Podcast o Totalita v slovenskej literatúre: Mňačko a Tatarka

Kapitoly

Úvod do problému

Oficiálni a neoficiálni

Prebudené svedomie

Absurdný záver a jeho význam

Kľúčové umelecké prostriedky

Pohreb ako rámec

Symboly a cena moci

Nadčasový odkaz

Záverečné zhrnutie

Přepis

Tereza: Čo je tá jedna vec, ktorá na maturite z totalitnej literatúry potrápi osemdesiat percent študentov? Je to rozdiel medzi samizdatom a tamizdatom. A my vám dnes ukážeme, ako si to už nikdy nepomýlite.

Adam: Počúvate Studyfi Podcast. Poďme na to. Celé to stojí a padá na jednom pojme: spoločenská objednávka.

Tereza: To znie ako nejaké menu v reštaurácii. Čo si režim objednal?

Adam: V podstate áno. Diktovalo sa, o čom sa má písať. Príbehy z fabrík, o kolektivizácii dediny, alebo o SNP, ale len tak, ako to vyhovovalo komunistickej strane. Všetky diela boli podľa jednej šablóny.

Tereza: Takže každý hrdina bol v podstate ten istý super-pracovník, len s iným menom?

Adam: Presne! Tento prístup voláme literárny schematizmus. Vždy tam bol kladný hrdina, záporný hrdina, teda triedny nepriateľ, a potom tí nerozhodnutí, o ktorých sa bojovalo.

Tereza: Dobre, takže to bola tá oficiálna literatúra, ktorá išla podľa pravidiel. Ale čo tí, ktorí... no, neposlúchali?

Adam: Tí patrili do neoficiálnej literatúry. Ich diela buď cenzúra úplne zastavila, alebo vyšli s obrovským oneskorením. Autori boli často disidenti.

Tereza: A tu sa dostávame k tomu problému... samizdat a tamizdat. Aký je teda ten chyták?

Adam: Je to jednoduchšie, ako sa zdá. Kľúč je v slovách. **Sami**zdat znamená, že si to autori **sami** vydávali doma. Ilegálne, tajne, prepisovali to na strojoch.

Tereza: A **tam**izdat?

Adam: Znamená, že to vyšlo **tam** – v zahraničí. Autor žil v Československu, ale jeho knihu vydali napríklad vo Francúzsku. A potom tu bola ešte exilová literatúra, ktorú písali autori, čo z krajiny utiekli.

Tereza: Spomínali sme autorov, ktorí sa vzbúrili. Ktorí to boli?

Adam: Najznámejší sú autori takzvanej „literatúry prozření“. To boli spisovatelia ako Ladislav Mňačko a Dominik Tatarka. Najprv režimu verili, no potom precitli a začali ho tvrdo kritizovať.

Tereza: Ako napríklad Mňačko v diele „Ako chutí moc“?

Adam: Presne tak. Je to politický pamflet o tom, ako moc dokáže zničiť človeka. Toto je typický príklad „šuflíkovej literatúry“. Autor to napísal, ale dielo skončilo v šuflíku, lebo nemohlo vyjsť.

Tereza: A čo Dominik Tatarka a jeho „Démon súhlasu“? Už ten názov znie dosť symbolicky.

Adam: A je! Démon je strach, ktorý ťa straší v pozadí. A súhlas je to, čo si musel navonok hovoriť, aj keď si vnútri nesúhlasil. Tatarka sa tu hrá so symbolikou aj v menách postáv.

Tereza: Napríklad?

Adam: Hlavná postava, Bartolomej Boleráz, je vlastne sám Tatarka. A jeho meno? Skús si to povedať nahlas: Boleráz... bol raz. A jeho oponent, funkcionár Valizlosť Mataj... je plný zlosti a máta ťa. Je to geniálne skryté.

Tereza: Wow, to je naozaj premyslené. A ako sa to celé skončí? Lebo znie to dosť... absurdne a temne.

Adam: A absurdné to aj je, to je pointa. Po páde vrtuľníka prídu ozbrojené zložky, ktoré nájdu ich rozliate mozgy. A teraz sa podrž... nalejú im ich naspäť, ale zmiešané.

Tereza: Počkať, prečo by to robili? To znie ako z nejakého bizarného sci-fi.

Adam: Je to čistá hyperbola, teda zveličenie. Pointa je, aby sa videnie funkcionára obohatilo o pohľad obyčajného človeka. Je to Tatarkov spôsob, ako nepriamo odhaliť a skritizovať kult osobnosti.

Tereza: Takže celé dielo je vlastne postavené na irónii, satire a týchto silných obrazoch.

Adam: Presne tak. Tatarka využíva kontrast medzi postavami a hlavne vnútorný monológ Boleráza. Vďaka nemu vidíme ten paradox – navonok súhlasí, ale vnútri vedie úplne iný boj.

Tereza: A čo tá štruktúra deja? Je to rozprávané postupne?

Adam: Nie, a to je dôležité. Sú tam dve dejové línie. Jedna je retrospektíva – Bolerázove spomienky pred smrťou. A tá druhá je prítomnosť po nehode, ktorá odhaľuje pravdu. Po smrti už predsa nemôže nikomu ublížiť.

Tereza: Aha, takže to odhalenie pravdy je bezpečné až po smrti. To je silné. Poďme sa teraz pozrieť na hlavné postavy...

Adam: Presne tak. A tou ústrednou postavou, okolo ktorej sa všetko točí, je ten „veľký muž“ – štátnik. Celý jeho život je tu stvárnený cez jeho pohreb. A to je na tom to geniálne.

Tereza: Pohreb ako zrkadlo života? To znie dosť temne.

Adam: Je to tak. Pretože ten pohreb je obrovský, štátny, no zároveň úplne neosobný a chladný. A tu prichádza paradox – jeho blízki za ním nesmútia, no obyčajní ľudia, ktorých ani nepoznal, za ním plačú.

Tereza: Wow. Takže moc mu vzala skutočné vzťahy a zanechala len prázdnu, formálnu slávu.

Adam: Presne! A Mňačko to ukazuje cez symboly moci. Reprezentatívna vila, drahé auto, poľovačky a dokonca aj reprezentatívna žena, „tá plavá“, ktorá nahradila jeho prvú, menej vhodnú manželku Margitu.

Tereza: Čiže všetko bolo len súčasťou imidžu? To je naozaj silná kritika.

Adam: Áno, a hlavná myšlienka je jasná – moc mení charakter a nakoniec narobí viac zla ako dobra. Štátnik získal všetko, no stratil sám seba. Bál sa a stal sa len figúrkou.

Tereza: A ako autor dosiahol, že to nepôsobí len ako príbeh z 50. rokov?

Adam: Používa techniku stajomňovania. V diele chýba meno hlavnej postavy, presný rok či miesto. Dej tak môžeme zasadiť do ktorejkoľvek doby. Je to atemporálne.

Tereza: Takže je to vlastne univerzálny príbeh o pokušení moci. To je skvelý postreh na maturitu.

Adam: Určite. A Mňačko to celé podáva ako film – používa filmový strih, kontrasty medzi minulosťou a prítomnosťou, medzi Frankom a štátnikom. Číta sa to jedným dychom.

Tereza: Takže, aby sme to zhrnuli. Kľúčová je tu téma moci, ktorá korumpuje, a pohreb, ktorý slúži ako rámec pre odhalenie prázdnoty štátnikovho života. A vďaka stajomňovaniu je dielo nadčasové.

Adam: Perfektné zhrnutie! Presne toto si treba odniesť. Je to silný a stále aktuálny odkaz. A vy to na tej maturite určite zvládnete.

Tereza: Ďakujeme veľmi pekne, Adam, za skvelé rady. A vám, milí poslucháči, ďakujeme za pozornosť a držíme palce.

Adam: Dovidenia!