Podcast o Slovenský realizmus: Kukučín a Tajovský

Kapitoly

Keď láska nestačí

Láska odsúdená na zánik

Kritický realizmus

Jozef Gregor-Tajovský

Kontrasty v Macovi Mliečovi

Tragický osud postavy

Záver a zhrnutie

Přepis

Ema: Poznáš ten pocit, keď stretneš niekoho, kto sa ti páči, ale... je z úplne iného sveta? Iní kamaráti, iné zvyky, iné peniaze... a zrazu to začne škrípať.

Michal: Presne! A práve tento stret svetov je motorom jedného z najdôležitejších diel slovenskej literatúry. Počúvate Studyfi Podcast.

Ema: Dnes sa pozrieme na slovenský dedinský román, konkrétne na Kukučínov Dom v stráni. Michal, prečo je tento román taký kľúčový?

Michal: Pretože Kukučín ním prakticky založil tento žáner. Zaviedol typický konflikt realizmu: kaštieľ verzus chalupa. Bohatí proti chudobným.

Ema: A ako to vyzerá v tomto príbehu?

Michal: Máme tu dve rodiny. Na jednej strane sedliaka Mate Beraca a jeho dcéru Katicu. Na druhej statkárku, šoru Anzulu, a jej syna Nika. A ako to už býva... Katica a Niko sa do seba zamilujú.

Ema: To znie ako recept na katastrofu. Čo na to mamina Anzula?

Michal: Presne tak. Anzula s tým má obrovský problém. Uvedomuje si, že spoločenské rozdiely sú príliš veľké. Zorganizuje obed, kam pozve aj kultivovanú Doricu, aby Nikovi ukázala, aká priepasť je medzi jeho svetom a Katiciným.

Ema: A to zafunguje?

Michal: Bohužiaľ áno. Niko si uvedomí, že ich vzťah nemá perspektívu. Autor tak ukazuje nemožnosť splynutia týchto dvoch svetov. Celá línia lásky sa navyše odvíja presne podľa štyroch ročných období – od jarnej zamilovanosti až po zimné vytriezvenie a rozchod.

Ema: To je krásna metafora s tými ročnými obdobiami. Poďme sa ale posunúť v čase. Čo prišlo po tejto prvej, opisnej vlne realizmu?

Michal: Prišla takzvaná druhá vlna, ktorú označujeme ako kritický realizmus. Tu sa už záujem autorov úplne odkláňa od zemianstva.

Ema: Takže od panských salónov sa presúvame... rovno do dedinskej krčmy?

Michal: V podstate áno. Zaujíma ich život najnižších ľudových vrstiev a prienik do psychiky týchto postáv. A neboja sa použiť satiru na kritiku mestských vrstiev.

Ema: A kto je takým typickým predstaviteľom? Predpokladám, že máš niekoho na mysli.

Michal: Jednoznačne Jozef Gregor-Tajovský. Bol to veľmi ostrý kritik slovenskej pasivity a neochoty prijímať kultúru a vzdelanie.

Ema: Takže jeho postavy sú asi úplne iné ako u Kukučína.

Michal: Presne tak. Sú to jednoduchí ľudia, často takzvané "obete osudu" – siroty, vdovy, postihnutí. Ale vieš, čo je na nich zaujímavé? Aj keď nemajú majetok, sú nesmierne citovo bohatí. Tajovský nezakrýval ich chyby, no akceptoval aj to "škaredé" ako súčasť reality.

Ema: A to ho inšpirovalo kde?

Michal: Mnohé nápady čerpal z vlastného detstva, ktoré strávil u starého otca Štefana. To mu dalo ten autentický pohľad.

Ema: Úžasné. Pozrime sa teda na nejaké jeho konkrétne dielo.

Michal: Určite. Poďme na jeho azda najznámejšiu poviedku – Maco Mlieč.

Ema: Jasné, tú si pamätám zo školy. Ale pripomeň nám ju.

Michal: Je geniálne postavená na kontrastoch. Máme tu Macovu neskutočnú poctivosť a ľudskosť... a proti tomu jeho odpudzujúci vzhľad a hlavne lakomého, vypočítavého gazdu.

Ema: Klasický dedinský vykorisťovateľ, však?

Michal: Presne tak. A Maco? Od osemnástich u neho slúžil vyše štyridsať rokov. Len za jedlo, ošatenie a tabak. Neuvedomoval si svoju ľudskú hodnotu, o kone sa staral lepšie ako o seba.

Ema: To je strašne smutné. Čo ten zlomový moment, keď sa zranil?

Michal: To bol začiatok konca. Zranili ho splašené kone, okrivel a začal chradnúť. A tu prichádza ten vrcholný paradox... jeho posledné slová.

Ema: Ktoré boli?

Michal: Pýta sa gazdu, či mu náhodou nie je niečo dlžný. Po celoživotnej drine!

Ema: Neuveriteľné. A gazda mu potom vystrojí veľký pohreb, len aby vyzeral dobre pred dedinou, však?

Michal: Presne tak. Preto je to monografická poviedka – celý dej sa sústredí na túto jednu postavu a jej osud. A to bol Tajovský. Ostrá kritika spoločnosti cez príbeh malého človeka.

Ema: Skvelé zhrnutie, Michal. Ďakujem ti veľmi pekne, že si nám ho dnes takto priblížil.

Michal: Aj ja ďakujem za pozvanie. Takže, milí študenti, vidíte, že aj povinné čítanie môže byť poriadne silná káva. Majte sa pekne!