Podcast o Umelecké smery: Klasicizmus a Postimpresionizmus

Kapitoly

Mýtus o starom umení

Pravidlá a inšpirácia

Architektúra a umenie

Hrdinovia na plátne

Útek od reality

Staré hrady, nové materiály

Rozprávka s telefónom

Ďalší majstri dojmu

Socha v novom svetle

Zrod postimpresionizmu

Od bodiek po modernu

Emócie na plátne

Protiklad klasicizmu

Slávne cykly a kritika

Čierne maľby

Francúzsky realizmus

Predzvesť impresionizmu

Ruskí Peredvižnici

Zrod Impresionizmu

Zhrnutie a záver

Přepis

Lukáš: Väčšina ľudí si myslí, že staré umenie je proste... staré. Ale v skutočnosti bol klasicizmus ako super-prísny, takmer vedecký fanklub antického Grécka a Ríma.

Simona: Presne tak! Všetko bolo o pravidlách, rozume a poriadku. A vy ste pri Studyfi Podcast, kde si to celé rozoberieme.

Lukáš: Takže aké boli tie pravidlá?

Simona: Išlo hlavne o racionalizmus. Predstav si jasné, pevné tvary a harmonickú kompozíciu. Celé to odštartovali vykopávky v Pompejach, z ktorých sa všetci zbláznili.

Lukáš: Čiže vlastne len kopírovali staré veci?

Simona: Áno, tomu sa hovorí historizmus. Ale niekedy aj spájali rôzne prvky, a to je eklektizmus. Vďaka tomu vznikla klasická archeológia s Winckelmannom a vedecká estetika s Baumgartenom.

Lukáš: Dobre, a kde to môžeme vidieť? Nejaké príklady?

Simona: Určite! Vo Francúzsku napríklad parížsky Panteón alebo obrovské triumfálne oblúky. V Berlíne zas slávna Brandenburská brána. Všetko veľkolepé a inšpirované antikou.

Lukáš: A čo sochy? Tiež vyzerali, akoby chodili do fitka?

Simona: Absolútne! Majster Antonio Canova tvoril z mramoru dokonalé, no chladné, idealizované telá bez emócií. Dokonca aj Napoleonovu sestru stvárnil ako bohyňu Venušu.

Lukáš: A maľby boli tiež také vážne?

Simona: Ešte ako! Jacques-Louis David, dvorný maliar Napoleona, maľoval hrdinské scény s jasnou morálkou, ako *Prísaha Horáciovcov*.

Lukáš: A čo Ingres? Jeho akty sú známe... zaujímavou anatómiou.

Simona: Pekne povedané! Jeho *Veľká odaliska* má slávne o pár stavcov viac, len aby dosiahol dokonalú krivku. Takže od prísnych pravidiel sme sa dostali k ich porušovaniu v mene krásy.

Lukáš: Takže po prísnom a racionálnom klasicizme prichádza... čo? Úplný opak?

Simona: Presne tak! Vitaj v romantizme. Tu sa rozum odkladá bokom a na scénu prichádzajú city, fantázia a večný rozpor medzi snom a skutočnosťou.

Lukáš: Znie to ako útek od reality.

Simona: To aj bol. Umelci hľadali útechu v samote, idealizovali si vidiecky ľud a fascinovala ich tajomná stredoveká história.

Lukáš: A ako sa to prejavilo v architektúre? Začali si stavať vlastné gotické hrady?

Simona: V podstate áno! Romantizmus nepriniesol vlastný štýl, ale kopíroval staré – napríklad neogotiku. Tu je však ten prekvapivý zvrat...

Lukáš: Som zvedavý...

Simona: Používali úplne nové materiály. Predstav si stredoveký hrad, ale postavený so železnou konštrukciou. Kľúčové bolo železo, sklo a betón.

Lukáš: To znie divoko. Máš nejaký slávny príklad?

Simona: Určite! Ikonický je Krištáľový palác v Londýne, obrovská stavba zo skla a železa. Alebo ešte lepšie – zámok Neuschwanstein v Nemecku.

Lukáš: Ten poznám, vyzerá ako z Disney rozprávky!

Simona: Presne! Zvonku stredoveká kópia, no vo vnútri mal tečúcu vodu, splachovacie toalety a dokonca telefón.

Lukáš: Takže rytier si mohol zavolať donášku jedla?

Simona: Skoro! A práve toto zvláštne miešanie štýlov, nazývané eklektizmus, nás plynule posúva k ďalšej téme.

Lukáš: Takže okrem Moneta sme tu mali aj ďalších veľkých hráčov, však? Kto ešte patril do tej partie?

Simona: Určite! Bol tu Auguste Renoir. Jeho fascinovali ľudia a slnečné svetlo. Maľoval scény plné radosti, ako Hojdačka alebo Raňajky veslárov.

Lukáš: To znie presne ako impresionizmus. Slnko, pohoda...

Simona: Presne. Ale potom je tu Edgar Degas. A teraz si predstav impresionistu, ktorý neznášal maľovať vonku. Znie to ako vtip, však?

Lukáš: To vážne? Impresionista, čo sedí doma? Čo teda maľoval?

Simona: Pohyb, ale v interiéri! Fascinoval ho svet baletiek, ktoré zachytával v zákulisí, a tiež konské dostihy. Využíval kompozície, ktoré pripomínali momentky z fotografie.

Lukáš: A čo sochy? Existoval aj nejaký impresionistický sochár?

Simona: Áno, a bol to génius! Auguste Rodin. On je považovaný za zakladateľa moderného sochárstva.

Lukáš: Ako sa dá impresionizmus preniesť do kameňa alebo bronzu?

Simona: Skvelá otázka! Rodin nenechával povrch sôch hladký. Bol zámerne zvlnený, nerovný... aby sa na ňom svetlo a tieň hrali presne ako na impresionistickom plátne.

Lukáš: Takže socha vlastne ožívala podľa toho, ako na ňu dopadalo svetlo. To je úžasné.

Simona: Presne tak. Jeho Mysliteľ alebo Občania z Calais sú toho dokonalým príkladom.

Lukáš: Ale viem, že po tomto období prišlo niečo nové. Postimpresionizmus. To je len... viac impresionizmu?

Simona: Ani nie. Bola to skôr reakcia. Umelci mali pocit, že prchavý dojem nestačí. Chceli do umenia vrátiť poriadok, myšlienku, symbol a hlavne emócie.

Lukáš: Takže od zachytenia reality prešli k vyjadreniu svojho vnútra?

Simona: Bingo! A tu sa nám to začína vetviť na viacero fascinujúcich smerov. Každý umelec si našiel svoju vlastnú, unikátnu cestu.

Lukáš: Dobre, tak aké boli tie cesty? Prekvap ma.

Simona: Tak napríklad Georges Seurat vynašiel pointilizmus. Namiesto miešania farieb maľoval obraz z tisícok farebných bodiek, ktoré sa ti spoja až v oku.

Lukáš: Znie to ako nejaký vedecký experiment.

Simona: V podstate aj bol! Vychádzal z výskumov optiky. Alebo tu bol Paul Cézanne, otec moderného maliarstva. Povedal, že všetko v prírode sa dá zjednodušiť na valec, kužeľ a guľu.

Lukáš: Aha! A tým vlastne pripravil pôdu pre kubizmus, mám pravdu?

Simona: Máš úplnú pravdu! Vidíš, ako sa to všetko spája.

Lukáš: No a potom sú tu tie najväčšie mená, ktoré pozná asi každý. Van Gogh a Gauguin.

Simona: Áno. Vincent van Gogh je čistá emócia. Jeho obrazy sú prejavom jeho trpiacej duše. Používal divoké farby, hlavne žiarivú žltú, a nanášal ich v hustých, špirálovitých ťahoch.

Lukáš: Ako pri Hviezdnatej noci. Cítiš z toho tú energiu a... možno aj šialenstvo.

Simona: Presne. A jeho priateľ, Paul Gauguin, hľadal zase únik pred civilizáciou. Odišiel až na Tahiti, kde maľoval farebné plochy ohraničené tmavou kontúrou a hľadal odpovede na veľké životné otázky.

Lukáš: Takže z jedného prúdu, ktorý chcel zachytiť okamih, sa zrodilo toľko rôznych ciest. Od vedy cez geometriu až po najhlbšie emócie.

Simona: A presne to je na tom to fascinujúce. Práve títo umelci položili základy pre všetko, čo malo prísť v dvadsiatom storočí.

Lukáš: Takže zatiaľ čo Davidov klasicizmus oslavoval poriadok a rozum, v Španielsku to jeden umelec videl... trochu inak.

Simona: Presne tak. Hovoríme o Franciscovi de Goya. A tu je ten paradox – bol síce dvorným maliarom, ale jeho umenie bolo všetko, len nie uhladené.

Lukáš: Dvorný maliar, ktorý maľoval démonické bytosti? To znie ako rýchly spôsob, ako prísť o prácu.

Simona: Veru! Jeho portréty boli neľútostne pravdivé. Často maľoval dôležité osobnosti ako hlúpe a zlé. Fascinovali ho temné stránky ľudskej duše.

Lukáš: A čo jeho známejšie diela, ktoré neboli portréty?

Simona: Tam sa jeho kritika prejavila naplno. V cykle leptov *Caprichos* si vzal na paškál celú spoločnosť. Práve odtiaľ pochádza slávny list „Spánok rozumu plodí príšery“.

Lukáš: To je veľmi výstižné. A túto brutalitu ukázal aj vo svojej ďalšej tvorbe, však?

Simona: Áno, napríklad v cykle *Hrôzy vojny*, kde zachytil boje Španielov proti Napoleonovi. Alebo na slávnom obraze *Poprava povstalcov*, kde hrdina nie je žiadny generál, ale anonymný človek.

Lukáš: A vyvrcholenie tejto temnoty?

Simona: To sú jeho „čierne maľby“. Je to súbor štrnástich malieb priamo na stenách jeho domu, známeho ako Dom U hluchého. Sú to čisté, iracionálne a desivé vízie.

Lukáš: Wow. Takže Goya je vlastne taký most medzi klasicizmom a moderným umením, ktoré sa ponára do psychiky.

Simona: Presne tak. A práve táto expresivita a zameranie na vnútorné pocity nás plynule privádza k ďalšiemu smeru...

Lukáš: Takže po všetkej tej romantickej dráme a emóciách prišiel čas na... návrat do reality?

Simona: Presne tak, Lukáš. Umelci si povedali, že stačilo hrdinov a mýtov. Začali sa pozerať okolo seba na bežný život. To je podstata realizmu, ktorý nastúpil od 40. rokov 19. storočia.

Lukáš: A čo to presne znamenalo? Maľovať len to, čo je... nudné a každodenné?

Simona: Niektorí by to tak možno nazvali. Ale v skutočnosti to bolo revolučné. Hlavným heslom bolo „maľovať len to, čo vidím“. Gustave Courbet, taký hlavný predstaviteľ, by si dnes asi na Instagram nedával žiadne filtre.

Lukáš: Chápem. Ukázať realitu takú, aká je, aj keby nebola pekná. Ako jeho slávni *Štrkári*, však?

Simona: Presne. Ukázal ťažkú prácu bez prikrášlenia. Alebo Honoré Daumier, ten bol majstrom politickej karikatúry a kritiky. Jeho *Práčka* nie je idealizovaná vidiečanka, ale unavená žena pri drine.

Lukáš: A popri tomto drsnom realizme sa dialo aj niečo iné? Počul som, že Angličania mali trochu iný prístup.

Simona: Mali. Hlavne v krajinomaľbe. John Constable a William Turner boli fascinovaní prírodou, ale hlavne svetlom a atmosférou. Turner bol priam posadnutý hmlou, parou a rýchlosťou.

Lukáš: Rýchlosťou? V 19. storočí?

Simona: Áno! Jeho obraz *Dážď, para a rýchlosť* zobrazuje lokomotívu, čo bolo vtedy niečo neslýchané. Predbehol svoju dobu a pripravil pôdu pre impresionistov.

Lukáš: A čo Rusko? Tam bol realizmus tiež taký kritický?

Simona: Ešte viac. Ruskí umelci, známi ako Peredvižnici, chceli svojím umením vychovávať ľud. Iľja Repin namaľoval *Burlakov na Volge*, zobrazenie otrockej driny, ktoré sa stalo symbolom vtedajšieho Ruska.

Lukáš: To znie dosť silne a depresívne.

Simona: Bolo to tak myslené. Umelci chceli poukázať na utrpenie a nespravodlivosť v spoločnosti. Žiadne pekné obrázky, ale surová pravda.

Lukáš: Dobre, tak sa presuňme k niečomu veselšiemu... Impresionizmus! To je to, čo si každý predstaví pod francúzskym umením, však?

Simona: Presne! Názov vznikol vlastne náhodou, podľa obrazu Clauda Moneta *Impresia, východ slnka*. Kritikom sa to zdalo nedokončené, len taký „dojem“, a tak sa im začali posmešne hovoriť impresionisti.

Lukáš: A oni ten názov prijali za svoj. To je skvelé.

Simona: Áno. Ich cieľom bolo zachytiť prchavý okamih. Maľovali vonku, v plenéri, rýchlymi ťahmi štetca a čistými farbami. Zmizli obrysy a čierna farba. Všetko sa točilo okolo svetla a jeho odrazov.

Lukáš: Takže Monet a jeho slávne série – *Lekná* alebo *Katedrála v Rouene* – to bol vlastne taký vedecký experiment so svetlom?

Simona: Dá sa to tak povedať. Ale potom tu bol Édouard Manet. Považovali ho za vodcu, hoci s nimi nikdy nevystavoval a čiernej sa nevzdal. Jeho *Raňajky v tráve* spôsobili obrovský škandál.

Lukáš: Prečo? Kvôli nahej žene?

Simona: Ani nie preto. Ale preto, že to nebola bohyňa, ale reálna, vtedajšia žena, ktorá sedela nahá medzi oblečenými mužmi. To bolo pre spoločnosť príliš provokatívne.

Lukáš: Páni, to bol naozaj skok. Od drsnej reality Courbeta, cez ruskú kritiku až po trblietavé dojmy Moneta. 19. storočie bolo v umení poriadne divoké.

Simona: To rozhodne. Odmietlo staré pravidlá a otvorilo dvere modernému umeniu, ktoré poznáme dnes. Realizmus nás naučil pozerať sa na svet bez príkras a impresionizmus nám ukázal, ako ho cítiť a vnímať v jedinom okamihu.

Lukáš: Skvelé zhrnutie. Simona, veľmi pekne ti ďakujem za všetky informácie. A vám, milí poslucháči, ďakujeme, že ste boli s nami. Dúfame, že ste sa naučili niečo nové a že sa k Studyfi Podcastu pripojíte aj nabudúce. Majte sa pekne!

Simona: Dopočutia.