Podcast o Socialistický realizmus

Kapitoly

Čo to vlastne bolo?

Zrod z ideológie

Recept na socialistické dielo

Kto to vlastne písal?

Maturitná rýchlovka

Záverečné zhrnutie

Epický Tichý Don

Vzorová Rozoraná celina

Přepis

Simona: Pri maturite zo slovenčiny existuje obrovský rozdiel medzi odpoveďou na trojku a odpoveďou na jednotku, najmä pri téme ako je táto. Trojkár povie, že socialistický realizmus je proste umenie o budovaní socializmu. Ale jednotkár vie, že to bol v skutočnosti nástroj moci. A my vám v nasledujúcich minútach ukážeme, ako byť ten jednotkár.

Simona: Počúvate Studyfi Podcast. Vítam tu experta Petra.

Peter: Ahoj Simona, ahojte všetci. Som rád, že začíname práve touto témou. Je to kľúčové pre pochopenie celej jednej éry.

Simona: Tak poďme na to. Čo presne znamená tá oficiálna, zložitá definícia? „Pravdivé, historicky konkrétne zobrazenie skutočnosti v jej revolučnom vývoji.“ Znie to ako z politickej príručky.

Peter: Pretože to aj bolo! Presne si to vystihla. Kľúčové je to spojenie „v jej revolučnom vývoji“. Nešlo o zobrazenie reality, aká bola, ale aká MALA byť podľa komunistickej strany.

Simona: Aha, čiže to nebolo zrkadlo, ale skôr taký Photoshop reality? Upraviť, vylepšiť a hlavne pridať ten správny ideologický filter.

Peter: Presne! Cieľom nebolo len niečo ukázať, ale aktívne vychovávať. Formovať takzvaného „nového socialistického človeka“. Estetika išla bokom, prvoradá bola politika a propaganda.

Simona: Takže to nebol smer, ktorý by prirodzene vyrástol z umeleckej scény, ako napríklad romantizmus.

Peter: Vôbec nie. Bol direktívne nariadený. Predstav si Rusko po revolúcii v roku 1917. V dvadsiatych rokoch tam bol ešte umelecký chaos, rôzne avantgardné smery, experimentovalo sa. Ale potom prišiel Stalin a potreboval dostať všetko pod kontrolu. Vrátane umenia.

Simona: A to je ten zlomový moment?

Peter: Áno. Rok 1932. Vtedy strana jednoducho rozpustila všetky existujúce umelecké spolky. A v roku 1934 na zjazde sovietskych spisovateľov vyhlásili: „Odteraz je jedinou správnou metódou socialistický realizmus.“ Bodka. Koniec diskusie.

Simona: To znie veľmi slobodne a umelecky.

Peter: Presne. A túto doktrínu potom po druhej svetovej vojne vyviezli ako horúci tovar do všetkých satelitných štátov, vrátane Československa. Prišlo to s cenzúrou, prenasledovaním nepohodlných umelcov a totálnou glorifikáciou režimu.

Simona: Dobre, poďme si to rozmeniť na drobné. Ak by som chcela napísať socialisticko-realistický román, aký „recept“ by som musela dodržať? Čo sú tie hlavné znaky?

Peter: Tak predstav si, že píšeš. Po prvé, tvoje dielo musí byť stranícke. Teda musí slúžiť komunistickej strane. Ty ako autor nie si pozorovateľ, ale bojovník za socializmus.

Simona: Rozumiem. Žiadna neutralita. Znak číslo jedna: partijnosť.

Peter: Správne. Po druhé, musí to byť ľudové. Zrozumiteľné pre masy, jednoduchý jazyk. Žiadne zložité metafory. A hlavne to musí zobrazovať typické postavy.

Simona: Typické akože priemerné?

Peter: Skôr idealizované. Typický robotník, typický roľník, typický stranícky funkcionár. Vždy pozitívni, uvedomelí, proste vzory. To je znak číslo tri: typickosť. A s tým súvisí aj štvrtý bod: pozitívny hrdina.

Simona: Čiže taký socialistický Superman?

Peter: V podstate áno! Je to hrdina, ktorý prekoná všetky prekážky, nikdy nepochybuje a inšpiruje ostatných. Často prejde vývojom z jednoduchého človeka na uvedomelého komunistu.

Simona: Dobre, takže máme straníckosť, ľudovosť, typickosť a pozitívneho hrdinu. Čo ešte chýba v tom recepte?

Peter: To najdôležitejšie! NezloMný optimizmus. Aj keď opisuješ problémy a ťažkosti, celé dielo sa musí niesť v duchu viery v svetlú komunistickú budúcnosť. Všetko sa na dobré obráti, socializmus zvíťazí. A samozrejme, celé to musí byť výchovné, didaktické. Poučovať a formovať.

Simona: To znie ako veľmi zväzujúci zoznam pravidiel. Kto sú teda tí najznámejší predstavitelia? Začnime svetovými.

Peter: Absolútnym základom je Maxim Gorkij. Jeho román *Matka* vznikol síce ešte pred oficiálnym vyhlásením smeru, ale je považovaný za jeho prototyp. Zobrazuje premenu jednoduchej ženy na revolucionárku.

Simona: Takže Gorkij bol taký krstný otec smeru. Kto ďalší?

Peter: Určite Nikolaj Ostrovskij a jeho román *Ako sa kalila oceľ*. To je takmer autobiografický príbeh o hrdinovi, ktorý je oddaný strane aj napriek obrovskému utrpeniu. A potom napríklad Alexandr Fadejev a jeho *Mladá garda* o mladých odbojároch.

Simona: A čo naša, slovenská scéna? Kto sa chytil tejto vlny u nás?

Peter: Medzi zakladateľov patrí Fraňo Kráľ. Jeho román *Čenkovej deti* zobrazuje ťažký život chudobných a ich triedne prebudenie. Po vojne sa už plne priklonil k sorele, napríklad v diele *Za krajší život*.

Simona: Áno, Fraňa Kráľa si pamätám zo školy. Kto bol ďalší dôležitý autor?

Peter: Určite Peter Jilemnický. Jeho romány ako *Pole neorané* alebo *Kronika* sú priam učebnicovými príkladmi. A zaujímavý je aj prípad Ladislava Mňačka. Ten v 50. rokoch písal budovateľské romány ako *Vody Oravy*, no neskôr sa stal jedným z najväčších kritikov režimu. To ukazuje, aký bol ten vývoj zložitý.

Simona: Super. Toto je presne ten typ informácií, ktorý odlíši priemernú odpoveď od tej špičkovej. Poďme si nasimulovať maturitnú otázku. Peter, porovnaj socialistický realizmus a kritický realizmus.

Peter: Výborná otázka, často sa na nej študenti popália. Je to jednoduchšie, než sa zdá. Kľúčový je rozdiel v CIEĽI.

Simona: Ako to myslíš?

Peter: Kritický realizmus, ako napríklad Kukučín alebo Timrava, sa snažil čo najvernejšie zobraziť realitu a KRITIZOVAŤ jej nedostatky. Odkrýval problémy. Bol analytický, často pesimistický.

Simona: Chcel spoločnosti nastaviť zrkadlo, aj keď nebolo pekné.

Peter: Presne tak! Ale socialistický realizmus mal cieľ úplne opačný. On nechcel kritizovať. Chcel realitu IDEALIZOVAŤ a vychovávať. Nezobrazoval to, čo bolo, ale to, čo malo byť podľa ideológie. Jeho záver bol vopred daný: socializmus je cesta a víťazstvo.

Simona: Takže, aby som to zhrnula pre poslucháčov... Kritický realizmus hovorí: „Pozrite, toto je problém, musíme ho riešiť.“ Socialistický realizmus hovorí: „Problémy sú len dočasné, pretože my už kráčame k víťazstvu!“

Peter: Perfektné zhrnutie! Presne v tom je ten zásadný rozdiel. Jeden je kritika, druhý je propaganda.

Simona: Blížime sa k záveru. Peter, aké sú tri kľúčové veci, ktoré si má maturant z dnešnej témy odniesť, aby zažiaril?

Peter: Po prvé: Socialistický realizmus nebol umelecký smer, ale politická doktrína. Bol nariadený zhora, aby slúžil propagande.

Simona: Rozumiem. Bod číslo jedna: nástroj moci.

Peter: Po druhé: Nezamieňať si ho s kritickým realizmom. Zapamätajte si ten rozdiel v cieli – kritika verzus idealizácia. To je odpoveď na jednotku.

Simona: Bod dva: kritika vs. propaganda.

Peter: A po tretie: Spomeňte si aspoň dvoch slovenských a dvoch svetových autorov s konkrétnym dielom. Gorkij a jeho *Matka*, Jilemnický a jeho *Pole neorané*. To ukazuje, že máte prehľad.

Simona: Skvelé. Takže to nebola len literatúra o traktoroch a úderníkoch, ale premyslený systém, ktorý mal formovať myslenie celej generácie.

Peter: Presne tak. A pochopiť ho znamená pochopiť, ako silno dokáže ideológia ovplyvniť umenie. A to je lekcia, ktorá je dôležitá dodnes.

Simona: Dobre, a ako posledný autor, ktorého si dnes prejdeme, tu máme niekoho s veľmi... komplikovaným vzťahom k socialistickému realizmu.

Peter: Presne tak, Simona. Poďme na Michaila Šolochova. Jeho kľúčové dielo je epický román *Tichý Don*.

Simona: Áno, ten je legendárny. Je to obrovské dielo o donských kozákoch počas prvej svetovej vojny a revolúcie, však?

Peter: Obrovské je slabé slovo. Písal ho dvanásť rokov! A presne, mapuje ich osudy cez vojnu, revolúciu až po občiansku vojnu.

Simona: Takže to ešte nebol čistý socialistický realizmus? Znie to skôr ako realistická, historická epopeja.

Peter: Správna poznámka! Malo to silné realistické prvky. Až neskôr ho sovietska kritika začala interpretovať ako vzor socialistického realizmu, aj keď... pôvodne taký úplne nebol.

Simona: A napísal aj niečo, čo už bolo... povedzme, viac podľa pravidiel?

Peter: Áno, napísal. Jeho román *Rozoraná celina* už plne spĺňa kritériá. Tam už bez debaty oslavuje kolektivizáciu na donskom vidieku.

Simona: Takže to je ten kľúčový rozdiel na zapamätanie. Od realistickej epopeje k jasne ideologickému dielu. Fantastické zhrnutie, Peter.

Peter: Presne tak. A to je pre dnešok všetko. Zvládli ste to, máte skvelý prehľad a náskok pred ostatnými.

Simona: Ďakujeme, že ste s nami boli. Počujeme sa opäť v ďalšej časti podcastu Studyfi. Ahojte!

Peter: Majte sa!