Podcast o Slovenské vizuálne umenie po roku 1989

Kapitoly

Koniec jednej éry

Divoké farby a pocity

Umenie mimo galérie

Nevyhnutný koniec

Kolobeh v prírode

Přepis

Lukáš: Do desiatich minút pochopíte, prečo slovenské umenie koncom 80. rokov nebolo len o obrazoch zavesených na stene, ale o niečom oveľa divokejšom a prekvapivejšom.

Simona: Presne tak. Ukážeme si, ako sa umenie doslova vylialo z galérií do bytov, pivníc a parkov. Počúvate Studyfi Podcast.

Lukáš: Takže, Simona, čo sa to vtedy dialo? Prečo tá zmena?

Simona: Bola to reakcia na spoločenské zmeny, takzvaná „postmoderná situácia“. Uvoľňovali sa pomery a umelci mali zrazu pocit, že tradičná maľba im už nestačí. Chceli experimentovať.

Lukáš: A čo to znamená v praxi? Vymenili štetce za... čo vlastne?

Simona: Napríklad za nájdené predmety, videokamery alebo dokonca hnilobné baktérie. Ale poďme pekne po poriadku. Najprv prišla takzvaná „divoká maľba“.

Lukáš: Divoká maľba? To znie... energicky.

Simona: A aj bola! Išlo o obrovské plátna, agresívne ťahy štetcom a krikľavé farby. Gesto bolo dôležitejšie ako dokonalý obraz. Umelci ako Laco Teren a Ivan Csudai maľovali svoje pocity.

Lukáš: Čiže tak trochu ako punk v hudbe? Surové a priame?

Simona: Perfektné prirovnanie! Ivan Csudai, napríklad, tvoril pod vplyvom hudby. Jeho diela ako „Hlava“ alebo „Kúpeľ“ sú tmavé, figúry sú deformované, presne podľa jeho vnútorného pocitu.

Lukáš: A spomínala si, že sa umenie presunulo mimo galérií. Kam presne?

Simona: Všade! Našli si alternatívne priestory – vestibuly škôl, byty, suterény. Vrcholom bola prelomová výstava s názvom „Suterén“ v roku 1989. Doslova v suteréne.

Lukáš: A čo umelci, ktorí neostali len pri maľbe?

Simona: Tu sa to stáva naozaj zaujímavé. Daniel Fischer napríklad vzal svoj obraz a zasadil ho priamo do prírody. Vytvoril tak ilúziu, kde nevieš, čo je realita a čo maľba. Jeho „Fraktálové srdce“ v lese je toho skvelým príkladom.

Lukáš: Wow, takže obraz sa stal súčasťou krajiny.

Simona: A Ladislav Čarný zašiel ešte ďalej. Vytvoril dielo, kde do sklenenej vitríny zavrel hnilobné baktérie. A vieš čo je na tom najlepšie?

Lukáš: No?

Simona: Tie baktérie v tme fosforeskovali a svietili. Jeho dielo sa volalo „Hniloba je matka všetkého živého“.

Lukáš: Tak to je už naozaj experiment! Od divokej maľby k svietiacim baktériám... to bol teda poriadny skok.

Lukáš: A po všetkých tých fascinujúcich procesoch rastu a života sa dostávame k... no, k nevyhnutnému koncu. K rozkladu.

Simona: Presne tak. Možno to znie trochu morbídne, najmä keď si spomeniete na tie obrázky rozkladajúcich sa hláv... ale je to kľúčový proces.

Lukáš: Vravíš o baktériách a ostatných mikroorganizmoch, ktoré sa do toho pustia?

Simona: Áno, sú to takí upratovači prírody. Rozkladajú organickú hmotu a vracajú živiny späť do pôdy. Bez nich by tu bol pekný neporiadok.

Lukáš: Takže tie desivé grimasy sa vlastne rozpadajú, aby dali priestor niečomu novému. Je to tak?

Simona: Perfektne si to zhrnul! Základný princíp je, že keď má niečo nové vzniknúť, to staré musí zaniknúť. Je to nekonečný kolobeh hmoty a energie.

Lukáš: Takže... od bunky cez ekosystémy až po samotný zánik, všetko je dokonale prepojené. To je naozaj silná myšlienka. Simona, ďakujem ti za úžasné vysvetlenia.

Simona: Ja ďakujem za pozvanie. A pamätajte, aj tá najťažšia látka sa dá pochopiť, keď ju rozložíte na menšie časti. Trochu ako tí naši rozkladači.

Lukáš: Skvelé prirovnanie! Týmto sa s vami lúčime, priatelia. Učte sa s nami aj nabudúce v Studyfi Podcaste. Ahojte!

Simona: Majte sa!