa dostávame k tomu, čo vo fyzioterapii voláme facilitácia. Je to v podstate umenie, ako nervovému systému pomôcť, aby tie signály spojil správne a urobil pohyb ľahším a efektívnejším.

Lukáš: Facilitácia... takže vlastne uľahčenie?

Nina: Presne tak! Je to ako keď niekomu podržíš dvere. Ten človek by ich otvoril aj sám, ale ty mu to uľahčíš. My v podstate len ukazujeme telu cestu, ktorú možno zabudlo.

Lukáš: A ako sa takéto dvere nervovému systému podržia?

Nina: Máme na to celý kufrík nástrojov. Využívame napríklad dýchanie, slovnú a zrakovú stimuláciu, prácu s odporom alebo dokonca šijové reflexy. Niekedy je to ťah z kĺbu, inokedy zase tlak do kĺbu.

Lukáš: To znie skoro ako nejaká bojová technika.

Nina: Trochu áno, ale naším cieľom je harmónia. Všetky tieto prvky, vrátane posturálnych reflexov, vestibulárneho aparátu či relaxácie, nám pomáhajú prebudiť správne svaly v správnom čase.

Lukáš: Fascinujúce. Takže vy vlastne "hackujete" nervový systém, aby fungoval lepšie. Poďme sa na niektorý z tých prvkov pozrieť bližšie.

Nina: Samozrejme. Poďme sa ponoriť priamo do miechy. Práve tam sídlia dva základné typy reflexov, ktoré riadia naše pohyby bez toho, aby sme o tom vedeli.

Lukáš: Myslíš to, ako keď mi doktor klepne kladivkom po kolene a noha mi sama od seba vystrelí?

Nina: Presne to! To je ukážkový monosynaptický reflex. Predstav si to ako extrémne krátku a rýchlu diaľnicu. Impulz ide zo svalu priamo do miechy a okamžite späť do toho istého svalu.

Lukáš: Takže žiadne obchádzky cez mozog. A ten druhý typ?

Nina: Ten je polysynaptický. Je to skôr ako mestská doprava s viacerými zastávkami. Napríklad, keď stúpiš na niečo ostré.

Lukáš: Au! Hneď zdvihnem nohu, ešte skôr, ako si uvedomím bolesť.

Nina: Presne! Receptor je v koži, no signál aktivuje celú sieť svalov, aby si nohu zdvihol a udržal rovnováhu. Je to zložitejšia a koordinovanejšia reakcia.

Lukáš: Fascinujúce. Takže prečo je dôležité, aby tieto "diaľnice" a "mestské siete" fungovali správne?

Nina: To je otázka na integritu reflexného oblúka. Ak je ktorákoľvek časť cesty poškodená — či už receptor, nerv alebo sval — reflex jednoducho zmizne. Systém je taký silný ako jeho najslabší článok.

Lukáš: A čo ovplyvňuje, ako silná je tá reakcia? Niekedy myknem viac, inokedy menej.

Nina: Výborný postreh! To je excitabilita, čiže celková dráždivosť nervového systému. Ovplyvňuje ju všetko — fáza dychu, psychický stav, dokonca aj to, či si v strese.

Lukáš: Takže ak som nervózny, moje reflexy môžu byť prehnanejšie? To vysvetľuje veľa vecí pri skúškach.

Nina: Presne tak. Naše telo a myseľ sú dokonale prepojené. A práve toto prepojenie je kľúčové, keď sa pozrieme na ďalšiu úroveň...

Lukáš: Dobre, tak poďme na tú ďalšiu úroveň. Som naozaj zvedavý, čo to je.

Nina: Je to náš komunikačný systém. A z pohľadu kineziológie to nie je len reč. Je to v podstate každý pohyb, ktorý využívame na výmenu informácií s okolím. Umožňuje nám to žiť v spoločenstve.

Lukáš: Takže to, ako sa hýbem, je vlastne rozhovor?

Nina: V podstate áno. Celý tento systém spracováva zmyslové vnemy a určuje, ako sa naše telo zachová. Posudzujeme ním, či je človek pri vedomí, orientovaný a či reaguje primerane.

Lukáš: Dobre, tak kde tento systém začína? Pri očiach?

Nina: Výborný odhad! Zraková funkcia a optomotorika — teda pohyby očných bulbov — sú kľúčové. Očami sledujeme pohybujúce sa objekty a mozog potom vyhodnotí, čo robiť. Ignorovať, ďalej sledovať, alebo... začať útok či únik.

Lukáš: Takže ak zle vidím, môže to ovplyvniť moje reakcie? To znie logicky.

Nina: Presne tak. A nielen to. Zhoršená a nenosená korekcia zraku vedie k preťažovaniu šijových svalov. A to často spôsobuje bolesti hlavy.

Lukáš: Aha! Takže moje bolesti hlavy nemusia byť len z učenia! Možno len potrebujem silnejšie dioptrie.

Nina: Je to dosť možné. Telo ti tým niečo komunikuje.

Lukáš: Oči mi dávajú zmysel. Ale čo napríklad žuvacie svaly? Tie sú predsa len na jedenie.

Nina: To si myslí väčšina ľudí! Ale sú dôležité aj pri artikulácii reči. A čo je najzaujímavejšie, sú zapojené do funkčných reťazcov svalov, ktoré držia naše telo.

Lukáš: Počkaj, ako sú prepojené žuvacie svaly s držaním tela?

Nina: Dám ti skvelý príklad. Predstav si, že sa dvíhaš z ľahu na chrbte. Zapojíš brušné svaly a svaly na prednej strane krku, však? To má tendenciu otvárať ti ústa.

Lukáš: Naozaj? To som si nikdy nevšimol.

Nina: Áno. A práve vtedy sa aktivujú žuvacie svaly. Zatvoria ústa a tým vlastne pomôžu hlave a krku v pohybe dopredu. Posilnia celý ten pohyb. Všetko je dokonale prepojené.

Lukáš: To je neuveriteľné. A čo mimika? To je asi najzrejmejší komunikačný nástroj, nie?

Nina: Určite. Mimické svaly sú fascinujúce, lebo sa upínajú priamo do kože, nie na kosť. Vďaka tomu vieme tak presne vyjadriť emócie. Dokonca podľa nich vieme diagnostikovať poškodenie tvárového nervu.

Lukáš: Takže z mojej tváre vyčítaš viac, než si myslím?

Nina: Každopádne. A výrazy, ktoré používame často, sa nám časom 'zapíšu' do tváre ako vrásky. Komunikácii však nedodáva emočný výraz len tvár, ale aj gestá rúk a celé držanie tela.

Lukáš: Čiže opäť, celé telo je jeden orchester.

Nina: Presne tak. A všetky tieto systémy – zrakový, žuvací, mimický – musia byť dokonale zosynchronizované. A túto synchronizáciu zabezpečuje niečo, čomu hovoríme posturálny systém.

Lukáš: Takže posturálny systém... to znie ako niečo, čo drží všetko pokope. A predpokladám, že najväčšiu rolu v tom hrajú práve nohy, náš podvozok.

Nina: Presne tak, Lukáš. Dolná končatina má dve hlavné funkcie. Prvá je posturálna, čiže udržiavanie vzpriameného postoja. A tá druhá je lokomočná – jednoducho pohyb. Aby to zvládla, delíme ju na tri oblasti: koreňovú, čiže panvu a bedrové kĺby, strednú, teda koleno, a akrálnu, čo je noha.

Lukáš: Začnime teda pekne odhora, od bedier. Ktoré svaly sú tam najdôležitejší hráči?

Nina: Kľúčový je musculus iliopsoas, ktorý ohýba bedrový kĺb, čo využívame pri každom kroku. No a potom sú tu sedacie svaly. Gluteus maximus, ten najväčší, je náš hlavný vystierač. Vystrie nás zo sedu alebo z drepu a pomáha pri chôdzi do schodov.

Lukáš: Takže za pekný zadok môžeme poďakovať schodom.

Nina: V podstate áno. Potom sú tu gluteus medius a minimus. Tie sú kľúčové pre stabilitu panvy, aby sa nám pri chôdzi nenakláňala do strán.

Lukáš: A čo svaly, ktoré otáčajú nohu do strán? Lebo to predsa tiež robíme.

Nina: Áno, na to máme skupinu takzvaných vonkajších rotátorov. Je ich šesť a sú uložené hlboko pod sedacími svalmi. Spoločne vytáčajú stehno von a zároveň tlačia hlavicu stehennej kosti do kĺbovej jamky, čím kĺb stabilizujú.

Lukáš: Dobre, a potom sú tu adduktory, svaly na vnútornej strane stehna. Tie sa vždy spomínajú pri jazde na koni alebo lyžovaní.

Nina: Presne tak. Ich hlavná funkcia je priťahovanie stehna, teda addukcia. Sú extrémne dôležité pre dynamickú stabilitu pri chôdzi. Spolu s nimi tu máme aj dvojkĺbové svaly ako napríklad rectus femoris, ktorý ohýba bedrový kĺb a zároveň vystiera koleno.

Lukáš: Poďme o poschodie nižšie ku kolenu. To je taký náš hlavný tlmič, však?

Nina: Presne. Kolenný kĺb nám umožňuje prispôsobovať dĺžku končatiny terénu. Najznámejší sval je tu štvorhlavý sval stehna, quadriceps femoris. Ten koleno vystiera. Je to náš najsilnejší sval a je kľúčový pre stabilitu pri chôdzi.

Lukáš: A proti nemu musia byť nejakí hráči, ktorí koleno ohýbajú.

Nina: Samozrejme. To je skupina flexorov kolena, ktorú poznáme pod názvom hamstringy. Sú na zadnej strane stehna a okrem ohýbania v kolene pomáhajú aj vystierať bedrový kĺb.

Lukáš: A sme úplne dole, pri chodidle. To je náš jediný kontakt so zemou. Znie to dosť dôležito.

Nina: Je to absolútne kľúčové. Chodidlo tvorí až 26 kostí! Má priečnu a pozdĺžnu klenbu, ktoré fungujú ako pružiny. Svaly tu delíme na dlhé, ktoré idú až z predkolenia, a krátke, ktoré sú priamo v chodidle.

Lukáš: Ktoré sú tie najdôležitejšie z tých dlhých?

Nina: Určite musculus tibialis anterior na prednej strane predkolenia, ktorý dvíha špičku nohy hore. To je pohyb, bez ktorého by sme pri chôdzi zakopávali. Zozadu je to zase slávny trojhlavý sval lýtka, triceps surae, ktorého Achillova šľacha sa upína na pätu.

Lukáš: Achilles! Takže ten nám umožňuje odraziť sa?

Nina: Presne tak. Odvíja chodidlo od podložky pri každom kroku alebo behu. Je to náš motor pre pohyb vpred. No a tie krátke svaly v chodidle? Tie udržujú klenbu a pomáhajú nám prispôsobiť sa nerovnému terénu.

Lukáš: Fascinujúce. Človek si ani neuvedomuje, aký dokonalý a zložitý mechanizmus používa pri tak obyčajnej veci, ako je chôdza. Od panvy až po malíček na nohe všetko spolupracuje.

Nina: Je to dokonalý orchester, ako si povedal na začiatku. Každý sval má svoju presnú úlohu v posturálnej stabilite aj v lokomócii. A o tom, ako tento orchester spolu ladí pri rôznych pohyboch, si povieme nabudúce.

Lukáš: Keď už sme pri tom orchestri, poďme sa pozrieť, ako jeho dirigent — teda náš mozog — riadi niečo tak zdanlivo jednoduché ako státie. Čo presne je posturálna kontrola?

Nina: Výborná otázka! Z pohľadu fyziológie to vôbec nie je jednoduché. Vzpriamený stoj je vlastne komplexný reflexný dej. Predstav si to ako neustále mikroskopické balansovanie, ktoré zabezpečuje súbor našich svalov, najmä tých antigravitačných.

Lukáš: Antigravitačných? To znie ako niečo zo sci-fi filmu.

Nina: Trochu áno, ale ich práca je veľmi reálna. Sú to svaly dolných končatín, brucha, chrbta a krku, ktoré neustále bojujú s gravitáciou, aby nás udržali vzpriamených.

Lukáš: Dobre, svaly pracujú. Ale ako telo vie, v akej polohe sa nachádza, aby vedelo, ktorý sval má zabrať?

Nina: Tu prichádza na rad posturálna propriocepcia. Je to v podstate šiesty zmysel nášho tela. Schopnosť vnímať polohu a pohyb v priestore bez toho, aby sme sa na seba museli pozerať.

Lukáš: Takže aj so zatvorenými očami viem, že mám zdvihnutú ruku. To je ono?

Nina: Presne tak! Informácie zbierajú špeciálne receptory vo svaloch, šľachách, koži, ale aj náš zrak a rovnovážny orgán v uchu. Všetko to posielajú do centrály — do mozgu a miechy.

Lukáš: A tá centrálna nervová sústava to potom celé riadi. Mozoček, mozgová kôra... všetci tí manažéri orchestra.

Nina: Presne. A využívajú na to špeciálnych pracovníkov, takzvané alfa a gama motoneuróny, ktoré udržujú svaly v neustálom jemnom napätí. To je základný svalový tonus.

Lukáš: A ako to vyzerá v praxi? Sú nejaké konkrétne reflexy, ktoré to zabezpečujú?

Nina: Samozrejme, sú rôzne úrovne. Najjednoduchšie sú lokálne reakcie, ktoré fixujú jeden kĺb. Potom sú zložitejšie, segmentálne reakcie. Napríklad, keď stúpiš na niečo ostré...

Lukáš: ...napríklad na kocku lega...

Nina: Presne! Inštinktívne jednu nohu pokrčíš a odtiahneš, ale tá druhá sa automaticky vystrie a spevní, aby si nespadol. To je skrížený extenzorový reflex.

Lukáš: Telo je proste múdrejšie ako ja. Zabezpečí sa proti pádu skôr, ako si stihnem zanadávať.

Nina: A nad tým všetkým sú ešte celkové statické reakcie. Tie koordinujú svalové napätie celého tela v závislosti od polohy hlavy. Napríklad šijové reflexy prepojujú pohyb hlavy s napätím v rukách a nohách. Všetko to spolupracuje, aby sme udržali stabilitu na našej opornej báze.

Lukáš: Takže stabilita je vlastne jeden obrovský tímový výkon. A keď už hovoríme o koordinácii, čo náš hlas? Ako to funguje, že dokážeme rozprávať?

Nina: Výborný prechod! Hlas je v podstate len prúd vzduchu z pľúc. Ten v hrtane rozkmitá hlasivky. Predstav si ich ako struny na gitare.

Lukáš: A kto na tých strunách hrá? Mozog?

Nina: Presne! Cez špeciálny nerv, nervus recurrens. Ten ovláda svaly hlasiviek. Mimochodom, ak sa poškodí, človek začne chraptieť.

Lukáš: Aha! Takže keď po koncerte chraptím, je to len dočasná porucha nervu?

Nina: Skôr len preťažené svaly. Ale intenzitu a dĺžku tónov riadia drobné medzirebrové svaly. A samotné slová potom formuje jazyk, pery a mäkké podnebie, ktoré fungujú ako rezonančné dutiny.

Lukáš: Neuveriteľné. Od obranných reflexov až po zložitú tvorbu reči... je to všetko o dokonalej, automatickej koordinácii. Nina, ďakujem ti, toto bolo naozaj fascinujúce.

Nina: Ja ďakujem, Lukáš. Telo je skrátka úžasný systém. Dúfam, že sme to dnes našim poslucháčom aspoň trochu priblížili.

Lukáš: Určite áno. Tak teda, priatelia, majte sa krásne a počujeme sa pri ďalšej epizóde Studyfi Podcastu!

Nina: Dovidenia!