Podcast o William James: Pragmatizmus a prúd mysle

Kapitoly

Úvod do prúdu myšlienok

Kto bol William James?

Od medicíny k psychológii

Prúd myslenia

Pragmatizmus a pravda ako proces

Neviditeľný svet a vyššie Ja

Myšlienka ako nedeliteľný celok

Selektívnosť: Filter našej reality

Konštrukcia „objektívneho“ sveta

Analógia s riekou

Osobný prúd a dva druhy poznania

Od vedomia k čistej skúsenosti

Meniace sa tehly vedomia

Metafora prúdu

Dve siete poznania

Spoločný svet a naša voľba

Medzi empirizmom a intelektualizmom

Mýty, ktoré žijeme

Zhrnutie a záver

Přepis

Barbora: Poznáš ten pocit, keď scrolluješ sociálne siete a jedna myšlienka sa plynulo preleje do druhej? Najprv pozeráš vtipné video, to ti pripomenie kamaráta, zrazu rozmýšľaš, čo mu kúpiš na narodeniny, a o tri sekundy neskôr už plánuješ víkend. Tvoja myseľ nie je séria oddelených škatuliek, ale skôr... rieka.

Šimon: A presne tento koncept „prúdu vedomia“ alebo „prúdu myslenia“ priniesol do psychológie a filozofie muž, o ktorom sa dnes budeme rozprávať – William James. Ten chaos v našich hlavách mal svoje meno už pred viac ako sto rokmi.

Barbora: Takže to nie je len moderný problém z presýtenia informáciami! Vitajte pri Studyfi Podcast. Dnes sa ponoríme do života a myšlienok Williama Jamesa.

Šimon: William James bol jednou z kľúčových postáv americkej filozofie na prelome 19. a 20. storočia. Narodil sa v roku 1842 a zomrel v 1910. A nebol to hocikto. Je považovaný za jedného z tvorcov pragmatizmu a zároveň za zakladateľa modernej psychológie.

Barbora: Dve muchy jednou ranou! A pochádzal zo skutočne inšpiratívnej rodiny, však?

Šimon: Presne tak. Jeho otec bol teológ a kamarát slávneho transcendentalistu Ralpha Walda Emersona, čo Jamesa silne ovplyvnilo. A jeho brat, Henry James, sa stal jedným z najvýznamnejších amerických prozaikov.

Barbora: Uf, to musel byť tlak, vyrastať v takej rodine. Obaja bratia sa preslávili vo úplne iných oblastiach.

Šimon: To áno, ale William bol neskutočne všestranný. Na jednej strane bol expertom na anatómiu a neurofyziológiu, na druhej mal hlboké umelecké a náboženské cítenie. Mal kozmopolitné vzdelanie, žil v Európe a pôvodne sa chcel stať maliarom.

Barbora: Maliarom? To je celkom odbočka od filozofie.

Šimon: A pritom sa to prejavilo v jeho práci! Jeho filozofické diela majú brilantnú štylistickú formu, čítajú sa skvele. Ale nakoniec sa rozhodol pre medicínu na Harvarde.

Barbora: Takže bol vyštudovaný lekár?

Šimon: Áno, v roku 1869 získal titul M.D. Počas štúdia dokonca absolvoval výskumnú výpravu k rieke Amazonke. Bol to skutočný dobrodruh. Od roku 1873 začal prednášať na Harvarde – najprv anatómiu a fyziológiu, a od roku 1875 pridal psychológiu.

Barbora: A tam vznikol ten jeho slávny výrok, však?

Šimon: Presne! Neskôr s úsmevom poznamenal: „Prvú prednášku o psychológii vo svojom živote, ktorú som počul, som predniesol ja sám.“

Barbora: To je fantastické! V podstate si ten odbor sám pre seba vytváral za pochodu.

Šimon: Dá sa to tak povedať. Nakoniec sa stal riadnym profesorom filozofie a psychológie a jeho kniha *Princípy psychológie* z roku 1890 je kľúčová pre pochopenie celého jeho myslenia.

Barbora: Dobre, vráťme sa k tomu „prúdu myslenia“, ktorý si spomínal na začiatku. Čo presne tým myslel?

Šimon: Je to jeho centrálny pojem. James hovorí, že naše myšlienky nie sú oddelené jednotky. Splývajú, prekrývajú sa, neustále sa menia. Naša myseľ je dynamická sieť vzťahov.

Barbora: A v tej sieti je nejaké centrum?

Šimon: Áno. Predstav si to ako ohnisko. To je to, na čo sa práve vedome sústredíš. Ale okolo tohto ohniska sú aj periférie, ktoré nazval „lemy“ alebo „okruhy“.

Barbora: Lemy? Ako okraje?

Šimon: Presne. Sú to neuvedomované vzťahy a asociácie, ktoré sú napojené na tvoju aktuálnu myšlienku. Sú to spomienky, pocity, vzdialené súvislosti, ktoré síce priamo nevnímaš, ale ovplyvňujú to, ako prežívaš prítomný okamih. To dáva nášmu mysleniu hĺbku a kontext.

Barbora: Chápem. Takže keď myslím na kávu, nie je to len myšlienka „káva“, ale aj spomienka na obľúbenú kaviareň, pocit tepla... to všetko tvorí ten „lem“.

Šimon: Presne tak! A toto bol revolučný pohľad na fungovanie ľudskej mysle.

Barbora: A ako sa táto myšlienka o zložitosti a prepojenosti prenáša do jeho filozofie – do pragmatizmu?

Šimon: Úplne priamo. Ak je naša skúsenosť takáto mnohotvárna a plynulá, potom ani pravda nemôže byť nejaká pevná, nemenná vec. Pre Jamesa nie je pravdivosť myšlienky jej vrodenou vlastnosťou.

Barbora: Počkaj, takže myšlienka sa pravdivou iba stáva?

Šimon: Bingo! Jej pravdivosť je udalosť, proces. Konkrétne proces jej overovania, jej verifikácie. Myšlienka je pravdivá vtedy, ak „funguje“ – ak nám pomáha úspešne sa orientovať v realite.

Barbora: Takže pravda je to, čo sa osvedčí v praxi? To, čo nám pomáha žiť?

Šimon: V podstate áno. Zaujímal sa o to, aké sú praktické dôsledky toho, keď niečomu veríme. Považoval za pravdivé také poznanie, ktoré nám umožňuje prispôsobiť sa skutočnosti a zároveň nebráni nášmu mravnému a duchovnému rozvoju. V tomto predbehol svoju dobu o desiatky rokov.

Barbora: Spomenul si duchovný rozvoj. Aký mal James vzťah k náboženstvu?

Šimon: Veľmi hlboký. Bol presvedčený, že okrem sveta pevných tiel žijeme aj medzi množstvom neviditeľných vecí, ktoré nás ovplyvňujú. A nehovoril o duchoch.

Barbora: To som si vydýchla.

Šimon: Hovoril o našom vnútornom svete. Tvrdil, že psychické procesy sú rovnako skutočné ako tie materiálne. Veril, že „v celku našej duše existuje omnoho viac života, než si v ktoromkoľvek okamihu uvedomujeme.“

Barbora: To znie ako podvedomie.

Šimon: Presne. A podľa neho nás práve podvedomie spája s akýmsi „širším Ja“, s vyšším duchovným svetom. A z tohto spojenia pramení naša morálna integrita a pozitívny obsah náboženskej skúsenosti.

Barbora: Takže pre neho boli psychológia, filozofia a duchovno neoddeliteľne spojené.

Šimon: Absolútne. Vnímal človeka ako celok a jeho myseľ ako komplexný, živý a neustále sa meniaci prúd. A to je myšlienka, ktorá je neuveriteľne relevantná aj dnes.

Barbora: Skvelý úvod do Jamesovho sveta. Takže od prúdu myšlienok sa teraz presuňme k ďalšiemu filozofovi...

Šimon: Počkaj, počkaj, Barbora. Myslím, že by sme sa mali pri tom „prúde myšlienok“ ešte chvíľu zdržať. Je to absolútne kľúčový Jamesov koncept a stojí za to ponoriť sa doňho hlbšie, než prejdeme ďalej.

Barbora: Oh, dobre teda! Som zvedavá. Presvedč ma, že potrebujeme ďalšiu lekciu plávania v tomto prúde.

Šimon: Ver mi, oplatí sa to. James totiž bojoval proti niečomu, čo by sme mohli nazvať atomistickým chápaním myslenia. Predstave, že myšlienka je len nejaká skladačka z oddelených slov.

Barbora: Akože keď si pomyslím „Kolumbus objavil Ameriku“, tak to nie sú len tri hlavné myšlienky poskladané dokopy?

Šimon: Presne! James by povedal, že to je obrovský omyl. Že si zamieňame myšlienku ako takú s jej jazykovou analýzou. Pre neho predmetom myšlienky nie je veta „Kolumbus objavil Ameriku v roku 1492“.

Barbora: A nie sú to ani samostatné slová ako „Kolumbus“ alebo „Amerika“?

Šimon: Vôbec nie. Je to celý, jeden, nedeliteľný úsek prúdu myslenia: „Kolumbus–objavil–Ameriku–v roku–1492“, a to vrátane všetkých vzťahov medzi týmito časťami. Nech je ten objekt akokoľvek zložitý, myšlienka o ňom je jedným, jediným stavom vedomia.

Barbora: Chápem. Takže nepotrebujeme žiadne... lepidlo, ktoré by tie jednotlivé slová držalo pokope v našej hlave?

Šimon: Presne si to vystihla! James tvrdí, že nemusíme predpokladať žiadne „transcendentálne ego“ – nejaké vyššie Ja, ktoré by túto jednotu zabezpečovalo. Každá myšlienka je už myslená vo vzťahoch, ktoré samy o sebe zaručujú jej jednotu.

Barbora: Transcendentálne ego znie ako nejaký doplnok z filozofického teleshoppingu.

Šimon: A presne tak to James vnímal. Ako nešťastný, nepotrebný inštrumentálny doplnok, ktorý si vymyslela novoveká filozofia.

Barbora: Dobre, to dáva zmysel. Myšlienka je celok, nie stavebnica. Čo je ďalšia dôležitá vlastnosť toho prúdu?

Šimon: Posledná a nesmierne dôležitá črta je selektívnosť pozornosti a zámernosť vôle. Inými slovami, naše vedomie si neustále vyberá.

Barbora: A to sa deje na akej úrovni? Len keď sa vedome na niečo sústredím?

Šimon: Práveže nie! Ten výber je aktívny už na úrovni našich zmyslov. Vieš si predstaviť ten nekonečný chaos pohybov a vĺn, o ktorom nám hovorí fyzika? Naše uši, oči, naša koža... z toho všetkého vyberajú len veľmi, veľmi úzke spektrum.

Barbora: Ako napríklad psí pisk, ktorý my nepočujeme, ale psy áno. Oni majú ten filter nastavený inak.

Šimon: Perfektný príklad! Z pôvodného, nerozlíšeného kontinua si naše zmysly vyberajú iba vhodné podnety. A svet sa pre nás zrazu rozčlení na súbor ostrých kontrastov. A prečo si vyberáme práve toto? Kvôli našim praktickým alebo estetickým záujmom.

Barbora: Takže to nie je o hľadaní nejakej absolútnej pravdy o svete?

Šimon: Podľa Jamesa vôbec nie. Už na tejto najzákladnejšej úrovni je všetko ovplyvnené úspešnosťou alebo uspokojením. Výber je daný tým, čo pre nás funguje. To, čomu hovoríme vedomie, je v skutočnosti len táto selektívna, výberová aktivita. A deje sa to neustále, aj keď si to neuvedomujeme.

Barbora: Takže takto by sme mali chápať ten slávny výrok Protagora, že „človek je mierou všetkých vecí“? Že si doslova filtrujeme realitu podľa našich potrieb?

Šimon: Presne tak. Naše telo a myseľ sú tak inteligentné, že robia milióny takýchto selekcií za sekundu, a my si všimneme len ten zlomok na vrchole.

Barbora: Dobre, na úrovni zmyslov to chápem. Ale ako táto selekcia funguje vyššie, na úrovni myšlienok?

Šimon: Postupuje úplne rovnako. Zober si Jamesov príklad s doskou stola. Z nespočetného množstva vlastností, ktoré ten stôl má, si my vyberieme jednu, ktorú považujeme za dôležitú, a tú označíme za jeho podstatu.

Barbora: A ktorá to je?

Šimon: Vlastnosť byť štvorcom. James hovorí: „Doska môjho stola je označovaná ako štvorec, ale je to len podľa jedného z mnohých vnemov. Ostatné sú vnemy dvoch ostrých a dvoch tupých uhlov. Napriek tomu tieto ostatné pohľady označujem len ako perspektívnu formu stola.“

Barbora: Takže ja sa vlastne takmer nikdy nepozerám na štvorec, aj keď si myslím, že sa pozerám na štvorcový stôl! To je celkom vtipné.

Šimon: Presne tak. Vyberáme si túto „štvorcovosť“ ako jeho podstatu, či už z praktických alebo estetických dôvodov, a z nej si potom vytvárame predstavu o objektivite tej veci. Táto dvojnásobná selekcia – na úrovni zmyslov aj myšlienok – nám vytvára kostru, cez ktorú si konštruujeme náš „objektívny“ svet.

Barbora: Metafora prúdu myslenia mi teraz dáva oveľa väčší zmysel. Nie je to len o tom, že na hladine plávajú nejaké náhodné myšlienky.

Šimon: Presne. James ponúka ešte lepšiu analógiu s riekou. Prúd myslenia nie je prúdom preto, že sa na jeho povrchu pohybujú odrazy vonkajších objektov ako konáre na hladine rieky.

Barbora: Ale?

Šimon: Ale preto, lebo tak ako sa v rieke z masy vody neustále vytvárajú určité útvary – vlny, víry, chumáče peny – tak sa z masy myslenia vynárajú idey, predstavy a vnemy. Napríklad „človek“, „bolesť“, „láska“.

Barbora: Takže tie idey nie sú oddelené veci, ale skôr vzorce, ktoré sa dočasne objavia v tom prúde?

Šimon: Áno! A vieš, čo je na tom najlepšie? Pre nás je oveľa jednoduchšie vidieť vo vode ten vír, než vidieť všetky tie zložité podmienky a prúdenia, ktoré viedli k jeho vzniku. A s myšlienkami je to rovnaké.

Barbora: Daj príklad.

Šimon: Je pre nás jednoduchšie vnímať „psa“, než vnímať stovky a tisíce vzťahov, ktoré toto vnímanie podmieňujú. Naše vzťahy k iným zvieratám, k ľuďom, naše osobné stretnutia so psami, strach z nich alebo láska k nim... To všetko je súčasťou toho vnemu „pes“, aj keď si to neuvedomujeme.

Barbora: Toto bolo teda k tej najdôležitejšej charakteristike, kontinuite. Vďaka nej sa každé ráno nezobúdzame ako niekto úplne nový. Ale James spomínal päť vlastností. Čo tie ostatné?

Šimon: Správne, vráťme sa k nim. Hneď prvá je, že prúd myslenia je vždy osobný. James hovorí, že priepasť medzi osobnými prúdmi myslenia – teda medzi ľuďmi – patrí medzi najväčšie priepasti v prírode.

Barbora: To znie dosť osamelo. Znamená to, že každý žijeme vo svojom vlastnom svete a nemôžeme si rozumieť?

Šimon: Nie, to by bol solipsizmus. A James taký nebol. Hovorí, že z týchto súkromných svetov nás vyvádza tlak okolia, ktorý nás núti komunikovať. A tak vznikajú dva druhy poznania.

Barbora: Aké?

Šimon: „Poznanie vecí“, ktoré je vždy osobné, bezprostredné, intímne. To je to, čo zažívaš. A potom je tu „poznanie o veci“, ktoré vzniká až verbalizáciou. To je opisný obsah, ktorý sa dá komunikovať a ktorý zaraďuje tvoj zážitok do širšieho kontextu.

Barbora: Takže jedna z častých kritík pragmatizmu, že popiera objektívnu realitu, vlastne nie je pravdivá?

Šimon: Absolútne nie je. Štvrtá charakteristika prúdu myslenia hovorí, že myslenie vždy pracuje s predmetmi, ktoré sa zdajú byť od neho nezávislé. Máme prirodzenú tendenciu rozlišovať medzi naším ja a objektom.

Barbora: Ibaže by sme sa práve prebúdzali z narkózy, ako si spomínal.

Šimon: Presne, vtedy to môže byť rozmazané. Ale v 99 percentách prípadov to rozlišujeme. James píše, že dôvod, prečo veríme v externý svet, je ten, že o tých istých predmetoch existuje mnoho ľudských myšlienok. A to by sme bez komunikácie nikdy nezistili.

Barbora: Takže aký je hlavný odkaz, ktorý si z toho celého vziať? Čo to mení na našom pohľade na poznanie?

Šimon: Mení to úplne všetko! James opúšťa predstavu, že vedomie je nejaké pasívne zrkadlo, v ktorom sa odráža okolitý svet. Naše poznanie je totálne odkázané na prúd myslenia. Všetko v ňom vzniká.

Barbora: A ako potom opravíme „nepravdivé“ poznatky? Ak nemáme prístup k tej „skutočnej“ realite mimo nášho prúdu?

Šimon: No práve v tom je ten háčik. Nepomôžu nám lepšie teórie alebo kritériá. Pomôcť môže iba ďalšia skúsenosť. Ďalší úsek prúdu. A toto bol radikálny krok, ktorým sa výrazne vzdialil napríklad od Peirca. Ten s tým nesúhlasil a preto svoj smer premenoval na „pragmaticizmus“.

Barbora: Aby sa odlíšil.

Šimon: Presne. James neskôr dokonca opustil aj samotný pojem „vedomie“. Nahradil ho pojmom „čistá skúsenosť“.

Barbora: Prečo?

Šimon: Lebo slovo „vedomie“ nás núti predstavovať si nejaký vnútorný priestor, v ktorom sa odráža vonkajšia realita. A to je presne ten dualizmus, ktorého sa chcel zbaviť. Pre neho je čistá skúsenosť, ten prúd, to jediné, čo je reálne. Všetko ostatné je len jav, ktorý sa z tohto prúdu vynára.

Barbora: Fascinujúce. Takže James nám vlastne hovorí, aby sme prestali hľadať most medzi našou mysľou a svetom, lebo myseľ a svet nie sú dve oddelené veci. Sú súčasťou jedného prúdu čistej skúsenosti. To je myšlienka, ktorá určite ovplyvnila mnohých ďalších filozofov.

Šimon: Presne tak. A presne toto viedlo Jamesa k tomu, aby úplne odmietol pohľad, ktorý tu bol od novoveku. Vtedy sa verilo, že naše stavy vedomia sa síce menia, ale sú to len kombinácie nejakých základných, nemenných prvkov. Takých mentálnych tehličiek – „ideí“ alebo pocitov.

Barbora: A to James popieral? Povedal, že žiadne takéto nemenné tehly neexistujú?

Šimon: Rozhodne. Povedal, že „idea“ je asi tak reálna ako mytologická postava. Je to len naša abstrakcia. Pre neho je každý pocit, aj keď sa viaže na ten istý predmet, úplne nový a iný.

Barbora: Počkaj, ako to myslíš? Keď sa pozriem na svoj hrnček s kávou teraz a o päť minút, nemám ten istý vnem?

Šimon: Podľa Jamesa nie. Pretože kontext, v ktorom ten hrnček vnímaš druhýkrát, je iný. Je bohatší o všetky zážitky a pocity, ktorými tvoj prúd myslenia prešiel za tých päť minút. Aj keby to bolo len to, že si si spomenula na nejaký email.

Barbora: Jasné... To je vlastne tá známa myšlienka, že „dvakrát nevstúpiš do tej istej rieky“. Rieka sa zmenila a aj ty si sa zmenil.

Šimon: Presne! A táto zmena kontextu, plus to, že sa možno sústredíš na inú časť toho hrnčeka, úplne mení tvoje pochopenie. A to zároveň znemožňuje postupovať podľa starých psychologických škôl, ako lockovská alebo herbartovská.

Barbora: Pretože tie sa snažili vedomie analyzovať tak, že ho rozložia na tie základné „tehly“? A keď sa tehly stále menia, tak sa žiadny dom postaviť nedá.

Šimon: Presne tak. Je to pohodlná predstava, stavať dom z pevných, nemenných častí. Ale realita je podľa Jamesa oveľa dynamickejšia a tekutejšia.

Barbora: Dobre, takže ak myseľ nie je dom postavený z tehál, čo teda je? Tu asi prichádza tá jeho slávna metafora, však?

Šimon: Áno. S popretím nemennosti ideí úzko súvisí kontinuita prúdu myslenia. Už výskumy v 19. storočí ukázali, že osobné vedomie má tendenciu byť nepretržité. Zmeny v ňom nikdy nie sú úplne nesúvisiace.

Barbora: To poznáme z bežnej skúsenosti. Aj keď sa zobudím po dlhom spánku, viem, že som to stále ja. Nepýtam sa, kto je ten človek, ktorý zaspal včera večer.

Šimon: Presne. Aj po časových medzerách, ako spánok alebo dokonca bezvedomie, vieme, že to, čo cítime pred a po, je súčasťou jedného a toho istého „ja“. A práve toto vedie Jamesa k tomu, aby metaforu stavby domu nahradil metaforou prúdu. A slovo „prúd“ sa stalo centrálnym pojmom jeho filozofie.

Barbora: Môžeš dať nejaký príklad, ako túto kontinuitu vnímať v praxi?

Šimon: James to vysvetľuje na príklade náhleho zvuku. Predstav si, že je úplné ticho a zrazu udrie hrom. Z pohľadu vonkajšieho sveta sú to možno dve oddelené udalosti – ticho a hrom. Ale v tvojom prúde myslenia nie sú.

Barbora: Tam sú prepojené... Cítim ten prechod, ten šok, možno zmätok.

Šimon: Presne. A James hovorí, že samotný ten zmätok, ten prechod od ticha k zvuku, je skutočný mentálny stav. Je to súčasť tvojho vedomia. V prúde myslenia ticho a hrom spolu súvisia, ovplyvňujú sa a vytvárajú dynamické kontinuum.

Barbora: Takže ak by sme sa snažili toto kontinuum umelo rozdeliť na „ideu ticha“ a „ideu hromu“, stratili by sme to najdôležitejšie – ten vzťah medzi nimi.

Šimon: Úplne. A tie vzťahy sú podľa Jamesa nesmierne dôležité, aj keď si ich často plne neuvedomujeme. Sú to také presahy, ktoré vytvárajú v prúde myslenia sieť. A táto sieť nedovolí, aby bol nejaký zážitok úplne izolovaný a bez významu.

Barbora: Fascinujúce. Takže v tom prúde nie je len jedna sieť, ale možno viacero, ktoré sa prelínajú?

Šimon: Áno, James hovorí o dvoch hlavných sieťach, ktoré sa ovplyvňujú, ale nikdy úplne nesplynú. Prvá je sieť zážitkov bez presne určených významov. To je to, čo nazýva „poznanie na základe oboznámenosti“ – priama, surová skúsenosť.

Barbora: A tá druhá?

Šimon: Druhá je sieť jazyka. To je „poznanie o veci“. Sú to naše koncepty, definície, to, ako o veciach hovoríme. Ale ten prvý typ poznania, ten telesný, je podľa neho základ. Z neho sa až potom môže vyvinúť jazyk a komunikácia.

Barbora: Takže naša telesnosť je kľúčová? To, že máme telo, formuje naše myslenie?

Šimon: Absolútne. James píše, že naša telesná pozícia a stav neustále sprevádzajú všetko naše poznanie. Cítime svoje telo ako sídlo myslenia. A práve to dáva našim myšlienkam tú zvláštnu vrúcnosť a dôvernosť, vďaka ktorej ich vnímame ako „naše“.

Barbora: Inými slovami, nemôžem mať čisto abstraktnú myšlienku bez toho, aby som ju nejako necítil vo svojom tele.

Šimon: Presne tak. Ten pocit telesného „ja“ je tam stále prítomný a vytvára vzťah medzi všetkými vecami, ktoré si postupne uvedomujeme.

Barbora: Dobre, ale ak je každý prúd vedomia taký osobný a prepojený s telom, ako je možné, že sa zhodneme na nejakom „objektívnom“ svete?

Šimon: Skvelá otázka. James hovorí, že existuje určitý spoločný menovateľ. Ten je daný dvoma vecami. Po prvé, našou biologickou výbavou ako ľudského druhu. Máme podobné telá a zmysly.

Barbora: A po druhé?

Šimon: Po druhé, skúsenosťami státisícov generácií našich predkov, ktoré sa prenášajú tradíciou a hlavne jazykom. Tieto dve veci vytvárajú akýsi spoločný základ, z ktorého odvodzujeme ten „pravdivý“ svet, na ktorom sa väčšina zhodne.

Barbora: Znie to, akoby sme boli dosť predurčení tým, ako vnímame realitu. Je tam nejaký priestor pre slobodu?

Šimon: Rozhodne. Práve naopak. James zdôrazňuje, že selekcia a voľba sú absolútne kľúčové. Náš prúd vedomia neustále vyberá, na čo zameria pozornosť. A to sa nedeje len na úrovni zmyslov, ale aj na vyššej, etickej či estetickej úrovni.

Barbora: Takže si aktívne vyberáme, čo je pre nás dôležité?

Šimon: Neustále. Človek vždy volí z niekoľkých možností a jeho preferencie môžu, hoci po malých krokoch, meniť okolitý svet aj formovať jeho vlastný charakter. Dokonca aj možnosť nevoliť je voľbou. Selekcii sa nikdy nevyhneme.

Barbora: To, čo považujeme za „vec“, je teda ovplyvnené naším záujmom. Myseľ rozlišuje fakty, ktoré pomáhajú našim cieľom, od tých, ktoré nie.

Šimon: Presne. James na tom stavia aj svoju kritiku tradičnej metafyziky. Pojem „podstata“ veci je podľa neho čisto teleologický – teda zameraný na účel. Podstata veci je tá jej vlastnosť, ktorá je pre *moje* záujmy tak dôležitá, že ostatné môžem zanedbať.

Barbora: Tým sa James stavia proti obrovskej filozofickej tradícii. Ako sa jeho teória porovnáva napríklad s Kantom?

Šimon: Je to priamy útok na tradíciu vychádzajúcu z Kanta. Kant predpokladal akési zjednocujúce „ja“, ktoré stojí nad javmi a usporadúva ich do súvislej skúsenosti. James toto transcendentálne „ja“ nepotrebuje. Všetko sa deje priamo v prúde.

Barbora: A čo empirici ako Locke a Hume? Tí tiež hovorili o skúsenosti.

Šimon: Áno, ale James sa snaží nájsť strednú cestu medzi nimi a takzvanými intelektualistami. Tradiční empirici popierali, že by sme mohli pociťovať samotné vzťahy. Pre nich to bolo len mechanické skladanie ideí.

Barbora: A intelektualisti?

Šimon: Tí zase tvrdili, že vzťahy poznávame, ale prostredníctvom niečoho úplne iného – čistého aktu myslenia, rozumu. James hovorí, že oba tábory sa mýlia. My podľa neho skutočne zakúšame a pociťujeme veľmi zložité vzťahy, ale problém je, že náš jazyk na to často nestačí.

Barbora: Aha! Takže chyba nie je v našej skúsenosti, ale v nástrojoch, ktorými sa ju snažíme opísať.

Šimon: Presne tak. Empirici mali pravdu v tom, že to, že máme nejaké slovo, ešte neznamená, že existuje nejaká vec. Ale nebrali do úvahy opačný omyl – to, že nám chýba slovo pre určitú vlastnosť skúsenosti, neznamená, že tá vlastnosť neexistuje.

Barbora: To je silná myšlienka. Náš jazyk teda môže byť zároveň mostom aj klietkou pre naše chápanie reality. A to, ako tento prúd vedomia funguje, má obrovské dôsledky nielen pre psychológiu, ale aj pre to, ako chápeme pravdu samotnú.

Šimon: A presne tu, pri tom, ako jazyk formuje našu realitu, sa dostávame k poslednej fascinujúcej téme... ku kultúrnym mýtom.

Barbora: Kultúrne mýty? To znie ako niečo zo starého Grécka. Čiže nebudeme hovoriť o Zeusovi a lietajúcich koňoch?

Šimon: Nie, o tých nie. A to je presne ten bod. Nejde o staré príbehy, ale o veci, ktoré nevedome formujú naše každodenné konanie. Sú to naše moderné mýty.

Barbora: Aha, takže ideály, hodnoty, alebo aj to, ako vnímame lásku či priateľstvo?

Šimon: Presne tak. Dokonca aj náš koncept času je istým druhom mýtu. Alebo tá „skrytá prítomnosť neviditeľných vecí“... to je čistá mytológia v praxi.

Barbora: Ako napríklad utešujúca sila prírody, do ktorej si premietame náš vnútorný svet? Keď sa cítime zle a ideme sa prejsť do lesa, aby sme sa „uzdravili“?

Šimon: Výborný príklad! To je presne ono. Tieto mýty nie sú fantázia, sú to nástroje, ktorými si organizujeme a chápeme vlastnú existenciu.

Barbora: Takže, ak to zhrniem... Dnes sme prešli od prúdu vedomia, cez obmedzenia jazyka, až k moderným mýtom, ktoré potichu riadia naše životy. Celkom hlboká cesta.

Šimon: To teda bola. Ale kľúčový odkaz je, že spochybňovanie toho, čo považujeme za samozrejmé, je základom kritického myslenia. A to je to, čo sme chceli dosiahnuť.

Barbora: Ďakujeme, že ste nás počúvali. Dúfam, že sme vám dali veľa podnetov na zamyslenie.

Šimon: Aj ja ďakujem. Majte sa krásne a počujeme sa nabudúce pri Studyfi Podcaste!