Podcast o Slovenské sochárstvo počas normalizácie

Kapitoly

Mýtus o normalizačnom umení

Oficiálna scéna

Hrdinovia v ateliéroch

Zhrnutie

Přepis

Michal: Väčšina ľudí si myslí, že umenie počas normalizácie bola len šedá, nudná propaganda. Sochy politikov a nič viac.

Nina: To je presne ten mýtus! Ale v skutočnosti, zatiaľ čo na námestiach rástli oficiálne pomníky, v ateliéroch sa diala tichá revolúcia. Umelci našli neuveriteľne kreatívne spôsoby, ako tvoriť slobodne.

Michal: Wow, takže umenie malo vtedy akoby dve tváre? Tomu sa chcem venovať. Počúvate Studyfi Podcast.

Nina: Presne tak. Bola tu oficiálna, štátom podporovaná scéna, a potom tá alternatívna, často skrytá. Začiatok 70. rokov bol drsný – rušili sa sochárske sympóziá a niektoré diela sa dokonca ničili.

Michal: Dobre, tak poďme najprv na tú oficiálnu. Kto bol jej hlavnou tvárou?

Nina: Jednoznačne Ján Kulich. Ako rektor VŠVU udával tón. Jeho sochy boli presne to, čo režim žiadal — zrozumiteľné, epické a realistické. Najznámejším príkladom bolo asi obrovské súsošie Klementa Gottwalda v Bratislave, ktoré po revolúcii zbúrali.

Michal: Jasné, veľké gestá, veľké sochy. Ale čo tí druhí? Tí, čo sa nechceli podriadiť?

Nina: Tí sa museli stiahnuť do úzadia. Utiekali sa ku komornej plastike, šperku alebo kresbe. A tu sa začína tá najzaujímavejšia časť.

Michal: Som zvedavý! Daj nejaký príklad.

Nina: Vezmime si Máriu Bartuszovú. Jej tvorba je čistá poézia. Pracovala s krehkou sadrou, vytvárala organické tvary pripomínajúce puky alebo škrupiny. Dokonca robila takzvané haptické sochy pre nevidiacich.

Michal: To znie ako úplný opak tých monumentov na námestiach.

Nina: Úplný. Alebo Jozef Jankovič. Keď mu zakázali vystavovať veľké sochy, začal robiť šperky a ako jeden z prvých u nás experimentoval s počítačovou grafikou. Jeho kresby boli plné irónie a komentárov k absurdite doby.

Michal: Takže humor ako forma odporu? To sa mi páči.

Nina: Presne tak. Podobne aj Juraj Meliš reagoval na ekológiu a spoločenskú absurditu, zatiaľ čo Vladimír Kompánek prenášal ľudové motívy do abstraktných drevených „sôch do ruky“.

Michal: Takže kľúčové je, že aj v neslobodnej dobe si umenie našlo cestu k slobode, aj keď v menšej, skrytejšej forme.

Nina: Presne tak. Oficiálna scéna a alternatívna scéna boli ako dva úplne odlišné svety, ktoré existovali vedľa seba. A tá alternatívna bola často oveľa inšpiratívnejšia.