Na konci 19. storočia sedel americký filozof a psychológ William James nad problémom, ktorý sa zdal byť jednoduchý len dovtedy, kým sa ho človek nezačal pýtať naozaj vážne: čo je vlastne pravda a prečo vôbec niečomu veríme? Vtedajšia filozofia aj veda boli presvedčené, že pravda je niečo pevné, nemenné a objektívne – akási dokonalá zhoda našich myšlienok so svetom. James však cítil, že realita ľudského života je oveľa komplikovanejšia. Človek totiž nikdy nežije ako čistý pozorovateľ sveta. Vždy je už do sveta zapletený svojimi túžbami, strachmi, nádejami, vášňami, zvykmi a potrebami. A práve odtiaľ sa rodí jeho poznanie. Tento článok objasňuje kľúčové aspekty myšlienok William James: Pragmatizmus a teória pravdy a poskytuje komplexný rozbor pre študentov.
William James: Pragmatizmus a Teória Pravdy: Prečo tradičná pravda nestačila?
Dovtedajšia filozofia chápala pravdu ako korešpondenciu, teda zhodu medzi myšlienkou a realitou. Táto predstava sa zdala samozrejmá, no James kládol zásadnú otázku: „Čo zhoda so skutočnosťou znamená?“ (James, 429). Predstava pravdy ako jednoduchej kópie sveta sa začínala rozpadať.
James poukazoval na to, že človek nikdy neprikladá svoje poznanie k „čistej realite“. Už samotným poznávaním do reality vstupuje, interpretuje ju a vyberá si, čo je dôležité. Tvrdiť, že poznanie nie je motivované ďalším využitím, by bolo falošné a nedôveryhodné.
Kritika korešpondenčnej teórie pravdy
Racionalista by namietaal, že „Pravda je jedna vec a užitie vec druhá. Veď to, že Zem obieha okolo Slnka, bola pravda aj vtedy, keď ešte neexistovali žiadni ľudia.“ James by sa spýtal: „Ako sa taká,večná, zamrznutá pravda‘ má k našim vždy omylným myšlienkam a tvrdeniam?“ Naše tvrdenie buď korešponduje, alebo nekorešponduje s týmito „pravdami“ skutočnosti.
Cieľom Jamesa bolo ukázať vágnosť predstavy pravdy ako vzťahu kopírovania či zhody a ponúknuť poňatie prijateľnejšie. Pre pragmaticov sa význam slova „zhoda“ výrazne zatemňuje, pretože naše poznanie „neprikladáme“ k nemennej realite, ale k realite, do ktorej sme už svojimi určeniami vstúpili.
Pragmatici namiesto toho navrhujú definovať slovo „pravda“ pomocou vzťahu ku konkrétnym dôsledkom. Statický pohľad na pravdu ako vlastnosť sa mení na aktívny, variabilný pohyb.
Poznanie ako Nástroj Života: Pragmatická hodnota pravdy
Pre Jamesa nie je poznanie cieľ samo osebe. Poznanie slúži životu. „Poznanie pravdy“ nie je ničím iným ako snahou zbaviť sa napätia, dať našej skúsenosti celistvý a bezrozporný rád (James, 10-16, 36-38).
Pravda a praktické dôsledky
Ovládanie pravdy nie je cieľom pre seba, ale predbežný prostriedok pre uspokojenie ďalších životných potrieb (James, 431). James to ilustruje príkladom: „Ak som sa stratil v lese a hladujem a nakoniec nájdem niečo, čo vyzerá ako chodník vyšliapaný kravami, môžem na základe toho usudzovať, že na jeho konci nájdem ľudské obydlie, čo je nanajvýš dôležité, lebo ak môžem takto usudzovať a zachovám sa podľa toho, zachránim sa.“
„Pravdivá myšlienka je v tomto prípade užitočná, pretože dom, ktorý je objektom tejto myšlienky, je užitočný. Praktická hodnota pravdivých myšlienok je tak prvotne odvodená od praktickej hodnoty jej objektu, ktorú objekt pre nás má…“ (James, 431). Pragmatici si dobre uvedomujú túto dôležitú komplikáciu: nie je možné sa jej vyhnúť.
Vôľa veriť a „priepasť“ rozhodovania v Jamesovom pragmatizme
V eseji The Will to Believe (Vôľa veriť – 1897) William James ukazuje, že každý prístup k poznaniu je vo svojej podstate racionálne nezaistený, pokiaľ racionalitu vnímame ako jasne stanoviteľné a celkom odvoditeľné pole axiómov. Všetky axiómy vždy vyvstávajú z množstva prejavov tzv. „prirodzenosti vôle“ (willing nature).
Jamesova filozofia a každodenné rozhodnutia
James tým myslí nielen úmyselné akty vôle, ale aj strach, nádej, predsudky, vášne, napodobňovanie, oddanosť a tlak spoločenskej vrstvy. Život nás núti rozhodovať sa okamžite, aj keď nepoznáme všetko dokonale. Musíme „vsadiť na jednu kartu“ (James, 718).
V eseji Is Life Worth Living? (Je život hodný žitia? – 1897) James dokumentuje túto situáciu extrémnym prípadom: človek je nútený skočiť cez priepasť, aby si zachránil život. Ak nebude veriť vo svoj úspech, pravdepodobnosť zničenia vzrastá. Celý náš život je takouto voľbou nad priepasťou, často neuvedomovanou, lebo v nás už fungujú zvyky a dispozície.
Aj presvedčenie o existencii pravdy a o tom, že ľudská myseľ a pravda sú si navzájom prispôsobené, nie sú ničím iným než „potvrdením túžby, v ktorej nás náš sociálny systém podporuje“ (James, 718). Keď niekto povie „ja mám pravdu“, často nevie, ako ju odôvodniť.
Nová definícia pravdy: Prospešnosť našim presvedčeniam
Nová a radikálna Jamesova definícia pravdy znie: „Pravdivé (the true) je názov pre čokoľvek, čo preukáže, že je prospešné našim presvedčeniam (to be good in the way of belief), pričom je prospešné (good) na základe konkrétnych a preukázateľných dôvodov…“ (James, 388). Toto vyvolalo obrovské pobúrenie.
Čo znamená „prospešné našim presvedčeniam“?
Nejedná sa o to, že pravdivé je to, v čo chceme veriť. James hovorí o vzťahoch medzi jednotlivými presvedčeniami. Každé nové poznanie musí spočívať na starých pravdách. Človek, ktorý sa stretne s niečím novým, je uvedený do stavu vnútorného nepokoja, ktorý rieši tak, že reorganizuje svoje poznanie.
Človek nemá žiadnu možnosť vymaniť sa zo svojej skúsenosti a nahliadnuť Pravdu. So skúsenosťou je však spojený fakt nezrušiteľnej teleologickej orientácie. Podstatou poznania a hľadania pravdy je spojiť pôvodné časti skúsenosti s novou skúsenosťou.
„Dôvody, prečo nazývame veci,pravdivé‘ sú presne tými dôvodmi, prečo veci sú pravdivé,,byť pravdivý‘ totiž neznamená nič iné než predviesť túto zlučovaciu funkciu“ (James, 384). Prospešné je to, čo dokáže väčšinu našich presvedčení zachovať a pritom inkorporovať do ich systému novú skúsenosť.
Príklad: Objav hélia. Spočiatku išlo o hypotetický predpoklad, ale keď sa existencia hélia potvrdila, nová myšlienka sa stala súčasťou systému vedeckých presvedčení.
Dôležitosť konkrétnych a preukázateľných dôvodov
Dôležitá je aj druhá časť definície: „…prospešné (good) na základe konkrétnych a preukázateľných dôvodov…“ (James, 388). Nová, spájajúca myšlienka musí byť obhájiteľná, musíme k nej podať dôvody a učiniť ju explicitnou. Nestačí, že sa niekomu zdá užitočná.
Jamesov pragmatizmus a jeho dezinterpretácie
Jamesova teória vyvolala množstvo nedorozumení. Vo svojej knihe The Meaning of Truth (Význam pravdy – 1909) sa bráni proti ôsmim najčastejším dezinterpretáciám.
Medzi významné dezinterpretácie patrili:
- „Pragmatizmus nevysvetľuje, čo pravda je, ale len to, ako sa k nej dospieva.“ (James 19982, 262-264). James odpovedal, že pragmatizmus práveže ponúka novú definíciu pravdy namiesto prázdneho klišé „pravda je zhoda“.
- „Žiadny pragmatik nemôže byť vo svojej epistemológii realistom.“ (James 19982, 257-260). Kritici tvrdili, že pragmatizmus oddeľuje myslenie od reality. James však vysvetľoval, že všetky úvahy sa musia vrátiť do skúsenosti a stretnúť sa s realitou v praktickom konaní. Bez praktickej skúšky nemožno hovoriť o pravde či nepravde.
- „Pragmatizmus je predovšetkým výzvou ku konaniu“ a napomína teoretický záujem. (James, 19982, 255-256, 264-266). James nechcel zničiť vedu, ale ukázať, že neexistuje žiadna „mŕtva“, úplne nezávislá Pravda. Každé poznanie je späté s konkrétnym spôsobom života.
James a Peirce: Rozdiely v chápaní pragmatizmu
William James ako prvý použil slovo „pragmatizmus“ verejne v roku 1898 na prednáške v Berkeley. Hoci James v prednáškach o pragmatizme pripisoval svoje myšlienky Charlesovi Sandersovi Peirceovi, boli medzi nimi zásadné rozdiely.
Pragmatizmus ako teória významu vs. teória pravdy
- Pre Charlesa Sandersa Peircea: Pragmatizmus bol predovšetkým teóriou významu. Peirce chápal pragmatickú maximu najmä ako teóriu významu a bol realistom, odmietal nominalizmus.
- Pre Williama Jamesa: Pragmatizmus sa stal teóriou pravdy. James rozšíril Peirceovu maximu tým, že identifikoval našu koncepciu objektu s účinkami, ktoré objekt „môže zahŕňať“ a ktoré majú praktický význam pre život človeka.
Jamesova verzia pragmatizmu sa stala dominantným smerom moderného pragmatizmu, a to práve vďaka užšiemu prepojeniu s praktickým životom a dôrazom na skúsenosť a očakávané efekty.
Záver: Živý proces pravdy
Jamesova koncepcia pravdy, radikálna na začiatku 20. storočia, dnes už môže znieť samozrejme. Pravda ako súhlas, korešpondencia, kópia bola v jeho dobe tak očakávaná, že prísť s inou predstavou znamenalo pritiahnuť pozornosť všetkých ochrancov „jedine správneho“ prístupu.
Človek nikdy nepoznáva svet z neutrálneho miesta mimo života. Každé poznanie vzniká v situácii neistoty, potreby a rozhodovania. Pravda nie je mŕtva kópia reality, ale živý proces, v ktorom sa snažíme usporiadať svoju skúsenosť tak, aby sme mohli konať, žiť a orientovať sa vo svete.
Preto James znovu a znovu opakuje svoju slávnu definíciu: pravdivé je to, čo sa ukáže ako prospešné pre naše presvedčenia na základe konkrétnych a obhájiteľných dôvodov.
Často kladené otázky (FAQ) o Jamesovom Pragmatizme
Čo je to pragmatizmus Williama Jamesa?
Pragmatizmus Williama Jamesa je filozofický smer, ktorý chápe pravdu nie ako statickú zhodu s objektívnou realitou, ale ako živý proces a nástroj, ktorý slúži k uspokojovaniu ľudských potrieb a k orientácii vo svete. Pravdivé je to, čo je „prospešné našim presvedčeniam“ na základe konkrétnych dôvodov.
Ako William James definoval pravdu?
William James definoval pravdu ako „čokoľvek, čo preukáže, že je prospešné našim presvedčeniam (to be good in the way of belief), pričom je prospešné (good) na základe konkrétnych a preukázateľných dôvodov.“ Nejedná sa o to, čo chceme veriť, ale o to, čo dokáže efektívne prepájať staré a nové skúsenosti do fungujúceho celku.
Prečo James kritizoval korešpondenčnú teóriu pravdy?
James kritizoval korešpondenčnú teóriu (pravda ako zhoda/kópia reality), pretože považoval jej definíciu za vágnu a ničnehovoriacu. Poukazoval na to, že človek nikdy nepoznáva „čistú“ realitu, ale vždy do nej vstupuje so svojimi interpretáciami a potrebami. Predstava, že myšlienka jednoducho kopíruje realitu, je podľa neho neudržateľná.
Aký je rozdiel medzi Jamesovým a Peirceovým pragmatizmom?
Zatiaľ čo Charles Sanders Peirce chápal pragmatizmus predovšetkým ako teóriu významu a bol realistom, William James z neho vytvoril teóriu pravdy. James sa viac zameral na praktické dôsledky, ktoré majú význam pre ľudský život, a na redukciu významu na očakávané skúsenosti, čo je blízke nominalizmu.
Čo znamená Jamesov pojem „Vôľa veriť“ (The Will to Believe)?
Pojem „Vôľa veriť“ odkazuje na to, že v mnohých životných situáciách nemáme luxus čakať na absolútnu istotu a sme nútení rozhodovať sa a veriť v určitý výklad, aj keď nemáme všetky dôkazy. Naše presvedčenia sú ovplyvnené nielen logikou, ale aj emóciami, potrebami a spoločenskými vplyvmi. Celý život je podľa Jamesa takouto sériou rozhodnutí nad „priepasťou“.