Podcast o Základy evolučnej biológie

Kapitoly

Úvod do evolúcie

Pred Darwinom: Prvé Nápady

Darwinova Revolúcia

Neodarvinizmus: Moderný Pohľad

Päť Motorov Evolúcie

Mikro a Makro: Dva Pohľady na Zmenu

Hranice medzi druhmi

Keď život zmizne

Prípad dinosaurov

Veľká otázka pôvodu

Polievka života

Svet RNA a prvá bunka

Kedy a kde to všetko začalo?

Bunkové spojenectvo

Tri kroky k človeku

Ruka v ruke s mozgom

Moderný človek a zhrnutie

Přepis

Lukáš: Predstav si, že otvoríš svoju obľúbenú hudobnú aplikáciu. Algoritmus ti navrhne novú pesničku a ty si ju okamžite zamiluješ. Ako to vedel? No, analyzoval tisíce podobných používateľov a vybral to, čo fungovalo najlepšie. A presne tento princíp — neustále testovanie a výber toho najúspešnejšieho — je motorom najväčšej a najstaršej show na Zemi: evolúcie.

Nina: Presne tak, Lukáš. Je to skvelé prirovnanie. Vitajte pri Studyfi Podcast. Dnes sa pozrieme na to, ako sa život mení, prispôsobuje a vytvára tú neuveriteľnú rozmanitosť, ktorú vidíme všade okolo nás. Ideme na to.

Lukáš: Super! Takže, evolúcia. To slovo pozná každý, ale väčšinou si predstavíme len Darwina a opice. Ale myšlienka, že sa druhy menia, tu musela byť už pred ním, nie?

Nina: Určite áno. Nebol prvý, kto o tom premýšľal. Už v 18. a 19. storočí si mnohí prírodovedci všímali, že skameneliny nezodpovedajú žijúcim tvorom a že druhy asi nebudú také nemenné, ako si cirkev myslela. Predstava, že všetko stvorila nejaká vyššia moc v presne takej podobe, ako to je dnes – tomu sa hovorí kreacionizmus – začala mať trhliny.

Lukáš: A kto bol taký prvý odvážlivec, ktorý prišiel s ucelenou teóriou?

Nina: Tým priekopníkom bol francúzsky prírodovedec Jean-Baptiste Lamarck. Na začiatku 19. storočia prišiel s myšlienkou, že organizmy sa aktívne menia, aby sa lepšie prispôsobili prostrediu.

Lukáš: Aktívne sa menia? Akože... z vlastnej vôle?

Nina: Tak trochu. Jeho najznámejší príklad je žirafa. Predstavoval si, že prapredkovia žiráf mali krátke krky. Ale pretože sa museli naťahovať za listami stále vyššie na stromoch, krky sa im postupne naťahovali a posilňovali. A túto získanú vlastnosť – dlhší krk – potom podľa neho odovzdali svojim potomkom.

Lukáš: Takže keby som sa každé ráno poriadne naťahoval, moje deti by sa narodili vyššie? To by bolo super!

Nina: No, bohužiaľ, takto to nefunguje. Dnes vieme, že vlastnosti získané počas života sa nededia. Ale Lamarckova myšlienka, že prostredie hrá kľúčovú rolu a že sa druhy menia v čase, bola absolútne revolučná a pripravila pôdu pre niekoho ešte slávnejšieho.

Lukáš: A tým bol, samozrejme, Charles Darwin. Ten chlapík s bradou, čo sa plavil na lodi Beagle.

Nina: Presne on. Jeho cesta okolo sveta v 30. rokoch 19. storočia bola pre teóriu evolúcie kľúčová. Zbieral vzorky, pozoroval živočíchy, rastliny, fosílie... A najviac ho vraj inšpirovali Galapágy.

Lukáš: Ostrovy známe korytnačkami a... pinkami, však?

Nina: Áno. Darwin si všimol, že na rôznych ostrovoch žijú pinky, ktoré sú si síce podobné, ale majú úplne iné tvary zobákov. Niektoré mali silné zobáky na lúskanie semien, iné tenké na chytanie hmyzu. Uvedomil si, že všetky museli mať spoločného predka, ale na každom ostrove sa prispôsobili inému druhu potravy.

Lukáš: Aha! Takže to nebolo tak, že by sa pinky snažili zmeniť si zobák, ako si Lamarck myslel pri žirafe. Jednoducho tie, ktoré mali náhodou vhodnejší zobák, prežili lepšie.

Nina: Bingo! A to je jadro Darwinovej teórie, ktorú zhrnul v knihe 'O pôvode druhov' v roku 1859. Jeho teória, darvinizmus, stojí na niekoľkých pilieroch. Po prvé: v každej populácii existuje variabilita. Jedince nie sú rovnaké, líšia sa.

Lukáš: Jasné, ako ľudia. Sme rôzne vysokí, máme rôzne farby očí...

Nina: Presne. Po druhé: organizmy produkujú viac potomstva, než koľko môže prežiť. To vedie k takzvanému 'boju o život' – o zdroje, o priestor, o partnerov.

Lukáš: Takže nie všetci to zvládnu.

Nina: Žiaľ, nie. A tu prichádza tretí, najdôležitejší bod: prírodný výber. Jedince, ktorých náhodné vlastnosti im dávajú v danom prostredí výhodu, majú väčšiu šancu prežiť, rozmnožiť sa a odovzdať tieto výhodné vlastnosti svojim potomkom.

Lukáš: Takže príroda si v podstate 'vyberá', kto je najlepšie vybavený. Nie najsilnejší, ale najlepšie prispôsobený. To je kľúčový rozdiel, však?

Nina: Absolútne kľúčový. Sila ti nepomôže, ak sa nedokážeš schovať pred predátorom alebo nájsť potravu. Darwinova teória bola geniálna, ale mala jednu medzeru. Nevedel vysvetliť, ako tá variabilita vzniká a ako presne sa vlastnosti prenášajú na potomstvo.

Lukáš: Aha, v jeho dobe ešte nepoznali DNA a gény.

Nina: Presne. Objav Mendelových zákonov dedičnosti a neskorší rozvoj genetiky v 20. storočí boli pre evolučnú teóriu ako chýbajúci dielik puzzle. Keď sa spojila Darwinova teória prírodného výberu s poznatkami z genetiky, vznikol smer, ktorý voláme neodarvinizmus.

Lukáš: Takže je to taký... Darwin 2.0. Aktualizovaná verzia.

Nina: Dá sa to tak povedať. Neodarvinizmus je v podstate moderná, syntetická teória evolúcie. Vysvetľuje, že zdrojom variability sú náhodné zmeny v génoch – mutácie. A tieto gény sa potom dedia a prírodný výber rozhoduje o tom, ktoré z nich budú v populácii častejšie.

Lukáš: Čiže teraz už máme kompletný obraz. Náhodné zmeny v génoch vytvárajú rôzne vlastnosti a prostredie potom triedi, ktoré z nich sú užitočné. Tak sa poďme pozrieť na tie motory, ktoré to celé poháňajú. Čo všetko vlastne mení gény v populácii?

Nina: Skvelá otázka. Týchto faktorov, ktoré ovplyvňujú takzvaný genofond populácie, je päť. A sú to základné mechanizmy evolúcie.

Lukáš: Dobre, päť faktorov. Som zvedavý. Ktorý je prvý?

Nina: Prvým je spôsob kríženia. V zásade máme dva extrémy. Jeden je panmixia, čo je úplne náhodné kríženie. Každý jedinec má rovnakú šancu páriť sa s kýmkoľvek z opačného pohlavia v populácii. V prírode je to ale dosť zriedkavé.

Lukáš: Jasné, zvieratá si vyberajú partnerov podľa sily, farby, spevu... Nie je to úplná lotéria.

Nina: Presne. A druhý extrém je inbríding, čiže príbuzenské kríženie. Deje sa to hlavne v malých, izolovaných populáciách. Extrémnym prípadom je samooplodnenie u niektorých rastlín.

Lukáš: Dobre, takže spôsob kríženia mieša už existujúce gény. Ale kde sa berú nové? To je ten druhý faktor?

Nina: Áno. Druhým a absolútne kľúčovým faktorom sú mutácie. Sú to náhodné zmeny v DNA. Predstav si ich ako preklepy pri kopírovaní textu. Väčšina je neutrálna alebo dokonca škodlivá, ale občas... občas vznikne 'preklep', ktorý je v danom prostredí výhodný. Mutácie sú jediným zdrojom úplne nových evolučných noviniek.

Lukáš: Sú to vlastne suroviny pre evolúciu. Bez nich by nebolo z čoho vyberať.

Nina: Presne tak. Tretím faktorom je migrácia, alebo tok génov. To je jednoduché – jedince z jednej populácie sa presunú do inej a skrížia sa tam. Tým prinesú nové verzie génov, takzvané alely, a zmenšujú genetické rozdiely medzi populáciami.

Lukáš: Ako keď sa do malého mesta prisťahujú noví ľudia a trochu to tam 'geneticky' oživia.

Nina: Presne tak. Štvrtý faktor je trochu záludnejší. Volá sa náhodný génový posun alebo genetický drift. Tu ide o čistú náhodu. Predstav si malú populáciu chrobákov, kde polovica je zelená a polovica hnedá.

Lukáš: Okej...

Nina: A teraz si predstav, že niekto náhodou stúpi na päť chrobákov. A čírou náhodou sú štyri z nich hnedé. Zrazu sa pomer v populácii dramaticky zmení v prospech zelených, a to nie preto, že by boli lepšie prispôsobené, ale len kvôli smole.

Lukáš: Chápem. To je ako keď v kartách dostanem zlú ruku. Čistá náhoda. A to sa deje hlavne v malých populáciách, však? Vo veľkej by to taký rozdiel nespravilo.

Nina: Presne! V malej populácii môže náhoda spôsobiť, že nejaká alela úplne vymizne alebo sa, naopak, stane jedinou. Je to silný evolučný motor, ktorý ale nie je adaptívny. Je to lotéria.

Lukáš: Dobre, a posledný, piaty faktor... to bude asi ten najslávnejší.

Nina: Áno. Piatym faktorom je výber, alebo selekcia. Na rozdiel od génového posunu, toto nie je náhoda. Tu prostredie aktívne 'tlačí' na populáciu. Tento tlak nazývame selekčný tlak. Organizmy, ktoré majú vďaka svojim génom nejakú selekčnú výhodu – lepšie sa maskujú, rýchlejšie utekajú, sú odolnejšie voči chorobe – majú viac potomstva.

Lukáš: A tým pádom sa ich výhodné gény v ďalšej generácii rozšíria viac. A to je ten prírodný výber v praxi.

Nina: Presne. Ale dôležité je pamätať si, že výber nepôsobí priamo na gény, ale na ich vonkajší prejav – na fenotyp. Príroda nevidí tvoje DNA, vidí, ako rýchlo beháš a ako dobre vidíš.

Lukáš: Takže, ak to zhrniem, máme tu päť hlavných síl: spôsob kríženia, mutácie, migrácia, náhodný drift a prírodný výber. A všetky tieto procesy neustále menia zloženie genofondu populácie z generácie na generáciu.

Nina: Áno. A tieto postupné, malé zmeny v rámci populácie nazývame mikroevolúcia. Sú to zmeny, ktoré často ani nevidíme voľným okom, dejú sa neustále.

Lukáš: A keď sa tieto malé zmeny hromadia počas tisícov a miliónov rokov?

Nina: Tak potom môžeme hovoriť o makroevolúcii. To sú tie veľké zmeny, ktoré vedú k vzniku úplne nových druhov, rodov, či dokonca tried organizmov. Dôležité je pochopiť, že makroevolúcia nie je nič iné, len nahromadená mikroevolúcia v obrovskom časovom meradle.

Lukáš: Takže neexistuje nejaký špeciálny mechanizmus pre 'veľkú' evolúciu. Všetko je to len výsledok tých piatich faktorov, ktoré sme spomínali, opakujúcich sa znova a znova po milióny rokov.

Nina: Presne tak. Od zmeny frekvencie alely pre farbu srsti u myší až po vznik vtákov z dinosaurov – v pozadí sú tie isté základné mechanizmy.

Lukáš: Fantastické. Je to oveľa logickejší a prepojenejší systém, ako som si myslel. Takže sme si prešli od prvých myšlienok Lamarcka, cez Darwinovu revolúciu až po moderné chápanie evolučných motorov.

Nina: Presne tak. A nabudúce sa môžeme pozrieť na konkrétne dôkazy, ktoré túto teóriu podporujú – od skamenelín cez anatómiu až po samotnú DNA.

Lukáš: Jasné, dôkazy evolúcie, na to sa teším! Ale ešte predtým ma zaujíma jedna vec. Hovoríme o vzniku druhov, no... druhy predsa aj zanikajú, nie? Čo vlastne drží taký druh pohromade a bráni mu, aby sa len tak krížil s inými?

Nina: Výborná otázka, Lukáš. To, čomu hovoríme "druh", je v podstate skupina jedincov, ktorí sa môžu medzi sebou páriť a mať plodné potomstvo. Kľúčové je to slovo "plodné".

Lukáš: Aha! Takže to je ten dôvod, prečo taký liger – kríženec leva a tigrice – nie je v prírode bežný? Lebo jeho potomstvo by už nebolo plodné?

Nina: Presne tak. Liger alebo tiglon sú skvelé príklady. Sú to fascinujúce zvieratá, ale vznikajú len v zajatí a často sú neplodné. Príroda si vytvorila takzvané reprodukčné bariéry.

Lukáš: Znie to ako nejaká stena medzi druhmi.

Nina: V podstate áno. Môže to byť hocičo – odlišná stavba pohlavných orgánov, iný počet chromozómov, alebo aj to, že dva druhy sa jednoducho správajú inak a nemajú o seba "záujem". Tieto bariéry udržujú druhy oddelené.

Lukáš: Dobre, to dáva zmysel. Ale čo ten zánik? Viem, že dinosaury vyhynuli, ale to bol asi ojedinelý prípad, či?

Nina: Práve naopak. Vyhynutie je úplne bežnou súčasťou evolúcie. Paleontológovia našli dôkazy o mnohých hromadných vymieraniach. Z nich bolo päť naozaj masívnych, katastrofických udalostí.

Lukáš: Päť? Takže dinosaury neboli jediná veľká katastrofa?

Nina: Ani zďaleka. Najväčšie vymieranie v histórii Zeme sa odohralo na konci permu, asi pred 225 miliónmi rokov. Vtedy zmizlo z planéty možno až 80 % všetkých morských druhov. Predstav si to.

Lukáš: To je šialené číslo. Ale poďme k tým dinosaurom, tí sú predsa len najznámejší. Čo presne sa im stalo? Viac ako 150 miliónov rokov tu vládli a zrazu... koniec.

Nina: Presne tak. Najpravdepodobnejšia teória, ktorú dnes máme, je dopad obrovského meteoritu. Ale dôležité nie je to, čo dopadlo, ale čo sa stalo potom.

Lukáš: A to bolo?

Nina: Obrovské množstvo prachu a úlomkov sa dostalo do atmosféry. To na mesiace, možno aj roky, zablokovalo slnečné svetlo. Bez slnka začali masovo hynúť rastliny.

Lukáš: A keď uhynuli rastliny, zrútil sa celý potravinový reťazec. Najprv bylinožravce a potom aj mäsožravce, ktoré ich lovili.

Nina: Bingo. Bola to globálna ekologická katastrofa. Ale tu je tá zaujímavá časť... Tým, že dinosaury zmizli, uvoľnili miesto. A tento voľný priestor využila iná skupina – cicavce. My.

Lukáš: Takže... zánik dinosaurov bol vlastne štartom pre nás. Wow. To je silná myšlienka. Od katastrofy k novej príležitosti. O tom sa musíme porozprávať nabudúce viac.

Nina: Presne tak, Lukáš. A tá príležitosť po dinosauroch bola obrovská. Vlastne nás to privádza k tej najzákladnejšej otázke zo všetkých: Ako vlastne život vznikol?

Lukáš: Fúha, tak to je otázka za milión. Predpokladám, že neexistuje jednoduchá odpoveď typu „priletel bocian”.

Nina: To určite nie. Ale v zásade máme dva hlavné prístupy. Ten prvý je kreacionizmus, ktorý hovorí, že život stvorila nejaká nadprirodzená bytosť.

Lukáš: Jasné, to poznáme z náboženstiev. A ten druhý?

Nina: Ten druhý je vedecký prístup. Ten predpokladá, že život sa postupne vyvinul z neživej prírody. A tu sa vedci zameriavajú na tri kľúčové otázky: ako vznikli stavebné kamene, ako sa pospájali a ako sa začali kopírovať.

Lukáš: Dobre, poďme na to postupne. Čo sú tie „stavebné kamene”?

Nina: Sú to základné monoméry. Teda aminokyseliny, z ktorých sa skladajú bielkoviny, a nukleotidy, z ktorých je DNA a RNA. Vedci experimentálne dokázali, že tieto molekuly mohli vznikať v podmienkach primitívnej Zeme.

Lukáš: Počkaj, akože v tej „prapolievke”, o ktorej sa hovorí? Zmes plynov, blesky a tak?

Nina: Presne tak! Predstav si zmes plynov, obrovskú energiu z bleskov či sopečnej činnosti a horúce oceány. V takom prostredí mohli vznikať prvé organické molekuly. To bola prvá fáza.

Lukáš: Okej, takže máme ingrediencie. Ale ako sa z nich stal... no, koláč? Ako sa tie monoméry pospájali do dlhších reťazcov, teda polymérov?

Nina: Výborná otázka. Bez enzýmov, ktoré to robia dnes, to muselo byť ťažké. Predpokladá sa, že existovali takzvané kondenzačné činidlá. Napríklad niektoré ílovité minerály alebo polyfosfáty mohli fungovať ako taká platforma, na ktorej sa monoméry spájali.

Lukáš: Takže prvá polievka na svete nebola kurací vývar, ale polievka aminokyselín varená na íle?

Nina: V podstate áno, aj keď to znie dosť neappetitne. Ale fungovalo to!

Lukáš: Dobre, máme reťazce. Ale život sa musí vedieť aj kopírovať, rozmnožovať. Ako sa to vyriešilo?

Nina: Tu prichádza na scénu jedna fascinujúca molekula – RNA. Podľa teórie, ktorú voláme „svet RNA”, bola práve RNA tou pôvodnou molekulou života.

Lukáš: Prečo práve RNA? Nie je dôležitejšia DNA?

Nina: Dnes áno. Ale RNA je špeciálna. Vie robiť dve veci naraz. Dokáže niesť genetickú informáciu, podobne ako DNA, ale zároveň vie fungovať aj ako enzým a katalyzovať reakcie.

Lukáš: Aha! Takže bola aj receptom, aj kuchárom v jednej osobe.

Nina: Presne! To bol obrovský prelom. RNA si dokázala vytvárať vlastné kópie a spúšťať prvé metabolické procesy. Neskôr sa úlohy rozdelili. Stabilnejšia DNA prevzala úlohu nosiča informácií a efektívnejšie bielkoviny prevzali úlohu enzýmov.

Lukáš: A potom sa to celé muselo nejako „zabaliť”, však? Aby sa to nerozpadlo v oceáne.

Nina: Bingo. Posledným krokom bolo ohraničenie voči okoliu. Vznikli prvé membrány, pravdepodobne z fosfolipidov, ktoré vo vode spontánne tvoria guľovité útvary. A tak vznikla prvá prabunka, náš spoločný predok.

Lukáš: Takže, kedy sa toto všetko odohralo? Máme nejaké konkrétne dáta?

Nina: Máme. Zem vznikla asi pred 4,6 miliardami rokov. Podmienky vhodné pre život nastali asi pred štyrmi miliardami rokov. A najstaršie dôkazy o bunkovom živote, takzvané mikrofosílie, sú staré asi 3,5 až 3,8 miliardy rokov.

Lukáš: Wow, takže život vznikol relatívne rýchlo po tom, ako to bolo vôbec možné. A kde presne? Stále sa bavíme o tej „teplej mláke”?

Nina: Tá predstava je trochu prekonaná. Jedna z najpopulárnejších hypotéz dnes hovorí o hlbokomorských hydrotermálnych prieduchoch. Vieš, také podmorské sopky.

Lukáš: Prečo práve tam? Znie to dosť extrémne.

Nina: A presne to bolo ich výhodou! Boli chránené pred bombardovaním meteoritmi a kozmickým žiarením. A hlavne, boli plné chemickej energie a minerálov – ideálne miesto pre vznik života. Dokonca aj dnes tam existujú celé ekosystémy nezávislé od Slnka.

Lukáš: Fantastické. Takže od katastrofy, ktorá zabila dinosaury, sme sa dostali až k sopečným prieduchom na dne oceánu, kde to všetko začalo. To je cesta! Takže, máme prvú bunku. Ale tá bola asi dosť jednoduchá, však? Ako sme sa dostali od... tohto k zložitejším organizmom, ako sme my?

Nina: Skvelá otázka, Lukáš. Ten skok bol... obrovský. A kľúčom bola tímová práca na bunkovej úrovni.

Lukáš: Tímová práca? Akože si bunky povedali "hej, spojme sa a dobyjme svet"?

Nina: V podstate áno! Hovoríme o vzniku takzvanej eukaryotickej bunky. To je ten zložitejší typ bunky, z ktorého sme stvorení my, rastliny, huby... vlastne všetko, čo nie je baktéria.

Lukáš: Dobre, takže máme jednoduché prokaryotické bunky a potom tieto... vylepšené, eukaryotické. Ako k tomu vylepšeniu došlo?

Nina: Predstav si to takto. Jedna väčšia, staršia bunka pohltila menšiu, ale veľmi šikovnú baktériu. No namiesto toho, aby ju strávila, si ju nechala ako... svoju vlastnú energetickú elektráreň.

Lukáš: Počkaj, ako permanentného spolubývajúceho, ktorý platí nájom výrobou energie? Znie to ako dobrý biznis model.

Nina: Presne! A tejto teórii sa hovorí endosymbiotická teória. Tá pohltená baktéria, ktorá vedela efektívne využívať kyslík, sa stala mitochondriou. Silným impulzom pre toto spojenie bol práve nárast kyslíka v atmosfére.

Lukáš: Aha, takže kyslík bol najprv hrozba, ale niektoré bunky ho vedeli využiť vo svoj prospech. To je geniálne.

Nina: Presne tak. A u predkov rastlín sa tento proces zopakoval. Po mitochondrii si ešte "nasťahovali" ďalšiu baktériu, ktorá vedela robiť fotosyntézu. Z nej sa neskôr stali chloroplasty. Vznikla taká bunková chiméra.

Lukáš: Takže sme v podstate chodiace spoločenstvo buniek, ktoré vznikli ešte dávnejším spojenectvom. To mení pohľad na vec. Čo sa dialo potom, keď už sme mali túto super-bunku?

Nina: No, keď už sme mali túto super-bunku, začala sa dlhá cesta k mnohobunkovým organizmom. A keď preskočíme zopár stoviek miliónov rokov, dostaneme sa k primátom. Z nich sa vyvinuli hominidi, naši priami predkovia.

Lukáš: A to je ten moment, keď sme zliezli zo stromov, však?

Nina: Presne tak! Celý proces našej premeny, takzvanú antroposociogenézu, môžeme rozdeliť na tri hlavné fázy. Prvá je hominidizácia.

Lukáš: To znie dosť odborne. Čo to znamená?

Nina: Zjednodušene, je to premena na tvora, ktorý chodí po dvoch. Stalo sa to asi pred 8 miliónmi rokov v Afrike. Menila sa klíma, ubúdalo pralesov a rozširovali sa savany. Takže naši predkovia sa museli prispôsobiť životu na zemi.

Lukáš: Čiže nás k tomu vlastne donútilo prostredie. Nemali sme na výber.

Nina: Áno, a práve chôdza po dvoch nám uvoľnila ruky. A tým sa dostávame k druhej fáze, hominizácii. To je vznik rodu Homo.

Lukáš: Takže ruky sme mohli začať používať na niečo iné, než na štveranie sa po stromoch.

Nina: Presne. Začali sme vyrábať nástroje. A tu je tá skvelá časť — mozog a ruka sa začali navzájom ovplyvňovať v akejsi spätnej väzbe. Čím šikovnejšie ruky, tým väčší mozog. A čím väčší mozog, tým dokonalejšie nástroje.

Lukáš: Takže môj mozog a ruky by si mali lepšie rozumieť, keď skladám nábytok.

Nina: Možno. No a tretia fáza je sapientácia. To je už finále — vznik moderného človeka.

Lukáš: V čom bola tá zmena najväčšia?

Nina: Zväčšovala sa mozgová časť lebky a zmenšovala tá tvárová. Vyvinula sa nám brada. Ale hlavne, explodovala kultúra. Začali sme používať oheň, mali sme rituály, umenie... proste všetko, čo nás robí ľuďmi.

Lukáš: A odkiaľ sme sa vlastne vzali? Všetci sme z jedného miesta?

Nina: Najpravdepodobnejšia teória je, že Homo sapiens sapiens, teda my, sa vyvinul v Afrike asi pred 200-tisíc rokmi. A odtiaľ sme sa postupne rozšírili do celého sveta. Takže áno, všetci máme afrických predkov.

Lukáš: Neuveriteľné. Takže aby sme si to zhrnuli — od spojenia dvoch buniek, cez život na stromoch, chôdzu po dvoch až po osídlenie celej planéty. To bola teda jazda.

Nina: Bola a stále je! Evolúcia sa nikdy nezastaví.

Lukáš: Nina, ďakujem ti veľmi pekne za túto fascinujúcu cestu históriou života. Verím, že aj naši poslucháči si z toho veľa odniesli. Majte sa krásne a dopočutia pri ďalšej časti Studyfi Podcastu!

Nina: Dopočutia!