Podcast o Základy analytickej a fyzikálnej chémie

Kapitoly

Čo je to analytická chémia?

Prvý krok: Správna vzorka

Rozpúšťanie a rozklady

Čistenie vzorky: Zrážanie a extrakcia

Separačné metódy: Chromatografia

Elektroanalytické metódy

Spektrálne metódy: Farby a hmotnosť

Lambert-Beerov zákon

Prehľad metód: UV-VIS a IR

Atómové metódy

Pokročilé chromatografické metódy

Elektroforéza: Sila elektriny

Kľúčový fenomén: EOF

Dôkaz čistoty hydrogélu

Prečo FT-IR a nie UV-VIS?

Sila napúčania a termodynamika

Gély citlivé na pH

Gravimetria: Presné váženie

Titrimetria: Kvapka po kvapke

Titračné krivky a záver

Přepis

Marek: Predstavte si, že ste na mieste činu ako v nejakej kriminálke. Tím nájde malú vzorku neznámej látky. Ako zistia, čo to je? Je to jed, droga, alebo len rozsypaný cukor? Presne na to, aby sme našli odpoveď, potrebujeme expertov na analytickú chémiu.

Simona: Presne tak, Marek. Analytická chémia je tak trochu detektívna práca vo svete vedy. A práve o nej sa dnes budeme rozprávať. Počúvate Studyfi Podcast.

Marek: Super! Takže, Simona, kde taký analytický detektív začína? Predpokladám, že nemôže len tak zobrať ten prášok a strčiť ho do prístroja.

Simona: Absolútne nie. Práve naopak! Prvý krok je často ten najdôležitejší a najkomplikovanejší. Je to odber a úprava vzorky. Ak urobíš chybu tu, celý výsledok bude nanič, aj keby si mal ten najlepší prístroj na svete.

Marek: Čiže „garbage in, garbage out“, ako hovoria informatici?

Simona: Presne! Cieľom je získať reprezentatívnu vzorku. Ak chceš vedieť, či je jazero znečistené, nestačí nabrať vodu z jedného miesta pri brehu. Musíš odobrať vzorky z rôznych hĺbok a miest, aby si mal celkový obraz.

Marek: To dáva zmysel. A čo ak je vzorka pevná látka? Napríklad pri kontrole pôdy na poli.

Simona: Tam je to ešte zložitejšie. Predstav si, že máš tonu zeminy. Musíš ju najprv nahrubo rozdrviť, potom použiť metódu, ktorá sa volá kvartácia. To znamená, že hromadu rozdelíš na štyri časti, dve protiľahlé vyhodíš a tie zvyšné dve znova zmiešaš. Tento proces opakuješ, až kým ti nezostane malá, ale dokonale reprezentatívna vzorka.

Marek: Znie to ako nejaký magický rituál.

Simona: Trochu. Ale je to čistá štatistika. Nakoniec tú malú vzorku jemne pomelieš na prach, aby bola homogénna. Až potom môže ísť na ďalší krok – rozpúšťanie.

Marek: Dobre, takže máme náš dokonalý prášok. Ako ho dostaneme do roztoku, aby sme ho mohli merať?

Simona: Existujú dva hlavné spôsoby. Buď fyzikálne rozpúšťanie, čo je jednoduché – ako keď rozpúšťaš soľ vo vode. Alebo chemický rozklad, keď je vzorka naozaj odolná.

Marek: A to už znie drsnejšie. Čo sa pri tom používa?

Simona: Používajú sa silné minerálne kyseliny. Napríklad kyselina chlorovodíková rozpustí kovy, ale taká kyselina dusičná je ešte silnejšia, je oxidačná a poradí si aj s organickým materiálom.

Marek: A počul som aj o lúčavke kráľovskej. To znie ako niečo zo stredovekej alchýmie.

Simona: A ona tak trochu aj je! Je to zmes kyseliny chlorovodíkovej a dusičnej, ktorá je taká agresívna, že dokáže rozpustiť aj zlato a platinu, čo iné kyseliny nedokážu. Generuje extrémne reaktívne častice, ktoré napadnú aj tie najušľachtilejšie kovy.

Marek: Wow. Takže v analytickej chémii sa nehrá na schovávačku. A čo ak ani lúčavka nestačí?

Simona: Potom prichádza na rad „suchá cesta“ – tavenie. Vzorku zmiešaš napríklad s uhličitanom sodným a poriadne to zahreješ v platinovom tégliku na teplotu okolo tisíc stupňov Celzia. To už prežije máloktorá látka v pôvodnej forme.

Marek: Dobre, máme roztok. Ale v ňom je asi stále zmes všetkého možného, však?

Simona: Presne tak. Teraz musíme izolovať len tú látku, ktorá nás zaujíma. Jednou z klasických metód je zrážanie. Pridáš do roztoku činidlo, ktoré spôsobí, že tvoja látka sa premení na nerozpustnú pevnú formu – zrazeninu.

Marek: A tú potom jednoducho odfiltrujem?

Simona: Áno, ale nie je to len tak. Chceme, aby tá zrazenina mala pekné, veľké kryštály, aby sa dobre filtrovala. Podľa Von Weimarnovho zákona to dosiahneme tak, že pracujeme v zriedených roztokoch a činidlo pridávame pomaly a za tepla.

Marek: Aby kryštály mali čas pekne narásť a neboli z toho len také miniatúrne, ťažko filtrovateľné... no, franforce.

Simona: Presne! Nechceme franforce. Potom zrazeninu odfiltrujeme, vysušíme alebo vyžíhame pri vysokej teplote, aby sme získali chemicky čistú a presne definovanú látku, ktorú môžeme odvážiť na analytických váhach s presnosťou na desatinu miligramu.

Marek: A čo druhá metóda? Spomínala si aj extrakciu.

Simona: Extrakcia je super technika, keď chceš oddeliť látku na základe jej rozpustnosti. Predstav si, že máš látku rozpustenú vo vode, ale ona sa lepšie rozpúšťa v oleji. Tak k vode prileješ olej, poriadne to pretrepeš a látka „prejde“ z vody do oleja.

Marek: A potom len oddelím tú olejovú vrstvu a mám to?

Simona: Presne. A je oveľa efektívnejšie extrahovať viackrát menším objemom rozpúšťadla ako raz veľkým. Toto je mimochodom kľúčové napríklad pri čistení hydrogélov, ako sú tie na báze PEGDA. Nezreagované zvyšky monoméru sa z gélu extrahujú opakovaným vymývaním vo vode.

Marek: Super, poďme teraz na metódy, ktoré dokážu rozdeliť aj veľmi zložité zmesi. Všade počúvam slovo chromatografia. Čo to presne je?

Simona: Predstav si to ako preteky. Máš dráhu – to je takzvaná stacionárna fáza, napríklad pevná látka v trubici. A potom máš „bežcov“ – to sú zložky tvojej zmesi, ktoré so sebou unáša mobilná fáza, napríklad kvapalina alebo plyn.

Marek: A predpokladám, že každý bežec beží inak rýchlo.

Simona: Presne! Každá zložka má inú afinitu, čiže „lásku“, k stacionárnej fáze. Tie, ktoré ju milujú viac, sa na ňu viac lepia a pohybujú sa pomalšie. Tie, ktoré ju ignorujú, preletia kolónou rýchlo. Vďaka tomu sa zmes pekne rozdelí a z kolóny vychádzajú jednotlivé zložky postupne.

Marek: To je geniálne jednoduchý princíp! A vieme to nejako teoreticky popísať?

Simona: Samozrejme. Existuje na to Van Deemterova rovnica, ktorá popisuje, ako rôzne faktory, napríklad rýchlosť mobilnej fázy, ovplyvňujú účinnosť toho rozdelenia. Ale ten základný princíp je naozaj ako tie preteky.

Marek: Okej, poďme na ďalšiu skupinu. Elektroanalytické metódy. To znie... elektricky.

Simona: Pretože to tak je! Využívame elektrické vlastnosti roztokov. Najznámejšou metódou je potenciometria. Znie to zložito, ale každý z nás ju už použil.

Marek: Vážne? Ako?

Simona: Keď meriaš pH vody v akváriu alebo v bazéne pomocou digitálneho pH metra. To je čistá potenciometria! Meriaš rozdiel napätia medzi dvoma elektródami a ten ti podľa Nernstovej rovnice priamo hovorí o koncentrácii vodíkových iónov, teda o pH.

Marek: Aha! Takže ten prístroj len prekladá napätie na hodnotu pH. A čo konduktometria?

Simona: Tá meria, ako dobre roztok vedie elektrický prúd. Vodivosť závisí od koncentrácie iónov. Čím viac iónov, tým lepšie vedie. Je to super na sledovanie priebehu niektorých reakcií, napríklad titrácií.

Marek: Ako to funguje?

Simona: Predstav si, že titruješ kyselinu chlorovodíkovú zásadou. Na začiatku máš v roztoku veľmi pohyblivé ióny H₃O⁺, ktoré výborne vedú prúd. Ako pridávaš zásadu, tieto ióny neutralizuješ a nahrádzaš ich menej pohyblivými iónmi sodíka. Vodivosť teda klesá. Keď všetky H₃O⁺ zreagujú, začneš pridávať nadbytok zásady, ktorá obsahuje veľmi pohyblivé OH⁻ ióny, a vodivosť začne opäť prudko rásť. Získaš krivku v tvare písmena V a jej minimum je presne bod, kedy si všetku kyselinu zneutralizoval.

Marek: Úžasné. A na záver, poďme na tie najmodernejšie metódy, spektrálne metódy. Ako tie fungujú?

Simona: Tie sú založené na interakcii svetla alebo iného žiarenia s hmotou. Napríklad metóda ICP-AES. Tam vzorku zohreješ na teplotu plazmy, čo je asi 6000 až 10 000 stupňov Celzia.

Marek: To je teplota povrchu Slnka!

Simona: Presne! A pri takej teplote atómy začnú emitovať, čiže žiariť, svetlo. A teraz to najlepšie – každý prvok žiari svojou vlastnou, unikátnou farbou, respektíve vlnovou dĺžkou. Je to ako odtlačok prsta. Vďaka tomu vieme v jedinej vzorke naraz stanoviť desiatky prvkov.

Marek: Neuveriteľné. A čo taká NMR? To je tá nukleárna magnetická rezonancia, znie to trochu nebezpečne.

Simona: Vôbec nie je. Žiadna rádioaktivita. Predstav si, že jadrá niektorých atómov, ako vodík, sú ako maličké kompasy. Keď ich vložíš do veľmi silného magnetického poľa, zrovnajú sa. A keď na ne potom zasvietiš rádiovými vlnami správnej frekvencie, dokážeš ich „preklopiť“. Z toho, aká energia je na to potrebná, vieme presne určiť, v akom chemickom prostredí sa daný atóm nachádza a akých má susedov. NMR je absolútne najsilnejší nástroj na určenie 3D štruktúry molekúl.

Marek: A posledná metóda – hmotnostná spektrometria, alebo MS.

Simona: Táto je trochu iná, lebo nepoužíva svetlo. Princíp je, že molekuly najprv ionizujeme, čiže im dáme elektrický náboj. Potom tieto nabité častice pošleme do vákua, kde ich urýchlime a magnetickým poľom ich „zvážime“ na základe toho, ako sa odkloní ich dráha. Je to ako molekulová váha.

Marek: A vieme tie molekuly aj rozbiť?

Simona: Áno! Pri takzvanej tvrdej ionizácii sa molekula rozbije na charakteristické úlomky. A ten vzor, ako sa rozbije, je opäť ako odtlačok prsta, ktorý nám pomôže identifikovať, o akú molekulu ide. Pri mäkkej ionizácii ju naopak nerozbijeme a odvážime ju vcelku, čo je skvelé pre veľké molekuly ako proteíny.

Marek: Simona, bolo to absolútne fascinujúce. Takže od drvenia skál cez rozpúšťanie zlata až po váženie molekúl, analytická chémia je naozaj všade. Ďakujem ti veľmi pekne!

Simona: Nemáš za čo, Marek. Radosť sa stala.

Marek: Takže, keď už chápeme základné interakcie, poďme sa pozrieť na to, ako chemici látky reálne „vidia“ a merajú. A na to slúži spektroskopia. Simona, čo to presne je?

Simona: V podstate je to o interakcii svetla, alebo lepšie povedané elektromagnetického žiarenia, s atómami a molekulami. My vlastne sledujeme, či látka to žiarenie pohltí, vyžiari alebo ho len tak rozptýli.

Marek: Znie to ako základný kameň analytickej chémie. Aký je ten najdôležitejší princíp, ktorý by sme mali poznať?

Simona: Určite Lambert-Beerov zákon. Je to pilier absorpčnej spektroskopie, ktorý hovorí, že absorbancia, teda množstvo pohlteného svetla, je priamo úmerná koncentrácii látky a hrúbke vrstvy, cez ktorú svetlo prechádza.

Marek: Jednoducho povedané — čím je farebný roztok koncentrovanejší alebo čím je nádoba širšia, tým viac svetla pohltí?

Simona: Presne tak! Ale pozor, má to svoje limity. Tento zákon platí spoľahlivo len pre veľmi zriedené roztoky. Pri vyšších koncentráciách si molekuly začnú navzájom prekážať a meranie je skreslené.

Marek: Dobre, poďme na konkrétne metódy. Ktorú študenti stretnú najčastejšie?

Simona: Pravdepodobne UV-VIS spektrofotometriu. Využíva ultrafialové a viditeľné svetlo na vybudenie elektrónov v molekule. Používa sa hlavne na kvantitatívnu analýzu, teda na zisťovanie koncentrácie.

Marek: A čo taká infračervená, teda IR spektroskopia? V čom je iná?

Simona: Tá namiesto elektrónov „rozvibruje“ celé molekuly. Je to ako keby sme zisťovali, aké „tanečné“ alebo vibračné pohyby dokáže molekula robiť. Každá funkčná skupina má svoje typické vibrácie.

Marek: Takže UV-VIS nám povie „koľko“ a IR nám povie „čo“?

Simona: Perfektné zhrnutie! A práve v IR existuje takzvaná oblasť odtlačkov prstov, ktorá je pre každú molekulu úplne unikátna. Je to ako chemický odtlačok prsta.

Marek: Super. A čo keď nás nezaujímajú molekuly, ale len jednotlivé atómy, napríklad kovy?

Simona: Na to máme atómové metódy. Napríklad atómová absorpčná spektrometria, AAS, je extrémne selektívna. Vzorku spálime v plameni, čím sa uvoľnia atómy, a potom na ne svietime špeciálnou lampou vyrobenou z toho istého prvku, aký hľadáme.

Marek: Ako keby som v preplnenej miestnosti zakričal „Jano!“ a ozval by sa len Jano?

Simona: Presne tak! A potom je tu ešte drsnejšia metóda, AES-ICP, kde vzorku vstrekneme do plazmy horúcej ako povrch Slnka. Atómy sa tak vybudia, že pri ochladení samé žiaria a my to žiarenie meriame.

Marek: Fantastické. Spektroskopia je teda naozaj mocný nástroj na odhaľovanie tajomstiev hmoty. A keď už vieme látky identifikovať, ďalším krokom je ich od seba oddeliť...

Marek: Takže toľko k základom. Ale čo také tie skratky, ktoré vidíme v laboratóriách? Napríklad GC a HPLC?

Simona: Super otázka! Sú to dva hlavné typy. Plynová chromatografia, čiže GC, používa ako mobilnú fázu inertný plyn. Je ideálna pre prchavé a tepelne stabilné látky.

Marek: A HPLC? To je tá kvapalinová?

Simona: Presne. Vysokoúčinná kvapalinová chromatografia. Tam je mobilnou fázou kvapalina. Najčastejšie sa stretneš s RP-HPLC, kde je stacionárna fáza nepolárna a mobilná polárna. Je to taký pracant v každom analytickom labáku.

Marek: Dobre, takže chromatografia delí látky na základe ich interakcie s fázami. A čo keď do toho zapojíme elektrinu? Tým sa dostávame k elektroforéze, však?

Simona: Presne tak! Elektromigračné metódy delia nabité častice. Využívajú to, že rôzne ióny sa v elektrickom poli pohybujú rôznou rýchlosťou. Základom je kapilárna zónová elektroforéza, CZE.

Marek: Takže v podstate... pretekajú elektrickým prúdom v tenkej trubičke?

Simona: Zjednodušene povedané, áno. Všetko sa to odohráva v tenkých kremičitých kapilárach. Separácia závisí od náboja a veľkosti iónu. Je to extrémne účinné.

Marek: Čo to robí takým účinným? Musí v tom byť nejaký trik.

Simona: Trik sa volá elektroosmotický tok, alebo EOF. Vnútorná stena kapiláry je záporne nabitá a priťahuje katióny z roztoku. Keď zapneš napätie, tieto katióny sa pohnú ku katóde a strhnú so sebou celý roztok.

Marek: Aha, takže to funguje ako taký molekulárny dopravný pás.

Simona: Presne! A ten pás má plochý profil, nie zaoblený ako prietok v HPLC. Tým sa minimalizuje rozmývanie zón a dosiahneme brutálnu účinnosť. A čo je najlepšie, tento prúd so sebou strhne úplne všetko, aj neutrálne molekuly a dokonca aj anióny.

Marek: Fascinujúce. Takže máme delenie na základe afinity a potom na základe náboja. Poďme sa teraz pozrieť, ako presne vyzerajú výsledky z týchto metód.

Simona: Takže, keď to zhrnieme, tie základné princípy sú naozaj kľúčové. Ale vieš, čo je najčastejšia obava študentov?

Marek: Čoho sa boja najviac?

Simona: Že sa ich komisia na štátniciach opýta, ako tie všeobecné zákony prepojiť priamo s ich bakalárkou. Povedzme, že robili s hydrogélmi.

Marek: Super príklad! Hydrogély sú všade. Tak poďme na to. Predstav si, že som študent a ty si komisia. Čo by si sa ma opýtala ako prvé?

Simona: Dobre, pán kolega. Tak prvá otázka... Vytvorili ste v laboratóriu krásny hydrogél. Ako experimentálne dokážete, že ste ho dokonale vyčistili a nie sú v ňom žiadne toxické zvyšky monomérov?

Marek: Uf, dobrá otázka. Tipujem, že ho budem nejako... premývať vo vode?

Simona: Presne tak, ale ako vieš, kedy prestať? Kľúčom je analýza tej premývacej vody, odborne eluátu. Zoberieš si vzorky vody v rôznych časoch a zmeriaš ich na UV-VIS spektrofotometri.

Marek: Aha, pretože tie zvyšky, ako fotoiniciátor alebo akryláty, pohlcujú UV svetlo, však?

Simona: Presne! Akonáhle absorbancia tej vody klesne na nulu – teda na úroveň čistej vody – máš hotovo. Vieš, že extrakcia je kompletná. Pre extra citlivé merania by si mohol použiť aj HPLC.

Marek: Znie to celkom logicky. Takže sledujem, kedy z gélu prestane "unikať" bordel.

Simona: Presne tak. Dobre, druhá otázka. Chceš zistiť, koľko akrylátových väzieb v géli zreagovalo. Prečo na to použiješ FT-IR spektroskopiu a nie ten UV-VIS, o ktorom sme práve hovorili?

Marek: No, gél je pevná látka, nie roztok. Takže asi ním nepresvietim svetlo tak ľahko ako vodou?

Simona: Si na správnej stope! UV-VIS potrebuje číre, priehľadné roztoky. Hrubý, napučaný gél by svetlo masívne rozptýlil, takže by si nič poriadne nezmeral. Je to ako snažiť sa pozerať cez mliečne sklo.

Marek: A čo robí FT-IR inak?

Simona: Používame špeciálnu metódu, ktorá sa volá ATR. Think of it this way... je to ako keby si si prístrojom "odfotil" len tenulinkú povrchovú vrstvu gélu. A táto metóda priamo vidí vibrácie konkrétnych chemických väzieb.

Marek: Takže vidí presne tie C-dvojitá-C väzby, ktoré počas reakcie miznú?

Simona: Bingo! A ako kontrolu si vezmeš inú väzbu, napríklad C-dvojitá-O z esteru, ktorá sa nemení. Takto presne vieš, aká bola konverzia. Je to elegantné a nezávislé od hrúbky vzorky.

Marek: Super, to dáva zmysel. Poďme k fyzikálnym vlastnostiam. Ako vlastne funguje to napúčanie gélov? Prečo vôbec sajú vodu? A ako to súvisí s ich stabilitou?

Simona: To je skvelá otázka, lebo tu prichádza na rad termodynamika! Je to vlastne súboj dvoch protichodných síl, opísaný Flory-Rehnerovou teóriou.

Marek: Súboj síl? To znie dramaticky.

Simona: Aj je! Na jednej strane máš termodynamickú silu miešania. Voda sa proste zúfalo chce dostať dnu a obaliť polymérne reťazce. To vytvára osmotický tlak, ktorý gél nafukuje.

Marek: A kto je ten druhý bojovník?

Simona: Elastická sila samotnej siete. Ako sa gél napučiava, tie polymérne reťazce sa naťahujú ako gumičky. A žiadna gumička sa nechce naťahovať donekonečna. Kladie to odpor.

Marek: Takže v rovnováhe sa sila, ktorá ťahá vodu dnu, vyrovná so silou gumičiek, ktoré ju tlačia von?

Simona: Exaktne! A keď odvážiš suchý a maximálne napučaný gél, vieš z toho vypočítať hustotu sieťovania. Čím menej napučí, tým hustejšiu a pevnejšiu sieť má.

Marek: Fascinujúce. A čo také tie "inteligentné" hydrogély? Čo ak by sme do siete pridali napríklad kyselinu polyakrylovú? Ako by gél reagoval na zmenu pH?

Simona: Teraz si trafil do čierneho! Kyselina polyakrylová je polyelektrolyt. V kyslom prostredí je zvinutá. Ale keď zvýšiš pH, jej karboxylové skupiny sa nabijú záporne.

Marek: A čo spravia rovnaké náboje blízko seba?

Simona: Odpudzujú sa! A to brutálnou silou. Tie reťazce sa od seba odtlačia a gél masívne, ale naozaj masívne napučí. Je to ako explózia v mikroskopickom meradle.

Marek: To znie super. A dá sa to nejako merať?

Simona: Jasné, elektrochemicky. Zmenu pH meriaš klasickou pH elektródou. A keďže sa pri tom uvoľňujú ióny do okolitého roztoku, môžeš sledovať, ako sa mení jeho vodivosť. Je to priamy dôkaz toho, čo sa deje vnútri.

Marek: Takže tie gély nie sú len pasívne špongie, ale môžu aktívne reagovať na svoje okolie. To otvára dvere k mnohým aplikáciám, však?

Simona: Presne tak. Od senzorov až po cielené uvoľňovanie liečiv. Ale o tom si povieme viac nabudúce, keď sa pozrieme na konkrétne využitie v medicíne.

Marek: ...a to nás plynule privádza k poslednej dnešnej téme. K dvom klasikám analytickej chémie – gravimetrii a titrimetrii.

Simona: Presne tak! Sú to síce staršie metódy, ale stále extrémne dôležité. Začnime gravimetriou. Tu je kľúčové slovo "hmotnosť".

Marek: Takže je to vlastne o ultra presnom vážení?

Simona: V podstate áno! Podstata je získať z roztoku nejakú zrazeninu, ktorá obsahuje látku, čo nás zaujíma. Túto zrazeninu potom premyješ, vysušíš a presne odvážiš.

Marek: Znie to skoro ako varenie, len s menšou šancou, že výsledok bude chutiť dobre.

Simona: To teda! Ale je to neuveriteľne presné. Používa sa napríklad na stanovenie síranov alebo vlhkosti v materiáloch. Je to absolútna metóda, nepotrebuješ žiadnu kalibráciu.

Marek: Dobre, a čo tá druhá metóda, titrimetria? Tam ide o tie kvapkajúce byrety, však?

Simona: Áno, tam meriame objem. Kvapkaš roztok so známou koncentráciou – titrant – do vzorky, kým nezreaguje všetok analyt. Hľadáme takzvaný bod ekvivalencie.

Marek: A to je ten moment, kedy sa všetko chemicky "vyrovná"? Ako vieme, že sme sa tam dostali?

Simona: Presne. Pomáhajú nám indikátory. Sú to látky, ktoré v tom správnom momente zmenia farbu. Zrazu ti roztok zmení farbu z bezfarebnej na ružovú a... hotovo!

Marek: Aha! A s tým súvisia aj tie grafy, titračné krivky, však?

Simona: Áno. Ukazujú, ako sa mení pH počas pridávania titrantu. Pri silnej kyseline a silnej zásade máš obrovský, strmý skok pH presne pri sedmičke.

Marek: A pri slabej kyseline?

Simona: Tam je ten skok menší a posunutý do zásaditej oblasti, takže pH je nad 7. Vytvára sa tam totiž takzvaný tlmivý roztok, alebo pufer.

Marek: Takže to je pre dnešok všetko. Dve základné, no stále kľúčové metódy: gravimetria založená na vážení a titrimetria na meraní objemu. Simona, ďakujem ti veľmi pekne.

Simona: Aj ja ďakujem, Marek. Dúfam, že to študentom pomohlo.

Marek: Určite áno. A vám, milí poslucháči, ďakujeme za pozornosť a tešíme sa na vás pri ďalšej epizóde Studyfi Podcastu. Majte sa pekne!