Podcast o Uhorské kráľovstvo a jeho únie v stredoveku

Kapitoly

Maďarský Dávid a rímsky Goliáš

Spôsoby, ako si nájsť spojencov

Únia s Chorvátskom: Dohoda či anexia?

Krátke romániky a sľubné vzťahy

Prvé pokusy o spojenie

Žigmundova superúnia

Krehkosť moci a záver

Přepis

Sofia: Predstavte si, že ste uhorský kráľ Ondrej I. v 11. storočí. Práve vám na dvere klope posol od cisára Svätej ríše rímskej, najmocnejšieho muža Európy. A ten posol prináša... ponuku, ktorú nemôžete odmietnuť. Alebo áno? Od tejto chvíle závisí osud celého kráľovstva.

Sofia: Toto je Studyfi Podcast.

Marek: Presne tak, Sofia. Táto scéna dokonale vystihuje postavenie raného Uhorska. Z jednej strany obrovský a mocný sused, Svätá ríša rímska, a z druhej strany mladé kráľovstvo, ktoré si hľadá svoje miesto pod slnkom.

Sofia: A uhorskí králi, ako Peter Orseolo a spomínaný Ondrej I., dokonca cisárovi zložili prísahu vernosti. Znie to, akoby sa Uhorsko malo stať len ďalším vazalom.

Marek: Mohlo to tak dopadnúť. Veď si spomeňme na Veľkú Moravu, ktorá tlaku Východofranskej ríše nakoniec podľahla. Uhorsko malo ale, povedzme, historické šťastie.

Sofia: Šťastie? V čom?

Marek: Rímsko-nemecká ríša sa začala zmietať vo vnútorných krízach. Cisári mali plné ruky práce s vlastnými problémami a na nejakú veľkú expanzívnu politiku im nezostávala energia. To dalo Uhorsku priestor na to, aby sa vyvíjalo relatívne samostatne.

Sofia: Takže Uhorsko nebolo len v defenzíve. Začalo aktívne budovať aj vlastné spojenectvá a rozširovať svoj vplyv.

Marek: Presne tak. Už od 11. storočia vidíme tendenciu vytvárať väčšie celky, takzvané súštátia. Uhorsko na to malo dva hlavné modely. Buď pripojené krajiny, alebo vazalské krajiny.

Sofia: Aký je v tom rozdiel?

Marek: Predstav si to ako firmu. Pripojené krajiny, ako napríklad Chorvátsko, mali s Uhorskom spoločného „generálneho riaditeľa“ – kráľa. Ale inak fungovali ako samostatné pobočky.

Sofia: Rozumiem. A tie vazalské?

Marek: To bol skôr osobný sľub vernosti. Miestny vládca, napríklad knieža Haliče, sľúbil vernosť uhorskému kráľovi, ale svoju „firmu“ si riadil sám. Bola to skôr osobná dohoda medzi dvoma lídrami.

Sofia: Spomínal si Chorvátsko. Tento vzťah bol asi najdôležitejší, však? Trval neuveriteľne dlho.

Marek: Áno, chorvátsko-uhorská únia existovala od roku 1097 až do roku 1918! Všetko sa začalo, keď sa uhorský kráľ Koloman nechal korunovať za kráľa Chorvátska.

Sofia: Ako k tomu došlo? Bola to priateľská dohoda?

Marek: To je otázka za milión. Podľa neskoršej tradície išlo o dohodu, takzvanú *pacta conventa*, medzi Kolomanom a chorvátskymi veľmožmi. Problém je, že originál sa nezachoval, poznáme ju len z opisu zo 14. storočia.

Sofia: Takže jej dôveryhodnosť je otázna.

Marek: Presne. V 19. storočí prišli historici s teóriou, že to nebola žiadna dohoda, ale proste vojenská anexia. Pravda bude asi niekde uprostred. No dôležité je, že Chorvátsko si udržalo vlastné inštitúcie, dokonca vlastný snem.

Sofia: A čo ďalší susedia? Skúšalo to Uhorsko aj s niekým iným?

Marek: Áno, napríklad s Poľskom vznikla personálna únia hneď dvakrát. Prvýkrát za Ľudovíta I. Anjouovského koncom 14. storočia.

Sofia: A druhýkrát?

Marek: V polovici 15. storočia, keď si Uhri zvolili za kráľa poľského panovníka Vladislava III. Jagellovského. Táto únia však trvala len štyri roky. Vladislav padol v slávnej bitke pri Varne proti Turkom.

Sofia: Takže poľské „romániky“ boli skôr krátkodobé.

Marek: Presne tak. Z dlhodobého hľadiska sa ako oveľa perspektívnejšie ukázali spojenia s Českým kráľovstvom. Čechy a Morava, neskôr aj Sliezsko a ďalšie územia, vytvorili silný zväzok krajín Českej koruny, ktorý sa neskôr prepojil s Uhorskom. Ale to je už téma na inokedy.

Sofia: A keď už sme pri tých medzinárodných vzťahoch, poďme sa pozrieť na poslednú veľkú tému – naši susedia Česi. Ako to vlastne bolo s prepojením Uhorska a Čiech?

Marek: Tak to je poriadna sága plná zvratov. Prvý dotyk prišiel hneď po vymretí Arpádovcov v roku 1301.

Sofia: A kto vtedy zasadol na uhorský trón?

Marek: Mladý Václav Tretí. Lenže, a to je dôležité, nešlo o skutočnú personálnu úniu. Jeho otec, Václav Druhý, stále vládol v Čechách.

Sofia: Takže to bolo skôr také... rodinné podnikanie?

Marek: Presne tak! Ale dlho mu to nevydržalo a musel sa z Uhorska stiahnuť.

Sofia: Existoval aj nejaký úspešnejší pokus o spojenie?

Marek: Áno, a aký! Žigmund Luxemburský. Ten sa po smrti svojho brata stal kráľom Uhorska, Čiech a dokonca aj cisárom Svätej rímskej ríše!

Sofia: Páni, to znie ako stredoveký jackpot!

Marek: To veru bol. Ale ako to už býva, veľké ríše sú často dosť krehké.

Sofia: A predpokladám, že ani táto nevydržala veľmi dlho, však?

Marek: Žiaľ nie. Žigmund nemal syna. Jeho nástupca, Albrecht Habsburský, zomrel už po dvoch rokoch a celá tá ťažko budovaná únia sa rozpadla.

Sofia: Kľúčové teda je, že tieto stredoveké únie boli extrémne závislé od jedinej osoby – panovníka. A jeho osudu.

Marek: Presne tak. Dnešným dielom sme na konci. Dúfame, že sa vám páčilo a odnášate si niečo nové.

Sofia: Majte sa krásne a počujeme sa pri ďalšej epizóde Studyfi Podcastu!