V štúdiu humanitných vied sa často stretávame s rôznymi pohľadmi na vývoj a podstatu ľudskej spoločnosti. Tento článok prináša súčasné teórie kultúry a civilizácie, ktoré vám pomôžu pochopiť komplexnosť týchto konceptov. Preskúmame kľúčové myšlienky významných filozofov a sociológov, ich charakteristiku postáv a vplyv na chápanie dejín.

Súčasné teórie kultúry a civilizácie: Hĺbkový rozbor

Filozofia a sociológia sa neustále snažia pochopiť dynamiku kultúrneho a civilizačného vývoja. Predstavíme vám najvplyvnejšie prístupy, ktoré študenti často vyhľadávajú pri príprave na maturitu či skúšky. Od historickej línie Oswalda Spenglera až po futurologické vízie Tofflerovcov a geopolitické analýzy Huntingtona a Fukuyamu.

Oswald Spengler: Kultúry ako živé organizmy

Oswald Spengler (1880 – 1936), nemecký filozof zameraný na filozofiu života, je kľúčovou postavou kultúrno-historickej línie. Jeho najvýznamnejšie dielo, ZÁNIK ZÁPADU (1918/1922), silno zarezonovalo v povojnovom Nemecku. Spengler v ňom prezentuje koncepciu filozofie kultúry, ktorá radikálne zmenila pohľad na dejiny.

Spengler chápe kultúru ako organizmus, ktorý prechádza fázami detstva, mladosti, staroby a nakoniec smrti. Odmieta tradičné členenie dejín na starovek a stredovek ako nesprávne a nepresné. Podľa neho neexistuje jednotné ľudstvo; ľudskosť je zoologický pojem a mnohých ľudí nič nespája.

Hovorí o striedaní nezávislých, autonómnych a vnútorne uzavretých kultúr. Každá kultúra žije približne 1000 rokov a nenájdeme u nej všľudský cieľ, pretože život sa rodí a zaniká. Spengler taktiež pracuje s pojmom simultánnosť, pričom chápe súčasnosť odlišne – súčasníkmi boli podľa neho Pythagoras a Descartes, alebo Alexander Macedónsky a Napoleon Bonaparte.

Pre Spenglera je fátum (osud) nevyhnutnou súčasťou každej kultúry. Kultúra je živá a tvorivá, neustále utvára nové formy. Naopak, civilizácia je smrť kultúry, stav, keď nič nové nevzniká a len sa prežíva.

Spengler identifikuje osem veľkých kultúr:

Egyptská
Babylonská
Indická
Čínska
Antická/apollónska
Magická/arabská
Západná/faustovská
Mexická

Historická pravda, morálka a filozofia sú vždy vzťahové k určitej kultúre a jej typu „človečenstva“. Neexistujú večné pravdy; každá filozofia je výrazom svojej doby.

Duša kultúry a jej prasymboly

Spengler tvrdí, že to, čo sa stalo, je viditeľným aspektom dejín – telom a výrazom duše kultúry. Rôzne historické javy sú emanáciou istého typu duše. Všetky historické formy danej kultúry sú previazané a tvoria jednotný celok vďaka najvyššiemu prasymbolu, ktorý je určitým logom duše kultúry.

Analýza troch typov duše:

Antická/apollónska: Prasymbolom je pochopenie telesa ako presne vymedzeného a konečného priestoru. Pre antického človeka je dôležité zviazanie s tu a teraz.
Magická/arabská: Prasymbolom je jaskyňa, vyjadrujúca ohraničenosť/uzavretosť v priestorovom aj časovom zmysle. Dejiny majú začiatok a koniec, ktoré sú určené.
Západná/faustovská: Prasymbolom je poňatie priestoru ako niečoho neohraničeného, nekonečného. Je to čistý priestor bez hraníc.

Civilizácia podľa Spenglera: Znaky úpadku

Keď kultúra prechádza do stavu civilizácie, nastávajú určité znaky, ktoré Spengler označuje za smrť kultúry:

Imperializmus: Nevyhnutný zákon vývoja.
Filozofia F. Nietzscheho: Antimonoralistickosť, prehodnotenie všetkých hodnôt.
Bezhraničnosť: Kultúra má hranice, civilizácia nie.
Irrelígia: Stratí sa silná spätosť kultúry s náboženstvom; náboženstvo prestáva byť absolútne žité.
Pokles počtu obyvateľov.
Materializmus.
Prehnaný racionalizmus.
Prílišná praktickosť a utilitarickosť.
Peniaze ako nástroj politickej moci.

Arnold Joseph Toynbee: Štúdium civilizácií a zákon výzvy a odpovede

Arnold Joseph Toynbee (1889 – 1975), britský historik a filozof, je autorom rozsiahleho diela ŠTÚDIUM DEJÍN (1934 – 1954). Bol nespokojný s historickým skúmaním zameraným na národné štáty. Navrhuje, aby východiskom skúmania boli „spoločnosti“, ktoré majú väčší priestorový a časový rozsah – civilizácie.

Toynbee rozlišuje:

Civilizácia (lokálna): Konkrétna spoločnosť, samostatný historický, sociálny, politický, hospodársky a kultúrny fenomén. Prechádza etapami: zrod, rast, kríza, rozklad, zánik.
Civilizácia (všeobecná): Fáza ľudskej kultúry ako celku od vzniku prvých lokálnych civilizácií po súčasnosť (cca 6000 rokov).

Toynbee hľadá zákonitosti vzniku, rastu, úpadku a zániku civilizácií. Identifikuje Zákon výzvy a odpovede (law of challenge and response). Príkladom je staroveký Egypt, kde výzva rieky Níl viedla k regulácii a vzniku silnej civilizácie. Na výzvy odpovedá tvorivá menšina, nie obyčajní ľudia.

Spomína univerzálny štát ako inštitúciu, do ktorej sa vteľuje zahýbajúca civilizácia v poslednej fáze svojho života. Je to snaha o záchranu krachujúcej civilizácie (príkladom môže byť Európska únia, hoci Toynbee ju priamo nespomínal).

Identifikoval spočiatku 21, neskôr 13 hlavných civilizácií (napr. Sumersko-akatská, Egyptská, Antická, Indická, Čínska, Západná, Arabská/Islamská, Pravoslávna). Dôležitú sprostredkovateľskú úlohu môže zohrávať univerzálna cirkev, ktorá slúži ako útočisko v zanikajúcej civilizácii a ako kukla pre novú. Toynbee veril, že veľké civilizácie nespáchajú samovraždu, sú zavraždené.

Alvin a Heidi Tofflerovci: Vlny civilizácie

Alvin (1928 – 2016) a Heidi (1929 – 2019) Tofflerovci, sociológovia a futurológovia, vnímajú históriu ako striedanie troch vĺn. Ich nosné diela zahŕňajú Šok z budúcnosti (1971), Tretia vlna (1981) a Utváranie novej civilizácie (1995).

Pred prvou vlnou žili ľudia v malých migrujúcich skupinách, živili sa lovom a zberom.

Prvá vlna – Agrárna: Začala pred približne 10 000 rokmi, symbolizovaná motykou. Charakterizuje ju agrárna (neolitická) revolúcia, prechod k poľnohospodárstvu. Končí koncom 17. storočia. Moc sa odvíjala od vlastníctva pôdy. Civilizácia zahŕňa technológiu, rodinný život, náboženstvo, kultúru, politiku, obchod a hierarchiu.
Druhá vlna – Industriálna: Začína koncom 17. alebo začiatkom 18. storočia, symbolizovaná montážnou linkou. Spája sa s Newtonovskou vedou, parným strojom a továrňami. Trvá dodnes. Dôsledky zahŕňajú sťahovanie roľníkov do miest, šírenie ideí pokroku, individuálnych práv, sekularizácie a myšlienky volených vodcov. Hybnou silou bola továrenská výroba, masová výroba/spotreba a masové vzdelávanie. Rodinná štruktúra sa mení na nukleárne rodiny. Je to masovo-industriálna spoločnosť, kde je človek ľahko nahraditeľný. Predstavuje konflikty medzi remeselníkmi/obchodníkmi a poľnohospodármi.
Tretia vlna – Informačná: Nastupuje v súčasnosti, symbolizovaná počítačom. Začala v 20. storočí. Znaky tretej vlny sú:

Nové technológie
Bohatstvo firiem v know-how (nie továrne/stroje)
Demasifikácia výroby
Rastúca špecializácia a nezameniteľnosť pracovníkov
Decentralizácia veľkých firiem a rozhodovania
Rozvoj elektronických ciest a zrýchlenie toku informácií
Dopad na všetko, zmena riešenia problémov z priemyselného prístupu na inovačný.

Samuel P. Huntington: Stret civilizácií ako geopolitická realita

Samuel P. Huntington (1927 – 2008), historik a sociológ z Harvardu, reagoval na koniec studenej vojny svojím dielom Stret civilizácií (1993). Svet po druhej svetovej vojne bol bipolárny (Východ vs. Západ), čo viedlo k ideologickým vojnám (Vietnam, Kórea, Berlínsky múr).

Huntington kritizuje iné modely delenia sveta (jeden svet, dva svety, 184 štátov, chaos). Tvrdí, že svet je celok zložený zo 7-8 hlavných civilizácií, ktoré budú hlavným činiteľom na medzinárodnej scéne. Dejiny sú dejinami civilizácií. Huntington verí, že hybnými silami dejinného procesu sú politika, kultúra a náboženstvo.

Civilizácia podľa Huntingtona:

Najvyššie kultúrne zoskupenie ľudí.
Najširšie „my“, ktoré nás odlišuje od „oni“.
Komplexný celok bez presne vymedzených hraníc či začiatku/konca.
Minulé a súčasné. Hlavné súčasné: Čínska, Japonská, Hinduistická, Islamská, Západná (Európska, Severoamerická, Latinskoamerická), Africká (pravdepodobne), Pravoslávna.

Náboženstvo je základnou určenosťou východných civilizácií. Európa končí tam, kde začína islam. Jazyk je tiež dôležitým znakom civilizácie.

Základné znaky západnej civilizácie:

Antické dedičstvo (Grécko/Rím)
Katolicizmus a protestantizmus
Európske jazyky (pluralita jazykov)
Oddelenie duchovnej a svetskej autority (dualizmus)
Vláda zákona (rímske dedičstvo)
Spoločenský pluralizmus (mnoho strán, skupín)
Zastupiteľské orgány
Individualizmus

Huntington hovorí o kríze identity v 90. rokoch a celosvetovom náboženskom obrodení, ktoré poskytuje odpovede na otázky „Kto som? Kam patrím?“. Upozorňuje, že aj keď je Západ najsilnejšou civilizáciou, dochádza k jej zmenšovaniu. Nebezpečné strety v budúcnosti môžu podľa neho prameniť zo západnej arogancie, čínskej asertivity a moslimskej netolerancie.

Typy krajín v civilizačnom rámci:

Členský štát: Stotožňuje sa s dominantnou civilizáciou (napr. Egypt s arabskou).
Ústredný štát: Principiálny základ kultúry (napr. Čína pre čínsku kultúru).
Osamotená krajina: Postráda kultúrnu spolunáležitosť (napr. Haiti).
Rozštiepená krajina: Vedľa seba žijú skupiny z rôznych civilizácií.
Rozpoltená krajina: Prevládajúca kultúra jednej civilizácie, ale politickí predstavitelia sa snažia identitu zmeniť (napr. Rusko, Turecko).

Príkladom rozpoltenej krajiny je Turecko, kde Mustafa Kemal Atatürk (zakladateľ moderného Turecka) viedol proces „pozápadňovania“ (Kemalizmus) pomocou 6 šípov:

Populizmus
Republikanizmus
Nacionalizmus
Sekularizmus (islam prestal byť štátnym náboženstvom, štátna moc nebola spätá s náboženstvom, zrušil náboženské školy/univerzity a súdy aplikujúce islamské právo)
Etatizmus (zdôrazňovanie sily štátu)
Reformizmus (tradičný kalendár nahradil gregoriánskym, turečtina sa mala písať latinkou)

Huntington predpovedal, že v Turecku dochádza k procesu zamýšľania sa nad vlastnou národnou identitou. V roku 1952 sa Turecko stalo členom NATO. Kritizuje úpadok kresťanstva a západnej civilizácie v dôsledku ekonomiky, poklesu natality, morálneho úpadku, násilia a poklesu hodnoty rodiny.

Francis Fukuyama: Koniec dejín a túžba po uznaní

Francis Fukuyama (1952), americký filozof a politológ, reagoval na koniec studenej vojny svojim dielom Koniec dejín a posledný človek (1992). Silne sa inšpiroval filozofiou Hegla a Kojèvea, pričom dejiny chápe ako evolučné napredovanie. Fukuyama zastáva univerzalistický prístup k dejinám ľudstva, vnímajúc ľudstvo ako jednotu.

Zamýšľa sa nad tým, čo robí človeka človekom a odlišuje ho od zvieracej ríše. Je to ochota obetovať vlastný život v mene abstraktných myšlienok, ideí alebo ideálov, čím prekračuje pud sebazáchovy.

Hybné sily dejinného procesu sú:

Evolučné napredovanie
Boj o uznanie (thymos): Pojem prevzatý od Platóna, zložená časť duše, dominantná u strážcov. Thymos je sídlom náboženstva (dôstojnosť viery) a nacionalizmu (dôstojnosť národnej/etickej skupiny).

Fukuyama vysvetľuje rozdelenie spoločnosti na pánov a rabov. V bitke na život a na smrť pán nezlyhal a sadil do toho život, rab sa zľakol. Túžba po uznaní nie je naplnená ani u pánov (lebo neuznajú seba navzájom), ani u rabov (uznáva ich len pán, ktorého považujú za nedôstojného).

Kresťanstvo je do veľkej miery výsledkom tejto logiky – túžba byť uznaný Bohom. V kontexte studenej vojny boli západné krajiny „mimo dejín“, lebo si presadzovali liberálnu demokraciu. Pád železnej opony bol pre Fukuyamu znamením, že zvíťazila ideológia slobody, ktorá je správna a zatiaľ najlepšia, lebo napĺňa túžbu po uznaní. Tým pádom, ďalšie uberanie dejín nemá zmysel.

Zhrnutie: Dva pohľady na svet v 90. rokoch

V 90. rokoch sa sformovali dva dominantné pohľady na svet, ktoré ovplyvnili chápanie súčasných teórií kultúry a civilizácie:

Huntingtonova teória: Stret civilizácií, kde hlavnými aktérmi sú civilizácie a konflikty vznikajú na ich styčných plochách.
Fukuyamova teória: Koniec dejín, kde univerzálna liberálna demokracia predstavuje konečnú formu vlády a naplnenie ľudskej túžby po uznaní.

Často kladené otázky (FAQ)

Aký je hlavný rozdiel medzi kultúrou a civilizáciou podľa Spenglera?

Podľa Oswalda Spenglera je kultúra živým, tvorivým organizmom, ktorý neustále utvára nové formy a prechádza fázami detstva, mladosti, staroby. Civilizácia je naopak smrťou kultúry, stavom, keď už nič nové nevzniká a spoločnosť iba prežíva, často sprevádzaná materializmom, prehnaným racionalizmom a irrelígiou.

Čo je to „zákon výzvy a odpovede“ v teórii Arnolda J. Toynbeeho?

Zákon výzvy a odpovede je ústrednou koncepciou Arnolda J. Toynbeeho, ktorá vysvetľuje vznik, rast a vývoj civilizácií. Spočíva v tom, že civilizácie reagujú na vonkajšie (napr. prírodné) alebo vnútorné (sociálne) výzvy. Úspešná a tvorivá odpoveď, ktorú poskytuje „tvorivá menšina“ alebo vodcovia, vedie k ich rozkvetu a posilneniu. Neadekvátna odpoveď vedie k úpadku.

Ako Tofflerovci chápu históriu a aké sú hlavné „vlny“?

Alvin a Heidi Tofflerovci vnímajú históriu ako striedanie troch hlavných „vĺn“ civilizačného vývoja. Prvá vlna je agrárna (symbolizovaná motykou), druhá vlna je industriálna (symbolizovaná montážnou linkou) a tretia vlna je informačná (symbolizovaná počítačom). Každá vlna prináša zásadné zmeny v technológii, spoločenskej štruktúre, ekonomike a hodnotách.

Prečo Samuel P. Huntington hovorí o „strete civilizácií“ po studenej vojne?

Samuel P. Huntington tvrdí, že po rozpade bipolárneho sveta studenej vojny sa hlavnými aktérmi medzinárodnej politiky stávajú civilizácie, nie štáty alebo ideológie. Budúce konflikty nebudú primárne ideologické či ekonomické, ale budú vznikať na „styčných plochách“ medzi rôznymi civilizáciami kvôli kultúrnym, náboženským a identitárnym rozdielom. Zdôrazňuje dôležitosť náboženstva a kultúry ako určujúceho faktora identity.

Čo znamená „koniec dejín“ v teórii Francisa Fukuyamu?

Francis Fukuyama v diele Koniec dejín a posledný človek argumentuje, že po páde komunizmu a víťazstve liberálnej demokracie dosiahlo ľudstvo konečnú fázu ideologického vývoja. Liberálna demokracia, založená na princípoch slobody a uznania, je podľa neho najlepším systémom, ktorý uspokojuje ľudskú „túžbu po uznaní“ (thymos). Znamená to koniec veľkých ideologických konfliktov a dejín chápaných ako evolučné napredovanie k ideálnemu spoločenskému usporiadaniu.