Podcast o Slovenský systém elektronických médií a regulácia

Kapitoly

Úvod do verejnoprávnosti

Od monopolu k duálnemu systému

Kto je kto na slovenskom trhu

Čo počúvame v rádiách?

Nová éra: Streamovacie služby

Budúcnosť televízie

Retransmisia a must carry

Čo je to multiplex?

Kto rozhoduje o obsahu?

Duálny systém vysielania

Verejný záujem verzus zisk

Hymna a slovenské pesničky

Kto stráži médiá?

Regulácia vs. Samoregulácia

Zloženie a voľba Rady

Od sťažnosti k sankcii

Tresty pre médiá

Jednotný systém označovania

Všeobecné povinnosti vysielateľov

Ochrana a verejný záujem

Pravidlá reklamy

Alkohol a vysielacie limity

Kto stráži pravidlá?

Kto to všetko riadi?

Peniaze a verejný záujem

Zhrnutie a záver

Přepis

Natália: ...a to celé stojí na jedinej kľúčovej myšlienke: vysielanie má slúžiť verejnosti!

Tomáš: Presne! Nie firmám, nie politikom, ale bežným ľuďom. A je fascinujúce, že tento model, ktorý vznikol pred sto rokmi v Británii s BBC, v podstate definoval aj to, ako dnes funguje naša STVR.

Natália: Absolútne. Je to základný kameň celého európskeho vysielania.

Tomáš: Počúvate Studyfi Podcast. A dnes sa s Natáliou ponoríme presne do tohto – do mediálneho systému na Slovensku od jeho koreňov až po súčasnosť.

Natália: Poďme na to. Takže, keď hovoríme o verejnoprávnosti, musíme začať pri britskej BBC.

Tomáš: V čom bola taká prelomová?

Natália: Vznikla v roku 1922 a jej model bol založený na tom, že má plniť informačnú, vzdelávaciu a kultúrnu funkciu. Kľúčové slovo je nezávislosť – od priamych politických aj komerčných tlakov.

Tomáš: Čo to presne znamená, že je nezávislá? Kto ju potom kontroluje?

Natália: Dobrá otázka. Verejnoprávny vysielateľ spadá pod kontrolu parlamentu, nie vlády. Jeho povinnosti sú presne definované zákonom a na jeho chod dohliada samostatný orgán, napríklad rada, ktorá je odrezaná od priamej politickej moci.

Tomáš: Dobre, takže to je ideál. Ako to vyzeralo u nás pred rokom 1990?

Natália: Úplne inak. Na Slovensku fungoval monopolný systém. To znamená, že existoval len jeden štátny vysielateľ, ovládaný z jedného centra – vládou alebo vedúcou politickou stranou.

Tomáš: Čiže cenzúra a propaganda v priamom prenose.

Natália: V podstate áno. Médiá mali obrovskú mienkotvornú silu, ale systém trpel slabým technickým zabezpečením a, samozrejme, chýbala pluralita.

Tomáš: Kedy sa to zlomilo?

Natália: Zlom nastal po roku 1990. Formálne sa prešlo na takzvaný duálny systém v rokoch 1991 až 1993. Vznikla Slovenská televízia ako verejnoprávny vysielateľ a postupne začali vznikať aj prvé komerčné stanice.

Tomáš: Ako napríklad Markíza, ktorá odštartovala v roku 1996, ak sa nemýlim.

Natália: Presne tak. A tým sa úplne zmenila mediálna krajina. Zrazu tu bola konkurencia.

Tomáš: Fajn, poďme do súčasnosti. Ako vyzerá ten duálny systém dnes? Kto sú hlavní hráči?

Natália: Na jednej strane máme verejnoprávneho vysielateľa, ktorým je STVR. Je definovaná ako národná, nezávislá a kultúrna inštitúcia, ktorú vlastní verejnosť a je financovaná z verejných prostriedkov.

Tomáš: A na druhej strane sú súkromní, teda komerční vysielatelia.

Natália: Áno. Tí vysielajú na základe licencie alebo autorizácie a ich primárnym cieľom je zisk. Sú vždy závislí od svojho majiteľa. Najväčšími hráčmi sú skupiny Markíza a JOJ.

Tomáš: A aké sú ich podiely na trhu? To ma zaujíma.

Natália: Podľa dát z roku 2025 mala skupina Markíza trhový podiel okolo 33 %, skupina JOJ približne 21,6 % a verejnoprávna STVR okolo 11 %.

Tomáš: Wow, takže komerčné televízie majú dokopy viac ako polovicu sledovanosti. To je obrovská sila.

Natália: Určite áno. A k tomu treba prirátať desiatky menších, lokálnych či komunitných televízií. Celkovo ich je na Slovensku registrovaných až 179.

Tomáš: A čo rádiá? Je situácia podobná?

Natália: V podstate áno. Aj tu máme okruhy STVR, ako Rádio Slovensko, Rádio_FM či Rádio Devín. No a potom sú tu silní komerční hráči.

Tomáš: Predpokladám, že tam vedú Expres a Fun rádio.

Natália: Správny odhad. Rádio Expres je dlhodobo najpočúvanejšie s takmer 29 % podielom, nasleduje Fun rádio s takmer 21 %. Verejnoprávne Rádio Slovensko je tretie s 19 %.

Tomáš: A tu platí aj tá známa kvóta na slovenskú hudbu, však?

Natália: Presne. To nie je len pocit, že ju počuješ častejšie. Je to zákon. Verejnoprávny rozhlas musí vysielať 35 % a komerčné rádiá 25 % slovenských hudobných diel.

Tomáš: Takže nabudúce, keď budem počuť v rádiu slovenskú pesničku, budem vedieť, že len plnia zákon.

Natália: Presne tak. Ale poďme od klasického vysielania k niečomu novšiemu. Netflix, Voyo, Max, Disney+...

Tomáš: Áno, svet streamovacích služieb. Ako tieto zapadajú do mediálneho systému?

Natália: Oficiálne sa nazývajú audiovizuálne mediálne služby na požiadanie, skrátene AMSnP. Ich hlavným znakom je, že si obsah vyberáš z katalógu a pozeráš ho vtedy, kedy chceš ty.

Tomáš: Takže dnes si môžeme vybrať z tisícov filmov a seriálov a aj tak skončíme pri tom, že pol hodinu len listujeme ponukou a nevieme si vybrať.

Natália: To je presne paradox voľby! Ale dôležité je, že aj tieto platformy majú zodpovednosť. Musia chrániť maloletých a nesmú šíriť nelegálny obsah, ako je nenávisť alebo extrémizmus.

Tomáš: Mám pocit, že sa dnes všetko prelína. Televízie majú podcasty, noviny majú videá... Čo sa to deje?

Natália: Tomu sa hovorí konvergencia médií. Je to vlastne zmiešavanie rôznych foriem médií do jednej platformy. Skvelým príkladom je sme.sk, kde pod jednou značkou nájdeš noviny, web, videá aj podcasty.

Tomáš: A to nás privádza k poslednej otázke. Nahradia streamovacie služby úplne klasickú televíziu?

Natália: Zatiaľ to tak nevyzerá. Sledovanosť klasickej TV síce klesá, ale stále má svoje miesto, najmä u staršej generácie. Rozhodujúci bude zvyk – či chceš obsah aktívne vyhľadávať, alebo si len pasívne zapneš televízor.

Tomáš: Ale je pravda, že sa mení aj to klasické vysielanie. Skupina JOJ napríklad od roku 2026 končí s bezplatným šírením cez anténu.

Natália: Áno, to je veľký krok. Vo voľnom vysielaní cez anténu tak ostanú len stanice STVR a TV Lux. Budúcnosť smeruje k digitálnym platformám a predplatným.

Tomáš: Takže najväčšou výzvou pre diváka bude rozhodnúť sa, koľko rôznych služieb je ochotný si predplatiť. To znie komplikovane.

Natália: Je to nová realita. A práve o tom, aké výzvy to prináša pre tvorcov obsahu a žurnalistiku, sa budeme baviť v ďalšej časti.

Tomáš: Dobre, Natália, tak poďme na to. Spomínala si výzvy pre tvorcov. Predpokladám, že jednou z nich je, ako sa vôbec dostať k divákovi, však?

Natália: Presne tak, Tomáš. Začnime pojmom retransmisia. Znie to technicky, ale je to jednoduché. Je to vlastne príjem a okamžitý prenos vysielania pre verejnosť cez nejakú sieť.

Tomáš: Takže služby ako Skylink, Telekom, Orange a podobne?

Natália: Áno, to sú najväčší hráči. A tu prichádza na rad dôležitá vec — povinnosť „must carry“.

Tomáš: Musia niečo niesť? To znie ako z Pána prsteňov.

Natália: Skoro. Znamená to, že musia do svojej ponuky povinne zaradiť verejnoprávneho vysielateľa, teda STVR, a ďalšie stanice, ktoré sa dajú v danom mieste chytiť na anténu.

Tomáš: Okej, chápem. Ale ako funguje to šírenie signálu, povedzme, vzduchom? Stále počúvam slovo multiplex. Čo to presne je?

Natália: Super otázka. Predstav si multiplex ako jeden veľký digitálny balík. Do tohto balíka „zabalíš“ viacero televíznych a rozhlasových staníc a pošleš ich naraz vzduchom.

Tomáš: Takže je to efektívnejšie. Namiesto jedného auta pre každú pizzu pošleš jedného kuriéra s desiatimi pizzami naraz.

Natália: Perfektná analógia! Presne tak. A na Slovensku máme štyri hlavné televízne multiplexy. Tretí je verejnoprávny, tam nájdeš všetky kanály STVR. Ostatné si delia komerčné televízie.

Tomáš: A v tom štvrtom sú tie platené, kódované stanice, však?

Natália: Áno, ten funguje na princípe predplatného, podobne ako Plustelka.

Tomáš: Dobre, a kto rozhoduje, ktoré stanice sa do toho balíka... teda multiplexu... dostanú? Má v tom prsty štát?

Natália: Prekvapivo, rozhoduje o tom poskytovateľ toho multiplexu. Ale… a to je dôležité… musí to robiť nediskriminačne.

Tomáš: Čiže nemôže povedať, že Markízu má rád, tak jej dá zľavu, a JOJ-ku nemá rád, tak jej dá prirážku?

Natália: Presne tak. Musí mať rovnaké cenové aj technické podmienky pre všetkých. Zákon tiež stanovuje, že minimálne 70 % kapacity musí byť pre ten účel, na ktorý vznikol. Teda buď pre telku, alebo pre rádio.

Tomáš: A čo tie lokálne televízie? Aj tie majú svoje miesto?

Natália: Áno, v lokálnom multiplexe platí „must carry“ aj pre ne. Majú tam vyhradených najviac 20 % kapacity.

Tomáš: Super, technickú stránku doručenia máme za sebou. Teraz poďme na to, kto vlastne vysiela. Hovoríme o STVR a potom o tých súkromných. Ako sa tento systém volá?

Natália: Tomuto hovoríme duálny systém. Je to vlastne koexistencia verejnoprávneho a súkromného sektora v jednom mediálnom priestore.

Tomáš: Čiže máme tu STVR, ktorá vysiela na základe špeciálneho zákona, a potom komerčné televízie, ktoré fungujú na základe licencie alebo autorizácie.

Natália: Presne. STVR je financovaná z verejných prostriedkov — konkrétne príspevkom zo štátneho rozpočtu vo výške 0,12 % HDP. Jej cieľom nie je zisk, ale služba verejnosti.

Tomáš: A súkromníci? Tam je to jasné — zisk, podnikateľský zámer, prípadne nejaké ideologické ciele.

Natália: Áno, a sú vždy závislí od majiteľa. To je kľúčový rozdiel.

Tomáš: Dobre, poďme k obsahu. Čo znamená ten „verejný záujem“, ktorý musí STVR napĺňať? To znie dosť... abstraktne.

Natália: Vôbec nie. Zákon to definuje celkom jasne. Sú to programy, ktoré napĺňajú demokratické a kultúrne potreby spoločnosti. Teda spravodajstvo, vzdelávanie, programy pre deti, menšiny, pre znevýhodnených či významné športové podujatia.

Tomáš: A koľko takého obsahu musí byť?

Natália: STVR má povinnosť, aby programy vo verejnom záujme tvorili väčšinu, teda minimálne 50 % vysielania. V roku 2024 to napríklad na Jednotke bolo až 78 %.

Tomáš: Páni. A komerčné televízie túto povinnosť nemajú?

Natália: V takejto miere nie. Ale všetci vysielatelia musia dbať na všestrannosť informácií a názorovú pluralitu. A majú prísne pravidlá na reklamu, čo je ďalší obrovský rozdiel.

Tomáš: To si viem predstaviť. Hlavne tie nekonečné reklamné bloky počas filmov.

Natália: Tak vedz, že komerčné stanice môžu reklame venovať až 12 minút za hodinu. STVR má v televízii limit len 0,5 %. A nikdy nesmie prerušiť program reklamou.

Tomáš: Ešte jedna vec ma zaujala. Čítal som, že STVR má nejaké... povedzme špecifické povinnosti. Je to pravda?

Natália: Narážaš na štátnu hymnu? Áno, je to tak. Každý deň musia medzi pol dvanástou a pol jednou v noci odvysielať hymnu na každej svojej stanici.

Tomáš: To je celkom bizarné, ale dobre. A čo hudobné kvóty? Tie platia pre všetkých?

Natália: Áno, ale len pre rádiá, samozrejme. A opäť je tam rozdiel. Verejnoprávny rozhlas musí hrať aspoň 35 % slovenskej hudby a komerčné rádiá aspoň 25 %.

Tomáš: A rátajú sa aj staré Elány?

Natália: Rátajú, ale je tam poistka. Z toho podielu musí aspoň pätinu tvoriť nová hudba, nie staršia ako päť rokov.

Tomáš: Zaujímavé. Takže systém je naozaj nastavený tak, aby chránil verejný priestor aj domácu tvorbu. Aspoň na papieri.

Natália: Presne tak. A práve tie rozdiely medzi verejnoprávnym a komerčným sektorom sú kľúčové, najmä keď sa pozrieme na to, ako fungujú v praxi, napríklad v rozhlase. Ale o tom si povieme nabudúce.

Tomáš: Dobre, Natália, takže minule sme skončili pri tom, ako sa líšia pravidlá pre verejnoprávne a komerčné médiá. To ma privádza k otázke... kto na to všetko vlastne dozerá? Kto je ten hlavný rozhodca v mediálnom ringu?

Natália: Výborná otázka! Tým hlavným rozhodcom je štátny orgán, ktorý sa volá Rada pre mediálne služby, alebo skrátene RpMS.

Tomáš: Rada pre mediálne služby. Znie to dosť formálne. Takže to nie je len nejaký poradný klub, ale majú reálnu moc?

Natália: Absolútne. Ich postavenie a právomoci vychádzajú priamo zo zákona, konkrétne zo Zákona o mediálnych službách. To znamená, že môžu reálne rozhodovať o právach a povinnostiach televízií či rádií.

Tomáš: Takže oni sú tí, ktorí môžu dať povolenie na vysielanie, ale ho aj zobrať?

Natália: Presne tak. Rozhodujú o udelení, zmene, ale aj zrušení autorizácie na vysielanie. A na rozhodnutie o žiadosti majú lehotu 90 dní. Čo je zaujímavé, tá autorizácia sa dnes udeľuje na neurčitý čas.

Tomáš: Aha! A okrem toho udeľovania licencií kontrolujú aj samotný obsah? Ako napríklad tie kvóty, o ktorých sme sa bavili?

Natália: Áno, to je ich kľúčová úloha. Dohliadajú na dodržiavanie všetkých zákonných povinností – od názorovej plurality, cez kvóty na európsku tvorbu až po tú našu slovenskú hudbu. A ak niekto pravidlá poruší, ukladajú sankcie.

Tomáš: Dobre, to je štátny dohľad. Ale neexistuje aj niečo ako samoregulácia? Že sa médiá snažia kontrolovať tak nejako samy?

Natália: Existuje. A práve tu prišiel v roku 2022 veľký posun. Kedysi to boli len mechanizmy, ktoré mohli vydávať odporúčania, napríklad Tlačová rada. Nemali reálnu právnu silu.

Tomáš: Takže to bolo skôr na báze dobrovoľnosti. Trochu ako keď líška stráži kurník, nie?

Natália: Dalo by sa to tak povedať. Ale dnes je to inak. Samoregulačné orgány, ako napríklad Rada pre reklamu, sa môžu stať „uznaným samoregulačným mechanizmom“.

Tomáš: Čo to znamená v praxi?

Natália: Znamená to, že ich schvaľuje a zapisuje priamo štátny regulátor, teda RpMS. Tým získavajú reálne právomoci a ich rozhodnutia majú váhu.

Tomáš: Takže štát a tie samoregulačné orgány spolupracujú? To znie ako nejaká... koregulácia.

Natália: Presne si to pomenoval! Funguje to takto: ak RpMS dostane nejaký podnet, napríklad na neetickú reklamu, môže ho posunúť na príslušný samoregulačný orgán, v tomto prípade Radu pre reklamu.

Tomáš: A čo ak ten samoregulačný orgán nerozhodne alebo rozhodne zle?

Natália: Vtedy sa právomoc vracia späť štátnej Rade! RpMS má vždy posledné slovo a môže vec doriešiť sama. Dohliada na ich činnosť a hodnotí ju.

Tomáš: Rozumiem. Poďme sa pozrieť na zloženie tej hlavnej Rady. Kto sú tí ľudia? Nejaká tajná skupina deviatich mudrcov, ktorí rozhodujú o osude médií?

Natália: Skoro. Je ich presne deväť, ale nie sú tajní. Členov volí Národná rada, a to na základe verejného vypočutia.

Tomáš: A musia byť nejakí špecialisti? Povedzme, jeden odborník na televíziu, jeden na rádio, jeden na právo?

Natália: A v tom je ten háčik! Na rozdiel od Rady STVR, kde zákon presne určuje odborné zameranie členov, pri RpMS žiadne takéto kvóty nie sú. Dôraz sa kladie hlavne na ich nezávislosť.

Tomáš: Nezávislosť od koho?

Natália: Od politiky a hlavne od samotných médií. Člen Rady nesmie mať žiadne majetkové alebo rozhodovacie prepojenie na vysielateľov. A samozrejme, nemôže byť ani poslanec, minister či sudca.

Tomáš: Super. Poďme na konkrétny príklad. Ja, bežný divák, vidím v televízii niečo, čo podľa mňa porušuje zákon. Čo môžem urobiť?

Natália: Môžeš jednoducho podať podnet na Radu. Musíš v ňom uviesť, kto a čo podľa teba porušil. A vtedy sa rozbehne presne daný proces.

Tomáš: Ako ten proces vyzerá?

Natália: Najprv tvoj podnet prešetrí Kancelária Rady. Majú na to maximálne 90 dní. Ak zistia, že k porušeniu zákona zrejme došlo, Rada začne oficiálne správne konanie.

Tomáš: A to trvá ako dlho? Roky?

Natália: Nie, zákon je prísny. Správne konanie musí byť ukončené do šiestich mesiacov. Vysielateľ má, samozrejme, právo sa vyjadriť a brániť sa. Na konci je rozhodnutie: buď sa konanie zastaví, alebo padne trest.

Tomáš: A sme pri tom najzaujímavejšom! Aké sú tie tresty? Je to len nejaké „ty-ty-ty“ alebo aj niečo, čo naozaj zabolí?

Natália: Majú k dispozícii celý arzenál sankcií, odstupňovaný podľa závažnosti. To „ty-ty-ty“ je vlastne prvá sankcia – upozornenie na porušenie zákona. Udeľuje sa pri prvom prehrešku.

Tomáš: Dobre, a čo je stupeň dva?

Natália: Stupeň dva je príkaz uverejniť oznam o porušení zákona. Ak to médium neurobí, hrozí mu pokuta až do 160-tisíc eur.

Tomáš: Oho, to už nie je sranda. A je aj niečo horšie?

Natália: Samozrejme. Pozastavenie vysielania programu na 60 dní, napríklad pri hrubom násilí. Potom sú tu rôzne finančné pokuty. A nakoniec to najprísnejšie...

Tomáš: Čo môže byť prísnejšie? Vylúčenie z hry?

Natália: Presne tak. Zrušenie autorizácie. To je v podstate mediálna poprava. Používa sa pri opakovanom a závažnom porušení zákona, ako je propagácia vojny, terorizmu či nenávisti. A o novú licenciu môžeš požiadať až po troch rokoch.

Tomáš: Páni. Takže ten dohľad má naozaj silné páky. Ale ako presne sa rozhoduje, kedy dať len upozornenie a kedy zrušiť licenciu? To sa mi zdá ako veľmi tenká hranica medzi ochranou verejnosti a cenzúrou.

Natália: Výborná poznámka. Práve to posudzovanie závažnosti a primeranosti trestu je to najzložitejšie. A presne na to, ako sa jednotlivé prípady posudzujú v praxi, sa pozrieme nabudúce.

Tomáš: Super, na to sa teším. Ale kým sa dostaneme ku konkrétnym prípadom, poďme si zhrnúť tie základné povinnosti. Čo všetko musí vysielateľ dodržiavať? Predpokladám, že to nie je len o tom, čo nesmie.

Natália: Presne tak. Existuje celý rad povinností. A jedna z najdôležitejších sa týka ochrany maloletých. Všimol si si niekedy tie malé piktogramy v rohu obrazovky na začiatku filmu?

Tomáš: Jasné, tie krúžky s číslami 12, 15, 18. A potom nejaký macík, však? To je ten Jednotný systém označovania, alebo JSO?

Natália: Presne to je on! Definuje vekovú vhodnosť. Okrem čísel existuje aj „U“ pre univerzálne programy. Ale to nie je všetko. K číslu sa pridávajú aj takzvané obsahové deskriptory.

Tomáš: Deskriptory? To znie... technicky. Čo to znamená?

Natália: Sú to písmená, ktoré bližšie špecifikujú, prečo je program nevhodný. Napríklad N pre násilie, V pre vulgarizmy, X pre sex alebo S pre strach.

Tomáš: Aha! Takže keď vidím pri filme označenie 15 a k tomu N, V, X... tak viem, že to asi nebude rodinná komédia.

Natália: Určite nie. Je to vlastne taký rýchly manuál pre rodičov. Zaujímavé je, že sa môžu použiť najviac tri deskriptory naraz, aby to bolo prehľadné.

Tomáš: Dáva to zmysel. A kto je zodpovedný za to, aby bol každý film správne označený? To robí nejaký úrad?

Natália: Zodpovedá za to ten, kto program uvádza na trh. Väčšinou samotný vysielateľ alebo produkčná spoločnosť. A musia si dávať pozor, televízia JOJ PLUS dostala raz pokutu za to, že film zle označili.

Tomáš: Páni. Takže aj tu platí „dvakrát meraj a raz vysielaj“. Aké sú ďalšie, také tie bežné povinnosti?

Natália: Tak napríklad televízia musí mať trvalo zobrazené svoje logo. Rádio sa zas musí aspoň raz za hodinu identifikovať svojím zvukovým signálom.

Tomáš: To je pravda, teraz si to uvedomujem. A čo archivácia? Musia si všetko nahrávať?

Natália: Áno, musia uchovávať súvislý záznam vysielania po dobu 45 dní. Keby náhodou prišla sťažnosť, aby sa dalo spätne overiť, čo sa odvysielalo.

Tomáš: To je celkom dlhá doba. Spomínala si aj nejaké špeciálne povinnosti. Čo si pod tým môžeme predstaviť?

Natália: Medzi kľúčové patrí napríklad to, že programy vo verejnom záujme musia tvoriť aspoň polovicu vysielacieho času. A pre rádiá platia aj povinné kvóty na vysielanie slovenskej hudby.

Tomáš: Naozaj? Takže zákon prikazuje rádiám hrať slovenskú hudbu? To je super!

Natália: Presne tak. No a potom je tu tá najdôležitejšia oblasť – ochrana ľudskej dôstojnosti. Tu je zákon absolútne nekompromisný.

Tomáš: Čo to znamená v praxi?

Natália: Znamená to, že sa nesmie propagovať vojna, podnecovať nenávisť či terorizmus. Nesmú sa ani zľahčovať kruté a neľudské činy a bezdôvodne zobrazovať scény reálneho násilia, napríklad umieranie.

Tomáš: Rozumiem. To sú tie úplne základné piliere etiky, ktoré by mali platiť všade. Je toho naozaj dosť. A to sme sa ešte vôbec nedotkli reklamy, ktorá má určite svoje vlastné, extra prísne pravidlá.

Natália: Presne tak, Tomáš! Reklama, alebo odborne mediálna komerčná komunikácia, má naozaj vlastný vesmír pravidiel. A nie je to len klasický reklamný spot, ktorý vidíme v telke.

Tomáš: Čo iné tam teda patrí?

Natália: Máme tu sponzoring, telenákup, a hlavne populárne umiestňovanie produktov, čiže product placement.

Tomáš: Aaa, to je to, keď hlavný hrdina vo filme náhodou pije len jednu konkrétnu značku limonády?

Natália: Presne to! Dôležitejšie je ale to, čo je zakázané. Napríklad skrytá a podprahová reklama sú absolútne tabu.

Tomáš: To dáva zmysel. A čo konkrétne produkty? Určite sa nemôže propagovať všetko.

Natália: Samozrejme. Úplné "no go" sú cigarety, lieky na predpis, zbrane, drogy... ale aj politická či náboženská propagácia.

Tomáš: Počkať, a platia obmedzenia aj pre ľudí? Myslím, môže napríklad moderátor správ robiť reklamu na jogurt?

Natália: Super otázka! Nie, nemôže. Hlásatelia a redaktori spravodajstva a publicistiky majú účinkovanie v reklame zakázané, aby si udržali dôveryhodnosť.

Tomáš: Fascinujúce. A ako je to s alkoholom? Ten v reklamách vidíme, ale predpokladám, že aj tam sú prísne pravidlá.

Natália: Sú, a sú dosť špecifické. Reklama na liehoviny je napríklad zakázaná od šiestej ráno do ôsmej večer. Pivo a víno ale môžu bežať celý deň.

Tomáš: Takže rozdiel je v type alkoholu. Zaujímavé.

Natália: Presne. A obsah reklamy sa nesmie zameriavať na deti, spájať alkohol s úspechom, so šoférovaním alebo riešením problémov.

Tomáš: Logické. A koľko reklamy vlastne môžu televízie odvysielať? Predsa nemôžu dať hodinový reklamný blok, však?

Natália: To našťastie nie. Komerčné televízie majú limit 12 minút za hodinu. Ale pozor, verejnoprávna STVR má ten limit oveľa, oveľa prísnejší.

Tomáš: Takže ak niekto neznáša reklamy, mal by pozerať hlavne STVR?

Natália: V podstate áno. STVR má len zlomok reklamného času a nikdy nesmie prerušiť program reklamou. To môžu len súkromní vysielatelia.

Tomáš: Toto je skvelá informácia! Takže teraz už vieme, čo sa smie a čo nie. Ale čo ak niekto tieto pravidlá poruší? O tom sa porozprávame nabudúce.

Natália: Presne tak. A inštitúcia, ktorá dohliada na tie pravidlá a zároveň je tou najdôležitejšou u nás, je Slovenská televízia a rozhlas, čiže STVR.

Tomáš: Takže taký hlavný mediálny strážca? Čo presne robí?

Natália: Je definovaná ako verejnoprávna, národná a nezávislá inštitúcia. Jej hlavnou úlohou je poskytovať službu verejnosti. Vysiela minimálne tri televízne a štyri rozhlasové programy.

Tomáš: A to zahŕňa aj vysielanie pre menšiny, však?

Natália: Áno, presne tak. Zohľadňuje aj potreby ľudí so zdravotným postihnutím. A vieš, čo ešte musí povinne zaraďovať do vysielania každý deň?

Tomáš: Tipujem, že niečo, čo väčšina ľudí prespí?

Natália: Presne! Štátnu hymnu, vždy medzi 23:30 a polnocou.

Tomáš: Dobre, takže majú veľa povinností. Kto to celé riadi? Nejaký super-riaditeľ?

Natália: V podstate áno, ale nad ním je ešte Rada STVR. Má deväť členov, ktorých sčasti menuje minister kultúry a sčasti volí parlament.

Tomáš: A čo robí táto rada? Pije kávu a prikyvuje?

Natália: To asi tiež, ale hlavne dohliada na dodržiavanie zákona, schvaľuje rozpočet a čo je najdôležitejšie — volí a odvoláva generálneho riaditeľa.

Tomáš: A ten riaditeľ je teda ten najvyšší šéf, ktorý o všetkom rozhoduje?

Natália: Áno, je to štatutárny orgán. Momentálne túto pozíciu zastáva Martina Flašíková, ktorú zvolila práve Rada STVR.

Tomáš: A odkiaľ na to všetko berú peniaze? Stále platíme tie koncesionárske poplatky?

Natália: Tie už nie. Dnes je hlavným zdrojom príspevok zo štátneho rozpočtu, konkrétne 0,12 % HDP. Plus nejaké drobné z reklamy, ktorá je ale veľmi obmedzená.

Tomáš: Spomínala si službu verejnosti. Súvisí to s tými programami vo verejnom záujme?

Natália: Presne tak! Zákon definuje deväť kategórií, napríklad spravodajstvo, programy pre deti, vedu, kultúru či šport. A STVR má povinnosť, aby tvorili aspoň polovicu vysielania.

Tomáš: A plnia to?

Natália: Dokonca preplnili! V roku 2024 na Jednotke tvorili až 78 % vysielania.

Tomáš: Skvelé! Takže si to zhrňme. STVR je kľúčová verejnoprávna inštitúcia financovaná hlavne štátom, riadená generálnym riaditeľom pod dohľadom Rady STVR.

Natália: A jej hlavným poslaním je tvoriť programy vo verejnom záujme, čo sa jej aj darí. To je asi ten najdôležitejší odkaz.

Tomáš: Super. Týmto sme na konci nášho dnešného podcastu. Ďakujeme, že ste počúvali!

Natália: Majte sa krásne a počujeme sa pri ďalšej téme. Ahojte!