Podcast o Slovenský jazyk a literatúra: Remarque

Kapitoly

Slovo ako kód

Dva typy slov

Gramatické kategórie

Ohybné verzus neohybné

Od tvaru k významu

Viacvýznamovosť a náhody

Slová a ich štýl

Slová podľa citového zafarbenia

Slová podľa doby

Svet po vojne

Erich Maria Remarque

Na západe nič nové

Záver

Přepis

Tereza: ...počkaj, takže každé jedno slovo, ktoré povieme, nie je len slovo, ale má v sebe aj skrytý gramatický „rodný list“? To je fascinujúce!

Adam: Presne tak! Ahojte, počúvate Studyfi Podcast. A áno, Tereza, každé slovo má svoj lexikálny, teda vecný význam – to, čo pomenúva – ale aj gramatický.

Tereza: Dobre, poďme na to pomaly. Lexikálny význam chápem. Slovo „chlapec“ označuje nedospelú osobu mužského pohlavia. Jednoduché.

Adam: Správne. A potom je tu ten gramatický význam. Ten nám hovorí, ako sa to slovo správa vo vete, aké má pravidlá a funkcie. Je to vlastne návod na použitie.

Tereza: Návod na použitie? To sa mi páči! Ako napríklad?

Adam: Napríklad to, že slovo „chlapec“ môže byť podmetom vety, ale aj predmetom. To je jeho syntaktická funkcia. A práve tu rozlišujeme plnovýznamové a neplnovýznamové slová.

Tereza: Aha! Takže plnovýznamové sú tie hlavné hviezdy – podstatné mená, slovesá... A neplnovýznamové sú... pomocníci v zákulisí?

Adam: Skvelá analógia! Presne tak. Predložky alebo spojky nemajú taký silný vlastný význam, ale pomáhajú tým hlavným hviezdam tvoriť vzťahy vo vete. Napríklad „pred domom“ alebo „otec a mama“.

Tereza: Super, toto začína dávať zmysel. A čo sú tie slávne gramatické kategórie? To je to, čoho sa všetci boja na testoch.

Adam: Vôbec sa nemusíte báť! Pri menách – teda podstatných menách, prídavných menách a tak ďalej – sú to rod, číslo a pád.

Tereza: Mužský, ženský, stredný... jednotné, množné... a tých sedem pádov, jasné.

Adam: A pri slovesách je to osoba, číslo, čas, spôsob, vid a slovesný rod. Napríklad či je dej dokonavý, alebo či podmet činnosť vykonáva, ako veta „otec rúbe drevo“.

Tereza: A toto všetko nás privádza k ohybným a neohybným slovným druhom, však?

Adam: Presne. Ohybné slová menia svoj tvar – skloňujeme ich alebo časujeme. To sú tie plnovýznamové, ako podstatné mená či slovesá.

Tereza: A neohybné sú tie, ktoré svoj tvar nemenia. Ako príslovky, spojky, častice... Tie sú verné svojej podobe.

Adam: Presne tak. Sú to také jazykové stálice. A práve pochopenie tohto systému je kľúčom k zvládnutiu gramatiky bez stresu.

Tereza: Dobre, takže máme tvary slov... Ale čo ich významy? To je úplne iný vesmír, však?

Adam: Presne tak! A práve tým sa zaoberá lexikológia. Je to náuka o slovnej zásobe. Skúma, čo slová znamenajú a aké sú medzi nimi vzťahy.

Tereza: Vzťahy? Akože slová majú medzi sebou nejaké rodinné väzby?

Adam: V podstate áno! Nazývame to lexikálna sémantika. Zvuková podoba slova a jeho význam tvoria jeden celok. Ale niekedy je to poriadne zamotané.

Tereza: Zamotané ako keď jedno slovo znamená desať rôznych vecí?

Adam: To je presne polysémia, alebo viacvýznamovosť. Think of it this way... slovo „jazyk“. Máš jazyk v ústach, ale aj jazyk na topánke. Význam sa preniesol na základe podobnosti.

Tereza: Chápem. A čo keď slová znejú rovnako, ale zjavne spolu nesúvisia? Ako napríklad „markíza“ – šľachtičná a zároveň strieška nad oknom.

Adam: Perfektný príklad! To sú homonymá. Ich zvuková podoba je rovnaká len náhodou. Medzi šľachtičnou a strieškou naozaj nie je žiadna súvislosť. Teda, dúfam.

Tereza: Takže žiadna šľachtičná sa neurazí, keď ju prirovnám k strieške. Dobre vedieť. A čo synonymá? Tie sú jednoduché, nie? Proste slová s rovnakým významom.

Adam: Sú si blízke, ale málokedy úplne rovnaké. Vezmi si rad: topánky, obuv, črievice. „Topánky“ je neutrálne slovo, ktoré použiješ najčastejšie. „Črievice“ znie už trochu knižne, však?

Tereza: Jasné, nepoviem kamoške: „Ukáž mi tie nové črievice.“ Takže záleží aj na tom, kde a kedy slovo použijeme?

Adam: Presne! A to je štylistika slov. Máme hovorové slová ako „maturita“, odborné termíny ako „fraktúra“ v náučnom štýle, alebo poetizmy ako „luna“ v umeleckom štýle.

Tereza: A potom sú tu asi aj neutrálne slová, ktoré sa hodia všade. Napríklad „voda“ alebo „písať“.

Adam: Bingo. Tie sú základom jazyka. No a práve táto pestrosť nám umožňuje vyjadrovať sa presne a kreatívne. Každé slovo má svoje miesto.

Tereza: Každé slovo má svoje miesto... Tak poďme si v tom urobiť poriadok! Ako vlastne delíme slovnú zásobu?

Adam: Skvelá otázka! Môžeme ju deliť podľa rôznych kritérií. Napríklad podľa citového zafarbenia.

Tereza: To znie zaujímavo. Akože niektoré slová sú veselé a iné smutné?

Adam: V podstate áno! Máme slová s kladným citovým príznakom. To sú zdrobneniny ako „nožička“, alebo eufemizmy, keď povieš „skúsený“ namiesto „starý“.

Tereza: A potom tie záporné, čo sú asi... nadávky?

Adam: Presne. Ale aj hanlivé slová, teda pejoratíva, alebo vulgarizmy. A samozrejme, väčšina slov je neutrálna.

Tereza: Dobre, to dáva zmysel. A čo tie slová, ktoré už dnes takmer nepočuť?

Adam: To je delenie podľa dobového výskytu. Tu rozlišujeme archaizmy, kde vec ešte existuje, ale slovo je staré – napríklad „temnica“ pre väznicu.

Tereza: Aha! A potom sú historizmy, však?

Adam: Áno! Tam zanikla aj vec samotná. Napríklad platidlá ako „groš“ či „dukát“. Už nimi proste neplatíme.

Tereza: A úplný opak sú nové slová, neologizmy, ako „mobil“ alebo „eurominca“.

Adam: Presne tak. A odtiaľto sa môžeme plynule presunúť k ďalšej kategórii – k slovám podľa ich významu.

Tereza: Keď už sme pri tých významoch... poďme sa pozrieť na obdobie, kde slová ako 'hrdinstvo' a 'vlasť' dostali úplne nový, často tragický význam. Literatúra prvej svetovej vojny.

Adam: Presne tak. Prvá svetová vojna spôsobila v Európe obrovský spoločenský a duchovný otras. Spisovatelia, ktorí to zažili, si dali za cieľ opísať tie hrôzy a hlavne pred nimi varovať.

Tereza: To nebolo len o bojoch, však? Zmenila sa celá spoločnosť.

Adam: Áno, a nie vždy k lepšiemu. Po vojne síce nastal rozmach vedy a techniky, no v Taliansku a Nemecku sa k moci dostali totalitné režimy. A to sa, samozrejme, odrazilo aj v literatúre.

Tereza: A kto je takým najznámejším autorom, ktorý dokonale zachytil túto stratenú generáciu?

Adam: Jednoznačne Erich Maria Remarque. Bol to nemecko-švajčiarsky spisovateľ, ktorý sa na front dostal ako dobrovoľník. Všetko, čo písal, vychádzalo z jeho vlastnej, tvrdej skúsenosti.

Tereza: Čiže žiadne vymyslené hrdinské eposy. Skôr... surová realita?

Adam: Presne. Jeho postavy sú vytrhnuté zo spoločnosti, hľadajú zmysel života a túžia po láske a priateľstve. Cítiť z nich obrovskú dezilúziu a skepsu, no zároveň obrovský humanizmus a úctu k človeku.

Tereza: A to všetko nájdeme v jeho najslávnejšom románe, Na západe nič nové.

Adam: Áno. Hlavným hrdinom je Paul Bäumer, ktorý sa so spolužiakmi dobrovoľne prihlási na front. Kniha je vlastne jeho spoveďou... opisuje výcvik, budovanie zákopov a brutálne boje.

Tereza: A ten koniec je neuveriteľne silný.

Adam: Je to vrchol absurdnosti celej vojny. Paul prežije takmer všetko, no zomrie pár dní pred koncom vojny. V ten deň oficiálne správy hlásili: „na západe nič nové“.

Tereza: Takže tie veľké ideály, s ktorými tam išli, sa úplne rozplynuli.

Adam: Úplne. Vlastenectvo nahradili základné potreby – ako sa najesť, kde sa vyspať, ako prežiť. Jedinou istotou uprostred toho šialenstva bolo kamarátstvo.

Tereza: Tak trochu ako na internáte, len s ostrejšou muníciou.

Adam: Niečo v tom zmysle. Kľúčový odkaz je, že vojna je absurdná a neľudská.

Tereza: Takže, ak si z dnešnej časti máte niečo odniesť, tak je to práve táto myšlienka. Literatúra prvej svetovej vojny nebola o sláve, ale o strate a varovaní. Ďakujeme, že ste s nami boli.

Adam: A že ste nás počúvali. Majte sa krásne a počujeme sa pri ďalšej epizóde Studyfi Podcastu.