Podcast o Vývinová psychológia: Kľúčové aspekty

Kapitoly

Kto som? Vývin self

Zmeny v sebapopise

Ako sa vidíme? Sebaúcta

Prečo sa niektorí vzdávajú? Dweckovej model

Od džavotania k vetám: Vývin reči

Prvé slová a slovný špurt

Zhrnutie a záver

Přepis

Filip: Vieš, čo odlišuje odpoveď za tri od odpovede na čistú jednotku pri maturite z psychológie? Väčšina študentov vie vymenovať, že deti sa najprv hrajú samé, potom vedľa seba a nakoniec spolu. Ale len tí najlepší vedia vysvetliť, PREČO je to tak... a čo to hovorí o vývine ich chápania seba samých. A presne tento kľúč k jednotke vám dnes dáme.

Filip: Počúvate Studyfi Podcast.

Viktória: Ahojte. Takže, poďme na to. Celé sa to začína uvedomením si seba samého. A je to proces, ktorý sa nedeje zo dňa na deň.

Filip: Ako to vlastne zistíme u bábätka, ktoré ešte nevie rozprávať? Nemôžeme sa ho predsa opýtať: „Hej, uvedomuješ si svoju existenciu?“

Viktória: To veru nemôžeme. Ale psychológovia majú svoje triky. Už pár týždňov po narodení dokážu novorodenci imitovať výrazy tváre. A okolo troch mesiacov už vedome kontrolujú pohyby vlastného tela. To je prvý krok — uvedomenie si, že „toto telo je moje“.

Filip: A potom prichádza tá fáza, keď zistia, že môžu ovplyvňovať svet, však? Že keď hodia hračku, niekto ju zdvihne. Znova a znova.

Viktória: Presne tak! Tomu hovoríme osobné pôsobenie. Dieťa si uvedomí, že je príčinou udalostí. A toto sa najlepšie rozvíja, keď má okolo seba citlivých a vnímavých opatrovateľov, ktorí na jeho signály reagujú.

Filip: Okej, a čo ten slávny test so zrkadlom? Viem, že sa deťom dáva nejaká značka na tvár.

Viktória: Áno, zrkadlová úloha. Dieťaťu sa tajne nakreslí na čelo alebo nos farebná značka. Potom ho posadia pred zrkadlo. Ak sa dieťa dotkne značky na svojej vlastnej tvári, vieme, že si uvedomuje, že v zrkadle vidí seba. A nie nejaké iné dieťa.

Filip: A kedy to dokážu?

Viktória: Spoľahlivo až okolo dvoch rokov. Pred 15. mesiacom takmer vôbec. A teraz tá zaujímavá časť! Vôbec to nesúvisí s tým, či dieťa niekedy predtým videlo zrkadlo. Porovnávali mestské deti s deťmi púštnych nomádov, ktoré zrkadlo nikdy nevideli, a výsledky boli rovnaké.

Filip: Wow. Takže to nie je o zvyku, ale o dozrievaní mozgu. Čo ešte ovplyvňuje tento míľnik?

Viktória: Temperament. Deti s takzvaným „ťažším“ temperamentom to zvládnu skôr. A čo je najdôležitejšie, je to kvalita vzťahovej väzby. Zneužívané deti, ktoré nemajú bezpečnú väzbu, majú oveľa väčší problém spoznať sa v zrkadle a na svoj odraz reagujú negatívne. Bezpečná väzba je doslova základom pre zdravý vývin self.

Filip: Dobre, takže dvojročné dieťa sa spozná v zrkadle. Ale ako sa mení to, ako o sebe rozpráva, keď rastie?

Viktória: To je skvelá otázka, pretože to presne kopíruje kognitívny vývin. V predškolskom veku, v tom, čo Piaget nazval predoperačné štádium, sa deti opisujú veľmi konkrétne. Sústreďujú sa na fyzické črty, čo vlastnia a čo majú rady.

Filip: Čiže niečo ako: „Mám hnedé vlasy, mám bicykel a mám rád zmrzlinu.“

Viktória: Presne. A ich sebahodnotenie je nerealisticky pozitívne. Každý škôlkar je najlepší, najrýchlejší a najmúdrejší.

Filip: To znie ako fajn obdobie. Kedy sa to zmení?

Viktória: V strednom detstve, tak od tých šiestich-siedmich rokov, keď nastupuje konkrétno-logické myslenie. Zrazu sa v ich popisoch objavujú schopnosti, emócie a začínajú sa porovnávať s ostatnými. Už nepovedia len „Behám“, ale „Som dobrý atlét, lepší ako Juraj“.

Filip: A začínajú chápať, že môžu mať aj protirečivé vlastnosti? Akože byť dobrý v matike, ale zlý v kreslení?

Viktória: Presne tak. A posledný veľký skok prichádza v adolescencii s formálno-logickým myslením. Tínedžeri sa už opisujú pomocou abstraktných postojov a osobnostných čŕt. „Som extrovert, ale niekedy potrebujem byť sám.“

Filip: A vtedy sa objavujú tie rôzne „ja“? Iný som v škole, iný doma, iný s kamarátmi...

Viktória: Áno, self sa diferencuje do rolí. Neskôr sa to snažia integrovať do jedného celku, napríklad „Som náladový“. Niekedy to môže viesť až k takzvanému „falošnému self“, keď sa tínedžer správa tak, ako si myslí, že to od neho ostatní očakávajú, aj keď to tak necíti.

Filip: S tým súvisí aj sebaúcta, alebo sebahodnotenie. Ako sa to vlastne formuje?

Viktória: Sebaúcta má dve zložky. Kognitívnu – teda to, čo si o sebe a svojich schopnostiach myslíme. A afektívnu – pocity ako hrdosť alebo hanba, ktoré s tým súvisia. Máme tu dva klasické pohľady.

Filip: Povedz mi o nich.

Viktória: Prvý je Cooleyho koncept „zrkadlového self“. Hovorí, že náš obraz o sebe je založený na tom, ako si myslíme, že nás vidia ostatní. Ak nás dôležití ľudia v našom živote vnímajú pozitívne, aj my sa budeme vnímať pozitívne.

Filip: Znie to logicky. A ten druhý?

Viktória: Ten je od Williama Jamesa a zameriava sa na kompetenciu. Tvrdí, že naša sebaúcta je kombináciou toho, čo chceme dosiahnuť, a toho, ako si veríme, že to dokážeme. Inými slovami, nezáleží na tom, či si zlý v speve, pokiaľ ti na speve nezáleží.

Filip: Takže je dôležité byť dobrý v tom, čo je pre mňa dôležité. Ktorý z týchto pohľadov je správny?

Viktória: Psychologička Susan Harterová ukázala, že oba. Vytvorila dotazník, ktorý meria sebaúctu v piatich rôznych oblastiach – napríklad školská kompetencia, športová, spoločenská akceptácia... A zistila, že vysoké celkové sebahodnotenie majú jednak deti, ktoré veria, že si ich ostatní cenia – to je to zrkadlové self. A jednak deti, ktoré sú kompetentné v oblastiach, ktoré ony samé považujú za dôležité.

Filip: A ako je to so stabilitou sebaúcty? Mení sa to s vekom?

Viktória: Veľmi. Škôlkari majú extrémne vysokú sebaúctu, ale ešte nerozumejú konceptu celkovej sebahodnoty. Potom, na základnej škole, je relatívne stabilná. Ale okolo 11-12 rokov prichádza prepad.

Filip: Prečo práve vtedy?

Viktória: Je to kombinácia viacerých faktorov. Kognitívne – deti začínajú myslieť abstraktnejšie a sú k sebe oveľa kritickejšie. Biologické – puberta prináša zmeny a stres. A sociálne – prechod na druhý stupeň alebo na osemročné gymnázium, do väčšej a anonymnejšej školy, je obrovská zmena. A tento pokles je, bohužiaľ, výraznejší u dievčat.

Filip: Keď hovoríme o škole, napadá ma otázka akademického sebapoňatia. Ako vnímame samých seba ako študentov? A prečo niektorí po prvom neúspechu hodia flintu do žita, zatiaľ čo iní zabojujú ešte viac?

Viktória: Perfektná otázka, ktorá nás privádza k Carol Dweckovej a jej motivačnému modelu. Zistila, že existujú dva základné vzorce reakcie na zlyhanie. Ten prvý nazvala „na kontrolu orientovaný“.

Filip: To znie pozitívne.

Viktória: Aj je. Tieto deti majú po neúspechu stále pozitívnu náladu, vysoké očakávania do budúcna a sú vytrvalé. Veria totiž dvom veciam: že inteligencia nie je fixná, ale môže rásť – to je takzvaný vzostupný model inteligencie. A neúspech pripisujú nedostatku úsilia, nie nedostatku schopností.

Filip: Takže si povedia: „Nestačilo to, nabudúce musím viac makať.“ A ten druhý vzorec?

Viktória: Ten je „bezmocný“. Tieto deti reagujú na zlyhanie smútkom, pochybnosťami a začnú sa vyhýbať výzvam. Sú presvedčené, že inteligencia je daná a nemenná – to je model entity. A zlyhanie si vysvetľujú tým, že sú proste hlúpe. „Nemám na to bunky.“

Filip: To je strašne demotivujúce. Dá sa s tým niečo robiť?

Viktória: Určite. Dwecková zistila fascinujúcu vec, ktorá súvisí so spätnou väzbou od učiteľov. Chlapcom pri neúspechu častejšie pripisujú nedostatok úsilia – „Keby si sa viac snažil...“. Ale dievčatám častejšie povedia niečo, čo naznačuje nedostatok schopností – „Táto odpoveď je nesprávna.“

Filip: Takže ich nevedomky utvrdzujú v tom bezmocnom vzorci.

Viktória: Presne. Riešenie je učiť všetky deti, aby pripisovali zlyhanie nedostatku úsilia, ktoré môžu ovplyvniť, a nie nedostatku schopností, ktoré vnímajú ako nemenné. To je ten aha-moment. Zmena myslenia z „nie som dosť múdry“ na „ešte som sa dosť nesnažil“ môže úplne zmeniť ich budúcnosť.

Filip: Poďme sa teraz pozrieť na ďalšiu obrovskú tému, a tou je vývin reči. Kde to všetko začína?

Viktória: Začína to ešte pred prvým slovom. Už novorodenci preferujú ľudský hlas, najmä hlas svojej matky. A už v prvom mesiaci dokážu kategoricky rozlišovať fonémy – napríklad rozdiel medzi „pa“ a „ba“. Sú to takí univerzálni poslucháči.

Filip: Čo znamená univerzálni?

Viktória: To ukázal slávny výskum Patricie Kuhlovej. Zistila, že 7-mesačné japonské bábätká bez problémov rozlíšia medzi zvukmi „r“ a „l“, ktoré sa v japončine nevyskytujú. Ale už v deviatom mesiaci túto schopnosť strácajú. Ich mozog si vytvára „prototypové filtre“ materinského jazyka. A preto je pre nás v dospelosti také ťažké učiť sa cudzie jazyky.

Filip: To je fascinujúce! A po tomto počúvaní prichádza prvá vlastná produkcia, však? To hrkútanie a džavotanie.

Viktória: Áno. Hrkútanie, čo sú samohláskové zvuky, začína okolo 6-8 týždňov. Potom prichádza džavotanie, teda kombinácie spoluhlásky a samohlásky ako „ba-ba“ alebo „da-da“. Zaujímavé je, že to nie je len náhodné bľabotanie. Analýza ukázala, že džavotanie detí z rôznych krajín má už spektrálne charakteristiky ich materinského jazyka.

Filip: A dokonca aj nepočujúce deti, ktoré vyrastajú v rodinách používajúcich posunkovú reč, „džavotajú“ rukami! To je dôkaz, že to nie je len o tréningu hlasiviek, ale o vrodenej potrebe komunikovať.

Viktória: Presne tak! A ešte pred slovami prichádzajú gestá. Ukazovanie na objekt, aby upútali pozornosť – tomu hovoríme protodeklaratívna komunikácia. Alebo gesto, ktorým chcú dospelého k niečomu prinútiť, napríklad otvoriť ruku s jedlom – to je protoimperatívna komunikácia.

Filip: Kedy teda prichádza to prvé vytúžené slovo?

Viktória: Okolo prvého roku. A prvé slová sú väčšinou podstatné mená – objekty, ľudia. Mama, tata, havo. Ale ten skutočný zlom nastáva okolo 18 mesiacov. Hovorí sa tomu „slovný špurt“. Deti sa zrazu začnú učiť až 20 nových slov týždenne.

Filip: To je explózia. Ako to ten malý mozog stíha?

Viktória: Používa rôzne skratky. Napríklad „rýchle mapovanie“ – odvodí si význam slova z kontextu po jednom-dvoch počutiach. Alebo „princíp kontrastu“, ktorý hovorí, že dve rôzne slová musia znamenať dve rôzne veci. Preto keď mu ukážete jablko a neznámy objekt a poviete „Daj mi ten ananas“, podá vám ten neznámy objekt.

Filip: Pretože vie, že to prvé je jablko, tak to nové slovo musí patriť tomu druhému. Geniálne. Ale robia pri tom aj chyby, nie?

Viktória: Samozrejme. Najčastejšie je to neprimeraná generalizácia, keď slovom „havo“ označujú všetky štvornohé zvieratá, vrátane koní a kráv. Alebo naopak, neprimerané zúženie, keď je „auto“ len to ich rodinné auto, a žiadne iné.

Filip: A potom, okolo dvoch rokov, začnú slová spájať.

Viktória: Áno, prichádza dvojslovné štádium a telegrafická reč. „Havo ide.“ „Mama ham.“ Je to veľmi úsporné, vynechávajú všetky menej dôležité slová, ale už to má základnú gramatickú štruktúru. Činiteľ je vždy pred dejom.

Filip: A odtiaľ je to už len kúsok k zložitejším vetám a gramatike.

Viktória: Presne. Medzi 2,5 a 5 rokmi sa naučia ohýbať slová, tvoriť otázky, negácie, trpný rod... A robia pritom úžasné chyby, ktoré nám ukazujú, ako sa učia. Napríklad dieťa nepovie „išiel“, ale „išiel som“ povie ako „goed“ po anglicky. To nie je chyba z nepozornosti. To je dôkaz, že si osvojilo pravidlo pre tvorbu minulého času a teraz ho aplikuje na všetko, aj na nepravidelné slovesá.

Filip: Viktória, bolo to neuveriteľne nabité informáciami. Skúsme to na záver zhrnúť. Prešli sme si cestu od prvého uvedomenia si seba v zrkadle, cez meniace sa sebapopisy až k formovaniu sebaúcty.

Viktória: Potom sme sa pozreli na kľúčový model od Carol Dweckovej, ktorý ukazuje, ako naše presvedčenie o inteligencii ovplyvňuje našu motiváciu a reakciu na zlyhanie. A pamätajte, vždy je lepšie pripísať neúspech nedostatku úsilia, nie schopností.

Filip: A nakoniec sme sa ponorili do fascinujúceho sveta vývinu reči – od prvých zvukov a gest, cez slovný špurt až po komplexnú gramatiku a chyby, ktoré v skutočnosti nie sú chybami, ale znakmi učenia.

Viktória: Presne tak. Všetky tieto procesy sú vzájomne prepojené a ukazujú nám ten úžasný a zložitý proces, ktorým sa z malého bábätka stáva mysliaca a komunikujúca bytosť.

Filip: Ďakujeme, že ste počúvali. A držíme palce pri skúškach!

Viktória: Majte sa.