Základy filozofie a jej dejiny

Filozofia je odpradávna súčasťou ľudského myslenia, ktoré sa snaží pochopiť podstatu sveta, poznania a samotnej existencie. Tento článok vám poskytne komplexný rozbor základov filozofie a jej dejín, predstaví kľúčové postavy a vysvetlí dôležité filozofické smery, čo vám pomôže pri štúdiu a príprave na maturitu. Ponorte sa do fascinujúceho sveta myšlienok, ktoré formovali ľudstvo.Slovo „filozofia“ doslovne znamená „milujem múdrosť“. Jej počiatkom je čin – myslenie seba samého. Filozofia je disciplína, ktorá sa zaoberá základnými otázkami bytia, poznania, hodnôt, rozumu, mysle a jazyka. Pojmové myslenie je vlastné mysliacemu človeku, ľudstvu a človeku všeobecne.Filozofia plní niekoľko kľúčových funkcií, medzi ktoré patrí poznávacia, inherentná a metodologická funkcia. Naopak, nemá funkciu kvantitatívnu ani substitučnú. Medzi základné filozofické disciplíny patria:

• Ontológia: Veda o otázkach bytia, formách bytia a bytnosti.
• Gnozeológia (Epistemológia/Noetika): Veda o pravdivosti a prameňoch poznania, spôsoboch a hraniciach poznania. Epistemológia neznamená logickú analýzu jazyka, spochybňovanie všetkých hodnôt ani splynutie rozličných duchovných smerov.
• Etika: Veda o morálke a hodnotách. Nie je vedou o umení, poznaní, bytí ani argumentácii.
• Estetika: Veda o hodnotách. Nie je vedou o morálke, argumentácii, poznaní, bytí ani správnom myslení.
• Logika: Veda o správnom myslení, jeho formách a metódach. Boli ju vytvoril Aristoteles a kladie dôraz na exaktnosť myšlienkových procesov, používa symbolický jazyk a jej obsahom je analýza výrokov, súdov a úsudkov.
• Rétorika: Odborné pestovanie rečníckeho umenia, štylistika a teória argumentácie, činnosť zameraná na rečové obraty a prostriedky.

Proces poznania: Zmysly a Rozum

Proces poznania je nedeliteľnou súčasťou zmyslov a rozumu, ako aj empírie a racionality. Rozlišujeme zmyslové a rozumové stupne poznania:

• Zmyslové stupne poznania: Patrí sem pocit, vnem a predstava.
• Rozumové stupne poznania: Sú to pojem, súd a úsudok.

Pri poznávaní postupujeme od domnienky cez hypotézu k teórii. V procese poznania nepostupujeme od hypotézy cez domnienku k teórii, ani od teórie cez hypotézu k domnienke.

Základná filozofická otázka: Vzťah hmoty a vedomia

Základná filozofická otázka rieši vzťah hmoty a vedomia, ako aj poznania sveta ľudským vedomím a materiálneho a subtálneho. Filozofické smery sa líšia v tom, čo považujú za primárne.

Kľúčové obdobia a osobnosti dejín filozofie

Dejiny filozofie sú dlhým a spletitým príbehom, ktorý reflektuje vývoj ľudského myslenia a kultúr. Tu je shrnutí najdôležitejších období a mysliteľov.

Antická filozofia: Od mýtu k logu

Vznik gréckej filozofie charakterizuje 6. storočie pred naším letopočtom, prechod od mýtu k logu, pojmové myslenie, odklon od tradičného náboženstva, reflexia sveta a individualizované myslenie. Špecifickosť starogréckej filozofie a kultúry charakterizujú pojmy ako logos (všetko ovládajúci rozum ako prafenomén sveta), kosmos (súhrn usporiadania celku sveta) a erós (oddanosť kráse v spojitosti s mravným dobrom).

• Milétska škola: Najstaršia filozofická škola v Grécku, škola iónskych prírodných mysliteľov, v ktorej pôsobili Táles, Anaximandros a Anaximenes. Hľadali vo svete pralátku (arché).
• Pytagoras: Zakladateľ filozofického smeru o čísle ako podstate vecí. Matematickú rovnicu c² = a² + b² spájame s jeho menom.
• Herakleitos: Jeho výroky sú „Panta rhei“ (Všetko plynie) a „Nevstúpiš dvakrát do tej istej rieky“. Výrok „Spoznaj seba samého“ k nemu nepatrí.
• Demokritos: Považuje za základ všetkého existujúceho atómy a nedeliteľné častice. Učenie o nespočetných atómoch, ktoré sa od večnosti pohybujú v nekonečnom priestore podľa zákona tiaže, sa rozvíjalo v období predsokratovskej filozofie a staroveku, konkrétne v prírodnej filozofii Leukippa a Demokrita.
• Sofisti: Nazývajú sa učiteľmi múdrosti, odvracajú pohľad od prírody a smerujú ho k človeku. K etike pristupujú vedecky a začleňujú ju do filozofického systému. Výrečnosťou prispeli k rozvoju lingvistiky a gramatiky. Boli nimi Protagoras a Gorgias.
• Sokrates: Je mu pripisovaný výrok „Spoznaj seba samého“ a „Viem, že nič neviem“.
• Platón: Prvý systematik filozofie v starom Grécku bol jeho žiak Aristoteles. Platónova filozofia sa vyznačuje dielom Ústava, náukou o ideách, delením duše na tri časti (vegetatívna, žiadostivá a rozumová), etikou pojednávajúcou o cnostiach, známym podobenstvom o jaskyni a hľadaním cnosti spravodlivosti v ľudskej duši, štáte a kozme.
• Aristoteles: Žiak Platóna a učiteľ Alexandra Veľkého, prvý systematik filozofie a systematizátor logiky. Človek je podľa neho zóon politikon, teda politická a spoločenská bytosť.
• Po Aristotelovi: Do obdobia gréckej a rímskej filozofie po Aristotelovi patria stoici, epikurejci, skeptici, eklektici a novoplatonici.
• Skeptici: Sú to pochybovači, patrí medzi nich Pyrrhón. Nazývajú svoje poznanie nepoznateľnosťou všetkého, čo existuje, a zdržiavali sa posudzovania a hodnotenia vecí.

Stredoveká filozofia: Filozofia v službách teológie

Stredovekú filozofiu charakterizuje podriadenie filozofie teológii, vplyv učenia cirkevných otcov (patristika) a univerzitnej vzdelanosti (scholastika), spor o univerzálie (všeobecné pojmy), filozofia Aurélia Augustína a Tomáša Akvinského, vznik gnosticizmu a manicheizmu, a spor nominalizmu a realizmu. Medzi filozofické učenia kresťanského stredoveku patrí patristika a scholastika.

• Tomáš Akvinský: Jeho filozofia sa odvoláva na Aristotela, pojednáva o duši ako o nezničiteľnej a nesmrteľnej, stala sa oficiálnou filozofiou dominikánskeho rádu a nazýva sa tomizmus.

Renesančná filozofia: Návrat k človeku a antike

Medzi hlavné črty európskeho renesančného myslenia radíme slobodné štúdium antiky, individualizmus a vysoké hodnotenie osobnosti jednotlivca, a svetskosť ako neduchovný charakter myslenia.

• Giordano Bruno: Pripisujú sa mu myšlienky nekonečnosti univerza, dynamickej jednoty a večnosti sveta, princíp, ktorý všetko ovláda a oduševňuje je Boh, Boh predstavuje súhrn všetkých protikladov, panteizmu (stotožňovanie Boha a prírody), a myšlienka, že Boh neriadi svet zvonku. O štyroch živloch ako pralátke sveta nehovorí Empedokles, ale Herakleitos, Táles atď.

Novoveká filozofia: Osvietenstvo a rozum

Novoveká filozofia (prvá polovica) je poznačená idealizmom a romantizmom, obsahuje myšlienkový prúd empirizmu, racionalizmu, monadológiu Leibniza a panteizmus Spinozu.

• Racionalizmus: Preferuje v procese poznania rozum.
• René Descartes: Autor tvrdenia, že o všetkom možno pochybovať, okrem toho, že ak pochybujem, vtedy myslím (nemožno pochybovať o tom, že myslím). Vytvoril dedukciu ako vedeckú metódu.
• Empirizmus: Preferuje v procese poznania zmysly.
• Francis Bacon: Vytvoril indukciu – postup od zvláštneho k všeobecnému, ktorá patrí medzi vedecké metódy a spája myšlienky pri usudzovaní.
• John Locke: Základný princíp senzualizmu: „Nič nie je v rozume, čo by predtým nebolo v zmysloch“ vyjadril tento filozof.
• Thomas Hobbes: Vyslovil názor, že mravnosť nie je človeku vrodená, ale získaná a pred vznikom štátu však medzi ľuďmi vládla vojna všetkých proti všetkým, preto je potrebné vytvoriť absolútnu a neobmedzenú moc.
• Jean-Jacques Rousseau: Myslel si, že človek vychádza z rúk prírody dobrý a až spoločnosť ho kazí, preto je nevyhnutné klásť dôraz na výchovu (dielo Emil alebo o výchove).
• Osvietenská filozofia: Medzi jej požiadavky patrí uplatňovanie rozumu, slobody, tolerancie, humanity a vedy.
• Immanuel Kant: Kategorický imperatív predstavuje všeobecný mravný zákon, funguje aj s princípom slobody a znie: „Konaj tak, aby maxima tvojej vôle mohla vždy zároveň platiť ako princíp všeobecného zákonodarstva.“

Nemecký klasický idealizmus

Nemecký klasický idealizmus vo filozofii tvoria myslitelia ako J. Fichte, F. Schelling a G. Hegel. Kritika čistého rozumu nie je dielom Schopenhauera, Schellinga, Hegela, Fichteho, Nietzscheho ani Feuerbacha, ale Immanuela Kanta.

• G. Hegel: Interpretoval dejiny ako vývoj ducha v čase. Filozofia G. Hegela obsahuje dielo Základy filozofie práva, dialektickú metódu vývoja dejín, cieľom vývoja svetového ducha je štátna spoločnosť, svetové dejiny sú napredovaním v uvedomovaní si slobody, bytie ducha je živým procesom skutočného života, a tri nevyhnutné momenty bytia: téza – antitéza – syntéza.

Filozofia 19. a 20. storočia: Rozmanitosť smerov

Filozofiu 20. storočia tvoria myšlienkové prúdy ako vitalizmus, pragmatizmus, kritický realizmus, fenomenológia a existencializmus.

• Karl Marx: Za základ spoločenského života pokladal materiálnu výrobu, ekonomickú základňu, výrobné vzťahy, hospodársku štruktúru a materiálny život spoločnosti. Základom spoločnosti je podľa neho materiálna výroba. Marxistická filozofia sa delí na historický materializmus a dialektický materializmus.
• Dialektický materializmus: Charakterizuje ho materiálny základ spoločenského života, ideologická nadstavba spoločenského života (právo, umenie, náboženstvo, filozofia), spoločné vlastníctvo výrobných prostriedkov a ekonomická základňa spoločnosti.
• Auguste Comte: Bol „otcom“ pozitivistickej filozofie v 19. storočí.
• Pozitivizmus: Charakteristickými znakmi sú skúmanie len toho, čo je evidentné, nahrádzanie metafyziky vedou, obchádzanie náboženských otázok, a dôraz na logiku a exaktnosť. Medzi črty patrí, že vychádza z daných faktov a nepýta sa na podstatu a príčinu faktov, je označením všetkého zmysluplného a užitočného. Empirické poznanie nie je založené na pozitivizme, teórii, domnienke, špekulácii, metafyzike ani ideológii.
• Friedrich Nietzsche: Spája sa s ním nihilizmus, voluntarizmus, kritika kresťanskej morálky, idea nadčloveka, morálka pánov a morálka otrokov, a vôľa k moci. Autor myšlienky „Človek je povraz natiahnutý medzi zvieraťom a nadčlovekom – povraz nad priepasťou“.
• Sigmund Freud: Ako prvý sa začal zaoberať problematikou podvedomia.
• Arthur Schopenhauer: Analyzoval fenomén vôle ako podstatu všetkých javov vo svete.
• Existencializmus: Skúma existenciu človeka, zameriava sa na individualitu a subjektívne prežívanie jednotlivca, skúma „hraničné situácie“ (smrť, utrpenie, vina) a predstavuje existenciu ako slobodu bytia tu a teraz. Patrí sem K. Jaspers a G. Camus. Ako filozofický smer vznikol vo Francúzsku a v Nemecku.
• Pragmatizmus (filozofia činu): Vznikol v USA (nie v Európe) na prelome 19. a 20. storočia a v Anglicku. Medzi kritéria pravdy v pragmatizme patrí užitočnosť, funkčnosť, prospešnosť a využiteľnosť (pravdivé je to, čo dosahuje v praxi stanovené ciele). Za predstaviteľov pragmatizmu sa považujú W. Dewey, J. Bentham, J. Mill. Nepovažujú sa za nich M. Heidegger, N. Hartman, K. Jaspers, M. Buber, M. Scheler, H. Plessner, L. Wittgenstein, R. Carnap, B. Russell ani K. Popper.
• Fenomenológia: Skúma to, čo sa javí, čo sa ukazuje zmyslom. Jej predstaviteľom je E. Husserl. Predstavuje prísne vecný a nepredpojatý spôsob myslenia a metodicky presný spôsob myslenia.
• Obrat k jazyku: Radikálnu kritiku jazyka vo filozofii nachádzame v 20. storočí. Podnietili ju filozofické spory identifikované ako jazykové nepresnosti, inšpirovala exaktná logika a jazyková syntax, a fakt, že jazyk má dôležitú úlohu v ľudskom poznaní.
• Filozofická antropológia: Zosobňujú ju M. Scheler a H. Plessner.
• Nihilizmus: Vyjadruje popieranie všetkých hodnôt. Nihilizmus nevyjadruje spochybňovanie možnosti poznania, dôležitosť rozumu alebo zmyslov ako jediného zdroja poznania, fenomén vôle ako podstatu všetkého existujúceho, ani javovú stránku sveta.
• Hermeneutika: Filozofický výklad, vysvetlenie a interpretácia textov sa nazýva hermeneutika.
• Elán vital: Znamená životnú aktivitu a energiu. Interpretuje sa ako prúd životného diania. Podľa H. Bergsona je to základ všetkého života. Objavuje sa vo filozofii 20. storočia.
• Novokantovstvo: Vyvíja sa koncom 19. storočia, hlása kritický návrat ku Kantovi a rozvíja sa v dvoch školách: marburskej a badenskej.
• Pluralizmus a relativizmus: Sú črty filozofie obdobia 20. storočia a postmoderny.
• Konštruktivizmus: Tento smer sa vo filozofii nachádza. Predstavuje metódu interpretácie filozofických textov. Nie je synonymom machiavellizmu.

Dôležité pojmy a koncepcie

• Agnosticizmus: Filozofický názor, podľa ktorého nie je možné poznať podstatu vecí a sveta. Hedonizmus, hylozoizmus, voluntarizmus, senzualizmus a vitalizmus nie sú názvy pre nemožnosť poznania podstaty vecí.
• Panteizmus: Termín vo filozofii znamená prítomnosť Boha vo všetkých veciach.
• Hypotéza: Je to domnienka alebo prípad, logická formula. Nie je vedecký fakt, experiment, metóda, omyl ani poznatok.
• Transcedentálno: Filozofický termín, ktorý označuje to, čo sa nachádza za hranicami vedomia a poznania.
• Pojmové myslenie: Je vlastné mysliacemu človeku.

Základy filozofie a jej dejiny: Charakteristika dôležitých mien

Pre lepšie pochopenie charakteristiky postáv v dejinách filozofie je dôležité poznať ich hlavné prínosy:

• Táles, Anaximandros, Anaximenes: Milétski prírodní filozofi, hľadali pralátku (arché) sveta.
• Pytagoras: Matematik a filozof, zakladateľ učenia o čísle ako základe sveta.
• Herakleitos: Filozof z Efezu, známy svojou teóriou o neustálej zmene a toku (panta rhei).
• Sokrates: Aténsky filozof, majster dialógu a otázok, „Spoznaj seba samého“.
• Platón: Sokratov žiak, zakladateľ Akadémie, autor teórie ideí a diela Ústava.
• Aristoteles: Platónov žiak, prvý systematik filozofie a logiky, učiteľ Alexandra Veľkého.
• Aurélius Augustín: Významný predstaviteľ patristiky, kresťanský filozof.
• Tomáš Akvinský: Kresťanský filozof a teológ, predstaviteľ scholastiky, jeho učenie sa nazýva tomizmus.
• René Descartes: Francúzsky filozof, otec modernej filozofie, „Cogito, ergo sum“.
• John Locke: Anglický empirik, autor teórie tabula rasa.
• Immanuel Kant: Nemecký osvietenský filozof, tvorca kritickej filozofie a kategorického imperatívu.
• G. W. F. Hegel: Nemecký klasický idealista, interpretoval dejiny ako vývoj ducha.
• Karl Marx: Nemecký filozof, ekonóm a sociológ, zakladateľ marxizmu, teórie materiálnej výroby ako základu spoločnosti.
• Friedrich Nietzsche: Nemecký filozof, kritik morálky, autor konceptov nadčloveka a vôle k moci.
• Sigmund Freud: Rakúsky lekár, zakladateľ psychoanalýzy, zaoberal sa podvedomím.
• Edmund Husserl: Nemecký filozof, zakladateľ fenomenológie.
• Martin Heidegger: Nemecký filozof, existencialista, autor diela Bytie a čas.

FAQ: Často kladené otázky k dejinám filozofie

Čo je to základná filozofická otázka a prečo je dôležitá?

Základná filozofická otázka rieši vzťah hmoty a vedomia, teda čo je primárne – či materiálny svet alebo myšlienky a duch. Je dôležitá, pretože odpoveď na ňu určuje, akým spôsobom filozofovia pristupujú k celému poznaniu sveta a ľudskej existencie.

Aký bol prínos sofistov pre antickú filozofiu?

Sofisti, ako Protagoras a Gorgias, boli „učiteľmi múdrosti“, ktorí odvrátili pohľad od prírody k človeku. Začali sa vedecky zaoberať etikou a prispeli k rozvoju rečníckeho umenia (rétoriky), lingvistiky a gramatiky. Ich dôraz na človeka a jeho schopnosti bol revolučný.

Prečo je Aristoteles považovaný za prvého systematika filozofie?

Aristoteles, žiak Platóna, bol prvý, kto komplexne systematizoval rôzne oblasti poznania. Vytvoril základy logiky ako vedy o správnom myslení, rozsiahle diela v oblasti metafyziky, etiky, politiky, biológie a poetiky, čím položil základy pre mnohé vedné disciplíny.

Aký je rozdiel medzi racionalizmom a empirizmom?

Racionalizmus (napr. René Descartes) preferuje v procese poznania rozum, pričom verí, že pravé poznanie pochádza z logického myslenia a vrodených ideí. Naopak, empirizmus (napr. John Locke, Francis Bacon) uprednostňuje zmysly a skúsenosť, tvrdiac, že všetko poznanie pochádza z vonkajšieho sveta prostredníctvom zmyslového vnímania.