Podcast o Umenie, symboly a keramika

Kapitoly

Mýty o pravekom umení

Mágia a prežitie

Revolúcia v umení a staviteľstve

Od kameňov k symbolom

Symboly v histórii

Umelecký smer: Symbolizmus

Francúzski symbolisti

Školy a skupiny

Symbolizmus v Európe

Kúzlo plastickosti

Tajné prísady

Přepis

Michal: Väčšina ľudí si myslí, že praveké umenie sú len nejaké jednoduché čarbanice zvierat na stenách jaskýň. Ale čo ak vám poviem, že to bol v skutočnosti sofistikovaný magický nástroj na prežitie?

Nina: Presne tak, Michal. A že prvá skutočná architektúra neboli domy, ale obrie kamenné kalendáre. Je to oveľa komplexnejšie, než sa na prvý pohľad zdá.

Michal: A presne na tieto tajomstvá sa dnes pozrieme. Počúvate Studyfi Podcast.

Nina: Dobre, tak poďme na to. Pravek delíme na dobu kamennú a dobu kovovú. V paleolite, teda staršej dobe kamennej, ľudia lovili a zbierali. A umenie malo hlavne magickú, kultovú funkciu.

Michal: Čo to znamená, magickú? Akože čarovali na bizóny?

Nina: Skoro. Verili, že keď realisticky namaľujú zviera, napríklad v jaskyniach Altamira alebo Lascaux, získajú nad ním moc a uľahčia si lov. Hovoríme tomu lovecká mágia.

Michal: Aha, takže to nebola len dekorácia obývačky! A čo tie slávne sošky?

Nina: Myslíš Venuše. To sú drobné plastiky žien so zvýraznenými znakmi materstva. Máme Willendorfskú, Věstonickú, a dokonca aj našu slovenskú, Moraviansku venušu. Symbolizovali kult plodnosti.

Michal: Takže v paleolite leteli krivky, žiadne diéty.

Nina: Presne tak! Ale v neolite prišla revolúcia. Ľudia sa usadili, začali s poľnohospodárstvom a umenie získalo aj úžitkovú funkciu.

Michal: Čiže... krajšie hrnce na kašu?

Nina: Presne! Objavila sa ručne robená keramika so vzormi. Umenie prešlo od realizmu k štylizácii. A vrcholom sú megalitické stavby.

Michal: Stonehenge, však? To pozná každý.

Nina: Áno! Stonehenge je najznámejší kromlech – kruh z kameňov, ktorý slúžil ako svätyňa aj kalendár. Ale poznáme aj menhiry, teda samostatné kamene, a dolmeny, čo boli vlastne kamenné hrobky. Všetky využívali jednoduchý, ale geniálny architrávový systém.

Michal: Geniálny systém... a hlavne plný symboliky, však? Tie kamene neboli len tak kamene. Mali hlbší význam.

Nina: Presne tak! A tým sa dostávame k ďalšej veľkej téme — k symbolom. Samotné slovo pochádza z gréckeho *symbolon*, čo znamená znak.

Michal: Ale symbol nie je len taký obyčajný znak, ako napríklad dopravná značka, že?

Nina: Dobrý postreh! Nie. Je to niečo, čo vidíme, ale vyjadruje to abstraktnú myšlienku alebo emóciu. Má hlbší, mnohoznačný význam.

Michal: A to sa v umení používalo odjakživa. Spomínali sme tie praveké Venuše...

Nina: Áno! Tie boli jasným symbolom plodnosti. Alebo si zober Egypt. Anch, nílsky kríž, symbolizoval život a skarabeus zasa znovuzrodenie.

Michal: A v kresťanstve máme holubicu ako symbol mieru alebo kríž ako symbol viery.

Nina: Presne! Dokonca aj v baroku. Motív *Vanitas* – lebky a zhasínajúce sviečky – symbolizoval pominuteľnosť ľudského života.

Michal: To znie trochu depresívne.

Nina: Trochu áno, ale malo to ľuďom pripomínať, čo je dôležité.

Michal: Takže umelci používali symboly stále. Ale potom prišiel smer, ktorý sa volal priamo symbolizmus, je tak?

Nina: Áno, v 19. storočí vo Francúzsku. Vznikol ako reakcia na impresionizmus, ktorý sa sústredil len na vonkajší dojem.

Michal: A čo chceli symbolisti?

Nina: Chceli maľovať sny, vízie, mystiku... zobrazovať vnútorný svet. A veľmi často sa zameriavali na postavu ženy.

Michal: Aha! A tá bola buď anjelská, alebo...?

Nina: Alebo presný opak. *Femme fatale*. Zmyselná a nebezpečná žena ako nositeľka hriechu a deštrukcie.

Michal: Páni. Takže od anjelov k osudovým ženám. O konkrétnych autoroch si povieme nabudúce?

Nina: Nabudúce je práve teraz, Michal. Poďme na to.

Nina: Začnime vo Francúzsku. Mali sme tam napríklad Pierra Puvisa de Chavannes. Jeho tvorba je plná múdrosti a mystiky, maľoval jemnými, pastelovými farbami.

Michal: Takže skôr tá anjelská stránka, o ktorej sme hovorili.

Nina: Presne. A potom prišiel Gustave Moreau a ten sa zameral presne na ten opak. Na motív femme fatale. Jeho diela ako *Salomé tancujúca pred Herodesom* sú plné biblických a mytologických osudových žien.

Michal: A do tretice? Bol tam ešte niekto výrazný?

Nina: Ale áno. Odilon Redon, prezývaný „maliar snov“. Inšpiroval sa japonskými grafikami a často maľoval jednooké stvorenia.

Michal: Jeho najznámejšie dielo je *Usmievajúci sa pavúk*. To znie skôr ako nočná mora, nie sen.

Nina: To máš pravdu. Jeho sny boli často poriadne bizarné.

Michal: Fajn, takže to boli jednotlivci. Vznikali aj nejaké skupiny alebo školy?

Nina: Áno, napríklad Pont-Avenská škola a skupina Nabis, čo v preklade znamená Proroci. Títo umelci zdôrazňovali veľké farebné plochy a výrazné kontúry. Krajina pre nich nebola reálna, ale symbolická.

Michal: Čiže farba bola dôležitejšia ako presné zobrazenie reality.

Nina: Presne tak. Patrili sem napríklad Maurice Denis, ktorý bral farbu ako ornament, alebo Edouard Vuillard, ktorý maľoval intímne domáce scény.

Michal: A čo zvyšok Európy? Prejavil sa symbolizmus aj inde?

Nina: Určite. V Belgicku pôsobil James Ensor. Ten vyrastal v obchode s maskami a karnevalovými predmetmi, čo sa silne odrazilo v jeho tvorbe. Všade mal lebky a masky.

Michal: A samozrejme Nórsko a Edvard Munch. Toho pozná asi každý.

Nina: Áno, Munch je kľúčový. Je predstaviteľom emočného expresionizmu. Jeho slávny *Výkrik* dokonale vyjadruje pocity úzkosti a osamelosti cez vlnité línie a symbolické farby.

Michal: Fúha, tak to je naozaj silná káva. Od snov až po čistú úzkosť. A čo socha? Našli sa aj sochári, ktorí dokázali vyjadriť tieto pocity?

Nina: Vieš čo, Michal? Socha je jedna vec, ale ak chceš hmotu naozaj cítiť v rukách, poďme sa pozrieť na keramiku. Tam je tá expresia priam hmatateľná.

Michal: Keramika? Myslíš obyčajné hlinené hrnce?

Nina: Nie tak obyčajné! Základom všetkého je plastickosť. To je super-dôležitá vlastnosť. Je to schopnosť hliny alebo ílu vytvoriť s vodou tvárnu hmotu. Predstav si to ako cesto.

Michal: Takže existujú rôzne druhy... cesta?

Nina: Presne tak. Máme plastické suroviny ako hliny, íly a slávny kaolín, z ktorého je porcelán. Tie dávajú hmote tvarovateľnosť a po vypálení aj pevnosť.

Michal: A aký je rozdiel medzi hlinou a ílom? Znie to rovnako.

Nina: Dobrá otázka! Zjednodušene, íl je čistejší. Hlina má v sebe okrem ílových častíc aj prach a piesok. Je to taká zmeska.

Michal: Takže len zmiešam hlinu s vodou a môžem točiť na kruhu?

Nina: Keby to bolo také jednoduché! Práve naopak, pridávame aj neplastické suroviny. Tie zabraňujú praskaniu a zmršťovaniu pri sušení a pálení.

Michal: Aha, takže nejaké stabilizátory?

Nina: Presne! Máme dve hlavné skupiny. Ostrivá, ako napríklad šamot alebo kremeň, ktoré zvyšujú teplotu tavenia. Sú ako kostra výrobku. A potom tavivá, napríklad živec, ktoré naopak teplotu tavenia znižujú. Fungujú ako lepidlo, čo všetko spojí dokopy.

Michal: Takže je to vlastne taká alchýmia? Správny pomer plastického a neplastického?

Nina: To si vystihol dokonale. Celé je to o rovnováhe. No a týmto sme sa dostali na koniec nášho dnešného umeleckého bádania.

Michal: Ďakujeme, Nina, že si nám to takto skvele priblížila. A vám, milí poslucháči, ďakujeme za pozornosť. Počujeme sa opäť pri ďalšom dieli Studyfi Podcastu.

Nina: Majte sa krásne!