Podcast o Slovenský literárny modernizmus: Prechodná generácia a Neosymbolizmus

Kapitoly

Mýtus o medzivojnovej poézii

Štefan Krčméry: Most medzi svetmi

Ján Smrek a explózia vitalizmu

Cválajúce dni: Hymna mladosti

Básnik a žena: Láska v štyroch ročných obdobiach

Herbarium a vnútorný boj

Posun k harmónii

Krčméryho odkaz

Všestranný človek

Maroško a detský svet

Kritika spoločnosti v próze

Politik a publicista

Smútok ako program

Poéta Doctus – Mysliaci básnik

Dunaj a Seina: Doma je doma

O láske neláskavej

Zhrnutie a odkaz

Zmena tónu

Moloch a Bábel

Záverečné zhrnutie

Přepis

Lukáš: Väčšina ľudí si myslí, že poézia písaná po prvej svetovej vojne musí byť automaticky len depresívna a plná smútku. Ale v skutočnosti je to presne naopak. Práve vtedy sa zrodil jeden z najenergickejších a najoptimistickejších smerov v našej literatúre.

Lucia: Presne tak, Lukáš! Je to skvelý postreh. Tá doba bola plná kontrastov a literatúra na to reagovala fascinujúcim spôsobom. Počúvate Studyfi Podcast.

Lukáš: Tak poďme na to. Odkiaľ sa vzala všetka tá energia? Kto boli tí autori, ktorí sa rozhodli oslavovať život, aj keď svet bol ešte v troskách?

Lucia: Ten prechod nebol okamžitý. Mali sme tu takzvanú prechodnú generáciu. Títo autori stáli akoby jednou nohou v starom svete – vo svete symbolizmu a ľudovej slovesnosti – ale druhou už vykročili do nových, moderných tém.

Lukáš: A kto bol takým hlavným predstaviteľom tejto prechodnej generácie?

Lucia: Jednoznačne Štefan Krčméry. Bol to neuveriteľne všestranný človek – básnik, prekladateľ, redaktor v Matici slovenskej... Proste motor vtedajšieho kultúrneho života.

Lukáš: Takže bol taký literárny influencer svojej doby?

Lucia: To je celkom presné pomenovanie. Jeho prvá dôležitá zbierka sa volala *Keď sa sloboda rodila*. Bola to v podstate poetická kronika vzniku Československa. Nájdeme v nej veľa rétoriky, vznešených slov... Bola písaná tak, aby znela dobre na verejných recitáciách.

Lukáš: Čiže taká poézia na spoločenskú objednávku?

Lucia: Dá sa to tak povedať. Oslavoval v nej národné oslobodenie a vzdával hold velikánom ako Hviezdoslav. Ale potom vydal aj zbierky ako *Herbarium* alebo *Piesne a balady*, kde sa už viac ponoril do svojho vnútra, do osobných pocitov. Ukázal tak obe tváre poézie – tú spoločenskú aj tú intímnu.

Lukáš: Takže Krčméry nám vlastne postavil most od Hviezdoslava k niečomu novému. A čo bolo na druhej strane toho mosta?

Lucia: Na druhej strane bola doslova explózia radosti zo života! A jej hlavným predstaviteľom bol Ján Smrek. Ten priniesol do slovenskej poézie vitalizmus.

Lukáš: Vitalizmus... to znie ako nejaký energetický nápoj. Čo to presne znamená?

Lucia: Výborná analógia! Vitalizmus je presne to — oslava života, energie, mladosti, lásky a všetkých zmyslových vnemov. Je to poézia, ktorá chce cítiť, dotýkať sa, bežať, tancovať...

Lukáš: Ale aj Smrek musel nejako začať, nie? Nepísal hneď od začiatku takéto... nabudené básne.

Lucia: Nie, vôbec. Jeho prvá významná zbierka *Odsúdený k večitej žízni* bola ešte silno ovplyvnená symbolizmom. Je plná smútku, samoty, pocitov nepochopenia, ktoré pramenili z jeho ťažkého detstva. Ale už tam sa objavil malý záblesk nádeje.

Lukáš: Aký záblesk?

Lucia: V básni *Dnes milujem svoj deň*. Je to prelom. Symbolicky v nej opúšťa Noc – čiže smútok a tmu – a objíma Deň, teda optimizmus a nový začiatok. Týmto si vlastne otvoril dvere k vitalizmu.

Lukáš: A tie dvere potom asi poriadne rozrazil, však? Predpokladám, že teraz príde na rad tá najznámejšia zbierka.

Lucia: Presne tak. *Cválajúce dni*. Toto je čistý vitalizmus. Je to polytematická zbierka, kde oslavuje naozaj všetko – život, prírodu, mesto, dedinu, ženskú krásu...

Lukáš: Hovorí sa v nej o „mladých, jarých šarvancoch“ a „jazdcoch divých“. Kto to mal byť?

Lucia: To je metafora pre jeho generáciu. Pre mladých ľudí, ktorí po vojne cítili obrovskú túžbu byť aktívni, meniť svet, objavovať nové veci. Aj za cenu pádov a omylov. Nechceli sa utápať v smútku, chceli cválať vpred.

Lukáš: To má úžasnú energiu! „Nemôžme znať, či nespadneme a nezlomíme väz – lež nechceme sa predsa vtopiť v to driemajúce ľudské plesne...“ To je silné.

Lucia: Je to manifest mladej generácie. Odmietnutie pasivity. Smrek hovorí: Sme tu, sme živí a ideme si po svoje! Je to oslava nespútanosti a sebavedomia.

Lukáš: A okrem tejto generačnej výpovede, venoval sa Smrek aj komornejším témam? Povedzme láske?

Lucia: Samozrejme, láska a žena boli pre neho kľúčové. Dokonale to vidno v skladbe *Básnik a žena*. Je to vlastne veršovaná poviedka písaná formou dialógu.

Lukáš: Dialóg medzi kým?

Lucia: Medzi básnikom a neznámou ženou, ktorú stretáva. Ich vzťah sledujeme počas štyroch ročných období, ktoré symbolizujú fázy ich lásky – od zoznámenia, cez vzplanutie, ochladnutie až po spomienkové stretnutie po rokoch.

Lukáš: To znie veľmi filmovo.

Lucia: Áno, má to takú atmosféru. Pre Smreka bola žena stelesnením krásy, tajomstva a zázraku, ktorý vstupuje do života muža. A v tejto skladbe to nádherne zobrazil.

Lukáš: Takže ak by sme to mali zhrnúť — od Krčméryho, ktorý bol akýmsi mostom, sme sa cez Smrekov počiatočný smútok dostali až k čistej oslave života a energie. Super, myslím, že toto je skvelý základ.

Lucia: Presne tak. A keď sa pozrieme hlbšie na jeho tvorbu, ten posun od smútku k radosti je naozaj viditeľný. Začnime napríklad zbierkou *Herbarium*.

Lukáš: *Herbarium*... to znie ako zbierka sušených rastlín. Je v tom nejaká symbolika?

Lucia: Výborná otázka! Je. Predstav si to ako zbierku jeho pocitov. Vnútornej bolesti, mučivej sebaanalýzy... Je to veľmi subjektívne a cítiť tam vplyv európskeho symbolizmu.

Lukáš: Takže žiadne veselé básničky o kvetinkách.

Lucia: Ani náhodou. Celá zbierka stojí na protiklade tmy a svetla. Tma sú preňho napríklad tmavé hory — symbolizujú taký uzavretý priestor, pocit, že niet úniku.

Lukáš: To znie dosť bezvýchodiskovo. Ako sa z toho dostal?

Lucia: Kľúčom pre neho bola obnova náboženskej viery. To bolo jeho svetlo v tej tme.

Lukáš: A potom prišiel zlom?

Lucia: Presne tak. Tým zlomom bola zbierka *Piesne a balady*. Tam už vidíme oveľa harmonickejší pohľad na svet. Už to nie je len o vnútornom boji, ale aj o národnom bytí či prírode.

Lukáš: Čiže sa posunul od seba k svetu okolo?

Lucia: Áno, krásne si to zhrnul. Nájdeme tam napríklad úžasnú ľúbostnú lyriku, ale aj balady s historickou tematikou. Vrcholom je potom skladba *Slovo čisté*, kde sa akoby vykúpil z krízy vo vzťahoch.

Lukáš: Takže jeho tvorba nebola len o osobných pocitoch, mal aj oveľa širší záber.

Lucia: Určite. Neskôr síce vydal aj menej sústredené zbierky, ako *Pozdrav odmlčaného básnika*, ale jeho prínos je obrovský. Nesmieme zabudnúť na jeho literárno-historickú prácu *150 rokov slovenskej literatúry*.

Lukáš: Wow, takže nebol len básnik, ale aj literárny historik. A dokonca aj prekladateľ, však? Zbierka *Z cudzích sadov*.

Lucia: Áno, bol to naozaj všestranný človek. A možno najlepší spôsob, ako pochopiť jeho dušu, je pozrieť sa priamo na jednu z jeho básní. Čo ty na to?

Lukáš: Super nápad! Poďme na to.

Lucia: Tak dobre. Vyberám teda Martina Rázusa. Mnohí ho poznajú hlavne vďaka jeho autobiografickým románom, ale bol to oveľa komplexnejší človek.

Lukáš: Rázus! Jasné, Maroško a Maroško študuje. To sú klasiky. Ale priznám sa, viac o ňom asi neviem.

Lucia: A to je presne ono! Bol to básnik, prozaik, esejista, evanjelický kňaz a dokonca aj politik. Proste renesančný človek v 20. storočí.

Lukáš: Počkaj, aj politik? To som vôbec netušil.

Lucia: Áno, a nie hocijaký. Bol predsedom Slovenskej národnej strany a poslancom v parlamente. Bol veľmi národne uvedomelý a snažil sa dvíhať povedomie Slovákov.

Lukáš: Páni. To je dosť nabitý životopis. Odkiaľ vlastne pochádzal?

Lucia: Narodil sa vo Vrbici, čo je dnes súčasť Liptovského Mikuláša. A pochádzal z naozaj chudobných pomerov, jeho otec bol garbiar. Mali osem detí.

Lukáš: Osem? Uf, to si neviem ani predstaviť.

Lucia: Presne tak. Zaujímavé je, že aj jeho sestra, Mária Rázusová-Martáková, sa stala významnou spisovateľkou.

Lukáš: Takže talent mali v rodine. A kde študoval? S takým pôvodom to asi nebolo jednoduché.

Lucia: Vôbec nie. Ale bol nesmierne nadaný. Študoval na gymnáziách, potom teológiu v Bratislave, a teraz pozor... strávil aj rok v škótskom Edinburghu.

Lukáš: Vážne? V Škótsku? Ako sa tam dostal?

Lucia: Získal mesačnú podporu od Bank of Scotland. A tie peniaze využil na cesty po Európe. Navštívil Londýn, Paríž, Švajčiarsko... Bol to taký jeho študentský „road trip“.

Lukáš: Takže Bank of Scotland sponzorovala slovenskú literatúru. To by sa zišlo aj dnes.

Lucia: To áno. Ale poďme k jeho najznámejším dielam. Spomínal si *Maroška*.

Lukáš: Jasné. To je taká srdcovka. Čítal som to ešte na základnej škole.

Lucia: Presne. Sú to jeho dva autobiografické romány, *Maroško* a *Maroško študuje*. Vychádzal v nich z vlastného detstva plného chudoby, ale aj radosti.

Lukáš: Pamätám si, že to nebola jedna súvislá dejová línia. Skôr také útržky a príbehy.

Lucia: Správne. Je to takzvaný román-mozaika. Skladá sa z množstva zážitkov a príbehov. Here's the key part: všetko je zobrazené očami dieťaťa.

Lukáš: A to je na tom asi to najsilnejšie. Ako citlivo deti vnímajú svet a nespravodlivosť.

Lucia: Presne tak. A v pokračovaní, *Maroško študuje*, opisuje svoj odchod z dediny na štúdiá a roky dospievania. Ukazuje tam svoju lásku k národu, aj keď sa mu za to posmievali a nazývali ho panslávom.

Lukáš: To muselo byť ťažké... opustiť domov a čeliť takýmto veciam v takom mladom veku.

Lucia: Určite. Ale pre neho bol domov a národ niečo, kam sa vždy v srdci vracal.

Lukáš: Super. A čo jeho ďalšia tvorba? Spomínala si, že toho napísal viac.

Lucia: Omnoho viac. Písal napríklad aj historické romány. V románe *Júlia* sa vrátil až do 17. storočia a riešil spor mešťanov Brezna s majiteľom Ľupčianskeho zámku.

Lukáš: Zaujímavé. Takže mal rád históriu. A čo nejaké spoločenské témy?

Lucia: To bola jeho parketa. Napísal napríklad výchovný román *Krčmársky kráľ*. A tu sa dostávame k veľmi vážnej téme.

Lukáš: K akej?

Lucia: K alkoholizmu. Rázus v románe ostro kritizoval krčmárov, ktorí bohatli na nešťastí iných. Poukázal na to, ako sa na dedinách šíril alkoholizmus a ničil rodiny.

Lukáš: Teda... to je téma, ktorá je, bohužiaľ, aktuálna dodnes.

Lucia: Absolútne. Kritizoval židovských a maďarských krčmárov, ktorí podľa neho zneužívali slovenský ľud. Treba ale povedať, že za tieto postoje čelil aj obvineniam z nacionalizmu.

Lukáš: Rozumiem. Je to komplikované. Videl problém, ale jeho riešenie a pomenovanie vinníkov bolo... dobové.

Lucia: Presne si to vystihol. A v podobnom duchu sa niesol aj jeho ďalší román, *Odkaz mŕtvym*, kde zase riešil otázku náboženskej znášanlivosti.

Lukáš: Takže keď si to zhrniem... Rázus nebol len autorom kníh pre deti. Bol to hlboký mysliteľ, ktorý sa nebál otvárať zložité spoločenské a politické témy.

Lucia: Áno. A robil to nielen v románoch, ale aj ako publicista. Písal úvodníky a úvahy do novín, kde bojoval za práva Slovákov.

Lukáš: A bol proti čomu?

Lucia: Bol proti čechoslovakizmu, teda myšlienke, že sme jeden národ. Vystupoval proti centralizmu z Prahy a kritizoval ekonomickú politiku, ktorá podľa neho znevýhodňovala Slovensko.

Lukáš: Takže bol v podstate autonomista.

Lucia: Presne tak. Dokonca pod jeho vedením Slovenská národná strana uzavrela v roku 1935 takzvaný autonomistický blok s Hlinkovou slovenskou ľudovou stranou.

Lukáš: Wow. To je naozaj komplexná osobnosť. Básnik, kňaz, kritik spoločnosti aj aktívny politik. Je úžasné, ako sa všetky tieto polohy v jeho živote a diele prelínali.

Lucia: To áno. Bol jedným z kľúčových hlasov svojej generácie. A patril do skupiny autorov, ktorú voláme prechodná generácia. A v nej nebol sám, kto mal takýto široký záber.

Lukáš: Super! Tak poďme sa pozrieť na ďalšieho z nich. Kto to bude?

Lucia: Tentokrát to bude takmer presný opak Jána Smreka. Ak bol Smrek básnikom radosti a vitality, tak teraz sa pozrieme na básnika bolesti a smútku. Predstavujem ti Emila Boleslava Lukáča.

Lukáš: Emil Boleslav Lukáč. Už to meno... „Boleslav“... znie dosť vážne. To si zvolil sám ako pseudonym?

Lucia: Presne tak. A nebola to náhoda. Jeho stredné meno „Boleslav“ malo symbolizovať bolesť, ktorú prežíval a ktorú vkladal do svojej poézie. Bol to úplne iný typ básnika než Smrek. Patril k literárnemu prúdu, ktorý voláme neosymbolizmus.

Lukáš: Neosymbolizmus. To znie... komplikovane. Čo to pre nás, bežných smrteľníkov, znamená?

Lucia: Vôbec to nie je komplikované. Predstav si to ako literárny smer pre všetkých, ktorí majú pocit, že im nikto nerozumie. Hlavnými témami sú smútok, samota, pesimizmus a pocit zúfalstva.

Lukáš: Takže v podstate literárny klub pre tínedžerov v ich „emo“ fáze? Prepáč, to som si nemohol odpustiť.

Lucia: Je to celkom trefné prirovnanie! Básnici neosymbolizmu mali pocit, že všetka bolesť sveta leží na ich pleciach. Tento pocit sa odborne nazýva dolorizmus.

Lukáš: Dolorizmus. To si zapamätám. Čiže zatiaľ čo Smrek písal „Cválajúce dni“ plné energie, Lukáč a neosymbolisti písali skôr o... krívajúcich dňoch?

Lucia: Presne tak. Krásne si to zhrnul. Využívali veľa symbolov, kontrastov, paradoxov a náročných jazykových prostriedkov. Ich básne sú skôr na hĺbavé zamyslenie, sú to reflexívne, meditatívne texty. A nadväzovali na tradíciu Ivana Kraska, o ktorom sme už hovorili.

Lukáš: Dobre, takže máme tu intelektuálneho, trochu smutného básnika. Povedz mi o ňom niečo viac. Kto bol Emil Boleslav Lukáč?

Lucia: Bol to extrémne vzdelaný človek. Vyštudoval filozofiu a teológiu nielen u nás, ale aj na prestížnej Sorbonne v Paríži. A podobne ako Krčméry, bol aktívny aj v politike, venoval sa pedagogike, publicistike a bol skvelý prekladateľ.

Lukáš: Wow, ďalší multitalent. Zdá sa, že to bolo pre túto generáciu typické.

Lucia: To áno. Ale na rozdiel od spontánneho Smreka bol Lukáč takzvaný „poeta doctus“. To je latinský termín pre „učeného básnika“.

Lukáš: Čo to znamená v praxi? Že nosil okuliare a čítal veľa kníh?

Lucia: To asi tiež, ale hlavne to znamená, že si všetko dopredu dôkladne premyslel, až potom začal písať. Každé slovo, každý verš mal svoj presný význam a miesto. Nebola to poézia, ktorá vzniká z náhleho výbuchu emócií. Bola to premyslená, filozofická tvorba.

Lukáš: Rozumiem. Teda žiadne písanie básničiek na servítku v kaviarni. Skôr precízna práca architekta so slovami.

Lucia: Presne tak. Vo svojich dielach neustále hľadal porozumenie a harmóniu, ale paradoxne, nikdy ju nenachádzal. A tento vnútorný boj je cítiť v každej jeho básni.

Lukáš: Spomínala si, že študoval v Paríži. To muselo byť pre básnika obrovská inšpirácia. Eiffelovka, Seina, kaviarne...

Lucia: To by si čakal, však? Ale pre Lukáča to bolo presne naopak. Cudzina na neho pôsobila nepríjemne, až nepriateľsky. A práve tieto pocity zúročil v zbierke s príznačným názvom Dunaj a Seina.

Lukáš: Aha! Takže porovnával Bratislavu a Paríž?

Lucia: V podstate áno. Stavia tam do protikladu domov a svet, alebo konkrétnejšie, dedinu a mesto. Mravnú silu a istotu nachádzal jedine v domovine. Slovenská dedina mu pripadala čistá a úprimná.

Lukáš: A mesto?

Lucia: Mesto, Paríž, bolo pre neho symbolom nerestí, skazenosti a morálneho úpadku. Mal báseň s názvom Taedium urbis, čo znamená „hnus z mesta“. Hoci si uvedomoval, že svet mu môže dať veľa inšpirácie, jeho citový vzťah k domovu bol oveľa silnejší.

Lukáš: To je zaujímavé. Aj keď sa po štúdiách vrátil, usadil sa v Bratislave, čo je tiež mesto. Nebil sa v ňom tento vnútorný rozpor?

Lucia: Bil. A to je presne to, o čom jeho poézia je. O neustálych vnútorných rozporoch a paradoxoch. O tom, že chcel jedno, ale žil druhé. Tento konflikt je jadrom jeho tvorby.

Lukáš: Keď bol taký pesimistický a všetko videl v kontrastoch, ako písal o láske? To predsa musí byť pozitívna téma, nie?

Lucia: U Lukáča? Ani náhodou. Jeho najznámejšia ľúbostná zbierka sa volá O láske neláskavej. Už ten názov ti napovie, že to nebude žiadna romantická idylka.

Lukáš: Láska neláskavá. Takže ani láska mu nepriniesla šťastie?

Lucia: Nie. Prinášala mu sklamanie, utrpenie a sebatrýznenie. Pre neho láska nebola pokojným prístavom, ale búrlivým morom. Je to fascinujúce a úplne proti všetkým klišé.

Lukáš: Máš nejaký príklad? Toto si neviem celkom predstaviť.

Lucia: Určite. Jeho slávna báseň Paradoxon začína veršami: „Nemám rád, že ma miluješ tak, tak ma to mrzí... Buď ku mne trochu ľahostajná a trochu chladná.“

Lukáš: Počkaj, čo? On sa sťažoval, že ho partnerka príliš miluje? A chcel, aby bola chladná? To je najlepšia výhovorka na rozchod, akú som kedy počul!

Lucia: Presne! Je to úplne postavené na hlavu, však? On tvrdil, že prílišné šťastie a istota v láske to samotné šťastie zabíjajú. Podľa neho pravá láska rastie len „z kyprej pôdy pochybností“. Potreboval ten nepokoj, to napätie.

Lukáš: Tak to je teda komplikovaná povaha. Chápem, prečo sa cítil nepochopený. Myslím, že ani dnes by mu veľa ľudí nerozumelo.

Lucia: To máš pravdu. Ale práve v tom je jeho genialita. Dokázal pomenovať tie najzložitejšie a najprotichodnejšie pocity, ktoré v sebe človek má. A to z neho robí jedného z najväčších majstrov slovenskej poézie.

Lukáš: Dobre, skúsme si to zhrnúť. Emil Boleslav Lukáč. Básnik, ktorý patril do prúdu neosymbolizmu. Bol to intelektuál, „poeta doctus“, ktorý svoje básne starostlivo konštruoval.

Lucia: Správne. Jeho hlavnými témami boli smútok, vnútorná rozorvanosť a paradoxy. Videli sme to na príklade jeho vzťahu k domovu a svetu, k dedine a mestu. A samozrejme, v jeho nekonvenčnom pohľade na lásku.

Lukáš: Kde Smrek videl radosť, Lukáč videl bolesť. Kde Smrek oslavoval život, Lukáč premýšľal nad jeho zložitosťou a utrpením. Obaja boli súčasťou tej istej generácie, no pozerali sa na svet z úplne opačných strán.

Lucia: Perfektné zhrnutie. A práve táto rozmanitosť robí medzivojnovú literatúru takou fascinujúcou. Nebol to jeden monolitný prúd, ale skôr dialóg rôznych hlasov a pohľadov na svet.

Lukáš: Fantastické. Som naozaj zvedavý, aké ďalšie hlasy v tejto literárnej debate ešte objavíme. Kam sa pozrieme nabudúce?

Lucia: No, teraz sa presunieme do trochu temnejších vôd. Ako sa blížili 30. roky a Európa sa otriasala v základoch, tá radostná vitalita začala narážať na veľmi tvrdú realitu.

Lukáš: A tou realitou bola, predpokladám, nezastaviteľne sa blížiaca vojna?

Lucia: Presne tak. Básnici zrazu cítili, že už nemôžu len oslavovať lásku a krásu. Museli reagovať. A tak od osobných tónov prešli k tým spoločenským. Tu sa objavujú kľúčové zbierky ako Moloch a Bábel.

Lukáš: Moloch a Bábel... Tie názvy znejú naozaj zlovestne. Čo presne symbolizujú?

Lucia: Skvelá otázka, Lukáš. Moloch bol staroveký pohanský boh, ktorému sa prinášali ľudské obete. Je to teda symbol násilia a krutosti vojny. A Bábel? To je odkaz na biblickú babylonskú vežu, symbol totálneho zmätku, chaosu a neporozumenia.

Lukáš: Takže varovanie pred 'krutým násilím a totálnym chaosom'. Znie to skoro ako popis prípravy na maturitu.

Lucia: To si pekne povedal. Ale vážne, tieto zbierky boli takmer prorockým varovaním pred zničením celej civilizácie. Prinášali obraz doby poznačenej strachom a obrovskou neistotou.

Lukáš: Fascinujúce. Takže od čistej radosti zo života sme sa dostali až k temným varovaniam pred jeho zánikom. To je naozaj neuveriteľný oblúk v rámci jednej generácie básnikov.

Lucia: Presne tak. A to je na medzivojnovej literatúre to najzaujímavejšie. Máme tu Smrekov vitalizmus, Lukáčov hĺbavý neosymbolizmus a nakoniec aj túto silnú spoločenskú kritiku. Nie je to jeden hlas, ale celý zbor, ktorý nám dáva komplexný obraz doby plnej protikladov.

Lukáš: Lucia, opäť raz ďakujem za skvelý prehľad. Dnes to bola naozaj obohacujúca cesta slovenskou poéziou. Našim poslucháčom ďakujeme za pozornosť a tešíme sa na vás pri ďalšej časti Studyfi Podcastu.

Lucia: Dovidenia a držím palce pri štúdiu!