Podcast o Vzťah medzinárodného a vnútroštátneho práva

Kapitoly

Úvod: Keď sa svet dohodne

Prvá teória: Štát je kráľom

Druhá teória: Dva oddelené svety

Tretia teória: Medzinárodný šéf

Recepčné normy: Dvere do systému

Prioritné doložky a samo-vykonateľnosť

Inkorporácia: Tretia cesta

Keď zmluva nestačí

Právo EÚ: Špeciálny prípad

Recepčné normy: Návod na použitie

Slovensko: Mix teórií

Záverečné zhrnutie

Přepis

Filip: Predstavte si študenta, volajme ho Marek. Večer si scrolluje správy a narazí na titulok: „Svetoví lídri podpísali prelomovú medzinárodnú zmluvu o ochrane dát na internete.“ Marek sa zamyslí... Znamená to, že od zajtra platia nové pravidlá aj pre jeho obľúbenú sociálnu sieť tu na Slovensku? Musí si teraz prečítať nejaké nové podmienky? Alebo je to len kus papiera podpísaný niekde ďaleko v Ženeve?

Barbora: A presne táto zdanlivo jednoduchá otázka, ktorú si Marek položil, nás privádza k jadru dnešnej témy. Ako sa vlastne pravidlo, na ktorom sa dohodnú štáty, stane pravidlom, ktoré musíme dodržiavať my, občania? Počúvate Studyfi Podcast.

Filip: Barbora, poďme na to od základov. Medzinárodné právo, vnútroštátne právo... Sú to dvaja kamaráti, rivali, alebo žijú každý na inej planéte?

Barbora: Výborná otázka, Filip. Veda o medzinárodnom práve si túto otázku kladie už veľmi dlho. A ako to už vo vede býva, odpoveď nie je jedna. Vytvorili sa tri základné teórie, ktoré sa na tento vzťah pozerajú z úplne iných uhlov.

Filip: Dobre, tak poďme na tú prvú. Ktorá bola historicky prvá na scéne?

Barbora: Prvá bola takzvaná monistická teória s primátom vnútroštátneho práva. Vznikla ešte v 19. storočí v Nemecku. Jej zástancovia, ako napríklad Hegel alebo Jellinek, videli medzinárodné právo len ako akési „vonkajšie štátne právo“.

Filip: Vonkajšie štátne právo? To znie, akoby si štát sám sebe písal pravidlá, ako sa bude správať k susedom.

Barbora: Presne tak! Predstav si štát ako kráľa vo svojom hrade. Medzinárodné právo sú pre neho len akési rady od ostatných kráľov. On si ich vypočuje, ale či sa nimi bude riadiť, záleží len a len na jeho vlastnej vôli a zákonoch jeho kráľovstva. V tomto pohľade tvoria obe práva jeden systém, ale absolútnym šéfom je vnútroštátne právo.

Filip: Čiže medzinárodná zmluva by platila, len ak by kráľ, teda štát, povedal: „Dobre, toto sa mi páči, urobím z toho svoj vlastný zákon.“

Barbora: Si to vystihol. Záväznosť medzinárodných noriem bola plne v rukách štátov. Dnes je však táto teória už prekonaná. V globalizovanom svete, kde sú štáty prepojené tisíckami väzieb, už jednoducho nie je udržateľná. Vo vede už nehrá takmer žiadnu úlohu.

Filip: Jasné, kráľ už dávno nie je sám vo svojom hrade. Je súčasťou globálnej dediny.

Barbora: Presne tak. Takže bonnská škola a jej teória je skôr historickou kapitolou.

Filip: Dobre, prvá teória je teda v koši. Čo prišlo potom? Aký bol ďalší pokus vysvetliť tento vzťah?

Barbora: Na začiatku 20. storočia prišla dualistická teória. Ako už názov napovedá, táto teória hovorí, že vnútroštátne a medzinárodné právo sú dva úplne odlišné, oddelené a nezávislé právne systémy.

Filip: Takže nie jeden systém s jedným šéfom, ale dva samostatné svety? Ako futbal a hokej? Obidva sú šport, ale majú úplne iné pravidlá.

Barbora: Perfektná analógia! Podľa dualistov, ktorých hlavnými predstaviteľmi boli Triepel a Anzilotti, medzinárodné právo platí medzi štátmi, zatiaľ čo vnútroštátne právo platí vo vnútri štátu pre jeho občanov a orgány. Sú to dva samostatné kruhy, ktoré sa neprekrývajú.

Filip: A čo sa stane, keď chceme, aby pravidlo z medzinárodného sveta platilo aj v tom vnútroštátnom? Ako to premostíme?

Barbora: Tu prichádza kľúčové slovo – transformácia. Aby sa norma medzinárodného práva stala záväznou pre subjekty vnútri štátu, musí byť transformovaná. To znamená, že štát musí prijať vlastný zákon, ktorý obsah tej medzinárodnej normy prenesie do svojho právneho poriadku.

Filip: Takže medzinárodná zmluva je len inšpirácia? A až keď parlament prijme zákon s rovnakým textom, až vtedy to pre mňa ako občana niečo znamená?

Barbora: V podstate áno. Norma medzinárodného práva sama o sebe nemá vo vnútri štátu žiadnu silu. Musí prejsť týmto „prekladom“ do domáceho jazyka práva. Táto teória bola donedávna veľmi populárna a používala ju väčšina štátov sveta.

Filip: Chápem. Takže ak by náš Marek žil v striktne dualistickom štáte, ten podpis medzinárodnej zmluvy by pre neho neznamenal vôbec nič, kým by slovenský parlament neprijal nový zákon o ochrane dát.

Barbora: Presne tak. Musel by si počkať na ten vnútroštátny legislatívny proces.

Filip: Super, to dáva zmysel. Máme tu teóriu, kde je šéfom štát, a teóriu dvoch oddelených svetov. Logicky mi z toho vychádza, že musí existovať aj tretia možnosť.

Barbora: Správna úvaha! A tou je monistická teória s primátom medzinárodného práva. Tá sa rozvinula po prvej svetovej vojne a je spojená hlavne s menami ako Hans Kelsen.

Filip: Takže opäť sme pri monizme, čiže pri jednom spoločnom systéme. Aký je tam rozdiel oproti tej prvej teórii?

Barbora: Rozdiel je zásadný. Tentokrát je na vrchole pyramídy medzinárodné právo. Vnútroštátne právo je mu podriadené. Predstav si to ako jednu firmu, kde medzinárodné právo je centrála a vnútroštátne práva jednotlivých štátov sú len pobočky. Pobočky musia dodržiavať pravidlá stanovené centrálou.

Filip: To znie dosť revolučne. Znamená to, že ak nejaký vnútroštátny zákon odporuje medzinárodnému právu, tak je neplatný?

Barbora: Presne tak. Vnútroštátne právo musí byť v súlade s medzinárodným. A čo je dôležité, pravidlá medzinárodného práva nie je potrebné nijako transformovať. Môžu byť priamo uplatňované vnútroštátnymi orgánmi, napríklad súdmi.

Filip: Takže v tomto modeli by náš Marek mohol prísť na súd a priamo sa odvolať na tú novú medzinárodnú zmluvu, aj keby o nej neexistoval žiadny slovenský zákon?

Barbora: Áno, presne to je tá idea. Táto teória však v čase svojho vzniku trochu predbehla dobu. Svet na to jednoducho nebol pripravený. Štáty si chceli chrániť svoju suverenitu. Ale... jej opodstatnenie a dôležitosť sa ukazuje práve v súčasnosti, najmä v kontexte Európskej únie a ochrany ľudských práv.

Filip: Takže ktorá z týchto teórií dnes platí? Alebo je to mix všetkého?

Barbora: V praxi je to komplikovanejšie. Žiadny štát sa striktne nedrží len jednej čistej teórie. Často je to kombinácia, pričom moderné ústavy, vrátane tej slovenskej, sa čoraz viac prikláňajú práve k tej tretej – k myšlienke, že medzinárodné právo má prednosť, aspoň v určitých oblastiach.

Filip: Barbora, spomenula si, že štáty si samy určujú, ako k tomu pristúpia. Ako to teda technicky robia? Ako otvoria dvere medzinárodnému právu do svojho systému?

Barbora: Na to slúžia takzvané recepčné normy. Sú to vnútroštátne pravidlá, najčastejšie v ústave alebo v zákonoch, ktoré definujú, ako a v akej miere sa medzinárodné právo stáva súčasťou domáceho práva.

Filip: Znie to ako taký vrátnik, ktorý rozhoduje, koho pustí dnu a aké bude mať postavenie.

Barbora: Presne tak, vrátnik je skvelé prirovnanie! A môžeme ich rozdeliť na primárne a sekundárne. Primárne recepčné normy sú tie najdôležitejšie, zvyčajne v ústave. Tie rámcovo povedia: „Medzinárodné zmluvy o ľudských právach majú prednosť pred našimi zákonmi.“

Filip: A tie sekundárne?

Barbora: Sekundárne už idú viac do detailov. Sú to konkrétne zákony, ktoré napríklad určujú, ktoré ministerstvo je zodpovedné za implementáciu nejakej zmluvy, alebo ako presne sa má postupovať. V podstate rozpracúvajú to, čo primárna norma všeobecne stanovila.

Filip: Takže primárna norma povie „púšťame ho dnu“ a sekundárna povie „a pôjde sedieť na túto stoličku a bude robiť toto“.

Barbora: Áno, je to tak. A súčasťou týchto noriem sú často takzvané prioritné doložky.

Filip: Prioritné doložky. To znie dôležito. Čo to presne znamená?

Barbora: Sú to ustanovenia, ktoré výslovne hovoria, že medzinárodná zmluva má prednosť pred vnútroštátnym zákonom, ak by si odporovali. Je to jasný signál pre súdy a úrady: ak je tu konflikt, aplikujte medzinárodnú zmluvu.

Filip: A tie nájdeme kde? Tiež v ústave?

Barbora: Áno, tie najvšeobecnejšie sú súčasťou ústav. Ale konkrétne prioritné doložky môžeme nájsť aj v bežných zákonoch, ktoré sa týkajú špecifickej oblasti, napríklad v daňových alebo obchodných zákonoch.

Barbora: A tieto doložky sú kľúčové pre priamu aplikáciu takzvaných samo-vykonávateľných zmlúv, po anglicky „self-executing“.

Filip: Self-executing... akože sa vykonajú samé? Bez toho, aby štát musel niečo robiť?

Barbora: Presne! Sú to také normy medzinárodného práva, ktoré sú napísané tak jasne a presne, že nepotrebujú žiadny ďalší vnútroštátny zákon, aby sa dali použiť. Sú pripravené na okamžité použitie, priamo na úpravu práv a povinností ľudí alebo firiem.

Filip: Môžeš dať nejaký príklad?

Barbora: Určite. Napríklad článok v medzinárodnej zmluve, ktorý hovorí: „Každé dieťa má právo na meno a štátnu príslušnosť.“ Toto je dostatočne jasné na to, aby sa na to mohol priamo odvolať rodič na súde, bez toho, aby to muselo byť doslova prepísané do zákona o rodine.

Filip: Takže vďaka týmto mechanizmom sa medzinárodná zmluva dostáva v hierarchii niekde medzi ústavu a bežné zákony.

Barbora: Presne tak. Má silnejšie postavenie ako obyčajný zákon. Toto je moderný prístup, ktorý kombinuje prvky dualizmu – lebo stále potrebujeme recepčnú normu – s prvkami monizmu s primátom medzinárodného práva.

Filip: Výborne. Takže aby sme si to zhrnuli: historicky sme mali tri hlavné pohľady. Prvý, kde bol štát absolútnym pánom. Druhý, kde boli medzinárodné a vnútroštátne právo dva oddelené svety. A tretí, moderný, kde medzinárodné právo získava navrch.

Barbora: A dnešná prax používa šikovné nástroje ako recepčné normy a prioritné doložky, aby tieto dva svety dokázali efektívne spolupracovať. Takže odpoveď pre nášho Mareka je... je to komplikované, ale vďaka modernej úprave je veľmi pravdepodobné, že tá medzinárodná zmluva bude mať pre neho veľmi reálne a priame dôsledky.

Filip: Super, Barbora. Myslím, že teóriu máme zvládnutú. Teraz by ma zaujímalo, ako konkrétne to vyzerá v praxi. Aké spôsoby štáty reálne používajú, aby tie medzinárodné záväzky dostali do svojho práva? Ale o tom si povieme až nabudúce.

Filip: Takže, prebrali sme monizmus a dualizmus... dva celkom odlišné pohľady na to, ako spolu vychádza medzinárodné a vnútroštátne právo. Ale existuje aj nejaká stredná cesta? Niečo menej... čiernobiele?

Barbora: Výborná otázka, Filip! Áno, presne tak. Svet málokedy funguje v extrémov.

Barbora: A presne preto sa v praxi vyvinul tretí prístup, ktorý sa volá inkorporácia. Je to taký umiernený dualizmus s prvkami monizmu. V podstate si berie to najlepšie z oboch svetov.

Filip: Umiernený dualizmus? To znie ako... ako keď si objednáš pizzu, ale len s polovicou syra. Čo to presne znamená?

Barbora: To je celkom dobré prirovnanie! Predstav si, že medzinárodná zmluva je ten pôvodný, originálny recept na pizzu. Pri transformácii, o ktorej sme hovorili minule, by si ten recept zobral a prepísal ho do vlastnej kuchárskej knihy vlastnými slovami. Stal by sa z neho tvoj recept.

Filip: Okej, chápem. Stal by sa z neho vnútroštátny zákon.

Barbora: Presne. Ale pri inkorporácii to nerobíš. Ty ten originálny recept – tú medzinárodnú zmluvu – len pripneš do svojej kuchárky. Neurobíš z neho slovenský zákon, on zostane medzinárodnou zmluvou, ale stane sa priamou súčasťou tvojho právneho poriadku.

Filip: Aha! Takže ju neprepisujeme, len ju... vložíme dnu tak, ako je. A ako sa to technicky urobí? Len sa povie 'tak a odteraz to platí'?

Barbora: V podstate áno. Urobí sa to jednoduchým oznámením o uzavretí medzinárodnej zmluvy, napríklad v Zbierke zákonov. Týmto aktom sa zmluva priamo prenesie do vnútroštátneho práva bez toho, aby stratila svoju pôvodnú formu. Zachová si svoju medzinárodnú povahu.

Filip: To znie oveľa efektívnejšie. A čo je na tom to monistické?

Barbora: Ten monistický prvok je v tom, že sa často stanoví prednosť tejto medzinárodnej zmluvy pred vnútroštátnymi zákonmi. Takže ak by tvoj starý recept na cesto bol v rozpore s týmto novým, priloženým receptom, musíš použiť ten medzinárodný.

Filip: Rozumiem. Takže je to dualistické, lebo stále vidíme dva oddelené systémy, ale monistické v tom, že ten medzinárodný má často prednosť. Šikovné.

Barbora: Presne tak. Ale teraz pozor, prichádza zvrat. Nie všetky pravidlá medzinárodného práva sú v medzinárodných zmluvách. Existujú aj pravidlá, ktoré sa do vnútroštátneho práva neprenášajú vôbec... a aj tak platia.

Filip: Počkať, čože? Ako môže niečo platiť, ak to nie je nikde napísané v našich zákonoch ani zmluvách?

Barbora: Pretože medzinárodné právo je širšie. Hovoríme napríklad o obyčajových pravidlách medzinárodného práva. To sú tie nepísané pravidlá, ktoré štáty dlhodobo dodržiavajú, lebo ich považujú za záväzné. Spomeň si, hovorili sme o nich.

Filip: Jasné, diplomatická imunita a podobné veci.

Barbora: Áno. Alebo napríklad rozhodnutia medzinárodných organizácií ako OSN, alebo rozsudky medzinárodných súdov. Tieto veci sa často neprepisujú do zákonov. Štáty ich jednoducho rešpektujú priamo ako normy medzinárodného práva.

Filip: Takže náš štát ich musí rešpektovať, aj keď si ich formálne 'neadoptoval' cez nejaký zákon?

Barbora: Presne. A keď už si použil slovo 'adopcia', trafil si klinec po hlavičke. V anglo-americkom právnom systéme existuje presne takýto inštitút. Volá sa adopcia.

Filip: To akože si sudca 'osvojí' medzinárodné pravidlo?

Barbora: V podstate áno. Adopcia znamená, že vnútroštátny sudca v Británii alebo v USA vezme nejaké obyčajové medzinárodné pravidlo a jednoducho ho použije vo svojom rozhodnutí. Tým ho vlastne 'adoptuje' do vnútroštátneho práva pre daný prípad.

Filip: Zaujímavé. Takže nepotrebuje, aby to prešlo parlamentom. Proste to použije. A čo u nás v Európe?

Barbora: My v kontinentálnej Európe sme viac formalisti. U nás sa občas objavia takzvané vykonávacie zákony. Napríklad, ak nejaká medzinárodná organizácia prijme sankcie, náš parlament môže prijať zákon, ktorý presne určí, ako sa tieto sankcie budú u nás vykonávať.

Filip: Dáva to zmysel. Potrebujeme mať jasné pravidlá. Ale je tu jedna vec, ktorá mi vŕta v hlave... Európska únia. To je predsa úplne iná káva, nie?

Barbora: Úplne. Právo Európskej únie je úplne špecifická kapitola sama o sebe.

Filip: Tak poďme na to. Ako sa právo EÚ dostáva do nášho slovenského práva? Je to inkorporácia? Transformácia?

Barbora: Je to taký mix a zároveň niečo úplne iné. Musíme rozlíšiť dva druhy práva EÚ. Máme primárne právo a sekundárne právo.

Filip: Dobre, pomaly na mňa. Čo je primárne právo?

Barbora: Primárne právo sú v podstate zakladajúce zmluvy EÚ. Zmluva o Európskej únii, Zmluva o fungovaní EÚ a podobne. A tieto sa do nášho práva dostávajú úplne štandardne, ako akákoľvek iná medzinárodná zmluva, ktorú Slovensko uzavrie.

Filip: Takže cez ratifikáciu a vyhlásenie v Zbierke zákonov. To je jasné.

Barbora: Presne tak. Ale tá skutočná mágia prichádza so sekundárnym právom.

Filip: Sekundárne právo! To znie dôležito. Čo to je?

Barbora: Sekundárne právo je to, čo orgány EÚ vytvárajú na základe tých primárnych zmlúv. Sú to napríklad nariadenia a smernice.

Filip: A v čom je ten háčik? Prečo je to iné?

Barbora: Lebo ich účinky sú stanovené už v primárnom práve. Keď sme vstupovali do EÚ, súhlasili sme s tým, že toto sekundárne právo bude mať v našom právnom poriadku špeciálne postavenie. A tu prichádzajú na scénu dva kľúčové princípy: princíp prednosti a princíp bezprostrednej použiteľnosti.

Filip: Dobre, vysvetli mi to ako školákovi. Čo znamená 'bezprostredná použiteľnosť'?

Barbora: Znamená to, že napríklad nariadenie EÚ platí na Slovensku priamo, hneď ako je prijaté a zverejnené v Úradnom vestníku EÚ. Nemusíme ho nijako prepisovať do nášho zákona. Platí automaticky a priamo pre všetkých – pre občanov, firmy, súdy.

Filip: Wow. Takže nemusíme čakať na náš parlament. A čo ten druhý princíp, 'prednosť'?

Barbora: Princíp prednosti znamená, že ak je slovenský zákon v rozpore s právom EÚ, použije sa právo EÚ. Slovenský zákon sa síce neruší, ale v danom prípade sa jednoducho nepoužije. Právo EÚ má prednosť. A to dokonca aj pred ústavnými zákonmi, čo je extrémne silné postavenie.

Filip: Páni. Takže právo EÚ je v podstate na vrchole pyramídy. To je obrovský presun suverenity.

Barbora: Je to tak. A aby toto všetko fungovalo, potrebujeme v našom vlastnom práve nejaké... povedzme manuály alebo návody na použitie. A tým sa hovorí recepčné normy.

Filip: Recepčné normy. To znie ako pravidlá pre hotelovú recepciu. O čo ide?

Barbora: Blízko! V podstate sú to pravidlá, ktoré náš vlastný právny systém stanovuje na to, ako bude 'prijímať' hostí z medzinárodného práva. Určujú, akým spôsobom a za akých podmienok sa medzinárodné právo stáva súčasťou toho nášho.

Filip: Takže je to taký most medzi tými dvoma svetmi?

Barbora: Presne. Sú to vnútroštátne normy, ktoré riešia vzťah k medzinárodnému právu. A delíme ich na primárne a sekundárne.

Filip: Zase primárne a sekundárne... Dobre, som pripravený. Aký je v tom rozdiel?

Barbora: Primárne recepčné normy sú tie najzákladnejšie. Tie priamo vyhlasujú, že nejaké medzinárodné pravidlá sú súčasťou nášho právneho poriadku. Je to ako hlavný vypínač, ktorý povie: 'Svetlo z medzinárodného práva môže svietiť aj u nás.'

Filip: A sekundárne?

Barbora: Sekundárne sú skôr technické a vykonávacie. Stanovujú legislatívne detaily. Napríklad, ktorý orgán je zodpovedný za schvaľovanie zmlúv, ako sa zabezpečí, aby naše zákony neboli v rozpore so zmluvami, alebo dávajú sudcom návod, ako majú tieto normy aplikovať.

Filip: Aha, takže jedny to povolia a druhé vysvetlia, ako na to. A ešte som niekde zachytil pojem 'prioritné doložky'. Čo je to?

Barbora: To je veľmi dôležitý nástroj. Prioritná doložka je veta v zákone – často priamo v ústave – ktorá hovorí, že v prípade rozporu medzi vnútroštátnym zákonom a medzinárodnou zmluvou má prednosť medzinárodná zmluva.

Filip: Takže to je ten 'odblokovač', o ktorom si hovorila. Ten zabezpečí, že sa medzinárodná zmluva naozaj použije.

Barbora: Presne. A vďaka tomu sa medzinárodné zmluvy v hierarchii práva dostávajú medzi ústavu a bežné zákony. Sú silnejšie ako zákon, ale slabšie ako ústava.

Filip: Super, toto už začína dávať zmysel. Poďme to teraz celé aplikovať na našu domácu pôdu. Ako to teda vyzerá konkrétne na Slovensku?

Barbora: Na Slovensku je to, ako inak, trochu komplikované. Naša úprava je taký hybrid, obsahuje prvky dualizmu aj monizmu.

Filip: Takže nie sme ani čistí monisti, ani čistí dualisti? Sme taký právny miešaný nápoj?

Barbora: Presne tak. Monistický model s prednosťou medzinárodného práva je zakotvený hlavne v článku 7 odsek 5 našej ústavy.

Filip: A čo ten hovorí?

Barbora: Hovorí, že určité typy medzinárodných zmlúv – napríklad tie o ľudských právach, alebo také, ktoré priamo zakladajú práva a povinnosti ľuďom a firmám – majú prednosť pred našimi zákonmi. Ale platí to len pre zmluvy ratifikované a vyhlásené po jednej veľkej novele ústavy v roku 2001.

Filip: Čiže pre novšie zmluvy sme monisti. A čo tie staršie? A čo tie, ktoré nespadajú do tej kategórie v článku 7?

Barbora: A tu prichádza na rad dualizmus. Pre zmluvy spred roku 2001, a pre tie nové, ktoré nespĺňajú kritériá článku 7, sa podľa článku 154c ústavy zachoval ten spomínaný umiernený dualistický model. To znamená, že potrebujú nejakú formu prenosu do nášho práva, aby boli účinné.

Filip: Takže pre niečo platí jeden systém, pre niečo druhý. To musí byť pre právnikov celkom zábava, zisťovať, čo kedy platí.

Barbora: Je to výzva. A aby to nebolo jednoduché, ešte tu máme právo EÚ. Ako som spomínala, pre vzťah medzi právom EÚ a slovenským právom platí vďaka článku 7 odsek 2 ústavy ten silný monistický model s priamym účinkom a prednosťou.

Filip: Takže máme v podstate tri režimy. Jeden pre právo EÚ, druhý pre dôležité nové medzinárodné zmluvy a tretí pre všetky ostatné. Je to tak?

Barbora: Perfektne zhrnuté. Presne tak to je. Je to systém, ktorý sa vyvíjal v čase a odráža postupné otváranie sa Slovenska medzinárodnému spoločenstvu a náš vstup do Európskej únie.

Filip: Dáva to zmysel. Takže naša ústava a zákony obsahujú všetky tie recepčné normy, ktoré určujú tieto pravidlá hry?

Barbora: Áno. Máme tam primárne normy, ako je ten spomínaný článok 7, ktorý otvára dvere. A potom množstvo sekundárnych noriem napríklad v zákone o Zbierke zákonov, ktoré riešia technické detaily vyhlasovania zmlúv a podobne.

Filip: Fantastické. Myslím, že sme túto tému rozobrali naozaj do hĺbky. Dnes sme sa pozreli na to, ako sa medzinárodné záväzky stávajú realitou v našom každodennom živote.

Barbora: Presne. Zistili sme, že existujú rôzne spôsoby, ako štáty implementujú medzinárodné právo. Od transformácie, kedy ho 'preložia' do vlastného jazyka, až po inkorporáciu, kedy ho prijmú v jeho originálnej podobe.

Filip: A videli sme, že niektoré pravidlá, ako medzinárodné obyčaje alebo právo Európskej únie, majú úplne špeciálny režim a platia priamo, s prednosťou pred našimi zákonmi.

Barbora: A kľúčom k tomu všetkému sú takzvané recepčné normy v našej ústave a zákonoch. Tie sú akýmsi manuálom, ktorý určuje, ako tento zložitý vzťah medzi dvoma právnymi svetmi bude fungovať.

Filip: A na príklade Slovenska sme si ukázali, že realita je často mixom rôznych teórií – trochu monizmu, trochu dualizmu, prispôsobené historickému vývoju a našim medzinárodným záväzkom.

Barbora: Presne tak. Je to dynamický a fascinujúci proces.

Filip: Barbora, opäť raz ďakujem za skvelé a zrozumiteľné vysvetlenie. A vám, milí poslucháči, ďakujeme, že ste boli s nami pri ďalšej epizóde Studyfi Podcastu. Dúfame, že ste sa naučili niečo nové.

Barbora: Veru. Majte sa krásne a dopočutia nabudúce!

Filip: Dopočutia.