Podcast o Sofisti a slovenské dedičské právo

Kapitoly

Kto sú títo rebeli?

Človek je mierou všetkého

Čo je to učenie?

Vrodené formy učenia

Zvyk a precitlivenosť

Prvé životné lekcie

Kto a ako dedí?

Dedenie zo zákona

Sila poslednej vôle

Tri základné otázky

Kto rozhoduje?

Přepis

Adam: Väčšina ľudí si myslí, že filozofi hľadajú absolútnu pravdu. Ale čo ak vám poviem, že v starovekom Grécku existovala celá skupina mysliteľov, ktorí tvrdili, že na pravde vlastne... nezáleží?

Barbora: Presne tak, Adam! A boli za to aj poriadne kritizovaní.

Adam: Počúvate Studyfi Podcast, kde sa na zložité témy pozeráme jednoducho. Takže, Barbora, kto boli títo rebeli?

Barbora: Hovorili si sofisti, alebo 'učitelia múdrosti'. Ale ich cieľom nebola múdrosť v našom zmysle slova. Išlo im skôr o to, ako vyhrať akýkoľvek spor pomocou rečníckeho umenia, za čo si nechávali platiť.

Adam: Takže v podstate takí starovekí právnici na prenájom? Kto lepšie argumentoval, ten mal 'pravdu'?

Barbora: Dá sa to tak povedať! A aj keď to znie cynicky, prispeli k rozvoju logiky a jazykovedy. Zaviedli takzvaný antropocentrický obrat – stredobodom ich filozofie sa stal človek.

Adam: A s tým súvisí ten ich slávny pohľad na pravdu, však?

Barbora: Áno. Priniesli subjektivizmus a relativizmus. Podľa nich je pravda pre každého iná. Slávny sofista Protagoras povedal: 'Človek je mierou všetkých vecí'.

Adam: Čo to presne znamená?

Barbora: Že to, čo je pravdivé alebo dobré, závisí od konkrétneho človeka a okolností. Nie je dôležité, kto má pravdu, ale komu je za pravdu dané. Dokonca boli kritickí aj k náboženstvu.

Adam: To znie dosť... moderne. A nebezpečne.

Barbora: Presne. A sofista Gorgias to dotiahol do úplného extrému. Tvrdil, že: 'Nič neexistuje. A aj keby existovalo, nemohli by sme to poznať. A aj keby sme to poznali, nedá sa to povedať'.

Adam: Wow. Takže podľa neho je aj naša konverzácia vlastne zbytočná?

Barbora: V podstate áno, lebo jazyk podľa neho vždy skresľuje realitu. Ale našťastie, my si myslíme, že to zmysel má a posunieme sa ďalej.

Adam: Takže minule sme sa bavili o pamäti... ale to je len časť celého procesu. Čo je vlastne učenie ako také, Barbora?

Barbora: Skvelá nadväzujúca otázka, Adam. Zjednodušene povedané, učenie sú v podstate všetky zmeny v našom správaní a psychike, ktoré vznikajú na základe skúseností.

Adam: Takže nie všetko, čo robíme, je naučené?

Barbora: Presne tak. Máme vrodené veci, ako nepodmienené reflexy alebo inštinkty. Na tie sa učiť nemusíme. Učenie nám ale pomáha prispôsobiť sa zmenám v prostredí.

Adam: A to môže byť dobré aj zlé, však?

Barbora: Žiaľ, áno. Učenie má občas aj nežiaduce dôsledky. Napríklad, ak dieťa pozoruje agresivitu u rodičov, je dosť možné, že sa ju... no, naučí.

Adam: Chápem. Existujú nejaké základné, možno až primitívne formy učenia, ktoré máme všetci?

Barbora: Určite. Hovoríme im geneticky naprogramované učenie. Sú to mechanizmy, ktoré máme takpovediac v sebe zabudované už od narodenia. Napríklad orientačno-pátrací reflex.

Adam: To je to, keď malé dieťa všetko chytá a dáva do úst?

Barbora: Presne to! Je to naša vrodená zvedavosť, ktorá nás núti poznávať okolie. Ale patrí sem aj habituácia.

Adam: Habituácia... to znie zložito.

Barbora: Vôbec nie je. Je to len odborný názov pre zvykanie si. Tvoje telo sa jednoducho prestane zaoberať podnetmi, ktoré nie sú ani užitočné, ani nebezpečné.

Adam: Ako keď sa presťahujem a po týždni už nevnímam zvláštny zvuk chladničky?

Barbora: Perfektný príklad! A opakom je senzibilizácia. To je, keď sa na nejaký podnet staneš alergický.

Adam: Čiže keď susedia stále búchajú, a mne to časom vadí viac a viac?

Barbora: Áno. Spočiatku to ignoruješ, ale opakované pôsobenie vedie k tomu, že tvoja reakcia narastá. Až máš chuť im tú vŕtačku zobrať.

Adam: To poznám až príliš dobre. Čo ešte patrí do tejto kategórie?

Barbora: Ešte je tu imprintácia, alebo vtisnutie. To je fascinujúci proces v ranom detstve, kedy stačí jeden silný podnet, aby sa natrvalo uložil do pamäte.

Adam: Na čo je to dobré?

Barbora: Využíva sa to napríklad na zapamätanie si rodiča. Alebo pri učení materinského jazyka. Máme vrodenú predispozíciu si ho osvojiť práve v určitom kritickom období, zvyčajne medzi 18. a 24. mesiacom.

Adam: Takže náš mozog je na to pripravený. To ma privádza k myšlienke... ako vlastne mozog spracováva všetky tieto informácie? Poďme sa pozrieť na kognitívne procesy.

Adam: Takže to boli zmluvy. Ale čo sa stane s majetkom, keď... no, keď sa náš život skončí? To je téma, ktorá sa týka každého, aj keď o nej neradi hovoríme.

Barbora: Presne tak, Adam. A práve tu vstupuje do hry dedičské právo. Je to súbor pravidiel, ktoré určujú, ako prejde majetok, ale aj dlhy, zo zosnulej osoby, teda poručiteľa, na jeho dedičov.

Adam: Dobre, poručiteľ a dedičia. Jasné. A môže byť dedičom ktokoľvek? Napríklad aj malé dieťa?

Barbora: Výborná otázka! A odpoveď je áno. Dedič nemusí byť plnoletý. Stačí, ak má spôsobilosť na práva a povinnosti, čo máme od narodenia. Takže aj novorodenec môže zdediť hrad.

Adam: Hrad pre bábätko, to znie ako rozprávka! Takže ako sa to celé spúšťa? Aké sú možnosti dedenia?

Barbora: Sú dve hlavné cesty. Buď dedíte zo zákona, čo je taký predvolený režim, alebo zo závetu, kde poručiteľ sám určí, kto čo dostane. A niekedy je to kombinácia oboch.

Adam: Poďme najprv na to dedenie zo zákona. To sa deje vtedy, keď nie je žiadny závet, však?

Barbora: Presne tak. Zákon vtedy delí dedičov do štyroch skupín. V prvej skupine sú deti a manžel alebo manželka. Títo si dedičstvo delia rovným dielom.

Adam: Takže ak mal poručiteľ manželku a dve deti, každý dostane tretinu? To znie férovo.

Barbora: Áno. Ale je tu jeden chyták. Manžel nemôže v tejto prvej skupine dediť úplne sám. Ak manželia nemali deti, manžel sa automaticky presúva do druhej dedičskej skupiny.

Adam: Aha! Takže manžel bez detí nededí v prvej skupine. To je zaujímavé. A kto sú deti? Len biologické?

Barbora: Nie, rátajú sa aj osvojené deti a dokonca aj dieťa, ktoré sa narodí do 300 dní po smrti otca. Teda dedí aj ešte nenarodené dieťa, pokiaľ sa narodí živé.

Adam: To je neuveriteľné. A čo tie ďalšie skupiny?

Barbora: Ak nikto nie je v prvej skupine, nastupuje druhá. Tam patrí manžel, rodičia poručiteľa a aj osoby, ktoré s ním žili v spoločnej domácnosti aspoň rok. Tretia skupina sú súrodenci a ich deti, a štvrtá starí rodičia a ich deti. A ak sa nenájde vôbec nikto... majetok prepadne štátu.

Adam: Tomu sa hovorí odúmrť, však? Dobre, a čo ak chcem mať kontrolu nad tým, kto po mne zdedí? Vtedy prichádza na rad závet.

Barbora: Presne. Závet je tvoja posledná vôľa. Musí však mať určité náležitosti, inak je neplatný. Kľúčový je presný dátum a vlastnoručný podpis. Typov je viacero, od toho, ktorý si napíšeš sám doma perom, až po notársku zápisnicu.

Adam: Ktorý je najbezpečnejší?

Barbora: Jednoznačne ten vo forme notárskej zápisnice. Notár ho zaeviduje do centrálneho registra, takže sa nestratí a je veľmi ťažké ho spochybniť. Ten, čo si napíšeš doma, takzvaný holografný, sa môže ľahko stratiť alebo ho niekto napadne.

Adam: Takže žiadne písanie závetu na servítku v kaviarni.

Barbora: To by som neodporúčala. Ale závet nie je všemocný. Zákon chráni takzvaných neopomenuteľných dedičov.

Adam: A to sú?

Barbora: To sú potomkovia poručiteľa, teda deti. Aj keď v závete odkážeš všetko niekomu inému, tvoje deti majú nárok na svoj povinný diel. Maloleté dieťa musí dostať celý svoj zákonný podiel a plnoleté aspoň polovicu.

Adam: Takže úplne vydediť deti nie je len tak jednoduché, však?

Barbora: Nie je. Na to musia existovať veľmi vážne, zákonom stanovené dôvody. Napríklad ak sa dieťa správa v rozpore s dobrými mravmi alebo o vás nejaví skutočný záujem. Ale to je už téma sama o sebe, ktorá úzko súvisí s rodinným právom.

Adam: A tým sme, myslím, vyčerpali psychológiu. Poďme na náš posledný dnešný oriešok... ekonomika. Priznám sa, Barbora, toto mi vždy prišlo trochu suché.

Barbora: To hovorí veľa ľudí! Ale stavím sa, že zmeníš názor. V skutočnosti sa celá ekonomika točí okolo troch úplne základných a celkom logických otázok.

Adam: Naozaj? Len tri otázky? Som zvedavý.

Barbora: Presne tak. Prvá je: Čo a koľko vyrábať? Teda, rozhodnúť sa, či budeme vyrábať viac smartfónov alebo viac chleba.

Adam: A hádal by som, že tá druhá je... ako to všetko vyrobiť?

Barbora: Vidíš, už si ekonóm! Áno, otázka "Ako vyrábať?" rieši, aké technológie a zdroje použijeme. A nakoniec tretia: "Pre koho vyrábať?". Komu tie smartfóny a chlieb vlastne pôjdu.

Adam: Dobre, to dáva zmysel. Ale kto na tieto otázky vlastne odpovedá?

Barbora: A to je tá kľúčová vec! Odpovede sa líšia podľa typu ekonomiky. Máme zvykovú, príkazovú, trhovú alebo zmiešanú, ktorú má väčšina krajín dnes.

Adam: Takže, aby som to zhrnul, celé je to o troch otázkach – čo, ako a pre koho vyrábať. A typ ekonomiky nám len hovorí, kto drží v ruke tú rozhodovaciu paličku.

Barbora: Perfektne zhrnuté. Nič viac, nič menej.

Adam: Super! Ďakujem ti, Barbora, za všetky dnešné postrehy. A vám, milí študenti, ďakujeme za počúvanie a držíme palce pri maturitách. Dopočutia!

Barbora: Bolo mi potešením. Majte sa pekne!