Podcast o Tradičná a Absurdná Dráma

Kapitoly

Úvod do drámy

Základné znaky

Štruktúra deja

Alžbetínske divadlo

Znaky jeho drámy

Hamlet: Príbeh pomsty

Tragický záver a odkaz

Keď nič nedáva zmysel

Čakanie na Godota

Kto je teda Godot?

Přepis

Barbora: Predstav si študentku, volajme ju Ema. Sedí na hodine literatúry, keď učiteľ povie slovo "dráma". Eme sa v hlave okamžite objaví obraz Shakespeara v pančuchách a dialógy, ktorým sotva rozumie.

Šimon: Áno, to je častá predstava. A pritom dráma je oveľa viac, než len zložité verše.

Barbora: Presne tak! A my si dnes ukážeme, že to nie je žiadna veda. Počúvate Studyfi Podcast.

Šimon: Takže, poďme na to. Dráma je literárny druh, ktorého základom je dialogická forma. To znamená, že tu nemáme rozprávača ako v románe. Všetko sa dozvedáme z prehovorov postáv.

Barbora: Teda z dialógov a monológov. A celé je to určené na predvádzanie na javisku, však?

Šimon: Presne. Text drámy pozostáva z dvoch častí: z replík, čo hovoria postavy, a zo scénických poznámok. Tie sú v zátvorkách a hovoria hercom, čo majú robiť. Vieš, také to "odíde do záhrady" alebo "zúfalo si sadne".

Barbora: Čiže autor je tak trochu režisér na papieri.

Šimon: Dá sa to tak povedať. A ten dej má svoju pevnú, takmer päťtisíc rokov starú štruktúru, ktorú opísal už Aristoteles vo svojej Poetike.

Barbora: Päťtisíc rokov? Wow! Aká to je štruktúra?

Šimon: Nazýva sa aj vnútorná kompozícia a má päť častí. Prvá je expozícia, čiže úvod. Potom prichádza kolízia, teda zápletka.

Barbora: Dobre, to dáva zmysel. A čo nasleduje po zápletke?

Šimon: Kríza, alebo vyvrcholenie deja. Potom peripetia, čo je nečakaný dejový obrat, a nakoniec rozuzlenie. Pri tragédii sa to zvykne končiť katastrofou.

Barbora: Takže úvod, zápletka, vyvrcholenie, zvrat a koniec. Znie to vlastne ako každý dobrý film alebo seriál.

Šimon: Presne tak. Princíp ostáva rovnaký, len kulisy sa menia.

Barbora: Takže renesancia bola naozaj explóziou kreativity. A keď sa povie renesancia a dráma, mne okamžite napadne jedno meno...

Šimon: Stavím sa, že viem ktoré. William Shakespeare, však?

Barbora: Presne tak! Najväčší dramatik všetkých čias. Povedz nám o ňom viac.

Šimon: Určite. William Shakespeare žil v rokoch 1564 až 1616. Bol to génius anglickej renesančnej literatúry. Písal komédie, tragédie, historické hry... v podstate všetko.

Barbora: A to všetko v dobe kráľovnej Alžbety I., však? Preto sa to volá alžbetínske divadlo.

Šimon: Presne tak. Vtedy bolo divadlo obrovským fenoménom. Hralo sa pre kráľovnú, ale aj pre bežných mešťanov. Herci boli profesionáli, takí rockoví hudobníci svojej doby.

Barbora: To je dobré prirovnanie! A Shakespeare bol jedným z nich?

Šimon: Bol. Narodil sa v Stratforde, ale okolo roku 1588 prišiel do Londýna a stal sa hviezdou. Bol nielen dramatik a herec, ale aj spolumajiteľ jedného z najlepších divadiel – slávneho The Globe Theatre.

Barbora: Čo robilo jeho hry takými výnimočnými? Čím sa odlišovali?

Šimon: Dobrá otázka. Jeho dráma mala niekoľko typických znakov. Napríklad, neobmedzoval sa témou, časom ani miestom. Ukazoval život taký, aký je – s dobrými aj zlými vlastnosťami ľudí.

Barbora: A čo postavy? Neboli to len nejaké bábky osudu.

Šimon: Vôbec nie! To je kľúčové. Jeho hrdinovia sú silní jednotlivci. Sami si tvoria svoj osud. Sú to rozporuplné postavy, ktoré sa nikdy nevzdávajú svojich ideálov.

Barbora: A ženské postavy? Tie boli v tej dobe asi len do počtu, nie?

Šimon: Práve naopak. U Shakespeara ženy samostatne rozhodujú o svojom živote, čo bolo na tú dobu revolučné. A ešte jedna vec... nestriedal len tragédiu a komédiu, ale často ich miešal dokopy. Verše striedal s prózou. Bolo to živé, dynamické.

Barbora: Spomenul si tragédie. Ktorá je tá najznámejšia? Predpokladám, že Hamlet.

Šimon: Jednoznačne. Hamlet je vrcholné dielo. Je to renesančná psychologická dráma. Príbeh dánskeho princa Hamleta, ktorý sa chce pomstiť za smrť svojho otca.

Barbora: Počkaj, osviežme si dej. Ako to bolo?

Šimon: Takže, Hamletovmu otcovi, kráľovi, sa zjaví duch. A ten duch mu povie, že ho zavraždil jeho vlastný brat Klaudius, ktorý si potom zobral Hamletovu matku za ženu a stal sa kráľom.

Barbora: To je teda rodinná idylka.

Šimon: Veru. Hamlet sa rozhodne pomstiť, ale aby zistil pravdu, začne predstierať šialenstvo. Tým od seba odháňa aj svoju lásku, Oféliu.

Barbora: A funguje to? Ten jeho plán?

Šimon: Áno aj nie. Aby usvedčil kráľa, využije potulných hercov. Upraví im text hry tak, aby zahrali scénu vraždy presne tak, ako sa stala jeho otcovi. A strýko-kráľ to nezvládne a predstavenie preruší.

Barbora: Takže mal dôkaz! Ale potom sa to celé skomplikovalo, však?

Šimon: Extrémne. Omylom zabije Polónia, otca Ofélie. Tá sa z toho pomätie a utopí sa. Jej brat Laertes sa chce pomstiť Hamletovi. A kráľ to celé zmanipuluje.

Barbora: A ten záver... to je masaker, ak si dobre pamätám.

Šimon: To je. Kráľ zinscenuje súboj medzi Hamletom a Laertom. Laertov meč je otrávený. Pre istotu je otrávené aj víno. Všetko sa, samozrejme, zvrtne.

Barbora: Kto všetko zomrie?

Šimon: Laertes zraní Hamleta, ale potom si vymenia meče a Hamlet zraní jeho. Kráľovná omylom vypije otrávené víno. Umierajúci Laertes všetko prezradí. Hamlet nakoniec zabije kráľa a sám zomiera. Uff.

Barbora: Páni. Prežije vôbec niekto?

Šimon: Jedine jeho priateľ Horácio, ktorého Hamlet prosí, aby vyrozprával jeho príbeh a očistil jeho meno. Tu je dôležitý ten odkaz diela – nenávisť a pomsta prinášajú len ďalšiu tragédiu.

Barbora: A samozrejme, ten slávny monológ: „Byť, či nebyť – to je otázka.“ To nie je len o pomste, však?

Šimon: Vôbec nie. Je to hlboká filozofická úvaha o zmysle života, o utrpení a smrti. Hamlet je prototyp renesančného hrdinu – verí v ideály, ale realita ho ničí. Je to tragický, no fascinujúci pohľad do ľudskej duše.

Barbora: Takže Shakespeare nám cez tieto príbehy ukazuje, akí komplikovaní a rozporuplní dokážeme byť. To je asi dôvod, prečo je aktuálny aj po 400 rokoch.

Šimon: Presne tak. Jeho hry sú zrkadlom ľudstva. A od tohto temného, no geniálneho zrkadla sa teraz presunieme k autorovi, ktorý sa na svet pozeral o niečo satirickejšie...

Barbora: A od autorov, o ktorých sme hovorili doteraz, sa presunieme k niečomu... no, diametrálne odlišnému. K poslednej téme dnešného dielu.

Šimon: Presne tak. Pripravte sa na svet, kde logika dostáva na frak. Vstupujeme do absurdného divadla.

Barbora: Absurdné divadlo. To znie... zmätočne. Kto je hlavnou tvárou tohto smeru?

Šimon: Tou je bezpochyby Samuel Beckett. Írsky autor, ktorý ale písal hlavne po francúzsky a v roku 1969 získal Nobelovu cenu.

Barbora: Dobre, a čo robí jeho divadlo takým... absurdným?

Šimon: V podstate všetko, na čo sme pri divadle zvyknutí, tu chýba. Nemáme tu súvislý dej, zápletku, a často ani žiadne rozuzlenie. Postavy sú osamelé, nevedia spolu komunikovať a ich dialógy... tie často vôbec nedávajú zmysel.

Barbora: Takže si len tak rozprávajú a nikam to nevedie? Znie to ako niektoré rodinné stretnutia.

Šimon: Presne! Je to ako sledovať konverzáciu, kde si každý hovorí svoje, ale nikto nikoho nepočúva. Je to celé o pocite bezmocnosti a straty zmyslu, čo vychádza z existenciálnej filozofie.

Barbora: Dobre, to je teória. Daj nám nejaký slávny príklad.

Šimon: Najlepší príklad je Beckettova hra „Čakanie na Godota“. Dej je neuveriteľne jednoduchý – dvaja tuláci, Vladimír a Estragon, čakajú pri ceste na istého Godota.

Barbora: A... on príde?

Šimon: Práveže nie. Na konci každého dejstva príde chlapec, ktorý im oznámi, že Godot dnes nepríde, ale zajtra už určite áno. A to je všetko. Hra sa skončí a oni stále čakajú.

Barbora: Takže dve hodiny pozeráme na ľudí, ktorí len... čakajú?

Šimon: Presne tak. To čakanie je metaforou ľudského života. Čakáme na niečo, čo zmení našu situáciu – na zázrak, spásu, možno smrť... ale nič neprichádza.

Barbora: Takže kto je ten Godot? Je to Boh? Meno Godot znie podobne ako anglické slovo pre Boha, „God“.

Šimon: To je jedna z najčastejších interpretácií. Ale môže to byť aj nádej, zmysel života, alebo čokoľvek, na čo sa upíname. Beckett to nikdy presne nepovedal. Záhadou je aj to, prečo majú postavy mená z rôznych krajín – Vladimír je slovanské, Estragon francúzske... akoby to bol problém celého ľudstva.

Barbora: Aha, takže pointou je tá neistota a večné čakanie. To je dosť pesimistické.

Šimon: Absolútne. A to bol zámer. Ukázať svet zbavený ilúzií. Tak, a týmto absurdným, no fascinujúcim divadlom sme na konci dnešného dielu.

Barbora: Veru tak. Prešli sme si toho naozaj dosť. Dúfame, že vám to pomôže, či už pri písomkách alebo pri maturite. Ďakujeme, že ste počúvali.

Šimon: A dopočutia pri ďalšom diele podcastu Studyfi. Majte sa.